ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nič nového pod slncom, všetko už raz bolo,“ riekol Ondrej Vrana, nevolený, ale mlčky uznaný starosta ondrejovského krúžka, muž asi štyridsaťročný, ktorého všetci radi mali, hoci i strašne ľúbil príslovia, okrýdlené slovcia, loci communes a málo kedy pochopil jadro veci zase len pre samé príslovia, okrýdlené slovcia a loci communes. Preto, že hovorí sa: „mulier taceat in ecclesia“, Vrana primeral výrok na všetky ženské pomery, tak že dľa neho žena mala byť nemou. Preto, že hovorí sa: „vrana vrane oka nevykole“, tvrdil, že rovný rovnému nikdy neublíži. Ale všetci okolo neho dobre vedeli, že veru žena nemlčí ani in ecclesiasticis, a nejedna vrana vrane už i obe oči vyklala. On hľadal zrno pravdy na nepravom mieste, rozťahoval smysel príslovia nedovolene široko. Druhovia jeho šípili, že je v tom istá rozumová nerozvitosť, akú často nachádzame u samoukov. No radi ho mali pre jeho dobré srdce a tiché mravy. Fráz jeho nik zle nerozumel.

Dnes ich sedelo šestoro v jeho začadenej izbičke. K piatim pribudol hosť, mladý človek, Ján Durný, ktorého všetci len krátko a povrchne poznali, a len toľko vedeli, že je supplentom na istom gymnáziume. Nedávno zjavil sa vo Varovciach, dedinke pol hodiny vzdialenej od mesta, usalašil sa v sedliackej izbičke, málo vychádzal, mnoho mlčal. Bol chudý, nahrbený a neobyčajne bledý. Tvár jeho nebola príjemná, zato oči veľmi výrazné a jasné. Do krúžka dostal sa náhodou. Dobrý Ondriš pritiahol ho nie zo zvedavosti, prosto z dobroty srdečnej, keď zbadal jeho osamelosť. Ostatne ťažko bolo dostať sa k pätorke Ondrejovcov; oni len zriedka pripúšťali medzi seba niekoho. No Ondreja radi poslúchli, a Janko Durný bol už niekoľko ráz hosťom „pätorky“. Prekvapilo všetkých, že práve mlčanlivý Janko — členovia krúžka uspeli ho už nazvať „Divným Jankom“ — ozval sa na Ondrejove okrýdlené slová:

„Ako môžete opätovať slová starého rabína? Divno, niektoré krátko vyslovené lže pletú sa svetom, ako zdedený hriech… ako rozumová nákaza. Ony zatemňujú pravdu.“

Všetci pozreli na nového známeho. Ich prekvapil jeho stručný, správny jazyk a nadovšetko príjemný tón reči a silný prízvuk. U nás i vzdelanci často hovoria akoby v nedbalkách, miešajú nepotrebné cudzie slová, pomáhajú si s „toto“, „oné“, „tento“ — nový druh Ondrejovho krúžka hovoril presne, mohols’ hneď dať sádzať jeho plynné, pravidelné sady.

„Vari nesúhlasíte so starým Ben Akibom?“ ozval sa Jaroš Strela, nedokončený študent, veselý, „voždy peniaze majúci“. Nik nevedel, zkade berie svoje pekné dôchodky. Bol volontérom u veľkokupca, ale málo sedával v komptoári. Boli mu všetci dlžni, okrem Ondreja.

„Nesúhlasím. V tomto židovskom prísloví väzí zúfalstvo. Že slnko každodenne vychádza a zapadá, že človek narodí sa a umiera — to sú, pravda, staré kúsky. Ale medzi východom a západom, medzi narodením a smrťou objavujú sa vždy nové a nové veci až do nekonečna… Rad nových zjavov je bezhraničný, ako sám vesmír. Možno, formy podobajú sa, ale i to len keď na ne povrchne hľadíme. Rabbi lže.“

Podivili sa ohňu, s akým hovoril chúlostivý, ako všetci nazdávali sa, nerozvitý, len odborne, úzko vzdelaný Janko. Ondreja podrážily jeho slová.

„A ja zostávam pri Ben Akibovi,“ riekol; „všetko, čo vidíme a zkusujeme, bolo už raz tu: láska, nenávisť, zlosť, dobrota, náruživosť, všetky druhy ctností a hriechov! Možno, formy sa menia — teda práve naopak, milý pane! Ale i formy, len keď na ne povrchne hľadíme. Ani len fantázia poetov a veľum filozofov nič nového nám nepodáva!“

„Odpusťte, milostivý pane, duch ľudský nie je prežúvajúcim dvojkopytným hoviadkom a svet nie je nudným repertoárom niekoľkých kusov. Jestli by tak bolo — len chabec, alebo blázon volil by žiť… áno, len blázon!“

A pri týchto slovách zajasaly sa jeho výrazné oči akýmsi žltkastým, podivným ohňom. Jeho neúhľadná tvár opeknela.

„Príklady, príklady!“ zavolal Ondrej; „hic Rhodus, hic salta!“

„Duch ľudský je nevyčerpateľný,“ pokračoval ,Divný Janko‘, „on vynachádza neustále nové tvorby, nové formy! Konečne veď ani len náš slnkový systém so slnkom a planétami nestojí na jednom mieste, a tak neopätuje sa ani jednou cestou mesiaca okolo zeme — ale je každú sekundu nový a nový; ani centrálne slnko, okolo ktorého krúži sa náš celý slnkový systém, nestojí pribité v äteri, ale pohybuje sa so všetkými systémami slnkovými zase okolo arci-centrálneho slnka — a tak do nekonečna samý pohyb, samá novota! Boh nie je plagiatorom samého seba. Preto je večný a stály a jeden, že večne pohybuje sa, obnovuje a tvorí. ????? ???!“

„Odpustite,“ ozval sa Karol Babka, matematik, sofist a pri tom človek dosť cynický. Dlhé vlasy splývaly mu až na chrbát, hodne zamastený prirodzenou mastnotou vlasovou, „sú veci, ktoré stoja pevnejšie, než vaše nové ,arci-centrálne‘ slnko. Na príklad a kvadrát plus b kvadrát je rovný c kvadrátu. A to bolo tak odakživa, ba pred stvorením, pred večnosťou, a nepohlo sa dodnes.“

Tvár Durného zasmútila sa. Takej námietky nečakal. Bodla ho priamo do srdca poznámka čisto sofistická; on myslel, že smiať sa chcú z neho. Mlčal.

„Príklady, príklady!“ opätoval neúnavný Ondrej Vrana. „Exempla trahunt.“

Nemiestne použité príslovie ešte viac rozsmútilo Durného… Utiahol sa do kútika a čušal.

„Pobili toho potmehúda,“ pomyslel si Ludvik Kapusta, dlhý, neskladný šuhaj, ktorý držal voždy s väčšinou, a s menšinou klebetil a šuškal po kútoch.

Apatekársky pomocník Jožko Milani ani nič nepomyslel si, ani nič nepovedal. To bol pravý tajnostkár ondrejovského krúžka. Voždy mal niečo za lubom a pritom jeho fantázia natvorila obrazov, ktorým nik neveril, len on sám. Ale on veril dôkladne svojim fantáziam. V apatéke žil skutočnosti a bol pilný a akurátny. Mimo pudle, keď zanechal aromatické miestnosti apatéky, prestala preňho skutočnosť a otváral sa svet nereálny, len v jeho hlave jestvujúci. On na príklad pevne veril, že pani sudcová Černeková, prvá krásavica mesta i okolia, zaľúbená je do neho smrteľne; veril, že u Kráľovej Hradca zahnal sám celý regiment (ale vojakom nikdy nebol); veril, že on zachránil Viedeň pred povodňou a tak ďalej.

Nastalo nepríjemné ticho. Ondrovi bolo už ľúto, najmä keď Janko Durný zdvihol sa a hľadal klobúk. No zadržať ho nevládal.

Piati priatelia zostali a počali hrať v karty; Kapusta robil, ako vždy, kibica. Nuda a nepríjemné kartové ovzdušie naplnilo staro-mládeneckú chyžu Vranovu.