ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď už Durného zaviezol do špitála, Strela pocítil v duši veľkú ľútosť, a prvý raz v živote poznal, čo znamená ťažko dýchať na svete, čo znamená veľký, seriózny bôľ. Videl, ako pod ťarchou jeho slov tratí sa, bledne človek, jemu príjemný a milý len pred niekoľkými hodinami, ako chorobne stiahly sa črty jeho tvári, ako sa oči prevrátily a padol na hladkú dlážku u Ranconiho. Mal taký pocit, ako človek, ktorý v súboji zabil protivníka, ináč priateľa. Milani splašil sa a ušiel s veľkým spechom, dobrý Ondrej volal: „Doktora, doktora!“ Karol energičným skokom priskočil, vzal ho do svojich ramien a položil na diván. „Čos’ mu to riekol?“ osopil sa na Strelu, podržujúc hlavu zamdletého vo svojich mocných, širokých rukách. Strela bežal po drožkára. Sám s Karlom ho sniesol, sám oddal, a už potom skutočne nevedel, čo robiť. Také chvíle sú najotupnejšie. Hrozí nebezpečenstvo: treba sa mu brániť, ide nuda, vyhľadať zábavku, nalieha povinnosť, hoď sa na prácu. Ale keď už všetky cesty zatarasí niečo neobyčajne veľké, nepochopiteľné, keď stojíš a nevieš, čo robiť, opanuje ťa ošklivý cit bezpomocnosti; človek stal sa razom predmetom, ztratil svoje „ja“ — a trnie.

Veď pravda je, vyznanie Malvíny rozhorčilo ho až do besnoty. Ani sám fakt nebol mu taký strašný, ako spôsob jej vyznania. Keď bol už s Karasom na čistom a s radosťou bežal za Malvínou — našiel ju v búdke, v samom kútiku. Pery mala stiahnuté, jej záhadné oči hľadely úporno na stôl. Jaroš veselo riekol jej, že ľúbostná ich pravota je dokončená, starý Karas že mu odpustil, že nič viac nestojí v ceste ich verejnému zasnúbeniu a, Boh dá, skorému sňatku. „Lebo už ma hryzie mládenectvo,“ riekol svojím trochu non-chalantným spôsobom, „ako nečistá košeľa!“

„Nám stojí mnoho v ceste,“ ticho, ale určite riekla Malvína. Strela, už hotový zdvihnúť ju zo sedliska a vyobjímať, zastal, skloniac sa nad ňou. Malvína rozpovedala mu záhradnú scénu, a možno povedať, po mučenícky, seba najmenej šetrila. Rozpovedala svoju hroznú historku suchými slovmi, neokrašľujúc ani slovom seba a svoje konanie. Ba v istom stupni miernila previnenie Durného, uvaľujúc na seba väčšiu polovicu viny. Potom vstala, zaplakala a ušla rovným, pevným krokom domov. Strela najprv zostal stáť, a jed, v ňom zkrslý, primrazil ho k zemi. Potom, ťažko dýchajúc, sadol na lavicu a rozmýšľal. Vzchopil sa, chcel prehovoriť s Malvínou, no riekli mu, že je vo svojej izbe, zvnútra zapretá, a velela nikoho nepúšťať… Chcel ku Karasovi — ktorý už bol v meste za dielami. V takej nálade pribehol k Ranconimu, a takým citom zvírený napadol britkými slovami Durného. Jeho bôľ zväčšil sa, keď ho po dvoch dňoch nechceli pustiť do špitála, hovoriac, že Durný je duševne chorý, že ho už oddali na tretie oddelenie. Strela nebol od tých čias vo Varovciach, hoci našiel u seba kartu Karasovu. Teda Durný a jeho čin nepatrí ta, kde myslel! Durný je nevinný, a on zapríčinil výbuch jeho choroby! Malvína je tiež nevinná, veď sám ju nahováral, aby sa starala o podivného melancholika, a keď ju objal, v nápade chorobnom — kto za to môže?

Strela zdôveril sa Ondrejovi. Chodil veľkými krokmi po chyži, púšťal z úst celé kotúče dymu, a časom zalomil rukami:

„Hľa, hľa, tak hynieme, tak hynieme! Vari nás je tak mnoho! Tak hubí nás nevzdelaná náruživosť, prechmat! O tempora, o mores!“

„Ale čo počať?“ spýtal sa Strela, hádam prvý raz zronený pred iným človekom.

„Po prvé: ísť do špitála, složiť istú summu za Durného — i ja dám časť — aby ho ošetrovali pozorne — lebo i tam „Geld spricht“, potom zajsť ku Karasom a odprosiť nevinné dievča — vôbec urobiť všetko možné, aby sa vec napravila. Veď Karas je boháč, s tvojím pričinením môže nám byť osožným. A po tretie: neplakať. Či plač pomôže? Aegnam servase mentem!“

Strela málo potešený odišiel od Ondreja. V špitáli i tak bolo všetko v poriadku — no do Varoviec ísť nemal dosť sily. Ani sám nevedel, ako octnul sa u Ranconiho. Tam bolo živo. Husárski officieri sedeli okolo ohromného stola a živo besedovali. Jarošovi boly protivné ich vylízané tváre, škrekľavé reči, sadol ďalej od nich do kútika k malému mramorovému stolku. Chvatom vypil dva poháre cherry — chcel sa ochmeliť silným nápojom — prostriedok to veľmi biedny, ale často používaný v našom nervóznom čase… Cherry vstúpilo mu do hlavy — priam cítil, ako mu účinkuje na mozog, ale tupý bôľ, okolo srdca hniezdiaci, neustupoval ani na okamih. Dal stiahnuť plynové svetlo až na malý, belasý plamienok a sedel dlho v polotme…

„Ešte pohár!“ riekol postávajúcemu chlapcovi vo fráčku a so stojatým golierikom.

Ale ani od toho mu nebolo ľahšie… Už bolo desať hodín… Zašiel domov, sadol na bycikel a rozbehol sa pustnúcimi ulicami. Jasný mesiac svietil na rovnú hradskú — jechal priamo do Varoviec.

Karasov dom bol pustý, iba v záhrade, pod zelenou strechou búdky, muselo byť svetlo, odtiaľ blýskala mierna žiara… Jaroš otvoril bránku a vošiel na chodník. Videl Karasa; sedel o samote a kúril z čibuka. Čo robiť? Tak pozdno. No pošiel vpred!

„Kto to?“ zavolal Karas, a hľadel, žmurkajúc, zo svetlého pásma do tmy. Už nebolo možno reterovať. Strela pošiel až pred búdku.

„Ah, to vy!“ riekol podivne priduseným tónom, „tak neskoro! Vidno, vy neodučíte sa od neobyčajných ciest… Takí ľudia ničomu nenaučia sa a nič nezabudnú! Nuž čo vás tak pozde priviedlo? Ostatne, sadnite!“ A zavolal na dievku, aby priniesla pohár.

Karas nalial lenivo, nechutno. Tak nalievané víno nechutí.

„Ja ničomu nerozumiem,“ riekol Strela a srdce mu silno bilo.

„Nerozumiete? Tak ani ja. Vy ste prišli a žiadali ste ruku mojej dcéry? Tak je?“

„Áno, tak je… a dosiaľ nič sa nestalo…“

„Ja sa pýtam, čo sa stalo? Stalo sa to, že ona už ani počuť nechce o vás. Ký čert to slýchal. Najprv robíte mi tu romantiku za chrbtom, koňmo, s velocipedom, s tajným obločkovaním; ja konečne prídem všetkému na stopu, vy prichádzate, klebetu podvrátite, ja pristanem… a teraz čo? Malvína chradne nie dňami, ale hodinami, nechce ani počuť o ničom! To je tá vaša romantika?“

Strelovi bolo už na zúfanie. Durný v špitáli, Malvína chorá, a všetkého vinou je on, a stojí tu pred týmto mužom, ako školský žiak. Nikdy nebolo mu tak ťažko, nikdy nepocítil falše svojho dosavádneho života tak jasno. Áno, on žil, ako vták, ale človek nenie vtákom, aby sa len voždy vznášal na krýdlach svojho rozmaru. Človek musí v najväčšej časti svojho žitia stáť na pevnej pôde, a radosť a potechy majú byť iba sviatočnými momentmi v prísnom, všednom žití. Vyleteť možno len niekdy, v balone, ale po nedlhej vetroplavbe zase zatknúť kotvu o zem.

„Čo mlčíte?“ zlobne spytoval sa Karas.

„Rozkážte, čo robiť?“

„Príďte zajtra. Moja hodina bije,“ a vezmúc do ruky lampu, vyprevadil hosťa až k bráne.

Mesiac bol zašiel, Strela šiel pešo, vedúc svoj bycikel vedľa seba.

„Áno, tak žiť nemožno. To nikam nevedie. Ako sa mi ľúbila vlastne Malvína? Ako to bolo, že razom bol som nútený, a to zvonku, zradným listom, mysleť na ženbu? Či myšlienka vznikla v hĺbke mojej duše? Nebola to taká príťažlivosť krásnej tvári, ako indy, pri iných? A razom, keď som počul z jej vlastných úst vyznanie náhodnej scény, nestvrdlo srdce moje a necítil som prázdnoty? Iba pomstiť sa, to bolo jediným opravdovým citom. A to je cit hnusný.“

Strela prišiel na punkt, kde sa hnusil sám sebe. „Nie, tak žiť nemožno,“ pomyslel si, prechádzajúc mostom. Hlboké rameno rieky, lenivé a letom páchnúce, „Mŕtvou vodou“ zvané, bolo pod ním. Zatočil predné koleso velocipeda, rozohnal rukou stroj a zrútil ho do „Mŕtvej vody“.

Odľahlo mu. Nebolo mu ľúto železného koníka, bol hotový hocičo odhodiť, aby umiernil svoj škaredý cit. Cele ako Petöfiho juhás na somárovi. Menovite škaredý bol jeho cit; bôľ môže mať i pozdvihujúcu stránku, ale jeho bôľ zvlášte bol škaredý.

Neskoro vstal na druhý deň. Lenivo obliekol sa. Prišiel Ondrej.

„Bol som u Durného. Už ho dali medzi rekonvalescentov. Aká radosť! Možno, zotaví sa. Prišiel som ti povedať dobrú zvesť a utíšiť svedomie.“

„Bratku, s mojím svedomím je veľmi zle. Ono je hluché a hlúpe… No, nebudem vás už dlho mučiť. Pôjdem…“

„Hali bali! Vidíš, že svitá. Teraz treba ostať.“

„Ale nehovor! My sme všetci podivíni, žijeme bez ladu a skladu. Nás vyhodily nešťastné pomery zo životného mora na pustý breh… Vlasti i tak nemáme, berie nám ju lump, cigáň, pobehlík… Sami nevieme si dostaviť svoj svet a robíme samé chyby. Pôjdem ta! Do Ameriky! Možno, ztadiaľ vrátim sa uzdravený.“

„Ach, pozrime si ho! Europamüde! Ale si mi ty za junáka slovenského!“

„Junákom nebol som, necítim k tomu síl. Som handra zmáčaná v tomto prekliatom, mizerne malichernom bahne maloštátnom, malomestskom, kramárskom. A myslíš, vy ste lepší? Ty žiješ ako červík v chrene, a myslíš si, že je to najsladší koreň na svete. Z Karla tiež nebude nič, on spojuje i matematiku s fantáziou. Durný — to je aspoň opravdový psychopat, v ňom je pravda. — Braček, národ potrebuje ľudí riadnych, a nie podivínov. Časy už prešly, kde fantazti mohli hrať istý zástoj a prebúdzať národ… Potrebujeme delníkov, a nie kavalierov, zdravé umy, a nie snilkov, mužov pravdy, a nie fantaztov, mužov trudu, a nie fajčiarov. Tak, brat môj! A poneváč ja necítim v sebe ani jednej z oných vlastností, a poneváč je vo mne ešte kus cti, pôjdem ta, preč, ustúpim iným miesto.“

Ondrej by bol temer zaplakal. V slovách priateľa zvučal tón pravdy a rozhodnosti. Znal ho, a vedel, že nehovorí do vetra.

„Ale uváž, človeče — ak si všetci tak pomyslia a urobia, čo bude z nás? Čo bude z nášho biedneho národa, z našej svätej veci? Veď je to chabosť utekať z nehotového sveta v hotový, zanechať ľudí, ktorí nám umožnili žiť samostatne! Opustiť práve i slabých. Možno, sme takí, ako ty hovoríš, ale predsa sme tu, a nakoľko stačíme, nuž robíme, robíme!“

„Robíme my starého čerta! Áno, robíme nesmysly. A toho netreba.“

„Neznosil si nedávno v klube drzého haniteľa, neodsekol si mu v duelli pravé ucho? Či to nebol skutok obrany národa? Nedávaš groší na ciele národné?“

„Ani ucho, ani groše nestoja za reč!“

„A keď ani toho nebude?“

„Bude iné! Brat môj, Ondriško, pred päťdesiatimi rokmi nik haniteľom slovenského národa uší nesekal, ani groší nedával na národné ciele, a národ žil, a vyžil, a vyžije i bez nás!“

„Bože môj!“ Ondrej naozaj zaplakal, „a to bol život? Veď to bolo živorenie! My sme tu, aby sme osnovali ozajstný život!“

„A plnili blázince, devy duševne hubili!“ A Strela zasmial sa zlostným smiechom. „Veru, pekní spasitelia! Do Ameriky, vravím!“

Ondrej bol rozsmútený a celý nešťastný. Nevládal boriť sa so zručným protivníkom, hoci bol presvedčený, že je pravda u neho, a nie u Strelu.

„Rob, čo chceš,“ riekol, „no ja už zostanem len tu, ba pôjdem z mesta, i tak pohraničného, hĺbej v ľud, do mestečka, alebo na dedinu — a budem živoriť, ale živoriť so svojím národom. Nech som i podivínom v tvojich očiach. Ale ty budeš v mojich očiach človekom, nevyplnivším svojho povolania, hoci by ťa v Amerike spravili i predsedom Spojených Štátov. Áno, Ondrej zostane, a večne mu bude ľúto, že sme ztratili človeka vysoko obdareného! Pre ženské historie! Večná škoda! A teraz, s Bohom! Medzi nami je všetko ukončené!“ Hlas Ondrišov povýšil sa, on temer kričal: „Či ostaneš, či pôjdeš, moje srdce odvrátilo sa od teba. Vieš, ako som ťa miloval! S rozorvancom nemôžem žiť! Ty dešperuješ, a už preto nezaslúžiš lásky verného srdca… Ty beznádejný, Bohom opustený!“ Ondrej zaplakal. „Ty si ma zronil, a chcel vo mne sklátiť jedinú oporu žitia, nádej na náš život! S Bohom!“ A vyrútil sa von. Strela, polooblečený, vybehol za ním, ale ho už nebolo. Shádzal so seba šaty, spustil šalokátre a hodil sa na posteľ. Bol celý omráčený a zunovaný do hlbín duše.

U Karasov smútok: na postlaní leží jediná dcéra; pri jej nohách kľačí malý braček — zaspal, opretý o stolec, po dlhom hlasnom plači. Nikto nestará sa oň. Starý sedí v izbe a tupo hľadí pred seba. Časom príde do izby k mŕtvej, pohmká a zase sa vráti. Nemôže vyjadriť svoj cit, ani ho vlastne sám nechápe, jemu je len tak oloveno ťažko, ako by ho mechy privalily; ešte ich odstraňuje oboma ramenami, ale cíti, že ramená slabnú a ťarcha cele valí sa na prse.

Po súsedoch i v meste idú temné chýry o smrti Malvíninej. Hovoria o jede… Ale nik nevie ničoho určitého. Chýry zostaly chýrmi, Malvínu pochovali na varovčianskom cintoríne.

Ondrej odprevadil Janka Durného k rodine na Horniaky. Telesne vyzdravel, ale duchovne zoslabol, opustil supplentúru a číta klassikov pre seba — možno, ani len pre seba nie. Durný ztratil sa zo života, ako hlas zvona, keď už srdce prestane biť. Ondrej, prijdúc domov, našiel na stole karôtku Jarošovu z Brém: „Ako vidíš, som na ceste. Že nemiloval som otčiny svojej a národa? Never. Že robím sa melodramatickým hrdinom? Never. Ušiel som síce hnusote našich pomerov a nízkosti doby, ktoré prežívate tam pod Tatrami, ale nie z chabosti. Poznám sily svoje, nestačia pre také časy. Boh dá, že počuješ o mne s tamtej strany Atlantiky.“

Ondrejovi bolo ľúto. Jeho krúžok rozpadol sa cele — len sám zostal v meste, nevyplniac svojho sľubu, že pôjde medzi národ. Čo počul o bývalých členoch ondrejovského krúžka, zväčšovalo jeho melancholiu. Kapusta protekciou veľmi bohatej a galantnej zlatníčky dostal sa do ústavu s pekným platom, písal sa s „dlhým“ „á“ a s „sz“, ale to mu nepomohlo. Denunciáciami rozpadol sa so všetkými kollegami, tak že urobili proti nemu spoločný nábeh, a on musel ďakovať. Potom ztratil sa Ondrejovi celkom.

Milani síce nikoho neotrávil, ale nemohol složiť poslednú zkúšku, hoci vedel zo svojej vedy viac, než všetci principáli, a zostane na veky v kondícii. Karol Babka odokryl niekoľko nových vecí vo fyzike, ktoré ukázaly sa alebo už dávno odokrytými, alebo neboly na nič… Ale Boh, ktorého jestvovanie chcel negovať na základe cosinusov a tangent, žije a žiť bude na veky vekov.