ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malvína svojím ostrým očkom a ženskou prenikateľnosťou pobádala, že jej nový, podivný súsed trpí, že mu je smutno. Mala srdce dobré, ale hlavu naplnenú živými, kaleidoskopicky meniacimi sa fantáziami. Matku ztratila deva skoro — slabo rozpomínala sa na ňu — a keď aj, to len na jednotlivé, neobyčajné, trápne momenty. Tak zostalo jej v pamäti, že ju videla v krásnych bohatých šatách, hotovú na bál — a vo veselom výstroji že plakala a otec hrozne klial…

Otec málo zaoberal sa s ňou — celá jeho starosť o dcéru bola, že množil jej veno; zato maznal synka Lacka. Mala širokú svobodu, nezneužívala jej, no časom prechádzala hranice bežnej, obyčajnej konvencie: „Na matku!“ riekol vtedy otec a hodil rukou, keď mu doniesli nejakú žalôbku. Časom plakávala celý deň, nevediac prečo, potom bývala rozpustilo veselá, vystrájala smelé kúsky, že celý dom zašumel neposedným deckom. Stalo sa, že včasné ráno svieža a pružná zabehla do mesta pešo, chodila po trhu, zavádzala rozhovory s babami, predávajúcimi zeleninu, smiala sa nad ich surovým jazykom, vypočúvala s tajnou radosťou ich svady; prihodilo sa raz i to, že na takej samopašnej vychádzke priplichtil sa k nej podujímavý človek so zvedavým, smelým pozorom; ona usmiala sa mu do tvári a zrýchlila krok. Samo sebou rozumie sa, že šiel za ňou peknerúče za mesto, hradskou, chodníkom až do Varoviec pred dom. Bystro vybehla kamennými schodmi a šuchla do vysokých uličných dvier, a z chodby ozval sa hlasný smiech mladej vospustnice. Švihák, akoby nič, pošiel ďalej, až za dedinu, aby sa zdalo, že náhodou šiel tým istým smerom, ako deva — a potom červený, ako uvarený rak, záhumním kradol sa nazad — ale tu zpoza plota ozval sa zase hlasný smiech. Pravda, ona potom srdečne oľutovala svoju veternosť, ba ľutovala i samého ošudeného — a dlho plakala. Niekdy vstávala pred piatou, pracovala v záhrade, až pot tiekol po zarudlých lícach, druhý raz zostávala v posteli do deviatej, v polosne, okrúžená svojím fantaztickým svetom, čiastočne veľkolepo citným, čiastočne karikatúrnym. Takáto nedbalka raz prinášala jej nevysloviteľnú sladkosť, ona pocítila príjemné, rozčuľujúce teplo po celom tele, — druhý raz triasla sa pod hebkým paplonom v čudnom, ťažkom bôli, zčiastky čisto fyzickom, zčiastky duševnom.

Nebol div, že ju mnohí menovali excentrickou, ale keď im pozrela do očú, keď z nej zaviala plným, hojným prúdom čistá, panenská, ničím hrubým nedotknutá prelesť, vôňa bezúhonnej, silnej, sviežej, divoko-detskej duše, keď pocítili, ako mocne vlíva na ľudí nehľadanou priamotou, bezprostrednou naivnou otvorenosťou: všetko jej radi odpúšťali, ktorí i silnejšími výrazmi označovali boli jej spôsoby. Malvína tým ich zadivila, že nemala nijakých obyčají. Obyčaj je znak istej duchovnej strnulosti. Ona bola vždy nová a originálna. Preto si mohla i viac dovoliť, než služobnice obyčaje. Nepravidelnou, kľukatou a preto zaujímavou líniou tiekol jej život, ako tečie horský potok, raz ticho, raz strmo, raz vodopádom a raz zastavený v hlbšiu priehlbeň. A preto znala i radosť šumiacu, i rýchly pôžitok i hlboký bôľ — ale nikdy nepoznala nudy všednosti, či v nahlúplej spoločnosti ľudí každodenných, či o samote blúdiac mladým borom za Varovcami.

Nie div, že Malvína skoro poznala, že Durný je niečo iného, než švihák, za devou trieliaci prašnatou cestou. On bol málo u nich v dome, a to len násilne privolaný otcom, ktorý špekuloval na lacného korrepetitora. Zato vonku stretli sa často, viac ráz čez deň, a vždy jej bolo príjemno s ním pohovoriť. O ničom zvláštnom nehovorili, Janko nikdy nevystavoval, čo vie — ale bolo znať, že je hlbší, hoci hovoril iba o tom, akú divnú farbu má bor po tuhom daždi, alebo o maľovaných oblôčkoch. A menovite jeho samota, znak úzkosti na tvári, jeho krotký úsmev, čudný lesk očú — to ju všetko srdečne zaujímalo.

Janko Durný dlho sedel za stolom. Slnko už svietilo bočným oblokom do jeho chyžky, ktorá tak rýchlo stala sa mu opravdovou mučiarňou. Už pomýšľal na odchod, náhly, bez odobierky. Otvoril kufor a počal doňho ukladať knihy a staré i nové rukopisy; prišla mu do rúk staršia nedokončená báseň „Šémy“ — tak niečo epického. Dávno jej nemal v rukách, odhodil ju bol preto, že zúfal nad jej zdarným dokončením. Darmo súril redaktor a posmeľoval ho, aby ju len smelo dokončil dľa udaného plánu, aby nezúfal, ale pevne veril vo svoj talent. „Priľahké, nesvedomité pracovanie — písal mu — žiaľ, u nás teraz módne, zatracujem z celej duše. Od čísla do čísla fercovať báseň alebo román, to je pravý zločin v útlej literatúre; nababrať niečo a chceť, aby to vyšlo na velíne so zlatorezom — to je mizernosť. Ale povedzte, kam prídeme s večnými škrupulami? Smelo do toho! Medzi čestnou samokritikou a chabou škrupulou je veľký rozdiel. Samokritika je umná úzda pre nášho pegaza, ale škrupula je putom pre jeho krýdla i nohy. Kam zajdeme so sputnaným koníkom? Naše obecenstvo, neveľké, skromne platiace, chce predsa len niečo viac čítať, než sľuby, ohlasy a soznamy prihlásivších sa. Ono už šomre na nás. ,Wer Vieles bringt, wird Manchen Etwas bringen‘, hovorí váš ideál, váš premilený Goethe. Ostatne, opätujem ešte raz, u vás najmenej má byť škrupula putom. Ak veríte môjmu zrelému úsudku, teda vedzte, že ste originálny, samorostlý, vážny spisovateľ. Mohli by ste už raz odhodiť pseudonym — je to trochu detinské. S opravdovým menom nadobudnete viac samodôvery.“

Durný čítal svoj rukopis a nadával v duchu veľactenému pánu redaktorovi do náležitých oslov. „Chce mať ballast do budúceho čísla — to je celá ocukrená lesť! Znám ja svoju originálnosť, znám! Alebo — a tu sa zamyslel — možno, moja originálnosť väzí v mojej —“ I čítal, čítal s chvatom. Verš za veršom desil ho, verš za veršom zdal sa mu podobať divým, neskladným fantáziam a rečiam človeka ležiaceho v týfe. Opätoval sloky — zas to samé. Počal nahlas:

„Tak, tu máš originalitu, veľactený pane redaktor! Tu máš talent, vážnosť, samorostlosť!“ Usmial sa nepekným, zlostným úsmevom. „Áno, nad priepasti treba viesť ženy, v búrnej noci! Najprv ta v bezdno posielajú bleskom ožiarené oči — to jest prosto hľadia dolu — a potom huj — sama dnu a — koniec. Ach, veru originálno — vidno, je systém v tom šialenstve, ako hovorili o Hamletovi. Hamlet, Hamlet! On to bol, čo mi nedal tak často spať, čudná, temná figúra nášho celého žitia. Ja ho vidím, musel jestvovať, nemohol povstať v hlave poetovej. Historická, reálna, skutočná osoba… S ním som vždy dumal, trpel — a on pretváral sa byť šialeným, ale skutočne bol, duša jeho šialila! Ja naopak. Pretváram sa byť normálnym — a hlava moja šalie. Moje srdce je na svojom mieste, dušu moju nezabije ani tma v hlave. Ona bude si povedomá, že hlava vyšla z harmonie myslenia, a tak precíti celý bôľ až do dna, do pekelného dna… Práve ako zdanlive mŕtvy, vediaci, čo sa okolo neho robí…“

Durný hodil rukopis do kufra a nevládal ďalej ukladať knihy. Sadol za stôl. Ťažká, hruď dusiaca muka ovládala celého človeka. Ledva sobral sa k svetlej otázke: „Prečo sa tak hrozne trápim, prečo?“ „Preto, preto,“ odpovedal divný, nepovedomý hlas jeho útrob. Chytil sa za hlavu. Cítil, že mu horí čelo a sluchové tepny bijú. Pomyslel si na mladosť, na neobyčajné úspechy na školách, na chválu kritiky, udelenú anonymnému junošovi. Všetko pekne radom tiahlo sa pred ním, nikde odbočky, nepravidelnosti, nikde nevidel ani len tône prechmatov, hriechov, darebáctví, ktoré boly všeobecné medzi jeho početnými, ináč honetnými tovarišmi. A tým všetkým ide tak ľahko život, desiatky ich dávno predbehli ho na ceste životnej, jedni postavením, druhí vlivom, tamtí bohatstvom, títo karrierou, vehlasom. On bol príkladom poriadneho, obrazcom dokonalého žiaka i študenta — a teraz? Mrie mukou, nevie, kam od úzkosti. Tak je prázdno, tupo okolo neho — okolo neho, takého vrelého, nadšeného, takého hlboko cítiaceho! Áno, pravda, tupo! „Možno,“ — počal dumať — „to je predihra ku strašnej dráme — ku samovražde! Hovoria, že samovražda je následok duševnej nemoci, a táto nemoc počína sa s odľúbením žiť — s vnútornou prázdnotou, s tým, že život ztratil význam.“ Odľahlo mu. Teda je východ! „Bože môj,“ zarmútil sa zas, lebo pomyslel si na svoju dobrú mať, žijúcu len v ňom, a na nebohého otca, oddaného vždy do vôle Božej. „K takému hroznému cieľu núti ma čosi mocné, neodolateľné?“

Do očú vystúpily mu slzy; ony len vlhkosťou zvlažily zrenice a pomaly sa tratily. To je pravé slzenie v samote. Také slzy neobľahčujú bôľ, vyniesly ho na okamih z duše do zrakov a vrátia sa s ním nazpäť.

Dvere otvorily sa strmo, nie tak, ako ich otvára stará posluha Agneša. Agneša tmolí sa najprv pred dverami, zaochká, zastone a potom ľahúčko pootvorí, zaželá dobré ráno a len tak vojde. Durný vzkypel zlosťou, pevne mysliac, že prichádza ho nepokojiť niekto z jeho nových známych z mesta. Ani sa neobzrel.