ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nudnej popoludňajšej hodine z latiny, pri ktorej dvanásťročný syn Karasov, Lacko, bojazlivo pozeral na svojho učiteľa, Durný vyobliekal sa so zvláštnou pozornosťou. Chcel upozorniť otca na niektoré vady a náklonnosti svojho sverenca — no vlastne chcel sísť sa s Malvínou, pred ktorou cítil sa hriešnym. Karas mal veľmi na spech. „Druhý raz, druhý raz,“ riekol, lebo čakali ho už dvaja agenti; „ráčte sa zabaviť a zostať na čaj,“ i odbehol, potriasajúc svojím bruškom. Karas bol vlastne dobrý človek, ale, ako každý parvenu, trochu surový a sebecký. Zato nemohlo sa povedať, že by nemal srdca — ale srdce jeho bolo tak svojho zvláštneho tempa: bilo živšie vtedy za druhých, keď týkal sa záujem tých „druhých“ i jeho samého. A treba bolo odpúšťať mu, lebo sám nebol šťastný. Žena umrela mu skoro potom, keď darovala mu syna, a ačkoľvek jeho manželský život bol nepokojný, rušený tým, že on bol suchý a pracovitý, ona fantaztická a zaľúbená do ľahšieho života, predsa jej strašná smrť hodila tieň na jeho život.

Durný zostal sám v izbe. Už sa večerilo. Nesmelo vyšiel do záhrady, želal si, i bál sa sísť sa s Malvínou. Prešiel hriadky kuchyňské, prešiel kvetnú záhradu, ako by nikoho nehľadal. Pozrel do búdky z divého viniča — všetko pusto. Bol presvedčený, že Malvíny niet doma. Bože môj, ako bolo mu úzko, ako sa bál! „Ach, dobre tak,“ rozhováral sám seba, „to suďba tak múdro velí! Čo bych vykonal, čo bych riekol… ani som si nerozmyslel, čo povedať! Pôjdem do boru.“ I vyšiel zadnými dvermi zo záhrady. Prešiel čez ďatelinu a pred ním stál mladý bor. Večerný vietor tichým šumom naletel na borice a vhĺbil sa do húšti šedo-zelených ihiel. Pod starým semenákom, obrúbaným zo spodných ratolestí, stála Malvína.

A teraz už skutočne nevedel Divný Janko, či želá si ju videť, či sa jej bojí. Len cítil živo, že nenávideť ju bolo by nepekne. Jemu zdalo sa, že zapadajúce slnko sňalo mu zo srdca to, čo on menoval nenávisťou. Vzmužil sa a šiel prosto k nej. Potkol sa na koreň, zavesloval rukama… ale ona neusmiala sa. To ho posmelilo.

„Bol som u vás,“ počal, „otec nemal času…“

„Teda boli ste u otca, a on nemal času. Hľadáte ho v bore?“

„Vy sa hneváte… a máte príčinu. Mňa prekvapil váš príchod, bolo mi vôbec veľmi ťažko!“

Opravdivý tón, bojazlivosť, ba opustenosť Jankova dojala Malvínu. Videla jeho feriálny život, jeho celý spôsob, akým zariadil si „letný oddych“.

„Čo potom!“ riekla a sadla pod borovicu na vysoký mach. „Pozrite, ako luní sa vozduch, ako menia sa s každým okamihom farby na našom širokom poli. Nad mestom, tam v ľavo, aký otupný dym, ako špinavá pokrývka nad špinavým hrncom! Ach, ja húska! Veď mi istý pán riekol, že vy ste poet, a ja, dilettantka, dávam sa v korisť vašej znaleckej kritike. Ale nič zato. Nebojte sa, ja nebásnim. Ja niekedy poviem to, čo vidím, a tak, ako viem. Čo by ste vy riekli, chcejúc opísať tento výhľad?“

On nevidel výhľadu, ani na opis nemyslel. Myslel na to, že nachádza sa v nevýhodnom postavení oproti deve, ktorú obrazil.

„Kto mohol na mňa klebetiť? Ja som pädagog, milostivá slečna, prosto pädagog. Konečne, ktorý šuhaj nepáchal literárne prečiny! To sú všetko pletky!“

„Len netajiť! Hľa — vietor veje, bor šumí, slnko dumno zapadá — a pod borovicou sedí mladý pár! Ona, ohorená, ako by pracovala v plantáži, on, zadumený, hlboký, ako priepasť! Či tak?“ Jej oči smialy sa dobrým, srdečným smiechom.

„Či ste poetka, neviem, ale na satyru máte talent. Najmä na satyru nad biednym!“

Durný povedal tieto slová s opravdovým výrazom smútku a beznádejnosti.

„Ale sadnite si!“ zavolala milým, láskavým tónom; „už sme kvit! Ja vám odpúšťam, že ste ma vyhodili zo svojho varovčianskeho tuskuluma, a vy mi odpusťte ostatné. Buďme dobrí. Ja vás rada.“

Divné teplo rozlialo sa prsami Jankovými. Ona tak prosto, tak nežno povedala, že ho rada. Bol ďaleký preceňovať slovo „ja vás rada“, ale posiaľ ho nepočul z úst ženských. „Ona mňa rada,“ opätoval v mysli ešte raz a sadol na mach, skromne, hodne opodiaľ. Tvár mu ožila.

„Ach, teda musím ešte raz prosiť o milosť,“ riekol, a bál sa pozreť do jej veľkých, tichých očú, „lebo ja som vás nenávidel!“ Sám zadivil sa, že tak ľahko prezradil cit svoj, a že ho tak plavne vyslovil.

„To je veľmi zaujímavé, pane Durný; ale prečo?“

Janko sa zarazil. Čo jej má povedať, ako sa vykrútiť? A krútiť teraz, v tomto divno sladkom okamihu, teraz, keď celým telom jeho bežala sladká triaška! Mlčal.

„Prečo? Že som vám mohla byť ničím, to chápem, že som vám mohla byť nudnou, hoci i odpornou, to tiež chápem; ale prečo ste ma nenávideli, alebo, odložme na stranu zdvorilosť, i teraz nenávidíte, tu pod starou boricou, pod tieňami blížiaceho sa večera?“

„Nepýtajte sa, prosím vás, slečna Karasová, nie, nepýtajte sa! Vám nepovedať pravdy bol by hriech! A pravdu riecť znamenalo by vytrhnúť ma z neba, zo spokojnosti, z toho blahého citu, že našiel som nežné srdce, milé, blahosklonné! Že našiel som chvíľu, ktorá svetlom ožiari môj temný život. Prosím vás — nepýtajte sa, ja klniem sa vám dušou, že to bolo, teraz ho niet — asnáď nebude!“

„Asnáď i bude,“ živo riekla Malvína; „netajte! Rovno! Čestne, pán professor!“

„Jestli bude, tak vidíte pred sebou ztrateného — mŕtveho!“

„Ja vidím pred sebou neztrateného, ale podivného, nie mŕtveho, ale hypochondra; ostatne v tom nieto smyslu: jestli zkrsne vo vás nenávisť oproti slečne Malvíne Karasovej, pôjdete o dedinu ďalej, a vec je skončená. Po istej kratšej-dlhšej vandrovke, možno, najdete nejakú Malvínu, povedzme Kaprovú, lebo Šťukovú, alebo dokonca nejakú Žralokovú, a — kde nebude nenávisti — oženíte sa, a punktum!“

Janko Durný nevdojak prisadnul bližšie. „Ach, nežartujte tak — prosím vás! Verte, z vašich úst ťažko je počuť vtip, hocijako duchaplný. Vaše malinové ústa stvoril Boh, aby dávaly balzam, a nie jed! Vy ste taká dobrá, taká tichá, vyvýšená! Ja viem, že nedosiahnem vašej výšky, ale to vás neoprávňuje posmechom tepať toho, ktorý aspoň zďaleka poznal vás. Verte, nikdy som nehovoril tak zo srdca! Ani len priateľom nebol som taký oddaný. Vy môžete mi pomôcť! Pomáhajte radšej a neposmievajte sa!“

„Áno, už som to i urobila! Ako ste skončili hodinu, vo vašej izbe riadi naša Marienka — znak, že som sa vlastne nenahnevala. Ale tá vaša zášť? Povedzte mi, ja som prekvapená, a nemilo. Možno, pravdu majú naše dedinské i mestské tetky, ktoré vyhlasujú ma za koketu, vetroplacha, a Boh ich zná, za čo. Povedzte to vy! Ja vás rada, vám uverím, tetkám robím protiveň. Ach, však som udrela na pravú strunu? Nie?“

„Nie o vás je reč, ale o mne! Nie vy ste príčinou môjho zablúdenia, ale ja — ja, moja suďba!“

„Ale veď sa známe od niekoľko týždňov — aká tu suďba? Že sme spolu ryby chytali, že vás otec povolal?“

„Vy hovoríte, že ma môžete vystáť. Ja vám ďakujem, ja som tým celkom spokojný a šťastný — či mi ešte niečo treba? Pôjdem zase preč…“

„Na deväť mesiacov — veď sa Varovce zatiaľ nepresťahujú na Kavkaz.“

„Pre mňa na Uranus! Pre mňa zmizne všetko, i Varovce, i mesto, i krúžok ondrejovský, a, bude-li možno, zostane rozpomienka na vás — Malvína! Dovoľte, že vás tak prosto menujem. Sestra!“

Durný ľahol na mach a zakryl si rukami tvár. Ona kľakla k nemu a pohladila ho po hlave. „Čo vám je? Čo vás tak sužuje? Ja som to spozorovala, ja som počula…“ — tu zarazila sa — „pozorovala, že vás niečo trápi. Menovali ste ma sestrou. Nuž dobre, chcem ňou byť na skutku. Buďte úprimný, otvorený, ja vám tiež poviem úprimne a otvorene všetko.“ Ona vstala, i on zdvihol sa.

„Len dnes nie, len dnes nie! Nekaľte mi rozpomienku na tento moment. Vy nie ste rusalka, ako som myslel v temných chvíľach — vy ste Nausikaa — šľachetná dcéra kráľa Phäákov. V cudnosti svojej, v krásnej ženskosti, neodbehla od Odyssea, vyhodeného na breh morský, zošpateného, domučeného, nahého — ale dala mu šaty a uviedla na dvor svojho otca. Vy nezľakli ste sa mňa, neodišli so smiechom alebo strachom pred zošpatneným cudzincom, ale ste sa ho ujali. Ja stojím opodiaľ, a vrúcne vám ďakujem. Sestra!“

Ona vzala ho za ruku. Zas pocítil onú nevýslovnú vôňu, pocítil moc jej tichých, nenáruživých, ako by sucho hľadiacich očú. A jemu zdalo sa, že čez šerý večerný vozduch leje sa z jej očú záblesk a lunným, hmlistým polosvetlom ožiaruje mladý bor i temno-zelený mach. A práve neobyčajné, ďaleké, podivné zmiatlo ho, a on cítil v srdci zase niečo, podobného hnevu, alebo nenávisti. „Nie, to nie sestra,“ namanulo sa mu; „nie sestra; ona vládne niečim iným, než sesterskou nežnosťou!“ A razom všetka slasť odletela, zostala iba divná príťažlivosť, zamieňaná takže divným odpudzovaním.

„Jedno slovo,“ pretrhla dlhšiu prestávku: „my poshovárali sme sa tak, ako šermujú zruční šermíri… len tak pre cvičenie! Na rapíroch sú kriedované guľôčky, aby si neuškodili — ale napadajú sa seriózne — len že za podareným výpadom nezostane u protivníka iného znaku, než kriedový punkt. Viem, vy ste seriózne hovorili, ja som ničoho neriekla, čoho necítim. Ale predsa to bola ešte len hra! A mne zdá sa, my raz snímeme guľôčky s ostrých zbraní, a potom za bodom potečie krv!“

Durný nerozumel, čo chcela Malvína povedať divným porovnaním, ale živo cítil, že v jej slovách väzí niečo hlbokého, strašne pravdivého. Bez prípravy, razom sblížil sa k deve, blízko, až na sesterskú vzdialenosť — a razom otvorila sa medzi nimi priepasť — akési rozčulenie. Chcel to napraviť a vzal ju za ruku. Ona neodňala ruky, ale telom trochu odstúpila. „Všetko rozpoviem, Malvínka, všetko! Nehnevajte sa!“ Jej teplá ruka voľne ležala v jeho dlani.

S hradskej, niže dediny, bolo počuť blížiaci sa dupot koníka, a o chvíľu i silný, bujný rehot koňský. Ruka Malvíny trhla sa a vypadla z ruky Durného.

„Poďme domov, už je šero,“ riekla zvonným, netrpelivým hlasom, a sbehla s briežka. V ďateline podňala sukienky a prebehla rýchlo ku bránke.

„S Bohom! ja idem poľom! Vyhovorte ma. Nemôžem na čaj!“ volal za ňou Janko, opierajúc sa o nevysoký parkan záhrady.