ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pekne vítate návštevu!“ počul zvučný ženský hlas. Vzchopil sa a oprel rukou o stôl. Pred ním stála Malvína, vysoká, rozjarená; tichý šelmovský úsmev mala na ústach, ale jej oči hľadely pokojne, skoro prísne. Durný otvoril oči, ako vyjavený. Nevedel, čo urobiť. Zas budil sa v ňom nevysvetliteľný pocit: polo zášť, polo čarovné obajanie.

„Pravda, nesvedčí sa dievčaťu vraziť do chyže garcona — a to bez klopania! Nemajte strach: hľadím na vás oblokom, a bolo mi vás ľúto. I ráno boli ste bledí. Čo vám je? Poslať nášho doktora?“

Janko Durný razom videl, čo predtým nevidel: neporiadok svojho bytu. Razom pýril sa, že je posteľ neustlaná, knihy po zemi, prach na stole a oblokoch. Čistá, vkusná postava devina v tomto haraburdí, aký odporný kontrast! Ale čo jej prišlo na um sem vraziť?

„Odpusťte — ja neviem…“ počal, nechápuc smyslu svojich slov.

Malvína pristúpila bližšie. Pocítil vôňu, ľahunkú vôňu, viac mysľou, viac dušou, než smyslom. „Odpusťte vy,“ riekla cele vážne. „Škoda vás, vy ste chorí, a neliečite sa.“

„Ale, Bože môj,“ zavolal Durný temer s plačom, „čím chce ma nebo trestať? Idem do mesta, hovoria: si chorý; príde ko mne priateľ — to samé, a teraz vy, milostivá slečna, na stranu odložiac chúlostivosť, prichádzate ko mne do mojej kutice a idete mi nanútiť chorobu! Čo vás to zaujíma? Ostatne, vy nešetríte seba — vaša vôľa… ale mňa nešetriť… myslím — mňa nešetriť — pomnite — váš otec…“ Durný zabŕdol tak, že ostal stáť a temer sa mu nohy podlomily.

„Predstavte si, že som milosrdná sestra; tu môj červený kríž,“ a Malvína ukázala na srdce. „Milosrdné sestry sa tiež nešetria… Ale keď sa ma bojíte — nuž s Bohom!“ Malvína sa zvrtla. Vo dverách zavolala: “Už ste von z nebezpečenstva, chrabrý Slovák!“

Durný udrel sa päsťou po čele. „Hlupák!“ zavolal. „Blamáža, surovosť! Príde citná duša, a ja ju odháňam z falošného studu, obrazím devu, ktorá prišla jako anjel, ako Nausikaa, neštítiac sa mojej špatnosti, mojej špiny!“ No po nej zostal iba slabunký nádych vône. Janko zbadal, že keď prišla, kutica jeho zjasnela, ako by ju bol od vrchu do spodku oblial hviezdny jas; teraz zase stemnela a vôňa tratila sa. Stál dlhšie pri stole.

„Gratulujem!“ ozval sa niekto fistulou pri bočnom obloku. Chudá ruka zvonku otvorila oblok a v ňom objavila sa podlhovastá tvár Ludvika Kapustu. „Ó, gratulujem — pán filolog študuje antiku! Ach, príjemné!“ a už bol v chyži. „Strela mi hovoril, že sa nudíte,“ pokračoval, sadnúc si na nepostlanú posteľ; „nu, reku, pôjdeš rozveseliť priateľa. No, zdá sa, že nie. Viete, so mnou dá sa voždy veselo podiškurovať. Ja nikoho neobrazím, som skromný, biedny čert, a ničoho nevyzradím. Znám tajnosti celého mesta — ale odo mňa nevyjde ani slovíčka. To moja moc, to moja sila. Čo by sa človek večne boril a boril? Uhnúť sa treba, kde nepreskočíš. A verte mi, dnes aby nikomu neveril. I Strela je podivný vtáčik. Kebych chcel — ale ja nie! Za Boží svet nie. Dlho tu bol Strela?“

Durný bol priveľmi zaujatý všetkým, čo dnes videl a precítil. Ticho počúval reči Kapustove a odpovedal krátko na otázky.

„V sobotu je uňho večer. Oj, uvidíte, to je vtáčik — všetkého bude dosť! Niekedy usporaduje i dámsky večer — inu, viete, známe sídu sa. Ach, to býva veselo!“

Kapusta pevne veril, že udrel Jankovi na strunu.

„Prichádza utešená Fanny — hrá malé úlohy v operette — tak hviezda tretej veľkosti. Ale ako spieva! Radosť!“

Durný hlasno zívnul.

„Vrana je veľmi veľký dobrák. Á, to už hej. Ale, medzi štyrma očima rieknuc, pušný prach nevynašiel. On vám bol plechársky tovariš — povážte, potom kdesi uviazol v kancellárii — inu, neučený, taký…“

Durný počal pozorovať hosťa. Hľadel na živé, rýchle a pritom drevené posunky jeho dlhých rúk, na štipľavý bleskot malých vodových očiek. „Ničoho nezradí, dušil sa, a jako milo počína oklepávať! Ba čo len chce?“ podumal.

„Ach, verte, dobre je zavčasu informovať sa. Ja všetko prezrem, mňa neoklame ani len Babka, viete, ten s dlhými vlasmi. Verte, má za ušima. Robí sa vážnym. Chcel by každého učiť a sluť veľkou hlavou. Pravda, v matematike bol voždy prvý, a teraz prijali jeho matematickú prácu s pochvalou na fakulte v Jene. Hrá sa na Diogena, šomre na zbytok, a nedávno našiel som ho ustrice jesť u Ranconiho; zalieval ich dvojzlatovým porterom. Káže vodu a pije drahé anglické pivo! Vtáčik, hovorím vám!“

„Ale ja som počul, že je skromný, že býva v predmestí.“

„Pretvárka, hovorím vám. Temer Milaniho prevýši vo falši. Milani je aspoň kamarátsky, pustí pierce časom. Ostatne, Milani je veľmi zábavný — ale smiešny s namyslenou láskou! Predstavte si, Černeková, prvá krásavica mesta, dáma bezúhonná — že vraj jeho miluje! Keby niekto iný — nepoviem, ale Milani! Chúďatko!“

„A čo myslíte o mne?“ razom spýtal sa Durný, ako zo sna. „Už sme prešli všetkých.“ Kapusta krivo pozrel na Durného, zmiatol sa a skočil s postele. „Vaša kritika môže byť správna a spravedlivá — ale povedzte, pane, načo je ona mne? Ja som človek cudzí — ako si môžete mysleť, že ma zaujíma váš súd nad vašimi najbližšími priateľmi?“

„Ach, ja len tak — toto, oné — ja len tak — Bože uchovaj niečo zlého! A či som povedal niečo zlého?“

Durný upadol do tichého sna s otvorenými očami. Sotva spozoroval, že Kapusta odchádza, že sa na troje láme pri poklone.

„Počkaj, potmehúd!“ pomyslel si Kapusta, šuchnúc okolo oblokov a hľadiac na Karasov dom, ako líška na kurín. „Dám ti ja morálky! Pozrime si, táto Malvína!“