ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko Milani priletel bez duše k Strelovi, očakávajúcemu krúžok. Jaroš bol sám, pohodlne vyvalený na diváne, pri ktorom ležala medvedia koža, veliká, riasnatá, s krásne napodobnenou medveďacou hlavou. Sklené okále potvory, čierne ako uhoľ, blyšťaly sa.

„Zdravstvuj, bratec!“ zavolal; „tu som, a celý toniem v šťastí!“

„Ako šváb v mede!“

„Ty si tiež večný Izmael posmeváč! A ja trniem, túžim sveriť sa, oddať dobrej duši svoje city. Človeče, niet nad cit vysokej lásky…“

„Lásky en distance?“ riekol Jaroš.

„Ty si Tannhäuser, cynik! Ty si Juan, Blaubart, próza, číra próza. Ľutujem ťa, že si nikdy nepocítil, čo znamená milovať vysokou, nesebeckou láskou… Láskou, ktorá netúži milý predmet vysokých citov svojich menovať svojím! Kto tak robí, nemiluje, ale hľadá pre seba pôžitok! Ja milujem tak, ako anjeli milujú madonnu! A ona miluje mňa, ako madonna cheruvima, ako slnko kvet, ako polárna hviezda hasnúci meteor!“

„Ale, prosím ťa, nerev! Pani Černeková ani nevie, že jestvuje Jožko Milani, a ako počúvam, nezaoberá sa nateraz meteorom z apatéky, ale jeho pilulkami na prečistenie…“

Milani bol obrazený, ale fantázia jeho musela von. „Cynik, cynik, veď to známo! Ale si dobrý chlap; jazyk máš ostrý, ale srdce dobré! Sberám sa do krúžka — nu, zašiel som na Dlhú ulicu. Už bolo šero. Všetky obloky osvetlené, len oblok jej spalne bol temný. Zastanem. V obloku biely kmit… predstav si — ona. Strhnem klobúk… ona položí na oči bielu šatku; znám, čo to znamená! Potom kývne hlavou, v očiach sperlí sa slza…“

„A to si videl za šera na pätnásť siah! To je očko!“

„Ty pohan! Ty Tomáš! Ale ako by si mohol chápať také veci! Pre teba sú len Fanniky!“

„Tie aspoň nemajú mužov. Daj si pozor, chlape! Nedávno pýtal sa ma Černek pri plzeňskom, či neznám toho komára, čo sa tmolí okolo jeho okien a pľaští očima do oblokov jeho ženy.“

Milani zmiatol sa. „Ja pľaštím? Ja? Idem so strachom celou ulicou; keď blížim sa k jej domu, svätá bázeň rastie, sotva opovážim sa tvár obrátiť v tú stranu, len tak, ako by náhodou, bľusknem… a som šťastný! Čo chce Černek? Čo mu robím?“

„Ah, ty figliar! Nie je to dosť? Miluješ jeho ženu! A chvastáš sa, kade chodíš, že si tiež milovaný! Kuvik! To je dosť, aby ti poriadne vyprášil chrbát! Eh, prestaň, bratku! Tvoja láska je asi taká pravdivá, ako lev, ktorého si zastrelil v Afrike, za života neopustiac starej Európy, ako si zastrelil korunného princa Fridricha — pomni, vtedy si mal akurát šesť rokov! Čo sa tak oddávaš lžiam? Pravda, lže tvoje sú nevinné, Černek ti nehrozí, Fridrich je už i bez teba mrtvý — ale nerob sa smiešnym. Ty máš rozumu vyše práva, si pilný, statočný, srdečný človek, poblázniš nejakú apatekársku dcéru a počneš mastičkáriť na vlastný účet! Budeš giftmišerom comme il faute! To je rozum, ale nie ľvy, Kráľovej Hradec a vydaté ženy! Uveríš mi?“

Milani sadol do kútika na nízky stolček a mlčal. Uznal celkom opravdive, že Strela má pravdu, ale Strelova pravda bola mu odporná. Uznávanie trvalo len malú chvíľku; jeho fantázia počala znova svoju hru; len čo sišli sa členovia krúžka — a prichádzali tesno jeden za druhým — už počal Milani hovoriť, ako ráno videl topiť sa dámu v rieke — skočila s mosta — ako hodil sa do člna, vesloval mocne — ale chladné vlny pohltily nešťastnú prvej, než mohol zachrániť jej život. Netreba poznamenať, že celý deň nosa nevystrčil na ulicu, ale strčil ho do lokálneho plátku, v ktorom stálo niečo podobného.

Po výbornej večeri Karol Babka nakreslil kriedou na stôl trojuhelník a počal dokazovať, že nieto Boha. Počali sa mu smiať, ale on nedal sa mýliť, a potriasajúc svojimi dlhými vlasmi a pošupujúc okuliare s nosa na čelo, zapísal kus stola cosinusmi a tangentami, zlomky a figúrami.

„Mohli by ste prestať,“ riekol konečne Ondrej Vrana; „po dobrej večeri ľahko je zapierať Boha. Ale v biede a bôľoch, v nešťastí, keď tratí sa ti zpod nôh zem — vtedy chytíš sa za nebo. Všetky vaše triangule (Ondrej rád mal cudzie slová) stoja starého čerta! Či možno potešiť cosinusom boľavé srdce ľudské? A viera v Boha ešte i mrúce poteší! Chorého rakom nepoteší ani Beethovenova sonáta, ale slovo evanjelia poteší a posilní.“

„Pravdu máte,“ zamiešal sa Janko Durný, ktorý málo jedol, pil iba vodu, zafarbenú vínom, a čušal. Všetci zatíchli a zvedavo pozreli na neho, „svätú pravdu! Pán Babka chce vodu na rífy merať, vozduch vážiť — jedným slovom, algebrou dokazovať niečo, čo nepatrí do jej oboru. A načo? Či nemáme my biedni, potlačení inej starosti, ako o detronizovanie Boha?“

„Ja hovorím to, o čom som presvedčený; ja hľadám pravdu, a nechcem pohodlne veriť tomu, čo mi nahúdla pestúnka.“ Babka vypil viac vína a z flegmatika stal sa prchkým sanguinikom.

„Vy hovoríte lož, a sami jej neveríte!“ zavolal silným hlasom Durný, rozjarený. Všetci stŕpli.

„A vy, pane, dovoľujete si urážať človeka v cudzom dome?“

„Neveríte — veriť nemôžete,“ pokračoval Durný, preslyšiac slová Karlove; „ste muž vysoko vzdelaný, ale vaše dôkazy sú pre žart priseriózne, pre serióznosť prižartovné. Je to prosto haraburdenie!“

„Každý má svobodu hovoriť a mienky svoje vysloviť,“ zamiešal sa do sporu Kapusta a vyvalil svoje vodové, malé očká, lebo badal, že krúžok, hoci i nesúhlasí s Karlovými dôkazmi, predsa neuznáva oprávnenosti Jankovho nápadu. „Áno, každý má u nás právo hovoriť. My netrpíme cenzúry.“

Durný pozrel na Kapustu dlhým, dumným pohľadom — a neodpovedal.

„Akí kohúti,“ riekol Strela a nalieval ťažké víno do pohárov; „pozrime: studená matematika ako vie sa rozpáliť, a suchá filologia ako vzkypela. Ja navrhujem kompromiss! Karol sotre svoje haky-baky, ktorým nikto nerozumie…“

„Ani on sám,“ riekol Durný jedovato.

„A pán professor za pokutu povie nám toast. Či prijímate?“ Všetci súhlasili. Babka rukávom sotrel svoje kresby a výpočty. Durný netoastoval. Jemu bol do duše protivný zápach jedál a vín, dohánu; rozjarené reči protivily sa mu, a tisíc ráz oľutoval, že prišiel… Všetko zdalo sa mu pustým — zatúžil po svojej kutici… Premáhal sa zostať, ale nevládal utlumiť svoju zlú vôľu… „Nechcem kaziť náladu,“ riekol zdržujúcemu hosťa Strelovi; „necítim sa dobre — som chorľavý — odpusťte!“ A ušiel.

„To je mľandra peštianska!“ riekol Ludvik Kapusta a nahŕbil sa nad stolom. „Vravím vám, potmehúd! Pravý potmehúd! Hľa, akého svätého navliekol! Aký bohabojný! Celý Aloisius! Hovorím vám, potmehúd! Ale kde nikto nevidí! I! Kebych chcel — mohol bych…“

Jaroša Strelu nahnevalo už to, že Kapusta zamiešal sa do sváru. Vypustil veľký kotúč dymu a riekol:

„Čo kebych? Čo zase skrývaš? Čo by to bolo, keby si chcel?“ Hľadel ostro na Kapustu.

„Ach, nuž nič — len tak — prečo napadá nevinného Karla? A že je potmehúd — to viem!“

„Veď ho ani neznáš!“

„Ja neznať! Oh — ja som všade, ja čujem trávu rásť… Bohabojný filozof — nu — ale mladú dámu prijímať u seba — neviem, či sa to rymuje!“

Všetci zasmiali sa. Ešte i tuhý protivník Babka potriasal hlavou. „To by ešte nebola taká bieda,“ riekol, „ale niečo takého sotva od neho vystane. Veď je gynajkofób a samotár.“

„Mne zdá sa,“ riekol Ondrej, „Kapusta čuje trávu rásť i v zime. Hic Rhodus, hic salta!“

„Teda dámu?“ ľahostajne poznamenal Jaroš, a divoká radosť zasvietila v jeho temných, prekrásnych očiach. „Ale, kamarát, vieš čo? Také poznámky majú medzi nami miesto, len že musia byť určité, jasné. Nie sme mnísi — ó, nie. Ale nejasné narážky škodia. Na príklad, ja by neodsudzoval, ani nekritizoval, ba ani nespomínal také veci!“

„Veď si to Kapusta len vymyslel!“ ozval sa Milani; „počuje trávu rásť! Možno, ale voždy v cudzej záhrade.“

„Vôbec nechápem, čo môže mať pán Kapusta proti človeku, ktorého sme my prijali a za druha považujeme. On je náš, má vrelé srdce, čistý charakter! Či by ináč drepenel toľké roky na biednej supplentúre? Omnoho mladší sú dávno riadnymi professormi. A učený je, i pilný je — dostal som o ňom z Pešti informáciu. Mládež ho rada, on utvoril celý kruh okolo seba — rozširuje naše evanjelium!“

Kapusta razom videl, že väčšina je proti nemu, a ako had krútil sa nazad.

„Oh, znamenitý muž ináč,“ povedal; „bol som uňho, dlho sme besedovali… Ja nič — veď ja len tak! Bože chráň, aby som chcel zle…“

Strela nespustil s Kapustu oka.

„Dobre, dobre! Ale čo je s dámou? Vidíš, tvoja rastúca tráva má bodľačie. Lebo môže byť tak, že pri tvojej poznámke nielen sám Durný utrpel. Poviem ti niečo.“ Hlas jeho dostával prísnejší tón. „Najlepšie, povedz: klebetil som, ľahkomyseľne vypustil som z úst slovo, ktoré je krivé!“

„Ja že klebetiť? Odpusť! Ja neklebetím nikdy!“

„Ešte raz ti otváram zadné dvierka.“ Hlas Jarošov sa triasol. Všetci počali sa zle cítiť. „Nepodarený večer,“ pomyslel si Milani, ktorý mal nádej, že krúžok pôjde do kaviarne na veselú pohuľanku, lebo keď počal veseliť sa, voždy ho našlo pri pohári biele ráno. „Načo blbé svady,“ pomyslel si Babka a zasmušil sa.

„Aké dvierka?“ pýtal sa smelo Kapusta. Bol presvedčený, že hovorí pravdu, a že ho nikto nemôže vohnať do úzkeho.

„Pohodlné, pohodlné! Povedz už teraz: lhal som!“

Kapustovi bolo veľmi úzko okolo srdca. Chcel obrátiť celú vec na žart.

„Nie, nežartujem. Teda Durný prijal u seba dámu? Pravda?“

„Pravda!“ riekol Kapusta, celý bledý.

„A tá dáma bola…?“

„Odpusť — to je moja vec — ja nie som klebetník…!“

„Nie, pane! To je už moja vec!“ Členovia krúžka obzreli sa jeden na druhého v nedorozumení. Čo len chce Strela s takou ľahostajnou vecou? „To je moja vec, pane, teraz von! Teraz povedať všetko! Som sýty tvojich nedohovorených sád a temných narážok! Lhal si?“

„Nelhal! To si vyprosím!“

„Ale ty musíš povedať, že si lhal! Rozumieš?“

Kapustu opustila cele smelosť. Nie slová desily ho, ale niečo surove určitého v tóne Jarošovej reči.

„Vieš čo, kamarát? Keby som nevedel, že ty budeš taký zdržanlivý inde, že ty nepovieš na celé ústa to, čo tu zamlčuješ! Kebych nevedel, že zajtra dozvie sa istý kruh o tom, čo si videl nedávno vo Varovciach, nenútil bych ťa, aby si vysvetlil svoje temné narážky. Ale teraz žiadam, aby si menoval dámu, ktorá navštívila Durného!“

Kapustovi bolo teplo. Do jeho mozgu nepratalo sa, ako môže Jaroš vedieť veci, ktoré staly sa bez svedkov.

„Nuž dobre. Aby ste vedeli, že som nelhal. Videl som ísť od Durného Malvínu Karasovú!“

„Bravo!“ zavolal Jaroš Strela a vstal. „To je moja nevesta, ctený pane — a teraz viete, čo máte robiť!“

Kapusta zmeravel. Všetci okolo neho mlčali. Druhý raz bol dnes v menšine.

„Áno, moja nevesta, a na moju prosbu išla k Durnému; ostatne to nepatrí sem. Bude?“

Kapusta ťažko dvíhal svoje dlhé telo z foteľa. Hmatkal po klobúku, našiel cudzí novší a vytratil sa z izby. „A teraz ešte pohár!“ zavolal Strela; „krúžok je čistý!“

Kapusta vyšiel na ulicu celý omámený. On narobil sto ráz väčších klebiet, ale že človek môže i pre pravdu tak pochodiť, to mu nešlo do hlavy. Kto by si to bol pomyslel! Ona jeho nevesta! On ju pošle k Durnému. Rozumie sa, že bez vedomia otcovho!

V ňom zvrela túžba pomstiť sa. Cítil sa nevinným — a cítil celú ťarchu Strelovho obrazenia. Veď ho formálne vyhodil z domu i z ondrejovského krúžka! Pravda, nebolo ho treba vo Varovciach. Nebolo treba spomínať niečo, čo jemu samému nebolo jasné. Ale neskoro! „Počkajte, vtáci!“ pomyslel si konečne, a temer behom šiel ulicami. „Všetko pôjde na Božie svetlo! Nepoznáte Kapustu! Obanujete, že ste ho urazili!“

Ale pomsta, ktorú chystal, nemohla zadusiť bôľ, zahasiť hlboké zahanbenie. Blúdil ulicami, ako z raja vyhnatý, a našiel sa na nábreží. Už chcel zahnúť za roh a ísť domov, keď zazrel Durného. Janko stál nad riekou, ticho valiacou sa majestátnym tokom. Bežiace vlny trblietaly sa belaso v lúčoch úzkeho mesiaca. Kapusta zastal a pozoroval ho zďaleka. Durný hľadel na rieku a zalomil rukami. Kapusta postavil sa do tône, aby nepozorovaný mohol pozorovať.

„Zamotávam sa,“ šeptal sám k sebe Durný. Kapusta priložil ruky na obe uši, aby počul. Jeho celá postava naklonila sa ku predku, nos trčal z tône, ako u psa-staviaka.

„Tak valí sa rieka,“ polohlasne prehovoril Durný, „večne, bez ustania, bez sna — voždy živá, vo večnom pohybe. I život valí sa, ale nie tak jednako, nie tak majestátne. I v ňom sú zátoky, priehlbne a tišiny, a zase prúdy. Zastal som v zátoke, a či nesie ma rýchlo prúd životný? Bože môj, aká to krásna noc!“

Kapusta nerozumel slovám. „Ide sa utopiť,“ pomyslel si. „S Pánom Bohom!“

Durný sostúpil po kamenných schodoch nábrežia až k rieke. Kapusta nevydržal, vyšiel z tône a hľadel za Jankom. Všetky jeho čuvy napäly sa, celá jeho duševná sila sústrednila sa na pozorovanie. Neušlo mu ani najmenšie. Videl, Durný je už nad vodou, na poslednom stupni. Radosť, neopísateľná rozkoš rozliala sa útrobami Kapustovými. Všetky údery zabudol. Durný zohnul sa k vode. „Ah, teraz skočí!…“ Janko čiahol rukou do vody, nabral a pomáčal si čelo a sluchy.

Potom vyšiel schodmi a zašiel k mostu. Na druhom brehu bol mestský park. Dlho chodil osamelými širokými chodníkmi, nešípiac, že za ním, ako stín, plúži sa Kapusta. Durného duša bola preplnená rodiacimi sa novými citmi. Malvína stála pred ním a on usiloval sa určiť, čo ho k nej pútalo. Zastal v tôni pod ohromným gaštanom. Tiché, nenáruživé, osvecujúce oči Malvíny prenasledovaly ho. „Ako vkusne dala sriadiť moju chyžku!“ dumal. „Ako milo je bývať v izbe, o ktorú sa stará ona, hoci prostredne! Aká milá mi je slúžka, prinášajúca z Karasovho domu akýsi odblesk toho, čo plným žitím jestvuje tam. Ako túžim videť ju, a keď som s ňou, aký trápny, hrozný, nepochopiteľný cit kalí a ničí všetko, čo som nasníval vtedy, keď jej nebolo! Čo je to? Láska? Áno, láska! Milujem!“ zavolal polohlasne a veľký, horúci cit lunil sa jeho prsami, ako oheň, nie žerúci, ale životadarný.

„Miluje?“ šeptal za ním nohosled v húšťave. „Teda tak? Ah, pane Strela! Vy sami neviete toľko, čo vami pohanený priateľ!“ Kapusta vykradol sa z húštiny a ponáhľal sa k mostu.