ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z obloka Karasovho domu, hľadiaceho na poľnú cestu, Malvína Karasová častejšie pozrela v pravo na hradskú. Konečne striasla sa — lebo začula známy dupot Jarošovho koníka.

S hradskej zabočil jazdec priamo k obloku.

„Romeo na koni, tu som!“ riekol Strela, podávajúc jej ruku čez oblok. Kôň bol vyhriaty, zalamoval šiju a nepokojne stál.

„Dajte koňa sluhovi, a príďte,“ riekla spešno; „otec vie o všetkom. Ja som mu včera všetko vyjavila. Prosím vás, len rozum!“

„Tak — milostivá slečna — všetko vyjavila! Ach, to je veľmi fádno! Teda, teda, vy ste povedali — tak a tak — mladý človek uchádza sa, ja nemám matky, treba to i to!“

„Jaroš!“ zvolala Malvína, a jej hlas triasol sa. „Čo hovoríte? Veď čujte!“

„Počúvam! Ale viem, čo poviete… Laskanie sa s mladým človekom — budúcnosť, ľudské jazyky — zrada sľubov — viem, veľmi dobre viem. A preto lepšie je zradiť všetko, vrhnúť sa romanticky na kolená — a odpusť — tu čepiec… tu muž! Znám to, znám!“

„To som si od vás zaslúžila?“

Strela bol vo svojom, a nemohol sa vytrhnúť.

„Áno, tak sa chytajú mladí ľudia! Práve tak! Ach, rozpoviem vám veľmi krásnu historiu, stala sa s mojím priateľom…“ Malvína stála u obloka a ticho hľadela na Jaroša, ktorého svižká postava neprestajne kolísala sa pri nepokojných pohyboch koňa. „Chodil vám on, chodil, neborák, do domu — a v tom dome bola dcéra, okrúhla ako klbko, červená ako pivonka a ruky mala ako rak klepetá, keď je uvarený. Spievala falošne, ako starý verkel — no on chodil a chodil. Keď bolo toho chodenia dosť, a riedky čaj, ktorý pri vizitách užíval, počal byť cenný pre mať…“

„Čo to má znamenať, pane Strela?“ riekla Malvína, ticho, no prísne. „Vy ste, zdá sa, zase v dobrej nálade, ako vtedy, keď ste prišli priamo od Ranconiho.“

„Veru som trochu veselý!“ riekol Strela, potrhávajúc uzdu; „i kôň podo mnou hrá tak neisto! Som veľmi veselý!“

„Nie tak, čujte! Ja som ničoho nevyjavila otcovi, ale vyjavil to anonymný list, a vo veľmi nevýhodnej forme! Môj otec ináč nedbá o také veci. Ale pri liste strašne sa rozzúril… Povážte, čo som vystála. Ostatne, jestli myslíte, že vás chytám, ako oná dáma s račími klepetami…“ Ona poodišla od obloka.

„Nie tak, nie tak, Malvínka — odpusť — pravdu máš, mám dnes fantaztickú náladu! Teda všetko vie tvoj starý? Všetko? A čo povedal?“

„Čo povedal? Zakázal mi hovoriť s vami o samote… A toto je prvý i posledný raz, čo jeho zákaz prestupujem. „K nám chodí sa dvermi,“ riekol otec, a ja dokladám celkom určite, že vám nejdem viac hrať Juliu! S Bohom!“

Malvína ztratila sa v polotme izby. Strela ostal ešte chvíľu, potom zvrtol koňa, ktorý zopäl sa na zadné nohy, zarehtal a, nakloniac šiju, rozbehol sa divým behom ku hradskej. Jaroš ledva vedel ho zadržať pred domom, v ktorom pustovníčil Durný.

„Už spíte?“ zavolal, vedúc koňa na úzde do úzkeho dvora, a medzitým zaklopal na oblok. Z izby vyskočila stará Agneša, Durného posluha.

„Čo to, vari Róža Šándor pribehol?“ zakričala stará žena, celkom zdesená; „vari Košúti robia rebelliu?!… Pán mi je chorý, ani šust neznesie, a tu príde ktosi, búcha na oblok ako divý, dobre, že table nevybil! A ešte s hovädom! Či je tu hostinec? Há?“

Strela chcel uchlácholiť starenku a dával jej zlatku do ruky. „No, no, mamička, choďte do súsedov pre otiepku sena — ostatné je vaše — čo revete — veď ja znám vášho pána — choďte, choďte!“

„A čo ma je do vášho toliara,“ riekla Agneša, strkajúc ruky za zásterku; „ja som statočná osoba, ale sena nemám! Tam k Židovi nech sa ľúbi!“

U obľôčka ukázala sa bledá tvár Durného.

„Agneša, Agneša!“ zavolal siplým hlasom Durný, „opatrite koňa!“

„Nie, pán professor,“ usmial sa Jaroš, „kôň nijakej opatery nepotrebuje — neprišiel k vám hosťom! Ale čo počujem, vy ste chorí? To je druhá vec!“ A vyšvihol sa na koňa a o chvíľu vrátil sa pešo. Koňa oddal v krčme.

„Prosím za odpustenie,“ riekla Agneša neponíženým, silným hlasom, „ja som myslela…“

„Dobre, starká! Tak treba!“

Jaroš vošiel do izby. Durný bol už na posteli. Biela poduška bola veľmi nevhodným úzadím k jeho bledo-žltkastej tvári. Jeho oči zdaly sa byť zväčšené a svietily akýmsi nezdravistým, fosforeskujúcim svetlom. Chudé ruky ležaly na belasom paplone.

„Čože je s vami, náš milý filozof?“ riekol s nútenou veselosťou Jaroš. Vpravde bol dosť naľakaný. Ani sám nevedel, ako hlboko týka sa ho suďba tohoto celkom cudzieho človeka. No on nechcel, aby Janko zbadal jeho prekvapenie. „Ach — mládenec,“ doložil žartom, „akú podušku má — s čipkami! Luxus!“

„Poduška nie je moja,“ riekol Durný; „ztade mi ju poslali…“ Ukázal ku domu Karasovmu. „Nechcel som — nuž Agneša…“

„No, povedzme si pravdu… Malvína bola u vás…,“ — Durného oči ešte väčšmi zasvietily, — „videla vašu nezručnosť žiť — a chcela vám pomôcť! Ale čo potom! Hlavnú vec treba uvážiť. Čo vám je? Čo vám chybí? Či bol u vás doktor?“

Durný máchol rukou, ktorá ihneď bez vlády padla na paplon do predošlého položenia. „Načo doktor! Ja sa bojím doktora!“

„Doktora sa bojíte? Čo tak divo pozeráte, keď som vám pripomenul svoju nevestu Malvínu? Čo to má znamenať? Či chcete byť mučeníkom na všetky prípady, bez príčiny? Či nevidíte, že našli ste človeka, ktorý chcel by sa postarať o to, o čo vy starať sa neviete?!“

Durný podňal sa z postele.

„Malvína je vaša nevesta? Vy ste ju poslali? Bože môj! Bože môj!“ Padol nazpäť a zakryl si rukami tvár.

„A vás to prekvapuje? Veď sú to celkom obyčajné veci. Ostatne, doktora vám pošlem, z tých mladších; môjho kamaráta — človeka nášho v každom ohľade… Príde k vám viac ako priateľ — toho nemusíte sa báť…“

Durný hľadel priamo na poval a nič nehovoril. Doktora skutočne bál sa, vlastne bál sa istoty o svojom stave. Ale on už i na to zabudol. Jemu Malvína predstavila sa už celkom v inom svetle. Mnohé, čo nechápal u nej predtým, bolo mu jasné. „Úbohá deva,“ pomyslel si, a nevedel, či ju má preto ľutovať. Strela bol mu primladý, prinerozhodný — a ona tak vysoko rozvitá. Jemu nešlo do hlavy, ako dvaja takí nerovní mohli sa najsť.

„Tak zostaneme pri tom,“ šibnúc bičíkom, riekol Strela a podal mu ruku. Janko sa neprotivil. Ale keď Strela vyšiel, stislo mu srdce niečo posiaľ nezkúseného: polo bôľ, polo akási radosť. Zdalo sa mu, že osviežel. Zavolal na Agnešu, pýtal vody, umyl sa, obliekol a s radosťou pozoroval, že jeho slabosť už prešla. Vyšiel na slnko. Práve zapadalo a hádzalo posledné blesky do jeho úzkeho dvora.

Strela jazdil okolo a zazrel ho.

„Hľa, aký frišký — to robí strach pred doktorom! No, on príde — do videnia!“

Strela odjechal — ani nepozrel ta, ku Karasovmu domu. Ale ani nemal na čo pozerať: obloky boly pusté. Janko vyšiel pred svoje nízke oblôčky a sadol na lavičku. Pred ním vo večernom tichu stál veľkolepý dom Karasov, nemo, bez života. Prašnatou hradskou tiahly kravy a cengaly zvoncami. Boly nažraté a ustaté, išly lenivo a ako by z nechuti. Už bolo zmrklo. Durný chcel ísť do domku — tu cvengol oblok na Karasovom dome a v ňom ukázala sa Malvína. Celkom dobre rozoznal jej krásny profil; tiahlo ho čosi. Vstal a šiel k obloku.

„Vy ste vstali, pane Durný? To je ľahkomyseľnosť — ostatne, tu je prašno, nech sa ľúbi do záhrady.“ Zavrela oblok a o chvíľu sedel mladý pár v záhrade v búdke. On za stolom, ona na nízkej stoličke záhradnej. Nôžky vystrela a oprela sa o stĺp. Slúžka doniesla lampu a postavila na stôl. „Pán tu budú večerať,“ riekla a odišla.