ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Aby ste všetko vedeli,“ počala Malvína, keď slúžka odišla, „všetko… Mňa čosi núti hovoriť vám o sebe — hoci vás to nemôže zaujímať. Viete, ja som bez toho, že by otec vedel, počala schádzať sa so Strelom. Však nepekne? Bol raz u nás po práci. Otec nebol doma, bol v poli. Poslala som za ním. Strela bol veľmi skromný, no hovoril akosi otvorene, a kriticky — zlostne. Mne pozdalo sa to: nikdy nepočula som takého skromného a jednako svobodného tónu. Prišiel druhý raz — s otcom mnoho hovoril o dielach — ja som nerozumela ich hovoru, ale i tu Strela bol skromný, a pritom víťazil nad otcom, o ktorom viem, že je výborný obchodník. V predsieni — bolo už šero — bozkal mi ruku. Mňa to zarazilo. Jeho pery dlho ešte horely na mojej ruke. Dielo skončilo sa, a to veľmi dobre, vďaka Strelovi — ale on už nemal zámienky chodiť priamo. Podchádzal k oblôčku. Ja som ho čakávala… Môj hriech…“

Mlčala a vzdychla.

„A teraz je už zle. Niekto napísal otcovi anonymný list. Bola scéna. Čo robiť?“

„Neznám ho bližšie,“ riekol ticho Janko; „ale čo znám, ukazuje na charakter. Ostatne — vec je len tá: či vy cítite k nemu náklonnosť takú silnú, že nedostaví sa ľútosť ani v tom prípade, keď Strela nebude taký, akým vám ho maľujú mladé sny? Ostatné je pobočné.“

„A práve to neviem! Mne bolo, opustenej, milo a sladko, keď som videla človeka, za mnou chodiaceho, človeka, ktorému som bola drahá. Ale pred jedným trasiem sa: on má prísť k nám ako officielný ženích…! Už to slovo ma trápi. Ja nechcem ženícha…“

„To je romantika, slečna, to je nesúco pre život. Formálna strana žitia má byť suchá, pravidelná. Bude ženíchom, ako iní tisíci, vy nevestou, ako iné. Z toho poriadku nevybrdneš!“

„A potom nuda, odpor, chladnosť! Nie —! Potom roky strašnej chladnokrvnosti… On v počtoch a obchodoch, ja v strašnej nude. Nie, nie som súca na taký život!“

„A ako predstavujete si život? Chcete ostať starou pannou? Vy, s vaším živým temperamentom, s vašou túžbou — byť milovanou? Nie, to mýlka, fantázia!“

„A jestli som ho už odľúbila?“ razom, priamo spýtala sa Malvína; „jestli úradná procedúra vo mne zahluší lásku? Môžem za seba, za svoje city?“

„Teda mu to povedzte — a koniec!“

„A o mne ostane pekná historia! Viete, že už zbozkával tieto líca? Či bych mohla podať ich inému, či bych nehrešila proti nemu?! Nie — ja som ztratená…!“

Počala ticho plakať. Tvári nepremenila — ale slzy tiekly jej po lícach.

„Chlad, hrozný chlad pocítila som pri scéne s otcom. Uznala som svoj priestupok… uznala som, že nerobím tak, ako bych mala. Strašná ľútosť mnou cele zavládla. Mne bola osudná chvíľa, keď on pod oblokom zdvihol sa v stremeňoch a chytil ma oboma rukami za hlavu a tisol svoje bozky na moju tvár. Ja som sa mohla vyrvať, ale neurobila som toho — sklonila som tvár na jeho plece. Mne bolo čudno-sladko, a pritom cítila som svoju vinu. Až dotiaľ bola som ja navrchu, on mi nemal čo povedať — bola som svobodná, ako vták. Od toho času akési bremeno padlo na mňa, cítila som jeho prevahu. Tam moja pýcha, moje čisté panstvo nad ním. Ja vám to všetko hovorím z duševnej potreby — ja to robím pod tlakom neodolateľným. Odpusťte. Teraz viete všetko — povedzte na svedomie: neodsudzujete biednu devu?“

„Odsudzujem!“ zavolal hlasno Durný a pripodňal sa.

Ona bola bledá.

„Odsudzujem!“ ešte raz opätoval Durný, vstal a sklonil sa nad ňu, priamo hľadiac v jej zádumčivé oči. „Áno, lebo vás milujem, Malvínka, lebo už viem, že moja namyslená nenávisť od prvopočiatku bola veliká, nekonečná láska! Ale si nemyslite, že vás chcem tým odbiť od Jaroša! Ó, nie! Ja vás milujem, ako milujú hviezdu — ako milujú slávika… Ó, Malvína!“ On klesol nazad. Malvína skočila s nízkeho stolca a stála pred ním…

Dievka doniesla obrus a prikryla stôl. Karas, kúriac z čibuka, prišiel a sadol za stôl. Bolo mu milé videť Janka.

„Ach, už ste zdraví! Lacko mi povedal, že ste ležali. Prechladnutie? No, chvalabohu, že ste zas chlap! Môj syn sa od vás viac naučil, než za celý rok v tej beťárskej škole! Ach, naše školy! Psa bych ta neposlal. Ale čo robiť?“

Malvína vyšla. Nemohla zniesť chladnokrvný rozhovor. Jej duša bola ako by na poly preťatá. Vyznanie Jankovo mučilo ju, ako by ju bol po tyle obuchom uderil. Razom bola vinná — strašne vinná pred sebou. Načo to všetko? Veď žila ako vták — a teraz žije, ako na mukách. Milovať Durného — púha nemožnosť! On je taký chatrný — a Jaroš taký krásny a svieži! Či miluje Jaroša? A či musí to byť, aby toho alebo toho milovala? Načo to všetko? Načo muky, reči? Odhodiť sa celkom — vojsť zase do seba! To všetko bol len sen…

Išla chodníkom k bráne. Bolo v sade celkom tma. Ulica už zatíchla. Jarké svetlo z búdky len slabo padalo na chodník. Videla, ako Janko odberá sa od otca, ktorý počal chutne jesť. Strieborná lyžica blýskala sa v lampovom svetle.

„Dobrú noc! Dobrú noc, pán professor!“ volal bonvivant, neustávajúc jesť; „zajtra bude lekcia, čo?“

Malvína stála pri vysokom kri jasmínu a temer cele vtisla sa medzi jeho tenké elastické halúzky. Vedela, že Janko musí popri nej prejsť, a nijak nechcela, aby sa s ním sišla. Durný, temer potácajúc sa, šiel priamo k nej. Kontúra jeho postavy rástla. Srdce devy bilo… Keď už blížil sa, vtisla sa ešte lepšie… On niečo hovoril sám k sebe. Keď porovnal sa s ňou — zrazu, ako by bol magnétom pre jeho oči, obrátil sa ku jasmínu. Slabý blesk lampy dopadal až na jej biely pás.

Malvína nestačila pomysleť — už ju schytil Durný okolo bieleho pásu a tvár jeho hľadala jej tvár. Jej ramená spočinuly na jeho pleciach a odtískaly ho. Ale on divou silou objal ju — ona klesala. Sám kľakol; ona ležala na jeho kolene a nesčíselné bozky pokryly jej tvár. Cítila bôľ na perách, úzkosť v duši, ale zavolať nemohla. Konečne ramenom podňal jej hlávku a vpil sa ústami na jej ústa.

„Malvínka!“ zavolal otec, „daj mi vína!“

Durný pomohol deve sobrať sa, zaplakal hlasito a šibnul von z bránky.

„Bože môj!“ podumal, keď octnul sa na pustej ulici, „čo som urobil! Dôveru som sklamal… Ona sa milo spovedala predo mnou! Čo si pomyslí? Hnusno, hnusno!“

Ako opitý šiel ulicou k mestu. Nevedel, kam ide. Čo doma? Mučila ho samota. Ani sám nezbadal, keď bol už v meste. Práve stretal ľudí, idúcich z divadla. Bolo už desať preč. Nevdojak zašiel na Ondrejov byt.

Vrana dohrával s Babkom piket. Durný prisadol k nim a počúval ich čítanie pointov, hľadel do karát, ale ničoho nevidel.

„Čo nového?“ riekol Vrana, vstávajúc. „Karol morí ma už tri hodiny a oberá — hľa, pol zlatovky odnesie! Zaplatíš čiernu?“

Durný nikdy nenavštevoval krčiem a kaviarní. Teraz bolo mu veľmi príjemno, keď sa oba priatelia sberali do kaviarne. Šiel s nimi. „Čím viac ľudí, cudzích, neznámych, tým lepšie. To ma rozjarí — to mi bude liekom.“

Ale ani v kaviarni nebolo mu ľahšie. Babka pil namiesto kávy ťažký likér a mlčal, Vranu volali na partiu biliardu, a on šiel. Durnému prichádzalo, že nachádza sa medzi ľuďmi, nevediacimi, čo robiť. Odporné mu boly tváre sklepníkov, odporní podnapití hostia; tlkot gúľ, horúci vozduch, presýtený tabakovým dymom, to všetko dusilo ho. Vyšiel. Bol celý rozpálený. Keď prišiel domov, razom predstúpila pred neho celá scéna v záhrade. „Načo ta išla, načo čakala?“ myslel si. „Ja som nemohol vedieť, ja som toho nečakal, nehľadal! Ó, Bože môj — ja som blázon!“ A zase obava jeho prišla mu do hlavy. Celý v pote a hroznom rozčulení preležal na farárovom diváne až do rána, ani sa nevyzlečúc.