ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, po celonočnom trápnom premýšľaní, dozrel v ňom pevný úmysel: ísť ku Strelovi z rozpovedať mu všetko. Cítil sa nešťastným, preto, že previnil sa proti dobrému priateľovi, a previnil sa špatne… Cítil sa poníženým, nemožným človekom, mravnou obludou. Taký bojazlivý, vystríhajúci sa všetkých prechmatov, chabý a nečinný — razom napadol naivné dievča, vyznal mu nerozmysleným, nedovoleným spôsobom lásku, a potom… Ťažko mu bolo nato pomysleť. Sladkosť, ktorá zostala po bozkoch, dávno premenila sa v bôľ a zahanbenie…

Už bol na ceste do mesta, už prešiel malý bor — keď stretol Jaroša; šiel na bycikli, soskočil s neho a, pridržujúc ho ľavou rukou, radostne podával priateľovi pravicu.

„Tak zavčasu! To je dobrý znak. Predstavte si, anonyma som odokryl včera večer, pisára anonymného listu na Karasa; len si predstavte: Malvína, celá nešťastná, spomenie včera o bezmennom liste. Zle rozišiel som sa s ňou. Napadol ma môj nepriateľ — môj hnev. Ale divno, hnev má u mňa zvláštny účinok: robí ma prenikavým… Letím rovno na Kapustu, ako šarkan. Zastanem pred ním, ako veľko-inkvizítor, a ťahám pomaly z bočného vrecka staré konto. ,Som ti povďačný,‘ hovorím, ,za tvoju premilú korrešpondenciu! Aká delikatessa! Ty ma osvobodzuješ od dievčaťa, ktoré navštevuje mládencov!‘ Chlapík zbledol — nie, priamo obelasel. ,I to, čo si o mne písal, je veľmi zábavné! Ty osvobodzuješ devu od ľahtikára, večného hosťa u Ranconiho… od vetroplacha!‘ Čert sám vie, ale musel som dobre uhádnuť… Ranconiho spomenula Malvína — ja som vyňuchal ostatné… Kapusta urobil takú biednu figúru, oči mu zašly slzami, dlhé nohy klátily sa v kĺboch — nevydržal som, zasmial som sa zlostným smiechom a hodil staré konto Kapustovi do tvári: ,Tu máš svoju čarbaninu! Druhý raz buď opatrnejší!‘ Kapusta sa zaradoval — bolo vidno na ňom, ako sa teší papierovému úderu… Bolo mi ho ľúto — veď on nemôže zato, že ho Boh stvoril šepletou — neborák, chcel sa pomstiť, ale mu pomsta zlyhala! A teraz letím ku Karasovi s vlastnoručným odvolaním Kapustovým všetkého, čo anonymne naklebetil. Napísal mi, čo som mu nadiktoval — no, Boh s ním! Už je odbavený. S kontom nech si už robí, čo chce.“

Radostná, čestná tvár Jarošova, jeho živý, pretrhovaný hovor, jeho úprimná radosť nad podareným odkrytím klebety, pritom priateľské oddanie sa, otvorenosť: to všetko pálilo dušu Jankovu. Už chcel vyplniť svoj úmysel, no zľakol sa človeka razom strhnúť zo svetla do tmy, z radosti do smútku. A, pravdu vyznajúc, i bázeň ho nadišla, čo urobí tento silný, energický muž, keď dozvie sa o novej, ešte hnusnejšej zrade.

„Vy do mesta?“ pokračoval Jaroš. „Dnes dáva Jožko Milani obed u Ranconiho, kázal vás pozvať… Odpusťte, že s takým dokumentom vo vrecku ponáhľam sa…“ A skočil na bycikel. Za okamih ztratil sa za boricami.

A tak cesta Durného stala sa nepotrebnou. Ináč mienil, čestne chcel povedať všetko, ale nemohol. Mechanicky šiel k mestu. Chodil ulicami v ťažkých dumách. Čo bude u Karasov? Čo povie Malvína? Aká bude scéna objasnenia? A keď Malvína vyzná všetko: akým strašným podliakom bude v očiach otvoreného, čestného človeka! Prečo mu všetko nevyjavil hneď na hradskej? A potom, aká deva! Prečo hovorila s ním tak otvorene a s takou studenou nerozhodnosťou o svojom ženíchovi? Či koketka, či prosto podivínska príroda? Či duša horúca, či rozum vypočítavý? Možno, bol to len minútny záchvat, ona mu ho odpustila, všetko zabudla, a vec pôjde svojím poriadkom. On zmizne nocou, a koniec!

Taký východ zdal sa mu prirodzeným, a temer sa zasmial, keď ho našiel. „Veru tak,“ podumal radostne, „všetko sa dá napraviť.“ Zmizne, zanechá listy — už počal v duchu pomýšľať na jednotlivé vety — jeden list Karasovi, druhý Malvínke — o tom dlho premýšľal a osnoval ho doslovne — tretí Strelovi… a dielo bude u konca. Vymotať sa z neho nemožno, treba ho preťať, preťať razom.

Ako mu bolo ľahko! Počal na všetko hľadeť temer ľahtikársky. No, stalo sa, nik nevidel, nik nepočul… konečne, obapolný hriech. Prečo sa nebránila, nepohrozila — tam bol jej otec. Že by sa zradila, nedá sa mysleť. „A seba pokutujem, áno, pokutujem. Zničím všetky tajné túžby po slasti, vytrhnem násilne z pŕs svojich jej milý obraz. To bol sen.“

A Durný stúpal smelo ulicami, nevyhýbal ľuďom, šiel obživenou promenádou a pevne uzavrel ísť na obed k Ranconimu. Prešiel mostom, po tých miestach, na ktorých nedávno nocou vystál toľko múk. Pevný úmysel odísť zobudil v ňom samodôveru a otužoval ho. Veselo šumely nad ním stoveké lipy a ohromné gaštany. Vodomet blýskal sa v slnku a šumel, zlaté rybky lenivo plávaly v bassaine. Piesok širokých, starostlive pestovaných chodníkov belel sa v slnku, obrúbený tmavou zeleňou strihaných nízkych tamarísk. Durný bol tak dobre a smelo naladený, že opovážil sa kuknúť pod klobúčiky prechádzajúcich sa dám. Všetky boly také nežné, útle, akési vyvýšené. Ako sa radoval, že sú také ďaleké a vyvýšené… preňho nemaly iného významu, len taký, ako oná neskorá ruža na vysokom pni, alebo tamtá aloe v ohromnom drevenom škopku.

Asi o jednej vrazil k Ranconimu. Ostré oko sklepníka ihneď zbadalo, že je to nie bežný hosť. „Páni sú už pohromade,“ riekol a viedol ho do osobitnej chyže. Jožko Milani vyskočil s foteľa — pred ním na malom stolíku bola tácňa s malinkými kališkami a karafinou — a vítal Janka svojím uhladeným, trochu natrhlým spôsobom.

„Ach, ako som rád! Bál som sa, že Strela pozabudne. Vykonal, molodec! Prosím, pro apetitorio, výtečný likér, mojej vlastnej fabrikácie, nech sa páči!“ a s milou ochotou nalieval Durnému do malinkého kališka čierny mok. „Hovorím vám, divný, divotvorný likér — však, Babka?“ Babka zakýval hlavou, až mu dlhé vlasy napred padly, ktoré oboma rukami nazad zahrnul. „Hovorím vám, mojej vlastnej fabrikácie — kellnerovi platím stoppelgeld — na zelinkách odstáty, a akých zelinkách! Mohol bych dostať patent, zarobiť hrúzu peňazí — nech sa páči — či nie tak, Babka?“ Babka už nekývol hlavou, lebo strčil tvár do novín a čítal, pošupnúc okuliare na čelo.

Durný nestačil obzreť sa v malej, bohato zariadenej chyži — no inštinktívne uhádol, že Jaroslav Strela ešte chybí, a zase mu bolo ľahko. Vrana sedel už za prikrytým stolom a mal takú dobrosrdečnú, krotkú tvár, ako mávajú ľudia s apetítom pred dobrým obedom.

„Len Strela ešte chybí!“ poznamenal dobrý Ondriš — „,sero venientibus ossa‘, zacengaj, Milani, nech donesú polievku.“

Durného bodlo, keď počul Jarošovo meno. „Možno, nepríde,“ pomyslel si; „zadržali ho, keď sa so starým porátal,“ a jeho spokojnosť rástla. Vypitý likér účinkoval skutočne divotvorne. Akási ľahkomyseľnosť ovládla Jankom — počal sa diviť nad svojimi trudnými, ťažkými chvíľami. „Veď som nikoho nezabil, ani neobral,“ pomyslel si, no skoro preletel zase obláček pochybnosti jeho dušou; „ale obrazil, smrteľne obrazil!“

Už bola polievka na stole, keď prišiel Strela. Durného bodlo, a to s takou silou, že všetko ľahké ponímanie vecí zmizlo. Nahŕbil sa nad tanier a nesmelo pozeral na Jaroša. Bol tichý, ako vždy, s istou nedbanlivosťou podával všetkým ruku, sadol za stôl k Ondrejovi a, čo bolo divné Durnému, nič sa nezadivil, že „chorého filozofa“ vidí za mládeneckou tabulou ondrejovského klubu.

„Teda zase sme piati,“ riekol pokojne, „to je už naše číslo. Vidíte, ja som vás vždy upozorňoval, aby ste Kapustu ľahkoverne neprijímali — ale náš Ondrej — dobroty má plnú dušu, a verí každému! Milani, toho likéru!“ Jožko ochotne nalial.

„A čo robí tvoja kráska?“ spýtal sa úslužného hostiteľa.

Milani zmiatol sa. „Daj pokoj!“ riekol pospešne, „nekaz mi dobrú vôľu.“

Babka usmial sa cynicky. „Černekova família ide sa rozmnožiť,“ riekol, chlebtajúc polievku, do ktorej si bol nadrobil chleba.

„Nie tak drsno,“ ozval sa Ondrej, „Milani už celkom vytrezvel.“

„Zato iní počali sa blaznieť,“ ticho riekol Strela. Jeho tvár bola tiež tichá, len oči mu máličko zjasnely. Durný, prvý raz v nálade takej dobrej, ako už dávno nie, tešil sám seba. Nechcel nijako dopustiť, že by sa mu mohlo niečo prihodiť. Úsilím veľkým potlačil bázeň, ktorá počala sa v ňom rodiť. Obed išiel dosť nudno. Strela, ktorý ho korenieval, bol síce dosť hovorný, ale akosi nechutne. Rozdával nepochopiteľné údery, pichal, ako tupým šidlom; v jeho pichaní nebolo ostroty, ale predsa bolo nepríjemné. Milani neustával rozveseľovať hostí svojich, núkal a štrngal si neustále. Ale keď raz preletí hodovníckou chyžou istý duch nudy a otupnosti, nik zápach jeho neodženie ani vínom ani jedlom. Vtip znie tupo, rozprávka nedarí sa, ba nedarí sa ani obyčajný denný rozhovor. Všetko viazne, spoločníci badajú to a usilujú sa korrigovať náladu, no všetko úsilie nielen že je márne, ba ešte pridáva celku škrobenosti. Razom stoja si ľudia oproti sebe v umelkárskom akomsi postavení. Takéto nálady veľmi ľahko plodia svár.

V takomto vzduchu neznesiteľné bolo pichanie Strelu. Durný nemohol nezbadať konečne, že istá časť tupých bodov padá na jeho časť. Jeho dobrá vôľa zanikala, tratila sa, a za pečienkou, keď podali ťažké horno-uhorské víno, valily sa už naňho všetky hrúzy a úzkosti. Babka, ktorý ani zďaleka nebadal Strelových nápadov na seba i na iných, počal ticho rozprávať o škandále spoločensko-politickom, a dokazoval celkom na vlas, že dnešný politický systém nemôže trvať ďalej, než jediný rok. Vyrátal zovrubne, kedy zrúti sa ministerstvo, za ním príde také a také, a keď i to ukáže sa bezvládnym a slabým, zahrmí katastrofa…

A medzitým Babka hovoril hluchým ušiam. Ticho, ktoré bolo v chyži, obodrovalo Babku rozvíjať svoje politické náhľady, ale to ticho malo inú príčinu. Sám Ondrej bol obrazený, Strela neštítil sa korrigovať ho, keď nesprávne vyslovil latinské slovo. Ondrej neodpovedal na posmešné slovo, ale urobil žiaľnu tvár, temer prosebnú. To bolo uňho vždy, keď ho obrazili. Nebol sám v sebe ani slabý, ani chabý, ale nemal spôsobnosti ihneď odplatiť urážku alebo pichnutie. Až neskoro rozležalo sa mu v hlave, že predsa mal niečo odvetiť, a on chystal sa; no hnev prešiel, a nebolo často ani možno na starú narážku už odpovedať tak post festa. Milani hneval sa pre kritiku jedál a vín… Janko Durný bol temer bez seba. Často vystupovala krv do jeho žltkastých líc. Sedeť ďalej nebolo mu možno, cítil pekelnú muku pod pichaním Strelovým, a vyskočiť, skončiť nejako chybelo síl, chybelo rozhodnosti.

„Hľa, ako rozohnil sa náš Divný Janko,“ riekol Jaroš, keď po prednáške Babkovej bolo otupno ticho; „ako mu horia líčka! A to len časom. To býva vraj u zaľúbených.“

„Ba čo!“ zamiešal sa Babka; „začervenanie tvári je čísto fyziologická vec, nemá ničoho s vašou filozofiou a ästetikou. Ja jednoducho neverím, že by sa človek pýril od duchovného rozčulenia — krv srdcom striekaná je nejednako…“

Ondrej bol rád, že Babka počal ticho hovoriť. „Ach, nie, bratec! Ako to možno! Vy ďaleko idete v tom svojom prírodopisnom, matematickom pozitivizme. Veď len nemôžete tajiť, že človek citný od hanby sa zapýri, iný od hnevu zbledne…“

Ale Strela bol neodbitný.

„Áno, od hanby pýri sa človek — citný. Sú i takí, čo nepýria sa. Tak to býva. Ale čert po oboch. Jeden robí špatné kúsky a nepoctivé kľuky a — potom sa pýri. Druhý robí špatné kúsky a nepoctivé kľuky a — potom sa nepýri. Rád bych vedel, či prekliaty rumeň líc prefarbí špatné kúsky na poriadne!“

„Vaše víno je tuhé,“ vynútil zo seba Durný k Milanimu; „ja nikdy desertov nepíjavam!“

„Pah!“ zamiešal sa Strela; „Wein, Weib und Gesang!“ To tretie tiež je s vami — veď ste básnikom! Devisa prekrásna. Ale, verte, druhovia, svoje víno piť a svoju ženu ľúbiť — to je hlavné — potom možno i cudzie verše plagovať. Tak! Milani nám dnes dáva akúsi kočvardinu — to jest — pi každý svoje víno…“

Durnému zakrútila sa hlava. Čo ďalej stalo sa s ním, nevedel, len cítil, že ho mnoho rúk drží za ramená, cítil veľmi štipľavý bôľ na ruke — a teplú vlahu… Keď prišiel ku pamäti, našiel sa v pustej vybielenej izbe, na čistej posteli… Ruku mal poviazanú. Skoro dobadal sa, že je to špitál… Obrátil sa tvárou ku stene a zastenal hlasným plačom bez sĺz. Možno, nebolo by mu hroznejšie, keby bol precitnul v rakvi pod zemou. A čo ho najviac bolelo, to bolo, že veľmi ľutoval samého seba. On nad sebou pocítil nevysloviteľnú, hlodavú ľútosť, ľútosť, že tratí sa v nič s takými krásnymi nádejami a horúcou láskou k životu.