ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strela viedol naoko ľahtikársky život, ale v skutočnosti bola v ňom istá dosť veľká dóza osobnej hodnoty. Nemožno povedať, že by ľutoval svoje ľahké kúsky, ale nechvastal sa nimi — a nezakrýval ich. Dával sa taký, aký bol. Vedel, že nevyúžitkoval svoj neobyčajný talent, a vedel i to, že kto nie je tým, čím by mohol byť, nezaslúži ani toho, čím je. U veľkokupca robil len toľko, koľko sa mu chcelo, zarábal len toľko, koľko mu stačilo žiť si po vôli a časom urobiť drahú hlúposť. Principál si ho predsa veľmi vážil — on mu vykonal viac za hodinu, než iný za deň. Menovite známosť hlavných europejských jazykov, krásny korrešpondenčný štýl a peňažnícke jeho talenty boly skutočne neoceniteľné. A potom, principál znal veľmi dobre, že keď ho obchod potrebuje, že ho neomylne najde stáť pri stojacom pulte. On znal obchod tak, že vedel mu ulahodiť, ako zručný mašinist svojmu parnému stroju. Keď išiel hladko — stál opodiaľ, keď počalo niečo hŕkať — už bol po ruke a mastil.

Príduc domov z týždenného krúžka, pomyslel si na supplenta a pocítil, že mu ublížili. „Títo páni myslia, že naša pätorka pojedla lyžicou celú múdrosť. Uvidíme, idem sa s ním oboznámiť,“ a s tým zaspal vo svojej elegantnej, malej spalni.

Na druhý deň zavčas rána sadol na bycikel a o malú štvrť hodinku octnul sa vo Varovciach pred domkom Durného. Velociped oprel o stenu a zabúchal na oblok.

„Sedmispáč! Filozof!“ zavolal, „dostali ste kavalleriu na kvartýr!“ Pestrofarebná šatôčka odhalila sa — čez nečisté sklo bolo vidno bledú tvár Durného. Žmurkal očima a nemohol poznať, kto, skloniac sa, pozerá do obloka.

„Poďte von, pán doktor! Pohoda, ako v raji pred pádom prvých rodičov. Pôjdeme sa kúpať. Škoda mrhať čas!“

Oblôčik zastrel sa, dvere vrzly. „Poďte dnu, hneď sa oblečiem,“ riekol slabým hlasom Durný.

Driečny, vymladený Strela vkročil do dusnej izby, hlboko nahnul pri tom svoju vysokú postavu, aby neudrel hlavou o nízke podvoje.

„Pah — tu je nedobrý vzduch,“ riekol úprimne a roztvoril oblôčik na dvor hľadiaci… „Tu je vlhko! Aká diera! Príďte k nám. Mám tri izby, jednu vám vďačne prepustím. Okrem toho mňa niet doma celý deň a často i celú noc. Ale tu žiť! Škoda! Vy ste prišli z Pešti osvežeť na dobrom vzduchu, a tu ho máš, ssaje do seba tieto podzemné miazmy!“

Ján Durný nemohol nijako chápať, čo hľadá uňho mladý vetroplach. Zaspal bol až na ráno — a tu ho zobudí odporná tvár z ondrejovského krúžka. Celá hrúza včerajšieho večera sadla mu znova na dušu. Ledva ju uspel odplašiť tvrdý sen.

„Možno, poslali ho, aby sa prezvedel, ako je so mnou,“ blyslo mu hlavou pri spešnom obliekaní. Temer zadúšala ho prítomnosť mladého človeka.

„Netreba cifrovať sa, pôjdeme prosto do poľa,“ riekol Jaroš; „mne zachcelo sa s vami voľne pobesedovať. Včerajší rozhovor bol zaujímavý a skončil sa blbo, ako obyčajne. Viete, oni sú všetko dobrí chlapci, ale zasedeli sa vo svojom hniezde. Len ich vlastné pazderie je im mäkké. Každá cudzia slamka ich pichá.“

Vyšli na záhumnie. Ražné strnisko, miestami už popreorávané, ležalo pred nimi; na stebielkach, kosou hladko skosených, perlila sa rosa. Janka obodrovala sviežosť samého rána; zdalo sa mu, že nevdychuje, ale pije silnými dúškami lahodný vozduch, v ktorom zostalo ešte niečo z nočného chladu. Dvaja mužovia išli priamo strniskom. Popri strunistej, všelijakými gymnastickými cvičeniami trainirovanej postave Jarošovej niesol sa Durný neprospešne: ako by bol zvädlý, nemocou oslabený.

„Pozrite,“ riekol Jaroš Strela, „aký krásny je náš neromantický kraj! Pravda, je to rovina, a len zďaleka modreje sa pásmo nevysokých hôr… A táto čierna, ľahká zem! Radosť!“

„Ja túžim po horniakoch časom,“ odpovedal Janko. „Darmo — tam som sa narodil a rástol.“

„Kde — smiem-li sa opýtať?“

A Ján Durný počal tichým hlasom, v správnych, nehľadaných sadách rozprávať svoju historiu. Jaroš počúval, časom zastal a hľadel novému priateľovi do tvári. Vedel, že mu tvár viac povie, ako autobiografia, pri ktorej voči cudziemu človeku mnohé vynechá sa a možno i mnohé pridá. Tvár Jankova bola jednako bledá, dosť pokojná. Rád rozprával, lebo rozprával dobre — Jaroš podivil sa, že ho mohli držať za človeka mlčanlivého. Za pol hodinky Jaroš vedel všetko a ďakoval náhode, že sišiel sa s umným človekom a že ho vyhľadal. Ako ľahko sme nespravedliví, keď ľudí posudzujeme z krátkeho poznania. Jemu zaľúbil sa dnes tak, že uzavrel pätorku krúžku rozmnožiť o jedno číslo — alebo nejakým spôsobom vyhodiť klebetného Kapustu, ktorý vodral sa medzi nich vďaka svojej húževnatej vtieravosti a červiačej ohebnosti.

„To by bola dobrá zámena!“ pomyslel si a stisol Jankovi vrelo ruku.

„Hľa, hľa, tak sa poznávame! Tak galoppujeme životom a nebadáme, že po ceste ušlo nám mnoho zaujímavého. Váš rýchly odchod mohol nás na veky rozlúčiť. Pravda, prídete v sobotu? Vtedy sídu sa u mňa.“

Srdečný tón suchého, ako Jankovi zdalo sa, najvýš egoistického pôžitkára rozohrial samotára. Jeho hnedo-bledá tvár, šatená malými fúzikami, jeho vysoká pyšná postava, priamosť reči ho dojímaly a budily dôveru.

„Vy ste dobrí. Ale tam,“ on ukázal smerom k mestu, „nie sú všetci takí. Možno, zavadzal bych. Nie som dobrý spoločník. A potom, čas môjho pobytu je krátky. Za pol druha mesiaca musím zase ďalej.“

„Pane, niekedy i týždeň postačí, aby dobrí ľudia spojili sa na celý život. Veď zlých a hlúpych hemží sa okolo nás celá záplava po roky a roky, a my ani jedného nepriťahujeme. Ostatne, tí tam sú všetko ľudia dobrí — až, možno, na plytkého Kapustu. Viete, toho dlháňa bez pŕs a brucha.“

Janko musel sa smiať. Niečo počalo ho hriať okolo srdca. Ľahký rumeň zafarbil jeho vychudlé líce. Postál a pozrel na druha svojimi výraznými, hlbokými očami.

„Skutočne, netreba požiť s človekom mericu soli?“

„Myslím, že netreba! Aspoň nie vždy a s každým. U mňa a vás postačí vypiť spolu pohár vína.“

Jaroš vyslovil sa takým svobodným, srdečným tónom, že Janko celkom zmäknul. Nebolo v tóne Jarošovom ani falše, ani citlivostkárstva.

„Povedzte mi,“ počal Durný silným, prísnym hlasom, — „či ste u mňa nič zvláštneho — poviem, nepravidelného nepobadali?“

„Pah! tá milá pravidelnosť! Linonár je pravidelný, kruh je pravidelný. A či máme večne pomocou linonára čiary ťahať a kružidlom kresliť väčšie-menšie kolieska?“

„Nerozumeli ste ma,“ pretrhnul ho Durný a hlas jeho počal vlhnúť a vibrovať. „Či ste nepobadali na mne včera, či nebadáte dnes nejaké… nejaké choré… povedzme symptomy?“

„Ach, áno, áno,“ veselo riekol Jaroš a nebadal, ako tratí sa ľahký rumeň s líc jeho nového priateľa. „Pravdaže pobadal! To je nemoc všetkých samotárov, perohryzov, jedným slovom, nemoc filozofická! Mladý hemorroidár.“ Jankove oči zasvietily. On pošiel ďalej rosným strniskom, aby neukázal priateľovi svoje rozčulenie. No Jaroš pokračoval: „Ale vám je ľahká pomoc! Ako som vám už povedal, presťahujte sa ko mne; v mojej chyži idú obloky na mestský park, budeme spolu — chcete-li — behať po vŕškoch, piť mlieko u driečnych mlynárok, časom virgneme si pri cigáňoch a šampanskom a pochováme celú filozofiu od Aristotela po Schoppenhauera na pol druha mesiaca. Môžete i šermovať, plávať, jazdiť so mnou. No?“

Janko Durný mlčal — jeho radosť bola priveľká — a potom mu prišla na um Malvína… Či môže prelomiť rusalkový, podivný vliv, či môže prervať bôľno-slastnú sieť, ktorá ho ovila v takom krátkom čase? A kto vie, či Jaroš neklame? Či nechce byť lekárom? Áno, lekárom. On zná, že uňho je strašná nemoc, ale tají a chcel by pomôcť. Čo by ho ináč mohlo viesť k nemu?

„Vidím, vy mi nedôverujete. Ľúto mi je. Ostatne, nech stane sa vaša vôľa. Prijmete — neprijmete — ja sa nenahnevám.“

Pred nohami priateľov so švihotom a trepotom vyletel kŕdeľ jarabíc. Jaroš z obyčaje zdvihol tenkú paličku, ako pušku, a mieril. Janko sa zľaknul; jeho trhlo neočakávané zašumenie krýdel. „Pätnásť,“ riekol Jaroš, mihnutím oka očítajúc kŕdeľ. Jarabice podňaly sa nevysoko a zabočily na ľavo, sadly do ovsa. Táto praobyčajná vec rozbúrila Durného. „Prečo som sa tak zdesil, medzitým, čo tento šuhaj ani sa len nezadivil, a v okamihu vedel počítať vtáčkov? Vidno — tu je rozdiel medzi zdravým a chorým umom.“ Rozhovor viaznul, na zpiatočnej ceste mlčali oba. Jaroš ani nevošiel do chyže. Odtiahnul od steny svojho železného koníka, rozbehol sa popri ňom a v behu vyskočil do malunkého koženého sedla, až tak prehly sa pod ním oceľové perá. Potom pomaly, nohami ticho tlačiac na kaučukové stremene, robil kolesá pred domkom Jankovým. „Teda do videnia,“ riekol, „v sobotu očakávam vašu revizitu! Mliečna ulica, číslo osemnásť. Či smiem?“ Na Karasovom dome otvoril sa oblok a Malvína v bielych, úzko stiahnutých rukávoch jubky ukázala sa v obloku. Krásne ramienko v blesku letného slnka belelo sa ako srieň. „Ach, krásavica!“ poznamenal Jaroš polo šeptom. „Pozor, filozof — pozor na hlavu…!“ Urobil niekoľko koketných kruhov, pozrel smelo na devu a rozohnal svoj stroj, nahŕbil sa a o chvíľku už bolo vidno, ako jeho na predok nahrbená postava umenšovala sa, nohy rýchlo, v rovnom tempe pritlačovaly stremene. Moment — a Jaroš ztratil sa za nenáhlou zákrutou hradskej.

Janko Durný bál sa pozreť do obloka, ale strhnul klobúk. V chyži sadnul k stolíku a položil hlavu do dlaní. „Áno, pozor na hlavu, na hlavu!“ zakvílil, „až teraz riekol pravdu! Veď, na hlavu! Bože môj! Strašno pomysleť!“