ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Durný sám šiel tichým večerom domov. Oproti jeho malunkému oblôčku stál kamenný dom bohatého Karasa. Boh sám vie, z čoho zbohatnul Karas. Syn notárov ztratil sa z dediny vo svojom pätnástom roku a vrátil sa ako tridsaťročný, bohatý muž. Hospodáril a tučnel.

Ján Durný hľadel oblôčkom na Karasov dom. Vo vysokom obloku vídal sedať dcéru boháčovu, Malvínu, vídal ju prechádzať sa večierkami, počul spievať a piano hrať. Jeho smutné oči voždy zajasaly podivným žltkastým ohňom, keď stretol ju v poli, alebo nad potokom, kde rada lovila ryby na udicu. Potom prenasledoval ho mladý jej zjav všade — už myslel, že je zaľúbený. Ale keď si to lepšie rozvážil, uznal, že nie láskou planie jeho srdce. Ono planie nenávisťou proti nej, proti jej štíhlemu telu, jej silným vrkočom, jej spevu i hre na piano. Prečo? Nevedel. Uznával, že je krásna… Tých pár slov, čo s ňou prehovoril nad potokom — jej otec ho privolal, ako „súseda“ — zdalo sa mu dokazovať, že je umná. Nič mu nevykonala, ničím ho nepodrážila, neobrazila. A on predsa zbadal, že vlíva naňho podivným, záhadným vlivom. „Nie je to rusalka, alebo vampír?“ dumal. A nedávno, keď, priľnúc k jeho malému oblôčku svojím krásnym driekom — taký bol nízky — tak že nevidel jej tvári, iba útle boky a vyšívanú zásterku, prosila ho odmotať jej udicu, on celý červený vyšiel na preddom, odmotával, až udicu tak zamotal, že nebolo možno jej viac upotrebiť. Naschvál — nie! Ale ani mysleť nevedel v jej prítomnosti, cítil bôľ a nekonečnú túžbu ztratiť sa. A keď jej nevidel deň, zase cítil bôľ a úzkosť, a hodiny presedel, aby zazrel aspoň jej popolavé šaty, alebo počul smiech a spev.

Bola to láska? Nebola. On nežiadal priľnúť k nej, chytiť jej ruku, bozkať jej malinové pery. Vari by ho usmrtila.

Rozladený besedou v ondrejovskom krúžku, nevrlý a temer nešťastný zazrel Malvínu v obloku. Čítala z knihy, stojac opretá o priobločnú stenu. Vlasy jej padaly plecom nadol. Blesky večerného slnka svietily na belavé, rozpletené vlasy, zafarbily ich do zlatista. Rameno jej bolo tuho stiahnuté bielym, ako srieň rukávom.

Odvrátil sa, ba zakryl biedny oblôčik farbistou záclonkou. „Ešte i toto,“ pomyslel si a ľahol na posteľ. Bolo mu otupno. Prišiel tráviť ferie na vonok, do hluchoty, aby ani nemusel pomysleť na prelesti a pohodlnosti mesta — a tužibuď — pekná dedina! Oproti nemu celý palác s pravou kráskou, elegantnou, akoby vytrhnutou z velikého mesta, dedincom na ukážku — a tam zase u Ondreja kus filozofie a mestského darebáctva! Pfuj! Otupno. Zanechal svojich sopliakov — treťoklasníkov, ktorých učil latine — a tu máš — starý Karas ho prosí, aby čez ferie vyučoval jeho chlapca. „Nevymotáš sa z tohoto nešťastného pásma!“ Skutočne, na jeho krížovom sedliackom stole ležaly sväzky a sošity, v kúte čierna tabla, znak, že dával hodinu malému Karasovi.

Bolo sparno. Menovite v sedliackej izbe, bez sedliackeho náradia, perín a džbánkov, bolo mu ťažko. Vzal flaubertku — hračku dedinského zátišia — a vyšiel do poľa.

Ale ani tam ho nič netešilo. Zlosťou rozpálený strelil na straku, a chybil. Nepatrná nehoda rozladila ho ešte viac. Na pozdravy sedliakov neodpovedal. Klobúk stiahol na čelo a silno kráčal — maninou, kade prišlo, brázdami, poľnými cestami… Celý umorený vrátil sa domov už za tmy. Pot tiekol z neho. Bol chorý?

Uznal, že je chorý. „Či schválne bych sa tak trápil? Či hľadám hnusné, ba veru hrozné útrapy!? Či mám inú príčinu tak sužovať sa?… Nie som spokojný so svojím stavom? Ach, ani na iné nepomyslím! Ctižiadostivý nie som, peňazí nežiadam si, nešťastný nie som, bieda ma netlačí! Teda čo mi je!? Áno, to musí byť choroba! Možno, pľúca — áno, kašľal som včera, ba možno ľadvie — som bledý… Alebo — a tu mu vlasy dupkom vstaly — asnáď som chorý hlavou! Pane Bože! To bude to! Ja sa počínam tratiť — ja cítim tlak na lebku — ja sa zblazniem!“

Ján Durný klesol oblečený na kožený diván, vypožičaný od dedinského farára. Jeho teplý pot od rýchlej chôdze razom premenil sa na ľadom studený, on cítil neznosný chlad bežať chrbtom i na prsiach. Ťažko dýchal. „Ach, áno, čo to bolo tam u toho starého Vranu? Bože môj, ja som bol divý — ja som rozprával nemožné veci… A čo som behal poľom, čo sa tak bojím tej nevinnej devy…“

Smrť mu nebola strašná, ani telesný bôľ. Ale pred duševnou chorobou bál sa naozaj chorobne. Nikdy predtým nepomyslel na niečo podobného…

Ulicou zvučal roh, hlásnik trúbil desiatu. Pokojné tóny upokojily ho. „Ale veď viem, že ľudia, ktorí opravdu šalejú sa, nikdy neveria, že sú chorí. Veď práve držia sa za múdrych, veľkých a zdravých. Ale či nie som ja výnimkou? Sám som negoval výpoveď, že nič nového pod slnkom. Možno, zo mňa stane sa niečo nového, nebývalého! Možno, mne jedinému súdeno je i čez tmu chorej mysle poznať svoj stav tak, ako sa stalo, že zdanlive mrtvý vedel všetko, čo sa robí okolo neho, ale pohnúť sa nevládal… Bože môj! Buď mi milostivý!“

A zas predstúpila pred neho postava Malvíny. Zjavno voňal milý zápach jej vlasov, ktorý cítil nad potokom, keď jej pomáhal vyrvať udicu z hnilého podvodného pňa. Vôňa bola omamujúca, priamo do duše vnikajúca. A potom bodlo ho do srdca škaredé podozrenie, nepekné, nešľachetné nenávidenie nevinnej devy. Rád by ju videl mrtvú na postlaní, na hlave veniec bielych ruží! Ba rád by ju videl v bôli, zúfaní! Prečo? Či má také zlé srdce…? Veď ľudia hovoria len o dobrom Jankovi, ba kollegovia vystríhajú ho pre prílišnú dobrotu a shovievavosť so žiakmi. Ach, to nie je zlé srdce — ale chorý rozum! To je prítok nezdravej krvi do srdca i hlavy.

Úzkosť napadla ho. Počal skloňovať grécke sloveso „histemi“. Všetko riadne. Počal rectovať Horacovu ódu „Integer vitae“. Celkom bez chyby.

Nie, ešte nenie tak ďaleko. Choroba iste počína sa. Ach, keby tu bol aspoň protivný Babka, so svojím pytagorickým pravidlom a zdravým zápachom z nečistého odevu. On je taký chladný, samý rozum, azda by mi vedel povedať… Nie, tomu bych sa nesveril. Keby tu bol Jaroš Strela… je taký veselý, vtipný a nerobí si nič zo života a celého sveta…

Ján Durný vzchopil sa a vyšiel. Bez premýšľania, veľkými krokmi blížil sa k mestu. Bolo jedenásť, keď zastal pod oblokom Vranovým. Z chyže ozývaly sa hlasy rozveselených členov krúžku. Bolo jasno počuť niektoré slová. Strela časom zanôtil nie bárs jemný veršík národnej piesne.

„I leva som videl,“ kričal rozjareno Jožko Milani, „a čo sa všetci na hlavu postavíte, opravdivého leva!“ Všetci zasmiali sa.

Kapusta poznamenal svojou fistulou: „Vari kocúra!“

„Len ďalej rozprávaj,“ bolo počuť Ondrejov hlas.

Rozprávky Milaniho nebolo rozoznať. Len to, že ho pretrhol Karol Babka svojím dutým, basovým hlasom:

„Ach, ty si väčší blázon, než tam ten filozof z Varoviec!“

Ján Durný skamenel od ľaku a bôľa… Cítil živo, ako stíska sa krčovite jeho úbohé srdce, ako mu chladnú nohy.

„Už to i títo poznali!“ prebehlo mu hlavou. Už chcel päsťou búšiť do tably… spamätal sa. Nie, tak ďaleko ešte nie je — ešte ho nič nenúti zúriť. „Oni by ma dali zavreť — áno…“

Odišiel. Cesta viedla ho okolo velikého staviska. Bola temná letná noc. Stavisko trčalo do výšky hrozne, zdalo sa, že ohromné dva risality idú oddeliť sa od hlavného frontu. Ján Durný zľakol sa instinktívne temnej, kasárni podobnej stavby. Zaťal zuby a šiel priamo. Zo skliepku pálenčeného oproti stavisku vyšiel jasný blesk plynového svetla — niekto otvoril dvere. Blesk osvietil ohromné stavisko. Durný poznal, že je to špitál. Temer klesol pred mriežkovou bránou nemocnice. Sobral poslednú silu… zavolal na ospalého drožkára… „Do Varoviec!“ a sadol do úzkeho kočiarika.