ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prípad, ktorý zaviedli do análov tajnej policie mesta Madridu pod záhlavím „Uzlovité remienky“, a záhada s ním spojená — do ktorej moje stretnutie sa s grófkou de Tuittiers bolo úvodom — bol jednou z najpozoruhodnejších na ten čas ešte nerozlúštených tajností.

Faktá, čo uvediem, sú pravdivé. Všetko, čo tu podávam, videl som na vlastné oči, počul som od očitých svedkov, čítal som v hodnoverných zprávach korešpondentov kontinentálnych časopisov, alebo dozvedel som sa zo záznamov tajnej policie, ku ktorým som mal prístup. Pravda, ani ja by som nebol tomuto všetkému veril, keby som nebol čítal denník grófky, písaný jej vlastnou rukou.

Toto dobrodružstvo mohol by som právom nazvať mojím vlastným, keby poručík Algen nebol ako obyčajne býval tým pravým rozlúštiteľom záhady, ktorú rozuzliť márne sa namáhaly tie najlepšie umy stíhateľov zločinu západnej Europy.

Bol som pozorovateľom každej podrobnosti, ako ich môj priateľ, poručík Algen, odhaľoval svojím svrchovane vytríbeným umom.

Poručík Algen bol zrodeným analytikom okolností. Vedel odôvodňovať neomylne pohnútky z následkov a vedel vypátrať z nich pravého páchateľa zločinu. Len veľmi málo prípadov by bolo možno uviesť, že by niektorý z významnejších stíhateľov

rušiteľov zákona našich čias mohol porovnať sa dôvtipu, ktorým bol poručík Algen obdarený.

Ak možno veriť v teoriu dedičnosti a prenášanie dobrých alebo zlých vlastností s predchodcov na potomkov a ak nemožno upierať, že niektorí zločinci rodia sa s tak citlivými prstami, že vedia vycítiť položenie zápor peňažnej skrine cez hrubé oceľové steny, treba tiež pripustiť moje tvrdenie, že poručík Algen zdedil od svojich predkov zvláštny, neobyčajný smysel, ktorý v ostatných ľuďoch vymizol a ktorým vedel vypátrať tie prsty, čo otvorily peňažnú skriňu v neúradných hodinách alebo spáchaly zločin, ktorý zdal sa byť neodhaliteľným.

Cteného čitateľa nechcem ďalej nudiť bezúčelnou rozpravou o okolnostiach, ktoré sa skončily pred naším odchodom do Europy, hoci je potrebná na jasné pochopenie môjho zástoja. V celej záležitosti zastával som len úlohu nečinného pozorovateľa. — Poručíka Algena sprevádzal som po celý ten čas ako spoločník v cestovaní.

Keď mi bol oznámil svoje prianie, aby som sa pridružil k nemu v cestovaní do Paríža, zdráhal som sa prijal jeho veľkodušné ponúknutie.

„Nemysli si, že moja ponuka je len ľahkomyseľným gestom,“ povedal. „Pôjdem do Španielska, budem ťa potrebovať. Tvoja znalosť reči Kastilcov bude podrobená skúške. Nerád by som sa sveril inému; ide o ľudský život, azda — nevinne.“

„Ach, tak?“ podotkol som, všetečný zvedieť ešte viac o veci.

„Bližšieho neviem ešte nič; ďalšie úpravy podá vám grófka de Tuittiers v Paríži.“