Poklad Inkov

Grófka de Tuittiers, keď už bola v žalári niekoľko hodín, zanemela. Márne boly vypočúvania policie, márne boly námahy prokurátora a právnikov doznať sa podrobností o vražde. Grófka zaťate mlčala. Odsúdiť ju len na vlastné priznanie sa, bez dôkazov, nebolo možno. Jej čin pokladali za prejav sústrasti voči bratovi, ktorého takým spôsobom — tak sa hovorilo — chcela oslobodiť zpod obžaloby. Verejná mienka sa začala meniť — v jej prospech. Časopisy, ktoré ju prv nemilosrdne bičovaly a nenachodily v nej ani iskierky dobrých vlastností spoločných ľudstvu, teraz písaly dlhé redakčné články a úvahy o hrdinskosti, o obetavosti jednotlivcov za iných, o bezpečnosti ľudského plemena, dokiaľ vyskytujú sa zjavy ako grófka, ktorá žertvovala slobodu občiansku, pohodlie, vystavila sa na pranier pred ľudskou zlosťou, ohrožila vlastný život. Prečo! Z dôvodov veľmi ľudských: chcela zachrániť brata.

„Le Sourir du Matin“, ktorý bol nujnestydatejším odhaľovačom grófkiných tajností, zahalených v kapitolách jej denníka, zašiel tak ďaleko, že vyslal právneho zástupcu k nej s úplným splnomocnením odprosiť ju za nepríjemnosti, zapríčinené senzačnými zprávami časopisu, a ponúkol jej služby svojho právneho oddelenia úplne zadarmo.

Jej priznaním sa k vražde veci sa len ešte väčšmi splietly.

Prv by bolo bývalo oveľa ľahšie odsúdiť Miguela pre vraždu na základe usvedčujúcich okolností, než sa to zdalo teraz. Priznaním sa grófky vyskytla sa potreba získať dostatočné svedectvá, nové dôkazy. Šlo o život dvoch ľudí s jednej a s druhej strany bolo treba vyhovieť zákonu a potrestať vinníka. Zlomiť väzy jednému alebo druhému alebo obom nevinne bolo neradno, a nevyhovieť požiadavkám zákona — o tom sa nedalo ani myslieť. Úrady boly v pomykove. Dôkazov nebolo a bez dôkazov nemohly odsúdiť nikoho, tým menej potrestať niekoho.

Vrchnosti sa opätovne vzchopily a začaly pátrať po pravom vinníkovi s novým úsilím. Na poručíka Algena urobily nátlak, aby ostal v Madride a pomáhal v ťažkom odhaľovaní prefíkaného zlosyna.