E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Biela ruža

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 5 čitateľov


 

Biela ruža

Bolo jasné jarné popoludnie. Príroda v plnom kvete a mladej bujnej kráse.

Moje školské deti boli popoludní netrpezlivé, ich hravá myseľ blúdila po slobode, po priedomí, po ceste plnej jasu a slnečného tepla. Do skúšky mali sme len niekoľko dní, ale práve tie boli najťažšie: moje deti nedávali pozor na to, čo som im rozprávala.

Konečne blížila sa štvrtá hodina, i ja cítila som akúsi únavu. Kázala som deťom, aby sa pomodlili a šli domov, ale pekne, ako sa na poriadne deti svedčí. Lenže od rozkazu do vykonania je ďaleká cesta, a kto by od dedinských detvákov naozaj očakával, aby išli zo školy po dvoch, nepoznal by ich povahu. Ešte popod obloky, popred kostol a faru ako-tak, potom však rozutekajú sa na všetky strany. I teraz, ako zašli k hlbokému závozu, vedúcemu do dediny, dali sa do behu. Ktorýsi malý nezbedník od samej samopaše hodil sa priam na zem, tvárou do neba, knihy praštil nabok, trepal rukami-nohami a smial sa z plného hrdla.

Jeho kamaráti pravdaže nemohli prejsť len tak vedľa neho, ale dali sa ho preskakovať — ba ešte i vrátili sa k nemu, kým nezbedník nechytil jedného za nohu a nestrhol ho na seba. Potom hodili sa ešte i ostatní na nich a nastalo poriadne klbčenie.

Prizerala som sa im, lebo som vyšla za nimi na cestu. Potom sama rozveselená vošla som do svojho bytu. V starej škole nemali miesta pre mňa, býval tam chorý učiteľ so svojou rodinou, bývala som teda v malom domci, vystavenom neďaleko školy na strmine, nad vyšným koncom dediny. Krížom nad mojím obydlím stála škola, oproti nej fara a trošku ďalej kostol, za ktorým bol cintorín.

Z oblokov mojej „veľkej“ izby mala som krásny výhľad na východ do diaľky. Reťaz nevysokých, ale veľmi malebne rozložených vrchov zatvárala obzor. Pod vŕškami boli oráčiny a lúky, skvejúce sa v sýtej zeleni, medzi nimi tiahli sa železničné koľajnice a pod ňou bystrotoká riečka. Cez dedinu viedla hradská.

Pod oblokmi mojej izby bol hustý sad, ďalej pri hradskej hospodárske staviská — a dva domy, spojené jedným dvorom. Do tohoto dvora som nerada pozerala, lebo počula som odtiaľ viac ráz krik opitého človeka, zvadu a preklínanie. A práve v tom čase, ako som vošla do izby, ozýval sa z neho krik tak odporný. Zatvorila som oblok a vtedy som videla, ako sa zo sadu vykráda stará žena s deckom na rukách. Žena mala zlý výraz v tvári, hnev i strach a zaťatá nenávisť zračila sa z nej. Pozrela ku mne — videla som dvoje čiernych pichľavých očú, počernú tvár pravidelných čŕt, ale znetvorených duševným napätím. Jej husté čierne obrvy boli nad nosom zrastené, čo nevdojak budilo zlý dojem, najmä u mňa.

Dieťa mohlo mať vyše roka, malo bledú opuchnutú tváričku, očká čierne ako trnky hľadeli „na kríž“. Výraz tváričky bol zostrašený a bolestný. Muselo plakať a len čo sa utíšilo.

Nebola som dlho v tejto veľkej a zámožnej dedine, nepoznala som ľudí, ale kedykoľvek som videla túto ženu, zamrazilo ma. Kolovali o nej povesti ako o nesvedomitej osobe, ktorá podujímala sa i na nedovolené veci. Bezpochyby i o nej platilo to, čo povedal istý lekár (ale nie okresný), že sú v týchto dedinách ženy, ktoré by bolo najlepšie do povetria vyhodiť, ale sú také ostražité, že ich nemožno prichytiť pri čine.

Zatvorila som oblok, vzala svoju studenú kávu a chlieb, odbavila olovrant a vyšla som von do voľnej prírody.

Nezatúžila som ísť do hory alebo medzi ľudí do poľa, mne žiadalo sa ísť medzi tých tichých — do cintorína. Nedávno som tam náhodou v blízkosti starých líp videla záhradku ako klietočku, na bielo zafarbenú a v nej vysokokmenné ruže-čajovky. Krásne ruže začínali práve kvitnúť. Ušľachtilé ruže v dedinskom cintoríne vzbudili moju zvedavosť. Kto tam leží? Hrob ešte nie je starý, — ruže sú iste len prvý rok na ňom. Tušila som, že pod tými ružami odpočíva mladé srdce, predčasne oviate mrazivým dýchnutím smrti. Azda jediné dieťa bohatých gazdov? Mladý syn alebo deva v plnom kvete mladosti? A kto ich opatruje? Kto má cit pre tieto zriedkavé kvety? Len tá, ktorej láska je silnejšia ako smrť, len matka.

Odvtedy, ako som ruže po prvý raz videla, musela niektorá vykvitnúť. Len či ich neobtrhali? Chcela som sa presvedčiť, pozrieť ich, veď ja tiež nad iné kvety milujem najmä biele ruže.

Cintorín je múrom ohradený, len na tejto strane je plot, a i ten na viacerých miestach prelámaný. Najbližším prielomom vkročila som do ohrady a stúpala tichým krokom, akoby som spiacich chcela ušetriť, ku skupine starých líp. Neďaleko nich zazrela som bielu záhradku, peknú ako klietočku.

Ticho bolo všade, len v korunách starých líp spievali vtáčky a v hustej tráve cvrlikali svrčky. A predsa ešte čosi doráža k môjmu sluchu: žalostné zvuky, spevavý, ale tichý nárek, tlmený, ale úprimný. Zbystrím zrak a vidím záhradku otvorenú, v nej na kmeni bielu polorozvitú ružu a dolu v tráve pri mohyle kľačiacu ženu. Kalich ruže klonil sa k zemi: sprítomnil sa mi v ňom obraz smrťou zlomeného mladého stvorenia.

Nárek ženy-matky ma dojíma. Iste tak za starodávna nariekali pohanské kňažky nad mohylami. Tieto tiahle melódie iste zostali ešte z tých dávnych čias, keď hľa, na tomto návrší naši praotcovia pálili svojich mŕtvych a ich popol, uschovaný v nádobách k tomu určených, uložili do zeme.

Podaktoré slová náreku nesie ku mne ľahký vetrík. Vyrozumela som, že tu matka plače nad stratenou dcérou.

„Moja, moja biela ruža, veď si mi pred časom odlomená; moje srdce ubolené, našla si už žiadaný pokoj!“

Zastala som, ale stúpila som na suchý konárik a ten zapraskal. Tým vyrušila som nariekajúcu, ktorá zdvihla hlavu a pozrela na mňa najprv zostrašene, potom udivene. Iste ma ešte nevidela. Ja však z úprimného súcitu a so zvláštnym záujmom priblížila som sa k nej. Upútal ma jej zjav. Nebola ešte stará, ale útla a bledá. Mala jemnú bielu tvár, oči belasé, a hoci lesk už stratili, boli pekné a snivé. Šaty na sebe čistučké, poloremeselnícke, smútočné a spôsob jej reči bol veľmi príjemný. Pozdravila som ju a bez váhania vstúpila som k nej do záhradky. Sadla som si k nej a pomáhala som jej plieť mohylôčku, na ktorej rástli ruže a sirôtky. A pritom otvorila mi matka Sabínkina dušu, a to, čo som od nej počula, poznačilo moje pero verne na tomto mieste. Je to tragédia mladej ženy: obraz borby dobrého so zlým, v ktorom zdanlive toto posledné odnáša víťazstvo.

*

Na miernom svahu, asi pol hodiny od čerešňovského chotára, v malej priehlbinke je panská pustatina, prosto majerom nazvaná. Pustatina pozostávala len z niekoľkých domčekov, utúlených v bujnej zeleni ovocného stromovia a vysokých vŕb. Veľký dvor spojoval domčeky bírešov[1] a sluhov s rozsiahlymi hospodárskymi budovami. Okolo pustatiny rozkladali sa záhrady a ostredky,[2] osadené kukuricou, zemiakmi, fazuľou a inými plodinami. Obrábali si ich bírešky a ženy pastierov samy pre seba. Ďalej rozkladali sa žírne panské polia, teraz už zožaté alebo zúhorené.

V jednom z tých bielych, čistých domčekov býval pastier Štefan Palčiak so ženou a s mladou dcérkou Sabínkou.

Štefan prišiel sem pred niekoľkými rokmi z druhej doliny. On sám bol gazdovským synom, vyrástol v zámožnom dome, ale otcova ľahkomyseľnosť a po jeho smrti rozpory s bratmi o dedovizeň, s ktorými súviseli pravoty, priviedli celú rodinu na mizinu. Keď videl Štefan, najmladší z bratov, že mu neostal po otcovi ani ostredok pod konope alebo pod zemiaky, opustil rozhorčený rodnú dedinu a vstúpil do panskej služby. Na vysťahovanie do Ameriky nemal peňazí, ale ani vôle. Volil si stav pastiersky, ponížený, preto, lebo v ňom mohol najskorej nestretať sa s ľuďmi a žiť osamote. Čo hľadal, to i dosiahol: bol úplne spokojný so svojím stavom.

Jeho žena, tiež gazdovská dcéra, bola za mladi pekná a majetná. Ale v nešťastných procesoch prišla o mnoho a len malú časť svojho imania zachránila pre svoju malú dcérku. Potom Palčiakova žena často chorľavela, preto nechodievala do panskej roboty ako susedy-bírešky, ale doma vyšívala alebo šila pre cudzích. Vyznala sa v tejto práci ako máloktorá a panie z mesta ju rady zamestnávali, lebo jej vyšívanie hodilo sa im na všetky druhy bielizne a šatstva. Pritom nezanedbávala svoju malú domácnosť — a tak mala vždy, čo pre malú rodinku je potrebné. Ešte si niečo aj usporila.

Jediným potešením manželov bola ich dcérka Sabínka. Dievča bolo útle a pobelavé ako matka, ale povahou viac udala sa na otca. Ten bol do seba uzavretý, málovravný, Sabínka ostýchavá a voči cudzím nesmelá, k známym však povoľná a mäkká. Keď bola v dome alebo na poli sama, aj si zaspievala, ale najradšej bavila sa s deťmi od susedov alebo s deťmi žníc, keď pracovali cez žatvu. Do školy chodila pri starej matke na druhej doline, len keď stará mať umrela, dovŕšila Sabínka učenie v čerešňovskej škole. Do služby ju nedali, lebo to nepotrebovali, nemohli byť bez nej a ona bez nich. Pracovala s matkou doma i na poli, chovala hydinu, opatrovala kravičku a prasiatka a tak míňal sa deň za dňom v práci, ale bez starostí a žiaľu.

Zábavy mládeže a tance nepoznala, vôbec len čo školu skončila, málo chodila do dediny, len v nedeľu a vo sviatok do kostola.

Najmilšiu vychádzku poskytovala jej cestička či chodník do blízkej doliny, ktorú pretekal malý, ale bystrý potok. Tam bola i studnička, pre svoju dobrú vodu veľmi vyhľadávaná, zvaná Vyvieračka. Od studničky dostala meno i sama dolinka.

Do Vyvieračky chodila Sabínka a pritom si tu i posedela na mäkkej tráve, v ktorej kvitla nezábudka, lotač a pozdejšie aj iné kvety, najmä však divé ruže, ktoré mala veľmi rada. Vždy si odtrhla niekoľko kvietkov a ozdobila čistú izbičku.

Chodníkom od Vyvieračky musela prechádzať cestou vedúcou z blízkej hory dolu do doliny. A tu neraz videla z hory vychádzať vysokonaložené uhliarske vozy a knísať sa po hlinastej, veľkými kameňmi husto posiatej ceste. Dívala sa na vozy so zvláštnym záujmom; veď to bolo jediné, čo videla z ruchu ďalekého sveta.

Tieto vozy sú zvláštnosťou tohto kraja. Od dávnych vekov, azda ešte z čias, keď naši dávni predkovia v tom okolí kopali kovonosnú rudu a topili ju vo svojich primitívnych peciach, takéto isté vozy dovážali im uhlie. Už v povestiach spomenuté sú „kolimahy“, ale ako zlaté koče — a ešte i dnes starší ľudia kde-tu menujú tento druh vozov kolimahami. Kto kolimahu videl, tak ľahko ju nezabudne, ako sa hojdá skalnatými cestami, ako sa kníše z boka na bok, že by človek myslel, že roztrieska sa na úzkom úvoze, ale pre svoje zvláštne ustrojenie málokedy sa prevrhne. Tak kyvoce sa len ďalej zlými cestami, ktoré upomínajú nás na cesty opísané v povestiach, keď kráľovič a jeho sluha uberali sa „starými horami, rudnými cestami“.

Uhliarsky voz je dlhý a úzky, ale keď je uhlím správne naložený, vtedy je vysoký a navrchu ešte raz taký široký ako naspodku. Na predku voza je pripravené sedadlo práve len pre jedného chlapa-kočiša. Chlapi sú od uhlia čierni, len oči sa im blyštia a zuby belejú, keď prehovoria. Ešte i dnes vozia takéto vozy uhlie do neďalekej maše, a to i zámožnejší gazdovia, ktorí majú kone, najmä vtedy, keď v hospodárstve niet súrnejšej roboty.

Sabínka rada prizerala sa na tieto čierne vozy a na čierne postavy voziarov. Keď ju zazreli, ako stojí kraj cesty svieža ako kvet, ružolíca a usmievavá, s plným krčiažtekom vody, volali na ňu zďaleka:

„Hoj, hoj, dievča, postoj málo a daj nám tej vody!“

A dievča pobehlo sprvu nesmelo a ostýchavo, potom dôvernejšie a podalo najprv prednému chlapovi svoj krčah, potom i ostatným, a oni pili dlhými dúškami vodu „ždiarnu“, čistú ako krištáľ, a neraz vypili jej ju všetku a so smiechom ďakovali za ňu. Ona usmiala sa na nich a povedala: „Vďačne, aj druhý raz“, a bežala po inú. Keď len mohla, vždy zabehla v taký čas po vodu, keď vozy po jednom vychodili z hory. Išlo ich vždy niekoľko spolu preto, že ak sa v hore nedajbože niektorému niečo prihodí už, či by sa zlomilo koleso alebo os, alebo by sa uhlie zapálilo, aby sa mohli ratovať. Keď chlapi zazreli dievčatko s vodou, zaradovali sa mu, lebo bývali vždy smädní, najmä na horúcom uhlí a v sparných dňoch.

Jedného popoludnia — chýlilo sa už k jeseni — Sabínka zďaleka videla, ako vozy vychádzali z tieňov hory, a rátala ich, či tak idú, ako chodievajú. A hľa, načítala ich o jeden viac. Ako sa blížili k nej, poznala, že jeden voz je ešte novší, i kone že nie sú také zrobené — a ten, čo sedí na predku voza, že ešte nie je taký čierny ako ostatní. S rastúcou pozornosťou čakala na vozy, ako čaká človek na svoju sudbu. Lebo táto chvíľka rozhodla nad jej životom.

Na novom voze sedel mládenec krásneho vzrastu, akého Sabínka ešte nevidela. Jeho čierne oči blysli na ňu s úľubou a podivením. Zdalo sa jej, že tie oči jej prenikli až na dno srdca. Mládenec usmial sa na ňu ako na dávnu známu; pritom jeho zdravé biele zuby zabeleli sa v červených plných perách, nad ktorými vyzývavo pýšili sa malé čierne fúziky. Keď voz priblížil sa k dievčaťu, mládenec nevdojak siahol pravou rukou po klobúku, ale ho potisol len nabok a pritom odhalil čelo ešte biele klenuté, ovenčené bujnými čiernymi vlasmi.

Sabínka podala krčah vody starému, už známemu furmanovi, ale hľadela len na mladého — a on na ňu. Ich oči sa smiali a plesali, akoby toto stretnutie bolo zvrchovaným šťastím pre oboch — a zasiahli aj ich budúcnosť.

I on si pýtal vody, i jemu podala krčah a nepočula ani, čo jej hovoria ostatní. Sama nepovedala temer ani slova, ale keď jej zaďakoval, zachvelo sa jej srdiečko úžasom a radosťou, lebo jeho hlas vkrádal sa do neho ako čarokrásna hudba a rozvinul v ňom city dosiaľ nepoznané.

Odvtedy s nepokojom čakala na vozy — a keď prvý zazrela vynoriť sa z tieňa hory ten, na ktorom sedí čiernooký pekný mládenec, jej srdce počalo prudko biť, zmocnila sa jej radosť i strach, celá jej bytosť zmierala túžbou vidieť ho a počuť jeho zvučný hlas. Jej biela, jemná tvárička bledla i červenala sa ako v podvedomí viny — veď prvý raz konala a cítila to, o čom jej dobrá mamička nemala ani tušenia.

Tichá, spokojná a bezstarostná veselosť od toho dňa mizla a ustúpila zádumčivosti a nepokoju.

Predtým spievala si celé dni veselé piesne, ktoré sa naučila od hrabáčok a žníc, teraz, ak si zaspievala, len smutnú nôtila, na ktorú predtým nikdy neprišla:

Spytuje sa mati má, kde ma ona dáti má: v cintoríne hrobíček, to bude môj domíček.

Matkinmu milujúcemu oku neušla premena, ktorá sa v krátkom čase stala s jej dieťaťom. A keď ešte počula žalostné zvuky a beznádejný obsah pesničky dávno nepočutej, zľakla sa a skúmala príčinu očividnej zmeny.

„Čo je s tebou, dieťa moje, čo sa ti stalo?“ Ale dievčatko nevedelo, čo na to povedať, len sa pustilo do plaču. Starostlivá matka neprestala hľadať príčinu tohto zármutku, a keď ju vystopovala, s prísnosťou, akej vôbec bola schopná, zakázala, dievčaťu ísť po vodu dovtedy, kým vozy neprešli.

Keď Sabínka nemohla ísť na cestičku, pozerala aspoň oblôčkom, odkiaľ bolo vidno vŕšok, kade prechodili vozy do doliny. Bolo to však tak ďaleko od ich bývania, že nemohla rozoznať nič, len čierne veľké vozy a pred nimi jachajúce kone ako nejaké veľké príšery odrážali sa silne od zeleného úzadia.

V nasledujúcu nedeľu, keď išla s matkou do kostola, prvý raz obzerala sa v tú stranu, kde na chóre sedeli mládenci. Poznala ho tam hneď medzi všetkými — hoci bol teraz čisto umytý a pekne oblečený. Ale také oči a také fúziky mal len jediný, a ako sa im oči stretli, ona sklopila svoje na Zpěvník[3]. Na ceste domov bola tichá a zamĺkla.

Ale pred večerom nevydržala v izbe; tiahlo ju neodolateľne von do prírody. Zašla si hodne ďaleko na chotár čerešňovský, odkiaľ bolo vidno i dolu do dediny, i na kostol na vŕšku a na cintorín za ním. Za týmto až k nej rozprestierali sa dedinské role, teraz už zelené oziminy. A od tých ozimín kráčal mladý sedliak rovno k nej. Pokúsila sa utiecť, i obrátila sa smerom k domovu, ale potom obzrela sa znova a zastala ako prikovaná. Prišiel, pozdravil ju, on, Janko Kupec. Povedal, že si prišiel obzrieť oziminu — ale tá práve na druhom konci bujnela. No Sabínka uverila. Rozpovedal jej, že mu matka už viac rokov nežije, otec tej jari umrel na porážku, práve vtedy, keď on, Janko, bol v Košiciach husárom. Otec ho už skôr reklamoval, ale pustili ho len vtedy, keď otec umrel.

Odvtedy prichodil Janko častejšie na pustatinu, nie na veľkú radosť Sabínkiných rodičov.

Sabínka prestala si nôtiť pesničku o hrobe, ale keď ju nik nepočul, zaspievala si:

Vychodí slniečko spoza ostrej skaly: nepovedz, nepovedz, že sme sa bozkali. Nepovedz, nepovedz, ani za svet celý: aby moja mamka o tom nezvedeli. A keď poviem, čože, daj ti, milý Bože: veď sa milá s milým aj bozkati môže.

Na jednom dvore s Jankom Kupcom býval jeho ďaleký príbuzný Ďuro Kupec. Kedysi tie dva domy prináležali dvom bratom, ale to bolo dávno a rodina Kupcov nerozrástla sa, ostali iba terajší majitelia dvoch domov, ktorí temer už ani nevedeli, či sú rodina. Janko Kupec býval vo svojom dome sám, len akási stará tetka chodila mu kedy-tedy upratať, oprať, niečo uvariť a chleba napiecť.

V druhom dome býval Ďuro Kupec so svojou ženou Juditou a dcérou Iľou.

Kým žili Janovi rodičia, najmä jeho matka, boli obe rodiny stále rozvadené. Ženy si navzájom robili všetko napriek, vadili sa, utŕhali si na cti, z čoho boli časté pravoty a súdy. Lenže Ďurova žena bola opatrná, i vedela sa vysekať, a tak zavše obišla suchá. Nie tak Janova matka, povaha otvorená, prchká a úprimná ako v inom, tak i v hneve. Okresný sudca, u ktorému sa hneď jedna, hneď druhá utiekala, vymeral im sprvu tresty, ako zákon donášal, pozdejšie však, keď obe dobre poznal, žaloby vôbec neprijal, obe ženy vyhrešil, ba Juditu posledný raz jednoducho vyhodil.

Táto žena mala i medzi ľudom zlú povesť. Pozdní chodci vídavali ju často i v noci chodiť do domov alebo susedných dedín; v meste bola známa ako doma. Vychvaľovala sa, že má v meste mocných ochrancov, ktorí sú jej vďakou zaviazaní, ale za čo sú jej zaviazaní, to neprezradila.

Čo bolo vo veci, nepatrí do rámca tejto povesti. Ľud beztak vymýšľa si často i viac, ako je v skutočnosti. Isté je len to, že sa jej ľudia báli, vyhýbali sa jej a nijako nechceli prísť s ňou do nepriateľstva.

Keď Janova matka ochorela a cítila svoju blízku smrť, zaklínala syna, aby sa varoval „strynej“, aby ničoho od nej neprijímal, zvlášte aby nejedol u nej, a nadovšetko aby si Iľu nevzal za ženu. Toto všetko Jano veľmi ochotne a ľahko mohol sľúbiť i sľúbil, lebo on nenávidel strynú Judu a Ili sa skôr posmieval, už i zato, že bola staršia od neho.

Iľa nebola mrzká a mohla sa viac ráz vydať. Ale ona nechcela, lebo sa jej páčil práve len Jano. Ako jedináčka bola zanovitá, a čo si umienila, to sa muselo stať. Jej matka splnila jej všetko, čo si zažiadala. Tak ako Iľa žiadala si Jana za muža, túžila zase stará po zjednotení Kupcovského majetku.

Ďuro Kupec bol vo svojom vlastnom dome nulou. On len to robil, čo mu žena kázala. Zato sa mu líškala tým, že mu predkladala dobré jedlá a častejšie i rozličného nápoja. On už vedel, kedy je doma zbytočný, a vytratil sa von ku koňom alebo na kôlňu. Aj on sa bál ženy, hoci nepoznal všetky jej plány, ani ich poznať nechcel. Za mladi sa mu zavidela, že bola súca do všetkého a do roboty ako osa. Vtedy mala tvár počernú, ale plnú, oči čierne ako trnky — dnes je jej tvár čierno-žltá, líca ovisnuté, oči pichľavé, obrvy husté a nad nosom zrastené.

Iľa udala sa vo všetkom na matku. Je šikovná, mocná, pracovitá — keď chce. Jej tvár je plná, líca červené, vlasy čierne. Čierne sú i jej oči, ale hľadia nakríž, a obrvy i ona má nad nosom zrastené.

Janov otec bol ešte mladý a mocný, keď mu syna vzali za vojaka. I reklamoval ho, ale reklamácia tamhore zaviazla, a kým Jano tam kdesi v Košiciach kone riadil, doma jeho otec umrel na porážku srdca, neočakávane, nanáhlo.

Vtedy, ako i keď Janova matka umrela, začali ľudia krútiť hlavami a šepkali si všeličo o neprirodzenej smrti, ale nebolo žalobníka, nebolo ani sudcu.

Jana pustili domov od vojska, lebo mu gazdovstvo pustlo. No bol prekvapený, keď našiel všetko, čo nebolo pozatvárané, v najlepšom poriadku. Záhrada, dvor, humno, maštale, všetko upratané, akoby gazdova alebo gazdinej noha len práve bola odtiaľ vykročila.

I pozdejšie, keď mu stará tetka chodila upratovať, ale pre slabosť málo toho spravila, zbadal, že mu susedia pomáhajú. Ale on touto pomocou pohŕdal, neprijímal ju, neďakoval za ňu.

Chýr o Janovom chodení na pustatinu dostal sa i do nižných Kupcov. Iľa zavrela sa do izby, hodila sa na posteľ a plakala náruživo. Stará si sadla na prah dvier, vedúcich do dvora, oprela lakte o kolená a tvár do dlaní a dumala. Výraz jej tvári bol zlý, iste jej myšlienky boli nečisté.

Len čo videla, že Jano vyšiel zo dvier svojho domu, vstala a svojím tichým, plazivým krokom priblížila sa k nemu a prihovorila sa mu pokorne, líškavo.

„Ej, Janko, synak, ani sa nepochváliš, že sa ženíš! No, vidíš, musíme to od cudzích počuť.“

Jano sa zasmial. „Vari som mal prísť vás prosiť o radu?“ opýtal sa veselo, ale menej pohrdlivo, ako to robil dosiaľ, keď sa so strynou zhováral.

„No, len no, nech ti bude, len či je súca do takého gazdovstva?“ hovorí stará.

„To je moja vec, stryná,“ odsekol Jano.

„Veď je tak, synak: akú ružu si odtrhneš, takú budeš voňať. Beztak ju zovú bielou ružou.“

„A to prečo?“ zvolal Jano zhurta. Vedel, že to stryná darmo nepovedala.

„Prečo? Preto, že je vraj taká biela. Ešte som nemala šťastie ju vidieť — no, synak, nemaj mi za zlé, že som sa ti prihovorila.“ S tým sa obrátila a ticho odišla domov.

Jano mykol plecom a šiel po svojej práci, ale jeho dobrá vôla zmizla. Nemohlo mu zísť z umu, že stará pomenovala Sabínku bielou ružou. Keby ju bola chcela pochváliť, boly by povedala, že je ako ruža. I jemu padla do očú Sabínkina útla, belostná pleť, preto sa mu i páčila, ale on nechcel, aby ľudia posmešne o nej hovorili. Vedel, že sa ľuďom lepšie páčia ruže červené.

O niekoľko dní po tomto rozhovore našiel Jano malý lístok na prahu svojho domu. Zdvihol ho, lebo bol zvedavý, čo môže byť v papieriku. Poznal, že je písaný jemu, ale podpisu nebolo. Písmo bolo zreteľné; pisateľovi zrejme záležalo na tom, aby si písmo zmenil. Po dlhšom namáhaní Jano prečítal list a — zahrešil. V liste bolo napísané toto:

„Úprimnvo pozdravenia Janovi Kupcovi. Ej, ty hrdý mládenec, ver’ si si mal čo vybrať, až si si mal čo vybrať. Či už nebolo inakších dievok dosť na doline alebo v našej dedine, len jedna juhásova diovka? Čože sa ti na nej tak zavidelo, či tá jej bledá krása? Veď je ako zo hmly utkaná, ako z makového kvetu, sfúkneš ju. Ani robiť nevie; či je to do tvojej gazdovskej roboty? Len čo vyšíva celé dni, a to sa vie, že ševkyni sviňa na prahu zdochla.“

Ešte bolo niekoľko nadávok i na rodičov Sabínkiných, že sú „skade noha, skade ruka“, — nuž dosť na malý papierik a dosť, aby do sladkosti Janovej lásky dostalo sa niekoľko kvapák trpkého jedu.

Hneď za horúca vyšiel na dvor a postál pri voze, ako čo by niečo na ňom naprával. Ako na zavolanie vyšla stará Kupcová. Keď bola blízko neho, ukázal jej Jano list, v krátkosti jej povedal, že ak sa dozvie, kto to písal, a čo by bol ktokoľvek, že ho zdrví ako kyslé jablko.

Stará Kupcova mala od údivu „skapať“.

„Jaj, Jano náš, čo ty nehovoríš, — že vraj list, a bez mena! No, či ho vidíš, len kto ho mohol napísať? A čože sa máš hroziť? Veď to inak nebýva: keď sa človek žení a vydáva, vtedy ho hania, ale keď umrie, tak ho chvália od zeme do neba. No, len sa dozvedaj, kto ti to písal, sama by som rada vedieť — aby ho!“

Podobné listy dostali aj Sabínkini rodičia, len ešte nešetrnejšie. Sabínke ich všetky ani neukázali, lebo i jeden jej dosť žiaľu narobil. Ale láska vždy oznove zahnala chmáry bázne a strachu. Nie tak rodičia, tí mali ozajstnú starosť o svoje dieťa. Okrem listov prichodili i ženy, susedy a známe odrádzať, aby si nevinné dieťa nedali do toho dvora, kde si je ani životom nie isté… I bránili Sabínke, odhovárali ju, i Janovi všetko oznámili, ale on ich uisťoval, že pri ňom sa jej nič nesmie stať, veď je on tu a urobí poriadok s každým, kto by sa zastarel do nich.

Napokon privolili i rodičia a na Ondreja bola svadba. V Janovom dome bola muzika. Rodičom sa to nezdalo, lebo Janov otec ešte len na jar umrel, ale Jano chcel mať svadbu okázalú a povedal: „Keď má byť veselie, nech je veselé!“

Medzi svadobníkmi bol i Sabínkin otec. Nerád šiel, lebo už odvykol od hlučnej spoločnosti a necítil sa dobre medzi ľuďmi. Odcudzil sa im, jemu len samota a voľná príroda boli najmilšie, tam sa cítil spokojný. Ale ho prevraveli, že veď má len jedno dieťa, len raz sa mu vydáva, či by vraj nešiel s ňou a neodprevadil ju do domu budúceho muža. Nezvyknutý na hlučné pohuľanky, na hudbu, na vravu a nápoj, na dusné povetrie, skoro cítil sa nevoľno. I požitý nápoj mu zaškodil, preto zatúžil po samote a po odpočinku. Umienil si, že ani za nič nepovie, len sa vytratí z izby a pôjde pomaly domov.

Vyšiel z izby do dvora; čerstvé nočné povetrie ho ovialo, vydýchol si, ale nešiel von dvorom. Navyknutý na tmu, zbadal pod stenou podhodený klátik, sadol si naň, oprel lakte o kolená a vložil unavenú hlavu do dlaní. V nej mu hučala ozvena cigánskej hudby a ľudskej vravy. Chladná, vlhká noc mu bola vítaná, pomaly sa zotavoval z omámenia. Dojmy predošlého dňa a čiastky noci počali ustupovať, myšlienky stávali sa jasnejšími.

Vtom jeho jemný sluch zachytil niečo, čo nepatrilo do svadobného ruchu. Zdvihol hlavu, pozrel pred seba a rozoznal neďaleko studňu — a pri nej postavu ženy, zahalenú do sukne prehodenej cez hlavu. Žena držala v ľavej ruke akýsi predmet, pravou skrútila čosi na ňom, a Štefan rozoznal štrknutie kľúčika v zámke, akými zamykajú sa dverce menších gazdovských stavísk. Začul mrmlanie zaklínajúcej formuly: „Ako táto zamknutá kladka, bodaj zamknutý bol tvoj život…“ Štefan zachytil ešte pohyb ženy a temné čľupnutie vody, vtom však hneď i vyskočil. Ako pastier vedel, že ľud verí (a iste veril i sám), že jestvujú ešte obludy, ktoré i dnes vykonávajú čary a kúzla medzi ľuďmi. Ajhľa, jedna z nich.

„Kto si, striga? Stoj!“ zvolá Štefan, skočiac ku studni. Ale žena bola chytrejšia: ako ju chcel chytiť za sukňu, ona búšila ho do pŕs, i potočil sa a spadol. Keď sa pozbieral, bol sám. Vo vyšnom dome hudba, tanec, výskanie, v nižnom ticho a tma.

Vydýchol si; azda sa mu to len prisnilo, azda to len nápoj, na ktorý nebol zvyknutý? Veď by to ľudský tvor ani nemohol urobiť, aby tomu nevinnému žieňaťu, ktoré tam v dome slávi svoje veselie, chcel takto uškodiť.

Smutný, nespokojný pobral sa Štefan Palčiak hluchou nocou do svojej samoty a ráno, keď si pomyslel na nočný príbeh, marilo sa mu, že to bol len ťažký sen, preto doma o tom ani nehovoril.

*

Sabínka bola veľmi šťastná a hneď po svadbe pribrala sa rezko do domácej roboty. Verila, že keď sa bude usilovať, prekoná všetky ťažkosti a získa zručnosť v každej gazdovskej robote.

Sprvu ľakala sa ľudí, o ktorých myslela, že jej nežičia. Ale presviedčala sama seba, že nemožno, aby jej ľudia ubližovali, keď im ona neublíži. Na prvom mieste bála sa „strynej“ a jej dievky, o ktorej počula, že na Jana čakala. Ľutovala ju a umienila si, že jej nedá cítiť, aká je šťastná; veď jej to šťastie spadlo z neba, a preto má len Pánu Bohu zaň ďakovať. Bála sa prvého stretnutia, a aj keď bývali na jednom dvore, nedalo sa mu nadlho vyhnúť. Nad očakávanie však prešlo i to hladko. Starého Kupca si ľahko získala. Pozdravila ho, usmiala sa na neho a povolala ho k nim, kde ho počastovala zvyškami zo svadby. Keď videla starú na dvore, pozdravila ju prívetivo a pomenovala ju ňaňou. Tá jej pekne zaďakovala, usmiala sa a privítala ju v novom domove.

Ba vyslovila i nádej, že budú zotrvávať v láske a svornosti, keď im je už tak prisúdené, aby bývali na jednom dvore.

Keď sa toto prvé stretnutie odohralo, Jana nebola doma a Sabínka nevedela sa prenačudovať, aká je táto ňaňka k nej dobrá a že jej ľudia iste veľmi ubližujú. Odvtedy prišla stará i do domu a ponúkla sa mladej príbuznej, že jej pomôže, keď jej bude pomoc potrebná. Ale Sabínka ponúkanej pomoci dlhší čas neprijímala, do susedov nechodila, lebo s Iľou, ktorá sa nevedela premáhať, nemohla sa spriateliť.

Jedného rána upratovala komoru a periny si do izby prenášala. Pri tejto robote videla ju Kupcová a prišla k nej.

„Čo robíš, Sabínka, dievka moja?“ dôverne ju oslovila.

„Upratujem, ňaňa. Len pozrite, čo som našla v posteli pod slamou.“ A ukázala jej na hromádku škrupín, klincov, starých nožov. Aj šidlo tam bolo.

„Í, do paroma!“ zhíkla Kupcova. „Nuž kdeže sa to tam vzalo?“ čuduje sa a hľadí prenikavo na Sabínku.

„Ja neviem, ňaňa. Vy azda lepšie viete, čo to znamená; vari mi niekto chcel počariť?“ zasmiala sa Sabínka.

„Ešteže čo!“ zvolala stará. „Čariť, to never, to sú len také babony,[4] na ktoré dnes už nikto neverí. Ale to je len to, že tu bol strašný neporiadok. Už za nebohej Janovej materi, ktorá mi dosť naubližovala, a potom, keď tá umrela, tobôž nemal kto poriadiť, a starý ani to nevedel, kde čo vopchal. Nuž to je to, inšie nie, dievka moja.“

„Možno,“ dosvedčila Sabínka zamyslene a pokračujúc v práci, doložila: „Veď ja som nikomu neublížila, každému dobre žičím od Pána Boha, prečo by mi mali ubližovať?“

Stará hneď neodpovedala. Chvíľku ešte obdivovala výšivku na bielych ako kvet čistých hlavniciach, potom ticho, ako prišla, sa vytratila. Sabínku však v ten deň rozbolela hlava a až do večera bolo jej akosi nevoľno.

Kým bolo teplejšie, prišla Sabínkina matka častejšie dolu, a keď mala väčšiu robotu, pomohla Sabínke, aby si len všetko v poriadku udržala. A Sabínkin dom bol čistučký a úhľadný, lebo ju rodičia so všetkým tak vypravili, ako čo by bola bývala gazdovská dcéra.

Tak prešlo niekoľko mesiacov a Sabínka bola šťastná, ako môže byť mladá žena, ktorá miluje svojho muža a vie, že je milovaná. Jano bol spokojný, len kedy-tedy, keď videl, že niečo nevládze zodvihnúť alebo dosť chytro vykonať, zamračil sa a nevdojak mu prišlo na um, že je jeho žena slabá, ako z hmly utkaná.

Cez zimu chorľavela Sabínkina matka a nemohla dolu prísť. Sabínka ju navštívila i s Janom, lebo samu ju nechcel pustiť na pustatinu. Jej matka sama si to nežiadala, tým čudnejšie jej bolo, keď jedného popoludnia prišiel chlapec a povedal, aby šla k materi, lebo že sú veľmi chorá.

„A kto ťa poslal?“ opýtala sa chlapca.

„Jedna tetka mi povedali, že práve zišli z pustatiny a nestačia prísť sem, a ja som bol na ceste, tak ma poslali.“

Sabínka rozmýšľala. Jano nebol doma, mal prísť len večer. On nemá rád, keď ona niekde chodí v jeho neprítomnosti. Ale ak je mamičke horšie — a treba im pomoc? Vráti sa do večera, kým on príde, bude i ona doma — a preto schytila si niečo na seba a už bežala na pustatinu. Mamičku našla chorú, ale nie tak zle, ako si myslela; ani matka nevedela o tom, že by niekto bol šiel z majera do dediny s odkazom do Kupcov. Preto ju ani nezdržiavala: len čo sa zohriala a troška si oddýchla, Sabínka už bežala domov. I tak už bol večer, keď prišla — a Jana našla u susedov.

Prišiel domov skôr ako inokedy, a našiel izbu prázdnu, studenú, o večeri ani chýru. Namrzený vyšiel von a už chcel ísť Sabínke naproti, keď ho zastavila stará.

„Kdeže ideš, synak, kde?“ opytuje sa ho.

„Idem si ženu hľadať,“ odvrkol Jano z pleca.

„Í, veď tá príde čo nevidieť; povedala, žeby si trochu počkal, kým sa vráti od materi. Kdeže budeš mrznúť, si beztak dosť premrznutý, poď k nám, zohreješ sa.“

Jano chcel vykrútiť, že nejde, ale stará chytila ho za rukáv a postrčila ho pred sebou. On šiel. Prvýkrát po rokoch prekročil prah toho domu.

V izbe bolo príjemne teplo. Nad stolom visiaca lampa bola už zapálená a rozširovala jasné svetlo na stôl, prikrytý čistým obrúskom, a na starého Kupca, sediaceho za stolom. Starý mal pred sebou tanierik s údenou klobásou a chlieb, i fľaška a sklenička stála v bezprostrednej blízkosti chleba. Jano sa poobzeral a videl všetku starodávnu čistotu a príkladný poriadok. Posteľ vysoko nastlaná, policu s maľovaným riadom, drúčik s pradenami lesklými, tenkými, len že sa neprelamoval. Pri posteli na stolici sedí Iľa strojná a pradie usilovne. Vreteno zasukuje, pustí ho dolu, a ono vrtí sa a hviždí, kým ho priadka nevytiahne za nitku zakosílenú a novú nitku naň neokrúti. Iľa sa neobzrela naň, len pradie, akoby jej išlo o stávku.

Stará zatvorila dvere za Janom a potisla ho ďalej. Musel si sadnúť ku starému a hneď mal i on hriato pred sebou a klobásku i chlieb.

Sabínka našla ho tam a i ona prvý raz bola vtedy u susedov. Horko-ťažko dostala ho domov a potom jej vyčítal, že odišla bez jeho vedomia z domu a nekoná si radšej robotu; hľa, čo u strýkov majú už pradien, onedlho budú ich zvárať a chytia sa do tkania. Sabínka Janove výčitky ťažko niesla, i usilovala sa, ako mohla, aby nezaostala v robote, ale Jano nepomyslel, že u strýkov pracujú dve silné ženy a pomáha im aj starý — a ona je len sama.

Tak prešla zima, prišla jar a s ňou premnohé roboty, ktoré Sabínke čiastočne boli i nové. K tomu mali v hospodárstve škodu: ošípaná im zvrhla — a to Jana tak mrzelo, že nevdojak prišiel mu na pamäť podvrhnutý list s poznámkou o zdochnutej svini. Azda ani nemohol zato, že nemohol sa zbaviť myšlienky, že túto nehodu zavinila Sabínkina neopatrnosť alebo nedbanlivosť.

Jedného daždivého popoludnia, keď už jar hodne pokročila, sedela mladá žena pri obloku a šila Janovi košeľu, na ktorej si mnoho zakladala. Bola smutná a zamyslená, lebo akokoľvek sa usilovala, nemohla Janovi ulahodiť. Bol nevrlý, často nespokojný, a keď ju nehrešil, tak aspoň nehovoril s ňou.

Do izby vkročila stará Kupcová a poobzerajúc sa, či nikto nie je v nej, sadla si k Sabínke a prizerala sa, ako zručne narábajú ihlou jej ohorené pršteky. Krátkozrakými očami prezerala šitie a chválila steh rovný a drobný ako perličky.

„Kto by si to pomyslel, dievka moja, že si ty taký majster, že ty tak pekne vieš šiť?“

„Vari by som už ani to nemala vedieť; beztak ma všetci pokladáte za naničhodnú, čo nič nevie dobre urobiť,“ odpovedala Sabínka so smútkom.

„Ach, jaj, len nevrav, kto by to o tebe povedal? Ver’, že by ten mal hriech do neba volajúci, kto by to tvrdil. A Janovi nemaj za zlé, keď niečo i povie, lebo, vieš, že na kom starosť, na tom zlosť. Chlapi sú všetci takí, ťažko im ulahodiť. Ale nie to, nie; keby si ty vedela, po čo som ja prišla.“

Sabínka pozrela spýtavo na starú ženu.

„Ani by si nepomyslela, v akom som pomykove; jaj, len aj hovoriť o tom mi ťažko prichodí. Pri tých jarných prácach sme sa tak dočista vytrovili, i dlžobu som si urobila, treba mi zaplatiť, a nemá. Ratuj ma, ak môžeš, niekoľkými korunami.“

„Nemám, ňaňa, nemám ja peňazí, krem tých dvadsať korún, čo mi mamička dali, aby som si na jarmoku prasiatka kúpila, keď sa nám tak zle povodilo,“ vyhovárala sa Sabínka.

„Do jarmoku?! Í, kdeže je ešte jarmok, dovtedy ti ja tie peniaze vrátim aj dva razy. Alebo ti prasiatka sama prichovám, tie sa ti ver’ budú šikovať inak ako vaša fajta.“

„Ale čo povie Jano? Viete čo: povedzte mu vy, pýtajte si od neho.“

„A to už nie, aby si myslel, že sme už takí utisnutí —“ bránila sa stará a brala do rúk nožnice. „Naostatok, čo by chlapi mali o všetkom vedieť? Či mu ty musíš o všetkom povedať?“

Sabínka pozrela od šitia; jej čistý, nevinný pohľad stretol sa s prenikavým pohľadom starej. Tie čierne oči, upreté na jej bielu tvár, pichali, až ju v sluchách zabolelo. Sabínka vzdychla, vstala a ako v omámení podišla ku skrini. Otvorila priečinok a vybrala z neho dvadsaťkorunáčku. Kým vyberala peniaze, za ten čas Kupcová prezrela kúsky plátna na obloku a z jedného pásika odstrihla kúsok ako na prst. Keď jej Sabínka podávala peniaze, ona už, akoby nič, obstrihávala si „zádery“ na prstoch.

„Ďakujem ti, kým ti vrátim; len nevrav nikomu o tom, lebo svet je zlý, povedali by, že bohatá Kupcová ide si požičiavať peniaze od susedov.“ Mladá žena kývla hlavou a sadla si k robote.

Nasledujúcu nedeľu so šťastným úsmevom položila hotovú košeľu pred svojho muža. Čakala aspoň spokojnosť, keď nie pochvalu. On košeľu obzrel, páčila sa mu, ale keď ju obliekol, nedala sa mu zapnúť: hrdlo bolo aspoň o prst hrubšie. Keď košeľu i zapol, drhlo ho, čo ako mykal a rozťahoval. Vtedy sa nazlostil, strhol zo seba košeľu, rozdrapil ju na dvoje a hodil na zem. Pritom začal nadávať žene do niktošov, čo nielen že gazdovské práce nevie porobiť, ale ani košeľu ušiť — a všetka trpkosť, ktorá sa zbierala v jeho srdci od istých čias, vyliala sa na hlavu preľaknutej ženy; všetky zlé myšlienky, ktoré ako čierne vtáky zahniezdili sa v jeho duši, odeli sa do urážlivých slov, bodajúcich do srdca už i tak uboleného. Pritom ťažko zahrešil a chytil ušpinenú košeľu, hoci mu práve prestrašená podávala čistú, staršiu, ale ako navzdory odhodil i tú, obliekol si špinavú, odstrčil plačúcu Sabínku a vyšiel z izby, zabuchol dvermi, až sa celá budova striasla.

Do úbohej ženy akoby bol hrom udrel, ostala chvíľku omráčená. Nemohla pochopiť, ako sa to stalo: veď tú košeľu strihala jej matka, dobre merali obidve — a nebola toto prvá, čo šili, a jednako sa stalo to, čo ani jeden mužský bez pohoršenia neprepáči.

Popoludní vedela celá dedina, čo sa u mladých Kupcov stalo. Jedni ľutovali Jana a tvrdili, že sa to dalo predvídať, iní mladú neskúsenú ženu. Medzi ženami, čo sedeli pred domami, tvrdila ktorási staršia, že veru je i Janovi i Sabínke dobre „poslúženo“.

Jano namiesto do kostola zašiel do krčmy, tam ho prijali vďačne i v špinavom rúchu — a našiel tam takých, čo za pohárik vína dali mu za pravdu a prisviedčali vo všetkom.

Doma Sabínka usedavo plakala. Potom sa premohla, uvarila obed, ale ho nikto nejedol. Ona bez Jana nemohla, úfala sa, že predsa len príde domov, a nevyšla ani predo dvere. Jano prišiel pozde večer — napitý. S hurtom a krikom ľahol si spať a úbohá žena začala sa ho báť, i neozvala sa, aby ho nepopudila ešte k väčšiemu hnevu. Uspokojila sa len vtedy, keď si vzala svoju knižku pred seba a tlmene, slzami vyrušovaná spievala si pieseň: „Človeka v Boha dúfajúceho“. Jej mladá duša našla potešenie a vieru v lepšie časy; veď vedela, že je Jano ináč dobrý a že ju rád vidí, len je čosi medzi nimi, čosi cudzieho, zlého, čo ho kazí a ju dusí.

V tú nedeľu Sabínka nebola za matkou, hoci sa bola sľúbila: nechcela rodičov zarmútiť. Ale starostlivá matka dozvedela sa o príčine, poľutovala dcéru a tiež nemohla pochopiť, ako sa tak mohla pomýliť a golier pristrihnúť menší, ako miera donášala. Len pozdejšie, keď kus po kuse vyrozumela z dcériných rečí všetko, čo sa s ňou dialo, pochopila súvis jednotlivých udalostí. Tak ako dcéra, i ona pevne verila, že statočnosť naveľa jednako len zvíťaziť musí, a keď Jano bol dostupný rozumnému slovu, predniesla mu celú vec v tichosti — a on i uznal a sľúbil, že nebude taký urputný a nebude sužovať svoju mladú ženu. Sabínke však povedala: „Maj trpezlivosť s ním, dieťa moje, a ver, že ti Pán Boh pomôže. Len vytrvaj tu na tom mieste, kde ťa pravica Božia postavila.“

Mladá žena to vďačne urobila, veď milovala svojho muža z celého srdca a usilovala sa vo všetkom, aby získala jeho spokojnosť. Za čas i bolo dosť dobre, ale onedlho Jano bol zas ako vymenený, panovitý, často i surový — a nedôverčivý. Raz hľadal čosi v skrini, pozrel i do knižky, kde mávali peniaze — a musel zbadať, že tam dvadsať korún chybuje, ale nepovedal nič, len zaprel skriňu, pozrel hrozivo na ženu a vyšiel. Sabínka sa domyslela, že hľadá peniaze, i vybehla za ním, že mu povie o nich, hoci jej to stará Kupcová zakázala, ale práve vtedy prekračoval prah susedovie domu. Ona si vzdychla zhlboka a pomyslela: „Nuž, dobre, ňaňa mu iste povedia, že si ich oni požičali, alebo ich jemu vrátia.“ Jej domnienku potvrdila i tá okolnosť, že Jano ani jarmok, ani kúpu prasiatok nespomínal.

Odvtedy nedal jej peniaze do ruky; čo bolo treba, pokúpil a vyplatil sám — a ona uspokojila sa i s tým.

Nadišli letné práce, ktoré jej slabé sily vyčerpávali, ale ona sa nežalovala, vďačne púšťala sa i do najťažšej práce. Všetko rada konala jemu kvôli, len jedného sa ľakala: že Jano mal ísť začiatkom augusta na manévre.

Prišiel deň Janovho odchodu. Jemu ako i mnohým iným bola to ťažká povinnosť, tým viac, že doma ešte bolo práce mnoho. Chcel si nájsť nejakého chlapca, čo by mu chodil kone opatrovať, i pozvážať ešte jarinu, čo ostala na poli. Ale stará Kupcová mu to vyhovorila.

„Í, Jano, synak, čože by si si ty mal cudzích najímať! Či sme my nie tu, tvoji príbuzní? Kone opatrí ti môj starý, i čo bude k tomu, a čo by si mal dať cudziemu, dáš svojmu. Aj inšie ti porobíme, len ty choď spokojne; neboj sa, že by ti niečo skapalo.“

Sabínka plakala, keď odprevádzala muža na stanicu, a prosila ho nežne, aby jej písal, že aspoň tým lístkom sa poteší. Len aby jej vždy napísal, kde mu má poslať lístok, že mu ona často bude písať. Jej prosba ho dojala a láskave pozrel na ňu a tak sa i odobral od nej a Sabínka, hoci rozlukou užialená, ale jeho láskavosťou potešená, uspokojila sa, keď videla vlak prichádzať, v ktorom sedelo niekoľko Janových kamarátov z doliny a veselosťou zaháňalo žiaľ…

Smutne bolo Sabínke v pustom dome, ale potešovala sa nádejou, že muž azda nebude tam dlho, možno že šesť, ale možno že len štyri týždne. A to pri práci skoro prejde. V duchu si počítala ako malé deti, koľko je to dní a nocí, a vždy sa tešila, keď prišiel večer, že je o deň bližšie k nemu.

Jedného sobotného večera, asi týždeň po Janovom odchode, sedela Sabínka sama doma a šila. Jej myšlienky ako vždy i teraz boli pri Janovi. Z myšlienok vytrhol ju príchod starej Kupcovej. Začudovala sa, keď videla, že ňaňa Juda nesie akýsi batoh, ktorý zložila na stolec pri peci.

„Dobrý večer, dievka moja! Ani by si si nepomyslela, čo som prišla — vieš, tie peniaze, čo si mi na jar požičala.“

„Vari ste ich nedali Janovi?“ opýtala sa Sabínka.

„Ej, čože by ja Janovi tvoje peniaze dávala? Či som ti nepovedala, že on o nich nemusí vedieť?“ odtušila stará a sadla si k Sabínke.

„Tak ste mi ich doniesli?“ spytuje sa Sabínka.

„Ach, jaj, horkýže doniesla, až horký doniesla; veď je to ten háčik, že ich nemám. Ale sú mi na duši, Sabínka, dievka moja, ver mi, že sú mi na duši. Tak som si pomyslela, že ti do dlžoby dám pšenicu.“

„A načože je mne pšenica, ňaňa? Veď my máme pre nás dosť. Pán Boh nám požehnal viac, ako sme úfali.“

„Viem, že vy máte dosť, ale zíde sa ti pre tvoju mamu, oni nemajú.“

„Ani oni nežiadajú chleba, ňaňa: majú, čo im treba.“

„To ja lepšie viem. Čože by si ty, také kuriatko, vedela? Ja viem, že kupujú na chlieb; len im ty toto odnes. Aj mne bude ľahšie na duši. Onedlho donesiem ti aj ostatné.“

Sabínka pšenicu prijať nechcela, ale stará neupustila od svojho a uprela svoje oči na jej bielu tvár, ktorá v tej chvíli ešte o tieň zbledla. Cítila sa nevoľno, v sluchách začalo ju pichať, i akúsi slabosť pocítila v celom tele.

„Ani ho nepresýpaj, aj obrúsok môžeš vziať len tento, veď ho donesieš tak, ako je. Choď ešte dnes večer.“

„Ešte dnes večer? Veď je to nie tak náhle,“ bránila sa Sabínka.

„Lepšie, keď to urobíš hneď; zajtra je nedeľa, čo by ľudia povedali — a v pondelok by si si prácu zameškala. Ak chceš, ostaň cez zajtra pri materi, ja ti kravičku opatrím a podojím, aj inšie poriadim.“

Naveľa Sabínka poslúchla. Nechcelo sa jej tak pozde večer ísť z domu, ale zasa tešila sa na stretnutie s rodičmi, i túžila, aby sa raz pod rodičovským krovom mohla vyspať. Tu v tom pustom dome je taká osamelá, tam pod krídlami rodičovskej lásky bezpečná a šťastná. A zameškať nič nezamešká…

Vzala šatku na hlavu, uviazala batôžtek, zhasila lampu a vyprevádzaná susedou zamkla dom a vyšla zo dvora. Idúc dedinou, nestretla ani živej duše. Len keď zabočila vpravo na poľnú cestu, vynorili sa niekoľké postavy z tieňa domov a stromovia — a zišli sa na ceste. Popošli ešte ďalej, aby videli, mladá osoba ide.

Jedna zo žien, ktoré videli Sabínku, mala prehodenú sukňu cez hlavu a obzerajúc sa, hovorí druhej:

„Nikdaj by som nebola verila, keby som na vlastné oči nevidela.“

Druhá na to: „Ver’ je tak, čo oko uvidí, to srdce uverí.“

Tretia prikmotrila sa tiež a dodáva hlasnejšie: „Kto by to bol o tej svätuškárke bol pomyslel?“

„Svojho vlastného muža okráda!“ zvolala prvá.

„Ale, ženy, čo myslíte,“ povedal jeden starší báťa, ktorý tiež vyšiel na ulicu, „veď to nemusí hneď kradnúť.“

„A prečo by išla nocou, keď môže ísť za dňa?“

„To nie je s dobrým!“ podotkla zasa iná.

Bolo ich zo šesť. A kde sa vzali, tu sa vzali, bola tu i Kupcová s dcérou.

„Ľudia boží,“ zvolala stará, „čože tu stojíte, čože sa robí, vari niekde horí?“

Ženy keď počuli Kupcovej hlas, rozstúpili sa a chvíľu bolo ticho; jedna-dve i stratili sa do svojich dvorov. Len prvá, všetečnejšia, opýtala sa:

„A nevideli ste?“

„Čo sme mali vidieť?“ čuduje sa stará Kupcová. „Veďže vravte, čo je.“

„Na jednom dvore bývate a neviete,“ vysmievala sa prvá.

„Í, jaj, keď človek ide po svojej práci, nestačí sa poobzerať ani po dvore.“

Potom už všetci odrazu začali rozprávať, že Sabínka niesla zbožie vo vreci a že ho muselo byť hodne, lebo že sa len tak prehýnala pod jeho ťarchou.

Kupcová spraskla rukami:

„Jaj, skapaná hodina! Nešťastnica, keby jej to muž vedel, až keby to vedel jej muž, že ona takto vláči z domu, ver’ by ten tú zmlátil, až by ju zmlátil, tento vývlek kadejaký!…“

Iľa sa hlasne zasmiala, len sa tak dusila, a stará, akoby sa spamätala, opýtala sa okolostojacich:

„Ale akože ste na to prišli, kto vám povedal?“

„Ja som našla kartičku v obloku,“ povie prvá, „hľa, tu je, a povedala som to aj kmotre a báčikovi od Sekáčov.“

„A mne takú kartičku doniesol chlapec, že ju kdesi vo dvore našiel,“ oznámila druhá.

„Ukážteže, čože je na nich? Na, Iľa, ty máš lepšie oči, prečítaj,“ riekla stará, poberúc kartičky a podajúc Ili.

Ale Iľa ešte vždy zachodila sa od smiechu a kartičky už ani preto prečítať nemohla, lebo bola tmavá noc, bez mesiaca a bez hviezd. Len stisla kartičky do dlane a obrátila sa k domu. Napokon porozchodili sa všetci, presvedčení, že Sabínka okráda gazdovstvo, nosí zbožie na pustatinu a ktovie, čo si za to kupuje; veď vraj i dvadsať korún len tak nemilobohu premárnila.

Len ona, o ktorej celá dedina zlé chýry rozširuje, nevedela nič o tom. Túžobne čakala list od muža — a konečne ho aj dostala. Ale ju neuspokojil, lebo bol dosť chladný, hmýril sa napomínaním a nejasnými narážkami. Ona však jedného večera si sadla a napísala lístok, plný vrelých výlevov ľúbiaceho srdca. Sabínka listy nepísavala, nemala komu, ani formy nepoznala, len ako to videla a počula ešte doma, keď niektorá suseda doniesla list od syna-vojaka alebo dcéry, čo slúžila v Miškovci. Z jej listu podávame len začiatok, ale v takom zmysle bol písaný celý.

„Beží lístok, beží, komu prináleží, môjmu Janíkovi, čo mi v srdci leží. Z lásky a milosti Božej začínam totot malý lístok a posielam milô pozdravenia môjmu drahému mužovi. Ani tak nečaká vtáčik rannú zoru, ako moje srdce vernú lásku tvoju. Keby som mohla zaletieť ako tá lastovička, aby som oviala krídlom tvoje líčka…“ A po takomto úvode písala ďalej, že verí, že ešte budú šťastní, že si utvoria tu na zemi raj, len aby jej on zachoval svoju lásku a vernosť, ona že ho neprestane milovať, kýmkoľvek bude jej srdce biť. V liste tomto otvorila mu celú svoju vrúcnu dušu, a keby ho bol dostal, bol by ho musel presvedčiť o jej hodnote a chrániť ako talizman vo chvíľach pokušenia. Ešte ho prosila, aby jej písal, kedy pôjdu cez Lučenec, aby ona tam prišla, ako sa uzhovorili, aj to, či mu niečo priniesť.

Aby bola istá, že lístok skutočne odišiel, odniesla ho sama na poštu a hodila ho do truhličky. Bolo už pozde večer a nevedela, že za ňou plazí sa ako tieň postava starej ženy. Pošta bola na samom dolnom konci, a tak musela Sabínka prejsť celou dedinou. Keď počula spadnúť lístok na dno truhličky, bolo jej tak ľahko okolo srdca. Keď si ho muž prečíta, vyjasní sa mu všetko, srdce mu prenikne a bude zas medzi nimi zhoda a láska ako na začiatku.

Vbehnúc do dvora div že sa nezrazila so starou Kupcovou.

„Kde si bola tak pozde?“ opýtala sa stará.

„Odniesla som lístok môjmu Janíkovi,“ povedala veselo Sabínka. „Teraz som už istá, že bude dobre medzi nami; napísala som mu všetko, všetko, lebo slovom mu ja to neviem povedať, čo cítim v srdci.“

„Tak, tak, no veď je dobre,“ zamrmlala Kupcová a odišla domov.

Zavčas ráno triedila poštárka — vdova po notárovi — listy. Vlak odchodil ešte pred šiestou, a tak musela sa ponáhľať. Slúžka už stála s vrecom v kuchyni a čakala na ne. Nebolo ich veľa, preto bola s prácou temer hotová, keď nenazdajky počuje za sebou hlas neznámej ženy:

„Dobré ráno vinšujem, pani urodzenká! Jaj, prosím ich, nech sa neráčia pohoršiť, že ich unúvam, ale moja dievka písala včera list mužovi, a len keď ho hodila do kasničky, zbadali sme, že je zle adresovaný. Preto som hneď napísala aj druhý — tento vezmem domov, hľa, tu je tento, prosím ponížene, Jano Kupec, to je on,“ luhala stará.

Poštárka s nevôľou pozrela na ženu, nemala ani chuti vydať list, ale stará ho už držala v rukách, položila na stôl iný a už poberala sa von.

„A nech mi odpustia, že som ich unúvala, už sa to viac nestane,“ volala zo dvier.

Poštárka pokračovala v pečiatkovaní a o chvíľu zabudla na starú ženu a na list, len keď jej pozdejšie slúžka rozprávala, že veď tá stará zaťa nemá — a že ktozná, čo za fígle stvára.

Prešli dni a týždne, Sabínka nedostala odpoveď na svoj nežný list. Ani ona, ani nikto v dedine netušil, že Jano miesto svojej žene napísal list do susedov. Horko žaloval sa strynej a strýcovi, že mu žena nepíše, že čo je s ňou, či je chorá a či vôbec písať nevie. Aby jej povedali, že by prišla na sobotu do Lučenca a že by mu doniesla pár korún — a ak chce, i niečo pod zuby.

Raz v noci, kým Sabínka spala, Kupcová s dievkou varili, pražili a piekli — a keď slnko vyšlo, boli už s batôžkami za vŕškom na ceste do Lučenca. Išli k Janovi a odniesli mu všetko, čo si žiadal, ešte viac, ako si trúfal čakať. Obsypali ho koláčmi, pečienkami a doniesli mu i vína, hriateho a peňazí. A vtedy už neostýchali sa pohovoriť na jeho ženu všeličo, čo Jano vypočul a uveril, akoby nikdy nebolo bývalo nepriateľstva medzi jeho rodinou a strýkovcami, akoby ho nikdy nebola zaklínala mať, aby si dával pozor a neprijímal darov od starej Kupcovej.

V ten deň Sabínka opýtala sa starého, ktorý štiepal drevo na dvore, kde sú jeho ženy, že ich nevidieť.

„A či ich tam sám parom vie, kde šli a čo kutia,“ odpovedal starý a zaťal do polena, len tak triesky lietali.

Na druhý deň podvečer vrátila sa Kupcová i s dievkou domov. Na Sabínkinu otázku pochválila sa stará, že boli na Poltáre, kde majú kmotru, a tá že im odkázala, aby ju prišli navštíviť. Ešte priluhala, že ktovie, či sa onedlho nebudeme svadbovať… A Sabínka uverila, ešte sa v svojom smútku i usmiala.

V starosti a nepokoji prežívala Sabínka ostatné dni augustové. Blížil sa termín Janovho návratu, a ona nič nevedela o ňom, ani kde je, aby mu ešte raz písala. Jej žiaľ rozmnožovala i starosť o matku, ktorá ležala chorá a bola veľmi slabá. Neraz by sa bola chcela rozdeliť: i doma byť, aby nič nepremeškala, i matku opatriť. Ale sama matka ju prosila, aby nechodila k nej, však ju suseda-bíreška opatrí, len nech ona nejde z domu, kým jej muž nepríde.

V jedno ráno zberala sa na pole suchý bôb pooberať, a práve zatvárala dvere, keď sa jej stará Kupcová opýtala, kde sa vyberá a čo je taká smutná.

„Vy viete, že mám príčinu byť smutnou. Jano sa zakrátko navráti — a ja nič neviem o ňom. No len čo prídem domov, pôjdem na poštu.“

„A to že načo?“ opýtala sa stará s úsmeškom.

„Nato, aby som sa opýtala, či naozaj neprišiel list pre mňa. Chcem už raz vedieť, prečo mi nepíše.“

„Nazdávaš sa, že ti to tam povedia, dievka moja? Povedia ti, že oni každý list vydajú, čo príde; veď sa môžeš spýtať aj báťu, čo listy roznáša.“

Sabínka zvesila hlavu a smutná odišla do poľa — a keď sa vrátila, našla si lístok na obloku. Keby nebola bývala žiadostivá vedieť, čo je v ňom, a keby ho bola bližšie poobzerala, bola by musela prísť na to, že v tomto čase krivý báčik neroznáša listy, a po druhé, list už bol otvorený a zase zalepený, — ale ona dychtive roztrhla obálku a začala čítať. Nepotešila sa, lebo v liste boli iba samé narážky na jej rozličné previnenia a chyby. Jano vyčítal jej i to, že nielen, že mu nepísala, ale že ani neprišla, keď ju volal ako druhé úprimné a dôverné ženy; že cudzí ľudia viac stoja o neho ako ona. Že veď sa ešte s ňou poráta, i za inšie, len čo príde domov. Napokon oznamuje svoj príchod, deň, ale práve tam, kde toto stálo, bola veľká škvrna, akoby násilne tam urobená. Sabínka nevedela to preslabikovať a ani nemohla pre slzy, lebo ostala celkom omráčená. Na jej milý, láskyplný list táto studená odpoveď. A tie hrozby! Čo si o nej myslí, čo mu urobila? Usiluje sa, pracuje od svitu do mrku, aby dom a dvor bol čistý, i na poli aby nič nezahynulo — a hľa, toto je odmena!

Zachcelo sa jej domov, k materi, vyplakať, vyžalovať sa, ale nešla, nechcela i jej narobiť viac žiaľu a bolesti, ako ho už mala. Celú noc prebdela v plači a modlitbe, ale napokon utíšila sa: veď bola mladá a verila, že keď príde domov a porozpráva mu všetko, že bude dobre medzi nimi. Všetko sa vysvetlí, len nech jej príde, čo si sprvu i niečo potrpí.

Ráno zas vstala uspokojená a dala sa s chuťou do práce. Ak príde ešte dnes večer? A zasa začala prezerať list a machuľu utierať, ale písmo, i tak nezreteľné, nemohla prečítať. Konečne podarilo sa jej nájsť to slovo, a to bol piatok, práve dnešný deň! Ako jej srdce poskočilo radosťou, keď si pomyslela, že už len niekoľko hodín delí ju od neho! Len chytro ešte porobiť všetko, všetko, aby našiel nielen čistú a teplú izbu, ale i hotovú večeru. Vlak prichodí jeden o siedmej večer, druhý o desiatej, ale jej srdce hovorí, že jej muž príde tým o siedmej.

Okolo poludnia chystala sa ešte po ďatelinu pre kravu. Keď išla dvorom, stará Kupcová jej povie:

„Zhovárala som sa s bíreškou z pustatiny; odkázala ti mama, aby si prišla, že sú veľmi zle.“

„To je nie pravda!“ povedala Sabínka prvý raz smelo starej. „Moja mamička mi povedali, aby som nechodila k nim, kým Jano nebude doma.“

„Veď ja neviem,“ krútila stará, „ale bíreška mi tak povedala.“ Potom doložila: Čože mňa do nich, ja im i tak nespomôžem, keď dievka o nich nedbá.“

„Nie že by nedbala, ňaňa, ale nemôžem ísť, príde mi muž domov — a či ho nemám uvítať?“

„Oj, do desiatej by si aj dva razy prišla domov, ale ti ni ďaka.“

„To je pravda, teraz mi je muž prednejší, a potom on istotne príde o siedmej, nie o desiatej. Preto ešte idem po ďatelinu.“

Stará odpratala sa do domu; výraz jej tváre neveštil nič dobrého: bol taký ako u človeka, ktorému nepodaril sa jeden plán a húta druhý.

Popoludní Sabínka priniesla veľký batoh ďateliny a vrhla ju do cárku[5] v stajni. Bola vyhriata, v tvári ružová a oči svietili jej v radostnom očakávaní.

Vbehla do izby, a len čo sa trošku upravila, vyšla chytro na ulicu. Keď sa vracala, stretla sa so starou, ktorá niesla vodu v krhle. Ako obyčajne, stará prihovorila sa:

„A ver’ sa odpravíš, dievka moja, ver’ si uškodíš, veď lieceš ako prepelička. Len kde si zas bola, kde?“

„Bola som po mäso, idem variť guláš; jaj, tak sa radujem…“

„No, veď ja nič. Ale ty si vari ani nejedia dnes?“

„Napila som sa mliečka, ňaňa, a ujedla som si chleba, ale zato som hladná ako vĺča.“

Stará odišla do izby a po chvíli prišla k Sabínke, ktorá kľačala pred sporákom a rozkladala oheň.

„Vedela som, že si si nič nenavarila, Sabínka, dievka moja, preto som ti doniesla trochu kávy a čerstvého koláča.“

„Koláč?“ zvolala Sabínka. „Ejha, pre kohože ste piekli?“

„Nuž, máme zasa starosť, Ilinej kmotre na Vŕšky,“ luhala stará, lebo už ani inak nevedela.

„Takýto koláč rád je môj Jano, ten mu nechám,“ povedala Sabínka, prijala koláč a ukrútila ho do čistej váľaničky. Kúsok z neho odhryzla, ostatné položila na stôl.

„A kávu — tú azda vypiješ, je teplá, občerství ťa.“

„O tú Jano nestojí, tú vypijem,“ riekla Sabínka a priložila podávaný hrnček k ústam. „Aká je dobrá, sladká — ňaňa, vy ste predsa nie taká zlá, ako vás ľudia súdia…“

Pozrela na starú ako deti spoza hrnčeka a pila, pila na dúšok. Potom oplákla hrnček, utrela ho a podala starej.

„Ďakujem vám, ňaňa, a Pán Boh zaplať!“ zasmiala sa. „Ja myslím, ňaňa — a verím v Pána Boha, že už teraz všetko bude dobre. Či aj vy veríte?“

Stará sa odvrátila, v tej chvíli nemohla pozrieť do tých čistých, detinských očú.

Sabínka rozložila oheň a postavila vodu na sporák. Potom sa začala vyťahovať, i zívlo sa jej. Keď sa obrátila ku dverám, starej už nebolo v izbe. Ešte si doniesla zemiakov z komory, potom postavila mäso a sadla si na stolček k posteli, že bude čistiť zemiaky do polievky. Ale akási slabosť a únava zaľahla jej na údy; ruky klesli na kolená, oťaželi jej, v hlave jej hučalo a zvonilo a chcelo sa jej spať. Len za štvrť hodinky, len za chvíľu keby mohla zdriemnuť, veď sa zemiaky skoro uvaria. Ale nie, nie, nesmie spať, i pretiera si oči a pozerá na hodinky. Bolo pol piatej. Oj, ešte dosť času, hovorí jej slabosť a núti ju oprieť hlávku o posteľ, o biele mäkké hlavnice. Bolo to dosť nepohodlné, ale ona nedbala, lebo neminulo štvrť hodiny, keď spala už tvrdo, veľmi tvrdo. Ešte v polosne sa jej zdalo, že dvere vrzli, že prišla ňaňa dnu a prišla aj Iľa; obe skláňali sa nad ňou a hovorili čosi, ale ich reči nerozumela. Potom počula, ako prešli po izbe, ako vyšli a zamkli za sebou dvere. Ona chcela vykríknuť, aby ju nezamykali, veď má ísť oproti mužovi na stanicu, ale nemohla sa pohnúť, tichý sen okoval ju do svojich pút, ako keď ľad okuje bystrú vodičku. Potom sa jej ešte marilo, že počuje hvízdať rušeň, ďalej, že ktosi klope na oblok a búcha na dvere, a ona nemôže sa ani pohnúť, nemôže vstať a ísť otvoriť svojmu milému mužovi.

Jano skutočne prišiel o siedmej večer. Na stanici bolo mnoho ľudí, i z Vŕškov prišli ženy v ústrety svojim mužom alebo synom. Len jeho nečakal nikto, a mrak mu sadol na čelo a na dušu. S ním prišlí kamaráti dodievali do neho, že jeho pekná žena tak stojí oňho ako vietor o plevu. Hodil hlavou, povedal zbohom, vzal kufrík do ruky a poberal sa domov.

Vošiel do dvora; všade ticho a sviatočne. Dvor pozametaný, steny biele, obloky jasné, čisté, len tak sa svietili. Ale nikde znaku života. Chcel otvoriť dvere: dvere zamknuté. Ide k obloku, nazrie: nevidí nič, lebo je v izbe už tma. Klope na oblok, búcha na dvere: nikto sa neozve, ani neotvorí.

„Nie je doma,“ povedal sám sebe, „iste je zas pri materi. A veď musela vedieť, že prídem, mala ma čakať.“

Zamračil sa; nevedel, čo robiť. Sadol na podstienku, lebo bol ustatý, hodil čiapku na kufrík a utrel si pot z čela. Pozrel na strýkovie dom; tam boli dvere dokorán otvorené, akoby volali umdleného pútnika: pod, poď, u nás ťa čakajú, poď! Hľa, i z komína vystupuje dym dohora, na znamenie, že sa tam večera chystá. Z obloka hľadeli na neho dve čierne oči s horúcou túžbou a sledovali každý jeho pohyb.

Vstal, vzal čiapku, položil ju na hlavu a pobral sa dvorom na cestu: chcel ísť do krčmy, áno, naprotiveň svojej žene, do krčmy. V tej chvíli zjavila sa vo dverách stará Kupcová, lebo už sa bála, aby neodišiel, a zvolala:

„Jaj, prepánakráľa, Janko náš, vari si to ty?!“

„Ja ver’, stryná, a ako vidíte, nemôžem sa dobyť do vlastného domu. Neviete, kde je moja žena?“ opýtal sa a zachmúril sa.

„Ja veru neviem, synak Janko, bezpochyby je zas pri materi.“

„Ona sa vari viac tam nabývala ako doma, stryná?“

„Všakovak bolo, ale teraz je už dobre, že si prišiel. Zatiaľ, kým príde, poď k nám, oddýchneš si, občerstvíš sa.“

Aby jej nemohol protirečiť, vzala kufrík do ľavej ruky, pravou ho postrčila k domu. On šiel vďačne — a o chvíľu bol v izbe peknej, čistej. Príjemná teplota ho oviala. Vôňa praženého mäsa, koláčov a hriateho pošteklila jeho čuvy; od rána nejedol a bol i unavený. Iľa ho privítala so smiechom a ukázala všetky svoje zdravé biele zuby. Počerné jej líca kvitli rudými ružami a z čiernych očú šibal plameň, ktorý hneď z jedného, hneď z druhého šľahol na neho. Usadili ho za stôl čisto prikrytý — a čosi-kamsi bol na stole biely mäkký chlieb, fľaška s hriatym, kalíšky a tanier s čerstvými koláčmi.

„Sadni si, Jano náš,“ núkala stará, „len tak, ako doma; veď sme z jedného batoha, sme z jednej krvi,“ uškŕňala sa a potískala Jana k stolu.

On však najprv vypýtal si vody, napil sa, oplákol si tvár a spotené ruky, a tu obe už držali uterák s červenými písmami, aby sa poutieral do neho. Tak si sadol a vzal si kus koláča, takého, ako Sabínka odložila pre neho, a z chuti zahryzol doňho. Bol hladný, vojak nedá sa dlho núkať.

„A strýko kde sú?“ opytuje sa plnými ústami.

„Ta šiel kone popásť, i naše i tvoje, aby darmo nežrali hotový krm, beztak ho nazvyš nieto,“ odpovedala stará a pokračovala: „Veru môžeš byť spokojný, spravodlivo sme ti opatrili všetko.“

„A žena? Veď vari tá aj len niečo robila?“ opýtal sa Jano zhurta.

„Akože! robila, čo vládala, až robila, ale čože taký bobáčik, slabá je ako hmla — a nebodaj sa ty z nej potešenia nedožiješ.“

„A to že čo zase myslíte? Čo tým chcete povedať?“

„No, no, synak, nie tak spurno, nič, len čo je pravda. Vieš dobre, čo je potešenie manželského páru. Ale bár by som sa klamala, až bár by som sa klamala.“

Jano prestal na chvíľu v jedení; díval sa na starú a ona na neho, i pochopil. Zamračil sa a zvesil hlavu, ale keď mu stará naliala hodný pohárik hriateho, schytil ho a vypil na dúšok.

„Len si poseď, Janko, ja idem kravičky podojiť a hydinu pozatvárať.“

Potom vyšla, i bolo počuť, ako čosi ešte robí v pitvore; zatým bolo počuť dvere vrznúť a škripenie kľúča v zámke. Jano a Iľa boli zatvorení.

Zvečerilo sa úplne. Iľa rozsvietila lampu a zastrela dva obloky na ulicu.

Tie do dvora nikdy nezastierali. Potom prevzala úlohu núkania sama, a keď myslela, že je už dosť tej sladkej, doniesla na stôl polievku s haluškami, aké Jano rád jedol, za ňou pečienku, klobásu a makové rezance. Pritom sa temer neprestajne smiala a rozprávala dve na tri, čo jej na rozum zišlo, rada, že ju vôbec počúva. A Janov hnev a žiaľ unikal stále ďalej a ďalej, a urobil miesto akejsi rozcítenosti. Zachcelo sa mu požalovať a zaliať všetku starosť v tom varenom a osladenom víne, ktoré mu napokon Iľa predložila. Potom rozcítil sa natoľko, že začal spievať chripľavým, neistým hlasom:

„Hoj, veď som sa neženil, ženy ma ženili,

bodaj mojej žene navečer zvonili!“

Zvonku sa ozval žalostný hlas:

„Jano, Janík môj, poď domov, veď som ja doma!“

Bola to Sabínka, čo tak úpenlive volala pod oblokom. Zo svojho nepohodlného a neprirodzeného spánku zobudila sa tak, že pohnúc sa v spaní, narazila na roh postele a spadla na zem. Bolesť ju prebrala, a viac ešte myšlienka na mužov návrat. Horko-ťažko sa prebrala a skočila, aby striasla ťažký sen. Hlavu mala ťažkú, hučalo v nej a pocítila i bolesť, ale nedbala na to. V izbe bolo už tma, skoro pohľadala zápalky, zažala svetlo a pozrela na hodiny: bolo pol desiatej! Zľakla sa. Ako len tak mohla spať?! Čo ju to premohlo, že zabudla na svoju povinnosť? Jano mal už tu byť, prečo neprišiel, nezobudil ju? Na sporáku večera neuvarená, oheň vyhasol. Čudný strach zmocnil sa jej, bola samotná, v izbe je ticho a povedomie viny ťaží ju na duši. Chce ísť von, opýtať sa u susedov, či oni nevedia niečo o Janovi — dvere sú zamknuté. Teraz už začala chápať, že zlý úmysel viedol toho, čo ju spiacu zatvoril práve vtedy, keď mala vítať muža. Prestrašená búcha na dvere, lomcuje nimi, ale závora drží pevne a zvonku neprichodí nikto, aby jej otvoril. Beží naspäť do izby k obloku, na ktorom stoja kvietniky s muškátmi a inými kvetmi, odkladá ich náhlivo na stôl, otvorí oblok — a, nerozmýšľajúc mnoho, vyskočí. Nebolo vysoko, a čo by bolo ešte vyššie, neváhala by. Otras skoku zostril bolenie v hlave, ale prúd čerstvého vzduchu rozobral ju z omámenia. Behom zamierila cez priestranný dvor ku susedovie domu, a vtedy začula Janov chripľavý hlas a Ilin smiech. Zdesená zastala pod oblokom a volá:

„Jano, Janík môj drahý, poď domov!“

A on, akoby mu zlý duch šepkal, kričí z obloka:

„Há, teraz ma voláš, teraz som ti milý, ale čakať si ma nemohla, písať si mi nevedela!“

„Len poď domov, muž môj, poď, všetko sa vysvetlí,“ prosila Sabínka. „I písala som ti, i čakala som ťa, len už poď do nášho príbytku!“

Jano urobil pohyb, akoby chcel pokročiť ku dverám. Sabínka ten pohyb postrehla a bežala mu naproti. Chcela dvere otvoriť, ale boli tiež zamknuté. Volala i tu, i búchala na dvere, ale nikto nešiel ich otvoriť. Pobehla zas ku obloku, nazrela do neho, a teraz videla, že Jano stojí opretý o stôl a pri ňom Iľa, držiac ho oboma rukami, smeje sa mu rovno do očú a je tak blízko pri ňom, že jej hlava dotýka sa jeho pleca.

Sabínka zhrozila sa nad týmto zjavom. Ona, žena Janova, zahanbila sa za Iľu, nehanebnú dievku. Zároveň pálčivá žiarlivosť prenikla Sabínkiným srdcom. Cítila, že tu ide o jej právo, o muža. A nevie, čo robiť, ako uhájiť svoje právo, ako muža vytrhnúť z osídiel tejto ošemetnice. Ona vie len prosiť — a plakať. A na jej úpenlivé prosby, na jej srdečné volania odpovedá Jano brutálnymi nadávkami:

„Darmo ma ty už voláš, nejdem ja s tebou, mne je tu dobre, mňa tu radi majú. Ty si choď k svojej biednej materi, ty biela ruža, ty, veď sa ja z teba i tak nedožijem potešenia! Ty vývlek, čo si muža okrádaš a peniaze márniš, mňa si už prehrala, viac ty muža nemáš…“

„Jano, nehovor tak… volá zúfale Sabínka. „Neobviňuj ma z takých hriechov —, alebo: obviňuj, nedbám, i tresci, len poď ešte tentoraz domov, domov, do svojho domu, poď so mnou, veď som ja tvoja prisahaná žena a ty si môj muž…“

„Nechcem ťa, choď mi z očú, ja mám žien na každý prst aj desať. Však ver’, Iľa?“ zasmial sa surove Jano, buchnúc nehanebnú dievku nežne do chrbta.

A Iľa mu odpovedala s hlasným smiechom, že veru je tak, ako on hovorí. No Sabínka neprestáva prosiť a napomínať, už nie sebe, ale jemu kvôli. Jej láska neustávala, hoc i cítila, že je protivník oveľa mocnejší a ona nevládze sa merať s ním. Povedomie, že ona je v svojom práve, dodáva jej zmužilosti, a nedbajúc na jeho strašné, do krvi urážajúce slová, pokúša sa doviesť ho k povedomiu a vrátiť ho z bludnej cesty. Ešte ide ku dverám, namáha sa ich otvoriť, ale dvere sú mocné a závora drží pevne, nevyrazí ju ani mocná mužská ruka, nieto ešte ruka slabej ženy. Odo dvier oznove vracia sa k obloku. V hlave jej preletujú desné predstavy, duše zmocňuje sa zúfalosť — a v tej zúfalosti ešte chápe sa skutku odvážneho. Aby bola bližšie k nemu a mohla mu ďalej do duše hovoriť, driape sa na oblok. Chytila sa rámu, nohou hľadá malý výstupok v múre, nadvihne sa — ale v tom zasiahlo ju čosi, sama nevedela, či to bol úder a či čo, len keď našla sa na zemi. Za chvíľu ležala ako omráčená, čo sa jej stalo, že leží na zemi? A on je sám v izbe, sám s cudzou dievkou. Zodvihla ubolenú hlavu, oprela sa o múr a zaplakala. Ale hneď skočila — odstúpila od múru, aby lepšie videla do izby. A tu so zdesením videla, že je v izbe tma a ticho. Zatackala sa, mdloba pokúšala sa o ňu. Sadla si na kameň a sklonila hlavu do dlaní. Slzy tisli sa jej do očú, hrdlo jej zvierala krutá duševná bolesť. Chcelo sa jej skryť, kde ju nikto nevidí, nikto o ňu nepotkne. Všetko zošklivilo sa jej v tú hodinu, i jej veľká a pritom cudná láska k mužovi. Akoby v jej srdci bolo niečo umrelo, duševná i telesná bolesť prenikla jej útlym telom. Nežiadalo sa jej viac bojovať o mužovu lásku, ona, už premožená, do prachu pokorená, nazrela, že musí ustúpiť. Iná na jej mieste bola by azda kričala, bola by v dedine poplach a tak i verejné pohoršenie vyvolala; jej to ani na rozum neprišlo, ona myslela, že práve naopak: ona musí utekať od ľudí a skryť sa pred nimi. Keby ho raz niekto videl v cudzom dome, čo by na to povedal?

„Domov, domov!“ Azda sa jej marilo, že jej to niekto šepce, a či to zaševelili konáriky rozložitej jablone za rohom domu? Či ohlas jej srdca, túžba ubolenej duše po domove, po matkinom vernom objatí? „Domov, choď domov, dievka moja; choď ty len k materi, nemáš ty tu čo hľadať. Muža si si prehrala, on ťa viac nechce…“

Sabínka vyskočila, obzrela sa, kto to šepce. Striasla sa, lebo činilo sa jej, že to šepce ten zlý duch, ktorý ju prenasleduje od začiatku, len čo vkročila do tohto dvora. „Preč, preč!“ ozvalo sa v nej urazené sebavedomie. „Preč, preč odtiaľto!“ volala jej cudná, nepoškvrnená duša. Zodvihla sa a neistým krokom pobrala sa von dvorom. Za ňou ako tieň ťahá sa stará žena a vyprevadila Sabínku až na vŕšok za dedinou. Hoci bola slabá, Sabínka kráčala do tmavej noci. Neobzerala sa ani naľavo, ani napravo, ani na cestu, len ako slepá, naspamäť vliekla sa domov. Domov! Tamten utratila, ešte aspoň má svoj starý, verný domov. Cesta bola opustená, nikoho nestretla, nič nepobadala. Hoci bola hodina duchov, ona sa nebála, lebo nijaký duch, nijaká príšera nemohla jej väčšmi ublížiť, ako ublížil jej ten živý, ktorého nadovšetko milovala.

Ako ranená zver hľadá úkryt, aby nikto nevidel jej utrpenie, tak mladé stvorenie túžilo po tichej samote tamhore, kde niet falošnosti ani úkladov, kde bdie verná láska a modlí sa za ňu i v tejto nočnej hodine.

Sabínkina matka nemohla spať — a myslela na svoje dieťa. Ako ohlas svojich myšlienok počula tiché kroky popod oblôčky a nesmelé klopkanie na dvere.

„Kto je to?“ opýtala sa.

„Ja, mamička; otvorte mi skoro, lebo nevládzem ďalej.“

„Jaj, čože sa stalo?“ spytuje sa matka a trasúc sa vstáva z postele, aby otvorila dvere.

„Ani sa ma nespytujte, mamička, len mi popravte,“ šeptala Sabínka na pleciach materi.

Mala na prahu spadnúť, len čo ju mať zachytila a chvejúcu sa, studenú a slabú, odviedla na posteľ. Mlčky ju uložila a zapálila svetlo. Potom zohriala mlieka, napojila Sabínku ako dieťa, až sa utíšila, a zimnica, ktorá lomcovala jej údmi, zmiernila sa. Sabínka sa bolestne usmiala na matku.

„Koniec, mamička, môjmu šťastiu. Už vám tu ostanem; ani ma viac nepusťte od seba. Tamdolu protiví sa mi všetko, všetko; do duše sa mi spríkril taký život, nevládzem ďalej,“ hovorila úryvkovite, pretrhávaná ťažkým vzlykotom.

Potom zahrabala si tvár do podušiek a plakala.

Dlho nerozumela matka súvisu dcérinho nešťastia. Len keď v plači povedala niektoré slovo, potom domyslela si sama, že muselo sa stať niečo veľmi zlého, keď jej trpezlivé, v láske ústupčivé dieťa opustilo svojho muža a zdráha sa ísť do jeho domu. V tej chvíli, akoby bolo rúško spadlo z jej očú a nazrela by bola do priepasti ľudskej duše, poznala súvislosť celého diabolsky osnovaného plánu, ktorý stará Kupcová temer od roka krok za krokom uskutočňovala. Kedy-tedy nezdarilo sa jej čosi, — ona však neustávala, kým nevykonala svoje. Keď nemohla inakšie dostať Jana pre svoju dievku, dostala ho hriešnym skutkom. Konečne, ona by sa nebola ľakala ani zločinu. Všetkými ľudskými, diabolskými a kúzelníckymi prostriedkami pracovala na zničení šťastia, azda i žitia mladého stvorenia — a podľa práva a svetských zákonov nemohlo sa k ničomu pristúpiť, ničoho trestuhodne dokázať…

No dobrodušná matka nezúfala. Úfala sa, že Jano v stave opilosti hovoril surové slová, že azda už sám ani nevie, čo sa s ním stalo, ktozná, či mu tá ošemetnica nenamiešala niečoho do nápoja a do pokrmu. Ona neverila v čary a kúzla, ale teraz bola v pokušení uveriť, že sú také zvrhlé, od Boha odpadnuté stvory, ktoré nečistými prostriedkami chcú dosiahnuť svoj cieľ. Ale Pán Boh nedovolil stromom, aby do neba vyrástli: on vykáže hranice i zlobe ľudskej.

Sedela pri Sabínke so zloženými rukami, dumala a prosila Pána Boha o pomoc. Najmä, aby otvoril Janovi, tomu zaslepenému mužovi, oči, že by poznal, že ide do svojej záhuby, a vrátil sa, kým je ešte čas. Azda, keď vytriezvie, príde k rozumu, uzná svoju vinu a Sabínka mu odpustí, ako odpustila dosiaľ. Veď je on nie zlý, miluje svoju ženu, nemožno, aby nemiloval. Veď všeličo sa stáva vo svete a „láska prikrýva množstvo hriechov“.

Ráno poslala po muža, ktorý v ten čas spával na salaši. Keď Štefan prišiel, zhrozil sa nad tým, čo sa stalo. Vtedy Sabínka spala, ako deti uspané v plači, i strhávala sa a vzdychala. Nad dcériným lôžkom radili sa rodičia, že treba pokúsiť sa o nápravu veci. Jano bol nepríčetný, ak je prístupný dobrému slovu, treba mu pomôcť, azda už oľutoval. Nik o tom nemusí vedieť — a ak by sa podarilo pomeriť manželov, bolo by múdre, aby Jano predal otcovský majetok a šiel bývať inde.

Vybral sa teda Štefan do dediny, ale dom zaťov našiel prázdny, zamknutý. Čakal chvíľu, prešiel dvorom i ku stajniam a stodole, i do sadu nazrel, ale nikde živej duše. Popošiel, hoci veľmi nerád i do susedov; tam tiež bolo všetko dobre pozamykané. Napokon dozvedel sa u najbližších susedov, že všetci Kupcovci vybrali sa do mesta, kde práve odbýval sa náhradný jarmok, že šli kone predávať.

„Tak, tak,“ pokýval Palčiak hlavou. „Povedzte, prosím vás, Janovi, aby prišiel na pustatinu, že mu je žena chorá, ona nemôže ani hlavy zodvihnúť.“

Viac nezradil, i to bolo dosť, aby si ľudia utvorili úsudky o udalostiach v Kupcovskej rodine.

Jano nechodil; Sabínkin tichý žiaľ trápil rodičov. S ťažkým srdcom ešte raz zišiel Štefan do dediny. Zaťov dom i tentoraz bol zatvorený, ale keď sa obzrel po dvore, videl Jana, že v susedovie cieni rúbe drevo.

Spurno a s hnevom prijal zať svojho tesťa. Na jeho láskavé slová odpovedal hlavate a odrážal od seba obviňovania, sám začal obviňovať.

„Ja že som ju vyhnal?“ kričal s hnevom. „Veď som jej ani nevidel, ani nepočul odvtedy, ako som odišiel na manévre. Ani mi nepísala, ani neprišla za mnou, ako som ju prosil; ani ma nečakala, keď som prišiel domov. Hladný, nevyspatý, ukonaný stál som pred svojimi vlastnými dvermi a nemohol som dnu. Bol by som musel ísť do krčmy, nech ma tuto stryná nezavolajú.“

„Mýliš sa, synak. Moja dcéra, tvoja žena, ti písala, ale ty si ten list nemusel dostať. Ona by bola šla za tebou, ale nič nevedela o tebe. Len tvoj ostatný list dostala, aj ťa čakala, ale od kávy, ktorú doniesla jej Kupcová, zaspala.“

„Zaspala!“ zvolal posmešne Jano, „zaspala, keď mala muža čakať — to si inému rozprávajte, nie mne.“

„Keď sa prebudila, bola noc — a počula tvoj hlas, tuto pod oblokom, volala ťa domov, — ale ty si bol zamknutý — a v dome, kde je slobodná dievka.“

„Hí, čo tento juhás tu tára?“ zvolala odo dvier stará Kupcová a hrozive dívala sa na Štefana. „Ešte nám tu bude ubližovať! Nuž či sme my príčina, že Jano prišiel a nemal sa kde podieť? Či sme ho mali nechať, aby bol šiel do krčmy a aby videla celá dedina, akú kaľavnú ženu má?! Za naše dobrô ešte nám bude ubližovať! Že zaspala? Nuž ak zaspala, tak zaspala preto, že je naničhodná, ale od ničoho inšieho!“

Jano, pomýlený slovami Štefanovými, cítil sa teraz zas urazeným mužom a zvolal rozhorčene:

„Ona je všetkému príčina; čo sa stalo, to nech pripíše sebe. Ona odišla, ak chce, nech príde,“ podotkol neisto a pozrel na starú.

„Čože nepríde?!“ skríkla táto. „Keď má dobré svedomie, môže sa nebáť, — čohože sa bojí?“

„Len by vaše svedomie bolo také čisté, ako je svedomie mojej dievky,“ povedal Štefan vážne.

„Nuž či ho vidíš, čo tento juhás búcha? Či som ja kradla, či som zbíjala, čože môžeš o mne povedať? Ktože vláčil pšenicu na pustatinu, ja — a či ona?“

„Pšenicu? Veď ste jej ju vy doniesli do dlžoby.“

Stará spraskla rukami a zasmiala sa divo, a zasmiala sa i Iľa, ktorá už chvíľu stála opodiaľ a počúvala.

„Ja že som jej dala pšenicu a že do dlžoby! To je cigánstvo, a kto to verí, je hotový blázon. Či som ja prinútená požičiavať peniaze, a ešte od vašej dievky, či čo?“

„Moje dieťa necigáni,“ bránil sa Štefan.

„A ja odprisahám,“ kričala stará — „a nielen ja, ale aj tí, čo ju videli, keď niesla batoh nočnou hodinou na pustatinu, čože nešla vo dne? Na to sú svedkovia,“ — a pomenovala všetkých, čo za onoho večera videli Sabínku ísť s batohom na pustatinu.

Sabínkin otec vzdychol si zhlboka.

„Ja sa s vami vadiť nejdem. Keď na to príde, že bude treba prísaha, tak prisahajte. Nech Vám tak Pán Boh pomáha. Neprišiel som k vám, ale tuto k môjmu zaťovi, s ktorým mám robotu. Jano, syn môj, spamätaj sa, kým nie je pozde. Vráť sa na dobrú cestu, kým máš čas; nezarmucuj milujúce srdce svojej vernej ženy, poď do svojho domu, zmier sa s ňou a všetko bude dobre.“

Jano stál opretý o sekeru. Slová tesťove mali účinok na jeho dušu, veď nebol zlý, ale jeho urazená hrdosť a povedomie krivdy, ktorú zdanlive utrpel od svojej ženy, nedopustili, aby pristal na zmierenie. Tvár jeho, ináč pekná, bola teraz zohyzdená výrazom nešťastia, zanovitosti a žiaľu.

„Poď, syn môj,“ napomínal Štefan, „poď tamto na svoj grunt, do svojho domu. Tu nie je tvoje miesto, tamto je tvoj dom, ta sa vráť — a keď tam budeš, vráti sa i tvoja žena k tebe. Pomni na rodičov, na ich napomínania, rozpomeň sa na slova matkine, na jej prosby, aby si sa vystríhal tohoto domu!“

„Jaj,“ skríkla Kupcová, „kde mi je tá metla, aby som tohoto ošemetníka vyhnala! Na mojom vlastnom grunte mi ešte do poctivosti vstupuje! Aby si vedel, že Jano odtiaľto nepôjde, ani na krok nepôjde! Teraz je v mojej práci a musí vytrvať, kým mu ja dovolím!“ kričala zlostne stará, ktorá teraz už nebála sa ukázať svoju moc.

Jano zodvihol strmo hlavu, akoby sa chcel vzoprieť rozkazu, ale ako pozrel na starú a potom na Iľu, zbledol a zvesil hlavu znova.

„Nemôžem!“ vyrazil zo seba s ťažkým vzdychnutím. „Nechcem!“ opakoval, akoby sa chcel napraviť, pritom zatnúc sekeru do kláta, ako len vládal.

„Ona je všetkému vina,“ pokračoval v sebaospravedlňovaní. „Mohlo nám dobre byť, keby ona, ako iné úprimné ženy o svojich mužov bola o mňa stála. Či mi písala — či prišla za mnou, keď som ju volal? Či ma čakala na stanici? Hľa, moji kamaráti sa len smiali zo mňa, že tak a tak, moja mladá žena tak stojí o mňa ako vietor o plevu. A keď som prišiel domov, jej nebolo doma, dom zamknutý. — Ako je, tak je, robte si, čo chcete, ja nejdem po ňu. Mohla neodísť, a keď odišla, nech príde, lenže široké dvere von, ale úzke dnu. Mne je i takto dobre. — A kto je tomuto všetkému príčina, nech ho Pán Boh bije!“

Štefan vzdychol zhlboka a zamyslel sa. Chvíľku bolo ticho; i Kupcová nechcela naťahovať strunu, veď mala dosť na tom, že Jano rozhodne zoprel sa Štefanovi.

„Je to tvoje posledné slovo?“ opýtal sa zarmútený otec.

„Dajte mi pokoj, už som vám povedal, čo som vám mal povedať,“ odsekol Jano a chytil sa do štiepania dreva s takou horlivosťou, že triesky fŕkali na všetky strany.

„Darmo je,“ povedal ticho Palčiak. „Ľudia radia nám ešte ísť na faru, ale keď my sami pána farára nemáme.“

V ten čas bola fara uprázdnená a administrátor býval v tretej dedine, k tomu nebýval doma od jednej do druhej nedele.

Stará sa potupne rozosmiala.

„Len choďte! Blázni! Ako by vám kňaz pomohol a dal nové srdce, ako sa hovorí! Nech ide, komu sa chce, a kto je vinný, Jano ísť nemusí!“

„Tak ostaň zbohom, syn môj! Vidím, že si hlboko zaviaznutý v osídlach zlého. Len by si neľutoval, keď bude pozde. Ešte verím v Pána Boha, že prídeš pred naše dvere.“

Jano chcel podísť za odchádzajúcim tesťom, ale si rozmyslel. Hodil zanovite hlavou a rúbal ďalej. Len toľko zvolal:

„Choďte s Pánom Bohom!“

Ani pozdravenia, ani odkazu pre svoju ženu. Ako vyšiel Štefan zo dvora, Kupcová zavolala Jana do izby, kde na stole čakali na neho rozličné lakoty a hriata pálenka.

Starý Štefan, skľúčený, ako pod neviditeľnou ťarchou zohnutý, kráčal hore dedinou k svojej pustatine.

*

Míňali sa dni a týždne, prišla jeseň, i zima bola predo dvermi, a Jano naozaj neprišiel po ženu. Hoci jeho odpoveď bola spurná, rodičia ešte vždy dúfali, že sa spamätá a že alebo dokáže, alebo sám príde po ňu. A keď nechodil, nemohla ísť ani ona. Neboli by ju rodičia ani pustili samotnú, krem toho bola slabá ako trstina. Neprestala milovať Jana a túžiť po ňom, ale už len spomienka na návrat do Kupcovie dvora ju rozčúlila a jej čudný stav zhoršila. Ani nebola taká chorá a jednako chradla zo dňa na deň. Ustarostená matka chcela ísť s dcérou k lekárovi, ale Sabínka nechcela o tom ani počuť. Len keď na pustatine udalo sa nešťastie, že pri mlátení odtrhlo jednému chlapcovi tri prsty, prišiel okresný lekár a Palčiakovci zavolali ho k dcére.

Lekár s úžasom obzeral pacientku — a bol nemálo v rozpakoch, lebo nemohol nájsť príčiny veľkej slabosti a častých horúčok.

„Len preč odtiaľto, preč, kde zabudne, vyrazí sa. Ej, keby táto mladá žena žila v iných kruhoch, však by mohla byť obdivovaná a vzácna!“

Predpísal prášky i lieky, ale ani tie nepomáhali.

Na jeseň presedela Sabínka celé hodiny pri okienku a vyzerala vozy, ako z ďalekej hory vychádzali i prechodili po briežku, ale Janovho voza a koní nebolo tam, ani jeho samého nevidela, lebo on kone musel predať a na furmanku chodiť viac nesmel.

Začiatkom zimy prišiel vysoko naložený voz na pustatinu; boli to Sabínkine veci, jej výstroj, ktorý jej Jano poslal naspäť s tým odkazom, že on už zadal prosbu o rozsobáš. Starý Rejko, ktorého kedysi vodičkou z Vyvieračky napájala, rozprával, že Jano žije s Iľou ako muž so ženou a že už i následky toho sú zjavné. Pohoršenie v dedine je veľké, každý obviňuje starú — ale zastarieť sa do nich neopováži sa ani duch. Jano, vlastne stará Kupcová, zastrája sa, že ako príčinu rozsobáša udajú nielen to, že Sabínka svojho muža nechala, ale že ho aj okrádala…

Táto udalosť a chýry z dediny pôsobili na Sabínkino zdravie veľmi zhubne. Ešte vždy myslela, že Jano príde po ňu, alebo že nejakým spôsobom sa ešte zídu. Že by bol uveril hnusnú klebetu o krádeži, ona nemohla uveriť. Teraz len poznala, že medzi ňou a jej mužom všetkému je koniec. Nechce mu viac prekážať, nech si vymáha slobodu, aby mohol uzákoniť nádejného potomka. Na predvolanie nešla, lebo nevládala.

Rozsobáš vliekol sa pomaly, prešla i zima, a výrok neprišiel.

Keď nastala jar, zasvietilo slniečko a briežky okopneli, oznove sa zjavovali vozy uhliarske a s pozornými koníkmi, kolembali sa po rozmočenej, skalami posiatej ceste. So záujmom sledovala ich Sabínka a pritom nôtila si pesničky, ktoré spievala si ako dievča, prikladajúc im nové a nové slohy donekonečna. Obyčajne pred večerom, v ten čas, keď vozy vychodili z tieňov hory, dostavila sa horúčka a vtedy s priehľadnou tvárou, ale so živým rumencom na lícach a so svietiacimi očami hľadela do diaľky a nôtila si piesne, ktoré si sama „skladala“. Všetky krútili sa len okolo tých vozov a toho, čo bolo s nimi v spojení. „Zelená horička, kamenná cestička — ej, idú vozy, idú, akože z nej zídu?“ Ešte i v noci v polosne rozprávala o nich a čítala ich, koľké idú a či nie je medzi nimi ten s tým jej maľovaným Jankom.

Ale v bdelom stave hovorila celkom pokojne o svojom odchode. Sprvu jej mladosť vzpierala sa tomu, bola by ešte rada žila a užívala radosti života, ale pomaly, temer nebadateľne uzrievala v nej myšlienka na rozlúčenie. V polobdení, poloblúznení prejavovala svoje myšlienky o smrti a budúcom živote.

„Viete, mamička,“ prehovorila jedného dňa, „ja som tieto veci dlho nechápala. I zákon a naše modlitby mi boli nejasné, i to, čo ženy hovorievali, keď žali, alebo napríklad o živote a smrti človeka. Ale teraz myslím, ako to môže byť. Čo je z Boha, to sa vráti k Bohu; naše duše nepoznajú smrti, ony náhle opustia svoje doterajšie sídlo, hľadajú i nájdu si nové, večné. Či tak, mamička, veríte aj vy? Vy, otec, ja, — a“ nechcela povedať Janko, ale sa so vzdychom odmlčala — „my nebudeme dlho rozlúčení. Preto neplačte, keď mňa tu nebude.“

Biedna mať premohla svoj žiaľ a povedala jej:

„Nerozmýšľaj mnoho, dieťa moje, ale ver, že tvoj Spasiteľ nezabudol na teba.“

Na Veľký piatok popoludní prišiel na pustatinu nový farár čerešňovský a ospovedal Sabínku. Bola tichá, pokojná, pripravená.

A jednako ešte mala túžbu, ktorá ju zdržiavala na zemi. Matka to s nepokojom pozorovala, ale Sabínka dlho nepovedala, čo si ešte žiadala.

Príroda bola v najkrajšom kvete; pole ožilo vtáčím spevom a vravou veselých, pracujúcich ľudí. Všetko skvelo sa v nádherných farbách v svetle teplom a jasnom, všetko radovalo sa životu, rástlo i kvitlo, len mladá žena vädla. Od oblôčka prizerala sa ešte vždy na šíre pole, do diaľky, ešte vždy čosi čakala. Napokon prehovorila:

„Mamička, nehnevajte sa, čo vám poviem: ja by som tak rada, tak veľmi rada…“

„Čo by si rada, dcérka moja?“ spytuje sa mať.

„Rada by som vidieť…“ šepce Sabínka váhave.

„Koho, vari Jana?!“

„Nuž, i toho, ale i jeho — dieťa, jeho potešenie.“ riekla s takým smutným úsmevom, ktorý matke srdce rozrýval.

„Jaj, dieťa moje!“ zvolala predesená, „čo myslíš, čo si to žiadaš, veď vieš, — oni nám ho nedajú — a ty len nemôžeš ísť k nim!“

„Prečo by mi ho nedali? Vidieť ho chcem, len vidieť a povarovať, potešiť sa s ním. A čo len raz pozrieť naň, veď musí byť peknušké Jankovo dieťatko. Ja mu neublížim ani za svet, ale vidieť, ach, sľúbte mi, že keď príde na svet, mi to vykonáte.“ A v akomsi nadšení zložila ruky k prosbe.

Matka sľúbila jej s udúšaným plačom, že pokúsi sa o to a odkáže babke a kmotrám, aby po svätom krste a po vádzke[6] doniesli dieťatko na pustatinu. Veď je tak teplo — a nič sa mu nestane. Sabínka sa uspokojila a od tých čias začala si nôtiť uspávanky. V mysli predstavovala si malého anjelika, dieťatko, aké vídala a milovala u žien tu na pustatine. S očkami čiernymi, aké mal Janko, s tváričkou ružovou s jamôčkami a s úsmevom okolo drobných, ústočiek. Vždy počula a verila, že keď sa malé detičky v snení usmievajú, sníva sa im o anjelikoch.

Raz neskoro večer — ešte bol doma i otec — ozvali sa po tvrdom chodníku kroky strmé a náhle. Sabínka počula ich v čujnom spaní a sadla si na posteľ. S radostným očakávaním načúvala — i uprela oči ku dverám. Na dvere zabúchal ktosi tak prudko a nedočkavo, ako len jeden vedel. Otec šiel otvoriť a pozrieť, kto je a čo chce, ale Sabínka vedela, že je to on, jej Janko, jej drahý muž! Srdce jej bilo strmo, zadúšalo ju, slabosť ju nadchodila, ale ona premohla ju a hľadela v ústrety tomu, koho už toľké mesiace nevidela a jednako vždy len o ňom rozmýšľala.

Áno, bol to Jano Kupec, ktorého videla a poznala ako krásneho mládenca. — Ale aký bol teraz! Akoby ani nie ten istý. Chudý, vytiahnutý, na tvári stopy zlých vášní a nestriedmeho žitia. Zovňajšok zanedbaný, vlasy rozstrapatené, oči divo behajúce.

Otec nechcel ho pustiť dnu, lebo sa bál, že chce Sabínke ublížiť, ale mladý človek odstrčil tesťa a vrazil do izbičky. Pred Sabínkinou posteľou hodil sa na kolená, zaryl hlavu do podušiek a zaplakal.

„Zabite ma!“ zvolal divo, zodvihnúc hlavu. „Zabite ma ako psa, lebo si nezasluhujem inšie; nie som hoden, aby mi odpustila, aby ma ešte vypočula! Ublížil som jej, mojej dobrej, nevinnej žene, ale,“ — zaprisahal sa, — „nevedel som, čo sa robí so mnou, akože som nevedel, čo sa predtým stalo — až podnes.“

Poľakaní rodičia báli sa, že tento vystúp chorú môže usmrtiť, ale nemohli zabrániť jeho úryvkovitým rečiam, tým viac, keď videli, ako sa Sabínka sklonila k nemu a jeho hlavu hladká s nevýslovne nežným výrazom v zduchovnenej tvári.

„Ja som podliak,“ pokračoval v sebaobviňovaní, „veril som všetko, čo zlého mi o mojej žene navraveli — a bolo toho veľa. Aj to, že ma neverne nechala… Len dnes, potreboval som jedno písmo od fiškála — starej nebolo doma — a ona má všetky písma v skrini, pýtal som od Ili kľúč, ona mi ho dala, lebo sa už zle cítila. A tu naďabím v písmach na malý čistý lístok, na ktorom bola ešte i marka čistá i moje meno pekným písmom napísané. Vzal som ho a prečítal: bol to ten lístok, ktorý som tak netrpezlivo čakal, lístok plný láskavých slov od mojej milej ženy. „Kde sa tu vzal?“ skríkol som na Iľu. Sprvu sa preľakla, potom sa zasmiala, ako je jej obyčaj, a povedala: „Teraz už môžeš vedieť všetko, pre mňa vedz!“ A zvedel som od nej všetko, čo by stará nikdy nebola vyzradila. Iľa je prisprostá, aby toľké fígle vyhútala — a bála sa ma, že ju zdrvím, aj mal som chuť ju zabiť, ale jej stav ochránil ju. I na pošte som bol, aj tam sa rozpamätali, ako stará prečarúvala listy.“

Znova zahrabal si tvár do perín a zaplakal. Sabínka, chorá, trpiaca, musela ho tešiť.

Konečne sa uspokojil, a keď aj nešťastný, ale aspoň utíšený odišiel.

O niekoľko dní narodil sa u Kupcov chlapec. Jano nástojil na tom, aby ho odniesli na Sabínkinu žiadosť k nej. Stará, ktorej len málo chybelo, že ju Jano nezbil, neprotivila sa, taktiež Iľa nedbala, čože, ony vedeli, že je to Sabínkina posledná žiadosť — a v povedomí svojho víťazstva boli veľkodušné.

Túžobne čakala Sabínka to Janovo „potešenie“. Bola veľmi slabá, ani nevstávala už, lebo výstup s Janom urýchlil postup zhubnej horúčky. Konečne dočkala sa toho malého návštevníčka. Doniesli ho jej dve kmotry, povitého do bieleho vankúšika, zakrytého hodvábnou šatôčkou.

Sadla si na posteľ, a ako jej podali dieťa, odtiahla temer zbožne a bojazlivo šatôčku z jeho tváričky. I videla veľkú, neforemnú hlávku, tváričku žltú, zmraštenú, ako tvár starého človeka, pokrytú akýmsi páperím. Ako uprela naň svoje oči, spiace dieťa zmrvilo sa, potrhlo viečkami a otvorilo očká. A tie očká, drobné, čierne ako trnky — hľadeli nakríž… Sabínka rýchlo zastrela tvár dieťaťu, klesla naspäť do podušiek a odtisnúc dieťa, zvolala: „Ta ho odneste, nechcem ho, nepodobá sa jemu, je celkom ako ona!“ — A potom žiaľno zavzdychala, upadla do nepokojného spánku, v ktorom ešte vždy spomínala vozy a duše, ktoré sa nestratia, ale prídu k Bohu, lebo je Boh náš a my sme boží. A keď slnko zapadlo za ďaleké vŕšky, i jej duša opustila svoj telesný stánok, aby si vyhľadala nový, nebeský.

Na druhý deň po pohrebe prišiel výrok, že sú Ján Kupec a Sabínka Palčiaková zákonite rozsobášení…

Jano zosobášil sa s Iľou v tichosti, ale jeho život je nezávideniahodný.



[1] bíreš — poľnohospodársky robotník

[2] ostredok — pole

[3] Zpěvník — evanjelický bohoslužobný spevník písaný biblickou češtinou

[4] babona — povera

[5] cárok — ohradené miesto v stajni alebo v chlieve

[6] vádzka — cirkevný obrad, ktorému sa podrobuje nevesta hneď po sobáši alebo šestonedieľka





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.