E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Vlčia tma

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov


 

Vlčia tma

V neveľkom slovenskom meste pri zvyškoch starej mestkej brány stál murovaný dom. Jeho zadná časť opierala sa o múr, ktorým bolo mesto kedysi obohnané. Zvyšky múru tiahli sa ešte popri záhradách a tvorili časť ohrady. Spomínaný dom mal trochu šikmú polohu, strecha bola vysoká, obloky neveľké, múry hrubé, izby klenuté.

V prednej izbe domu sedela pri šijacom stroji osamelá deva. Pracovala — a to veľmi usilovne — na ružovej blúzke.

Nespievala si, ako je obyčaj mladých diev, keď sú samotné. Ponáhľala sa dokončiť dielo, lebo vedela, že ešte čaká ju nová práca a iné povinnosti.

Tvár devy nebola krásna; práve čosi chladného a k tomu neuhladeného bolo badať na nej. Len keď oči pozdvihla, zmenila sa neprajná mienka a pozorovateľ nemohol rýchle utvoriť si úsudok. Jej oči boli pekné, hlboké, neurčitej farby. Pred rokmi o nej povedala cudzia dáma: „Ale, veď toto dievča má oko ako more — opravdivé morské oko!“ Okolo úst mladej devy pohrával úsmev trošku pohrdlivý. A takto, vidno, nielenže nebola pekná, ale ani „milá“.

V izbe panoval vzorný poriadok, len okolo stroja bola kopa porozhadzovaných zvyškov látky a pomôcok k šitiu. Starosvetské náradie bolo udržované starostlivo. Otvoreným oblokom prúdil teplý vzduch augustového popoludnia a nadúval biele záclony; jednako v izbe bolo príjemne chladno.

Devuška rozprestrela pred sebou hotové dielo a vydýchla si ako človek starostí zbavený. Kritickým okom ešte pozhľadávala zvyšky bielych nitôčok, vystrihujúc ich nožničkami.

Usmiala sa pritom a prehovorila temer hlasne: (Ľudia bohatí na myšlienky a ľudia roztrpčení často myslievajú nahlas):

„Len načo mi je táto ružová blúzka? Či mne to svedčí?“

Vstala a s pochybnosťou predstúpila pred zrkadlo.

„Nie veru;“ — dotušila. „Ani mojej tvári, ani mojej povahe. Ale tentoraz nemohla som mamičke odolať. Ona, akoby akousi poverou viazaná, pevne verí, že mi táto blúzka donesie „šťastie“. Inými slovami, že sa v nej niekomu zapáčim, že z toho bude — vydaj!“ Zasmiala sa hlasne sama nad sebou.

„Len čo to majú zas u tých Vlachičov! Od istého času nasilu ma chcú vydať, — jedno, za koho — len vydať! A to nielen tetka, mama a Ludenka, ale aj ujec. Vraj ma chcú „zaopatriť…“ Zdá sa mi, že zle stojíme — že pán tútor tak s mojimi ako aj svojimi grošmi zle založil — ale to nesmie nikto vedieť — mama najmenej! Je tam od poludnia — a zajtra bude obvyklá vychádzka.“

Došitú blúzku položila na stolec a upratujúc na stroji, ďalej uvažovala:

„Mama včera podriekla sa, keď vyzradila, že na vychádzku príde i Knottek! Knottek — vdovec, otec troch detí! Teraz dobrý bude i vdovec, totiž pre mňa, — pre Ludenku ešte nie! Či Knottek bol niekedy na našej vychádzke, v našej spoločnosti? Nikdy! Ale má malý skliepok — a tri malé deti — i myslí si, že do skliepku zídu sa moje peniaze (ak ešte jestvujú) a deťom že zídem sa ja — ako macocha…“

Oblokom mihol tieň ponáhľajúcej sa osoby.

„Mama ide,“ — riekla si deva — „a iste nesie hromadu noviniek.“

Hneď nato dvere sa strmo otvorili a nimi chytro vkročila neveľká, pohyblivá pani dobrej milej tváre, ale troška komického zovňajšku. Bola vyhriatá, klobúk, na ktorom bolo vidno, že prežil už nejedno leto, sedel jej na ľavom uchu; sprava i zľava i spod klobúka vyzeralo niekoľko pramienkov už zošedivených vlasov.

„Chystaj sa, Ružena!“ zvolala zadychčaná. Pritom schytila oboma rukami klobúk a položila ho na stolík, sama sadla si na diván.

„Kam, mamička?“ spýtala sa Ružena.

„Do Vlachičov.“

„Už dnes? Čože, vari zmenili plán, nebude vychádzka?“

„Bude,“ povedala matka. „Ale oni dostali dnes hostí, prišli i zaťovia, Gustinka a Marienka nemohli a ty máš pomáhať pri večeri.“

Ružena zasmiala sa.

„Aby Ludenka opäť pýšila sa výsledkom svojho kuchárskeho umenia!“

„Nuž pravda, — čože na tom, doprajme jej to!“

„Ale vďačne, mamička, vďačne. Mne na tej tichej chvále nezáleží. Ale kto je ten hosť? Bezpochyby zas ktosi dáva sa nám do rodiny?“

„Tak sa zdá. Doktor ho doviezol k nim. Sú spolužiaci — a ten istý že má tu nablízku rodinu, že mal úmysel navštíviť i tú, — ale to sú reči. Vec je zrejmá, Vanko doviedol ho kvôli Ludenke a navliekol to tak, že hosť ostane i na vychádzku… Aby som nezabudla, tetka ti odkázala, aby si na každý spôsob i ty išla.“

Zasa zasmiala sa Ružena hlasne, posmešne.

„Aby som pomohla slúžkam okolo batohov a košíkov.“

„Ach, dievča, aká si zas!“ vzdychla matka. „Vieš, že neobídeme sa bez nich…“

„Obišli by sme sa, mama, ale oni bez nás nie…“

„A že ruka ruku umýva…“

„Keď sú obe špinavé,“ doložila so smiechom Ružena.

„Choď, — si zlá, bezohľadná!“

„Mamička, to je vtip — ak tomu nie môj vlastný; preto nemôžem za to, že nie je podarený. Ostatne, mamulienka moja, netýka sa to teba, ty si taká dobrá, mäkká, obetavá a ľahkoverná!“

„Čo to má byť?“ pýtala sa stará pani znepokojená.

„Nič zlého, mama; ale povedz mi radšej, kto chce byť mojím švagrom v druhom stupni, meno, charakter a stav jeho?“

„Meno má české — tuším, že Zákostelecký.“

„Ojéj — aké dlhé,“ vysmievala sa Ružena.

„Je riaditeľom sklenej huty na panstve grófa R…, má byť majetný, sám že si chce hutu vziať do prenájmu a robiť novoty a čo ja viem. Je vdovec.“

„Vdovec? Už i Ludenka prišla na to?“

„A čo si myslíš? Ludenka dnes-zajtra má 25 rokov — a ty si tiež len o niekoľko mesiacov mladšia. Osobne pán Zákostelecký je veľmi zaujímavý, príjemný, hoci nebola som s ním dlho; len keby ste už raz vy, dievka, mali rozum“ —

„A čím skorej vydali sa,“ dotušila Ružena.

„Veru bol by už čas raz pomyslieť na vlastnú domácnosť!“

„Ja by sa, mamička, prečo nie, — ale vidíš: mňa nik nepýta.“

„Akože ťa bude pýtať, keď si ku každému nemilá, neprívetivá, ba i posmešná,“ odvetila matka.

„Nie, mama, nie, len úprimná.“

„To na jedno vyjde. Každý to neznesie. Dievča má byť skromné, úctivé a ku každému milé —“

„A rapotať ako sojka to, čomu sa naučila, čo necíti a sama neverí.“

„Veď uvidíš, kam zájdeš so svojou úprimnosťou! Isté je, že sa nevydáš.“

„I tak dobre bude, mamička, aspoň nestaneš sa testinou a nebude sa ti hocikto vysmievať a zľahčovať. Neboj sa, mama moja, kým ja žijem, kým mám zdravé údy, nebudeš cítiť nedostatku. Mám dosť sily a dobrej vôle, aby som pracovala za obidve!“

Pri tom vystrela sa pred matkou v celej svojej výške. Bola pekne urastená, dobre vyvinutá.

S úsmevom pološťastným, polonepokojným hľadela na ňu matka.

„To je nie dosť, dieťa moje! Len prečo si nie k druhým taká milá a dobrá, ako si ku mne?!“

„Ale, ale, ty, mama,“ — pritom si sadla k matke a bozkávala ju, „preto, že teba milujem a druhých tak nemôžem.“

„A Ludenku tiež nechápem.“

„A tá je už len môj pravý opak. I pekná, i dobrá, i milá, i elegantná — i —“

„Bohatá,“ doložila matka. Ružena odvrátila sa, aby matka nevidela jej pochybného úsmevu…

„No vidíš, mama, čo povieš na to?“

„Ludenka je, pravda, trošku rozmaznaná. Ona je nie prinútená, jej krása a mladosť nepominú tak skoro.“

„Od čohože sú toaletné prostriedky?“ prehodila veselo Ružena.

„Dobre má — ona vie, že je pekná, a že si chce udržať krásu, je temer prirodzené. I tebe zišlo by sa.“

„To nie, mama, ďakujem. Tá krása by nebola mojou krásou; to je niečo cudzie, neprirodzené. Nemôžem povedať, že by som so svojím zovňajškom bola spokojná, ale ja som taká, aká som. Načo miešať sa Stvoriteľovi do diela a chcieť dať jabĺčku farbu červenú, keď je zelené alebo žlté. A či vieš, že keby som sa maľovala, mohlo by sa mi to stať, čo slečne Arabelle?“

Matka zasmiala sa. „Hľa, i tam si chybila a prišla o ženícha!“

„Ale cele nevinne, mama! Ona pri veľkom olovrante povie, že sa tiež nepudruje — a ja sediac pri nej, šuchla som rukávom o jej líčko a tu na čiernom rukáve — biela múčka! A bolo po priateľstve…“

„ — a po pytačovi,“ vzdychla matka. „Lebo to bolo isté, že vtedy prišla s bratom na vohľady.“

„Ja za to nemôžem — i tak by bol odišiel s košíkom.“

„A keby to bolo jediné — ale kupcovi Damianovi si tiež tak vykonala.“

„Ten spýtal sa ma: Slečna, boli by ste kupcovou? Prečo nie, poviem, ja by som veru dobre vážila a merala, radšej viac ako menej.“

„No, nebolo to dosť?“

„Pre neho bolo, lebo potom som počula, že je jeho miera a veľmi pochybná.“

„A ten by si ťa bol vzal.“

„Vidno, že sa o pol roka oženil,“

„Dosť na tom: buď už raz rozumná a milá. Nevieš, kde sa ti môže šťastie usmiať. Zajtra v hore —“

„— bude Knottek — či tak, mama? Ale, povedz, či by si ma tomu dala? Veď je to sebec. Nemal citu a lásky ani k nebohej.“

„My nevieme, čo bolo medzi nimi, nesmieme súdiť.“

Ružena zvážnela a vzdychla.

„Vydať, len vydať, za každú cenu a za hockoho! Či si ma zunovala, mama, či nám je nie dobre?“

Matka neodpovedala. Ale Ružena, dokončiac svoje upratovanie, opýtala sa:

„O koľkej to má byť u Vlachičov?“

„Čím skorej, aby si pomohla. Ešte dnes chcú prichystať pečiva i do hory.“

„Tak idem.“ I vyňala z kasne čistú zásterku, zabalila ju do papiera, potom pristúpila k zrkadlu, napravila si vlasy, položila na hlavu klobúk, zo schránočky vytiahla rukavice a vzala slnečník do ruky.

„A neoblečieš si iné šaty?“ spytuje sa matka.

„Nie, mamička. Do kuchyne sú mi tieto celkom dobré. Keď oddáme večeru, prídeme domov. U Vlachičov to býva len okolo deviatej, tak ma nečakaj, ale si ľahni!“

„Nech ťa odprevadí Marka!“

„Ak bude mať čas a tetka dovolí.“ Bozkajúc matke ruku, Ružena odišla.

Matka starostlivo pozerala za ňou a vzdychla:

„Ona sa nevydá, ona muža nenájde! Všade si to pokazí, všade…“

Ružena rezko kráčala hlavnou ulicou na druhý koniec mesta. Na námestí v ktoromsi okne zbadala hlavu mladej ženy. Zďaleka kývala na Ruženu. Ružena tiež usmiala sa jej, a keď prišla k obloku, zastala. Pri mladej panej sedelo i malé dievčatko a vystrelo rúčky k Ružene.

„Nazdar, Ružena, kam ideš? Iste do Vlachičov?“

„Áno; čo robíte, Mariška? Čo, ty malá žabka, poď, nech ťa postískam.“ Načiahla sa, aby dieťa pobozkala, ale nemohla, lebo oblok bol dosť vysoko, uspela len rúčku pobozkať.

„Dívame sa na ten boží svet, však, Marienka?“ odpovedala mladá pani. „A hľa, i na Knottekov nový výves, obzriže sa!“

Ružena sa obzrela. Na druhej strane ulice bol malý obchod s miešaným tovarom a nad ním tabuľa s nápisom: „Knottek Márton vegyes kereskedése.“[1]

„No — nepáči sa ti?“

„Nie!“ riekla zrovna Ružena. „Jeho otec bol ešte Knôtik. Ostatne, čo mňa do neho!“

„Ale azda jeho do teba!“

Ružena neodpovedala, ale chcela vidieť, ako majú v izbe.

„Poď dnu,“ volala ju Mariška.

„Nie, nemôžem, chcela som len vidieť, ako je tu. Na túto izbu viaže ma tiež rozpomienka, ktorá potvrdzuje všetko, čo sa o mne vraví.“

„Čo takého?“ smiala sa Mariška.

„Že všade všetko pokazím. Vieš, tu býval jeden ujec, čudák, mrzutý, do seba uzavretý človek. Jeho pani bola dobrá, milá a mala veľký kríž s ním. Mali miláčkov, kanárika, psíka a dve mačičky. Raz prišli sme na návštevu, bola tu ešte jedna tetka zďaleka a všetci tešili sa jej prítomnosti. Starší sedeli, ja, nemajúc čo robiť, obzerám sa, i vidím, že je klietka otvorená a — kanárika niet. A hneď i spýtam sa: Kde je kanárik? A tu akoby bola bomba vletela: ujec vyskočí, fajka mu temer vypadla, kričí s vytiahnutými obrvami: ,Ale kanárik, kanárik?‘ Kanárika niet. Tetka hľadá, volá, niet ho. A ujec zas začne: ,Nuž ale, akože si ho nachovala?! Akože si dvercia zatvorila?‘ Mama a tetka odporúčali sa a mňa školili tamvon, či som musela i to zbadať a vypovedať! To hľa je moja rozpomienka na túto izbu.“

„A v tej si ty mala byť paňou!“ povedala so smiechom Mariška.

Ružena zasmiala sa.

„Never tomu. Toto miesto bolo odjakživa tebe určené.“

„Ale ja viem, že môj muž mal vážny úmysel, ale že si ho hneď spočiatku odbavila.“

„Nuž, keď sa ma spýtal, či rada robím okolo gazdovstva, povedala som mu skrátka, že ja nerada robím v poli, a keď neprestal rozprávať o svojom majetku, o kravách, koňoch a ovciach, nechala som ho, povediac mu len toľko, že sa ja nerozumiem do koní a do volov!“

„To si povedať nemusela, veď sa to vie, že dievčatá o chove dobytka nevedia. Mohla si si len pomyslieť a počúvať. Tak som spravila, vidíš, ja, a dobre mi je. Teraz muž pracuje v hospodárstve, ja robím, čo viem, môžem a chcem. Ideme každý svojou cestou, a keď sa mu niekedy niečo znepáči, zahrmí a potom je zas dobre.“

Ružena chcela odpovedať, že si ona o manželskej zhode iné názory utvorila, ale v tom jej prekazilo dievčatko, ktoré sa natiahlo za jej klobúkom. Trhalo ho tak, že Ružena musela si brániť hlavu, ak nechcela, aby prišla o vlasy. So smiechom Ružena a jej priateľka obránili klobúk, a aby už neprišla do nebezpečenstva, vzala drobné rúčky, bozkala ich a potom odstúpila od obloka.

„Ty, Ružena,“ zachytila mladá pani Ruženu, „povedz mi, čo sa robí u Vlachičov? Zajtra vraj bude vychádzka a tam že sa má slečna Ludenka zasnúbiť — s kým? nepovieš?“

„Nie,“ zasmiala sa Ružena, „lebo ani sama neviem. To mi je nové — a rada by som vedieť, odkiaľ ty to vieš, čo ja, Ludenkina sesternica, neviem!“

„Naša Anka to počula u Knottekov — tam bola Marka Vlachičovie, — lebo vieš, že Vlachičovci tam berú všetko — a sú už i hodne dlžní — a Knottek na to poznamenal, že možno nie jedno zasnúbenie, ale i dve odbavia sa v hore.“

Ružena posmešne usmiala sa.

„K zasnúbeniu potrební sú dvaja, a dosiaľ neviem ani o jednom.“

„Ružena, pozri, obzriže sa! Aha, ako vyrukovali všetci Knottekovci — tebe na poctu, mne nie!“

Pred Knottekovým sklepom,[2] ktorý Ružena pomenovala „krámikom“, stála skupina: mladý človek držal dvoje detí za rúčky, najstaršie, opreté o dvere, dívalo sa pred seba. Knottek poklonil sa veľmi úctive, Ružena zaďakovala, potom chytro odobrala sa od Marišky a ponáhľala sa ďalej. Vlachičovci bývali na druhom konci mesta, vo vlastnom, v úhľadnej vile. Vlachič ako advokát požíval veľkú úctu a dôveru v meste a okolí. Jeho domácnosť bola veľkolepá; hostí mávali veľmi často, ba máloktorý deň prešiel, aby nezavítal niekto do Vlachičov. Byt bol zariadený moderne a elegantne, všetko v ňom bolo v súlade. Všade elegancia a vzorný poriadok. Podlaha lesklá, koberce pekné a nové. Blahobyt, spokojnosť, šťastie žiarili zo všetkého. Málokto tušil, že ten lesk je nie celkom rýdzi, a nikto nevedel o tom, že Vlachiča veľmi často morí myšlienka na budúcnosť, že trápi ho čosi, celé noci nedá mu spať… Málokto vedel, že i jeho i Ruženin, jeho správe zverený majetok je zadĺžený, ťažko zadĺžený.

Dve staršie dcéry sa vydali, jeden syn ako večný doktorand vo Viedni troví ťažké peniaze… Keď títo bývali doma, chodili hostia im kvôli, teraz tu bola krásna Ludenka, ktorá priťahovala mladých pánov do domu. Ludenka bola krásavica — a vedela to; vedela i to, ako treba krásu udržať, takže v tom čase, keď jej už prvé štvrťstoročie blížilo sa ku koncu, ona bola ako šestnásťročné, naivné, milé, usmievavé a dobré dievčatko. Bola vždy starostlivo oblečená a tiež tak vyčesaná. Jej účes nikdy sa nepohol, každý vlások bol poslušne na svojom mieste, veď na to bolo množstvo ihlíc, sieťka — a preto strojila Ludenka ten účes tak dlho. Keď Ludenka vyšla na ulicu alebo do spoločnosti, každý obzrel sa s úľubou za ňou. Bola, akoby ju z „Bazára“[3] vystrihol, alebo, lepšie rečeno, akoby zostúpila z veľkého výkladného obloka obchodu s „módnym tovarom“. Jej krok, pohyby, jej slová a skutky, všetko bolo bezchybné, Ružena povedala, že dobre naučené. Všade, kam prišla, vzbudilo u pánov obdiv a záľubu; u dám, ako prišlo: úľubu alebo závisť…

Len Ruženka jej nezávidela. Žičila jej všetko, lebo sama nepachtila za tým. Sesternice sa znášali dosť dobre. U Vlachičov správali sa k Ružene ako k dcére, ale treba podotknúť, ako k dcére nevlastnej. Keď jej otec umrel, bola dvanásťročná, — dávali jej obnosené šaty po Ludenke (ale do účtov prišli ako nové), — a keď bola väčšia, chceli ju vydať za takého, ktorého Ludenka nechcela. Ale za oboje poďakovala sa im dospievajúca Ružena, čo vyvolalo veľkú nevôľu u Vlachičov; vyčítali jej, že je nevďačná, že nevie pochopiť dobrodenie, akého sa jej dostáva v dome ujca a tútora — a že týmto spôsobom kazí si i šťastie. Dosiaľ zdalo sa, že mali pravdu, lebo to „šťastie“ v podobe ženícha neukazovalo sa, ba ani jeho tieň.

Keď prišla do Vlachičov, sedeli hostia a domáci na verande, Ružena musela ísť vedľa nich, aby prešla do domu. Keď stúpala niekoľkými schodíkmi hore, začula cudzí hlas, ale taký melodický a zvláštny, že zastala. Hádala, že to iste bude Zákostelecký. Rozprával o pomeroch v svojej hute. Ružena nepočúvala, ale vstúpila medzi prítomných. Ludenka ju zbadala, pribehla k nej a zvolala nahlas: „Dobrý večer, Ružena!“ a ticho doložila: „čo tak pozde? Mama je už netrpezlivá!“

Potom nastalo predstavovanie. Predstavili najsamprv Ruženu; ona bokom pozrela na cudzinca. Bol statný, mal okuliare na očiach, a nič, čo by vzbudilo jej posmech alebo nevôľu.

„Ludenka bude blázon, ak toho prepustí!“ pomyslela si letkom. Pozdravila i ujca a švagrov a druhých prítomných ktorých všetkých poznala, svojím nenúteným, priamym spôsobom. Doktor Vanko, naklonený vždy k smelým žartom, chcel ju chytiť za ruku a podržať ešte medzi nimi, ale ona ruku vytrhla, zazrela na neho nie priam prívetivo a odišla do domu.

„Vĺča!“ pohrozil sa jej.

V sieni odložila klobúk, slnečník, skryla rukavice a vbehla do kuchyne. Tam čakala ju tetka s výčitkou:

„Že je tebe nikdy nie ponáhlo, keď nám treba pomáhať!“

„Čože ideme robiť, tetuška?“ opýtala sa Ružena rovnodušne, opásala zásterku a išla si umyť ruky.

Tetkina mrzutosť sa čoskoro rozplynula. Vedela, že keď je tu Ružena, bude všetko dobre, že i dievky inak pousilujú sa, že nič neprihorí, nič neskazí sa. Vedela, že Ružena neprenáhli sa, ale že pracuje „skladne“, pekne jedno za druhým, že nehreší slúžky, a predsa týmto tak ide robota, „akoby umýval“. I zostavila jedálny lístok, odovzdala kľúče a odišla na verandu. Tam povedala Ludenke:

„Do kuchyne, dievčatko! Veď je to tvoja radosť, tvoja pýcha, — choď, máš už všetko prichystané.“

Ludenka odbehla ľahkým, gracióznym krokom. V kuchyni už Ružena miesila na krémový okružník. Ludenka stala si k nej, poprášila sa trošku múkou, potom začala, rozprávať o Zákosteleckom. Aký je vzdelaný, ale nielen odborne, lež aj inak, že má i svoj vlastný majetok a že tú hutu sám chce prevziať, ale že by mu to Ludenka nedovolila, lebo je to cele na samote, v horách, ľud biedny, chudobný, kraj tiež taký… „Len to je čudné, že neviem, o čom mám s ním hovoriť.“

„Ty?“ čudovala sa Ruženka. „Veď ty neprídeš tak ľahko do pomykova o téme!“

„S iným hej, tak všeličo, napríklad o zábavách, o vychádzkach, ba o každej pletke; ale tento pre to všetko — tak sa mi vidí — nemá zmyslu.“

„Iste to patrí medzi znamenia, že budete svoji!“ žartovala Ružena.

Tu zamiešala sa Marka od sporáka.

„Len či sa ich nezľakli, slečinka?“

„Ale čo, nepleť, čoho sa zľaknúť? Vari som nikdy mužského nevidela?“

Julka, chyžná, prišla prosiť obrusy, servíty, a že ktoré má vziať poháre. Ludenka išla jej vyložiť žiadané veci. Ružene zatým darilo sa všetko. Tetuška môže byť spokojná.

Nastal súmrak a za ním prišla i tichá, bezmesačná noc. V dome pozapaľovali lampy, posťahovali záclony a v útulných izbách rozhostila sa príjemná nálada. Pred večerou ešte zazneli zo salóna zvuky klavíra. Jeden z prítomných každodenných hostí hral trávnice.

Večera bola hotová. Hostia usadili sa za bohato prikrytým stolom. Na prvom mieste sedela domáca pani, pri nej Zákostelecký. Oproti panej blízko dvier sedel Vlachič a pri ňom Ludenka. Doktor zaďakoval za miesto, ktoré mu pani určila, potisol ta mladšieho zo zaťov. Sadol si k Vlachičovi. Často zahľadel sa skúmavo na neho, na jeho zarudlú tvár, na jeho vpadnuté, ako zapálené oči…

Ruženu v izbe nespomenuli. Dávala misky, keďže Marka to ešte nevie. A bola na to zvyklá, že často, keď mali u Vlachičov hostí, ona najedla sa v kuchyni. Niekedy išla po večeri do salónu, bola prítomná, keď sa hrali, spievali, ba niekedy i ona sa zúčastnila zábavy, ale už netúžila po nej.

Dnes nechcela ísť dnu. Chcela vyčkať, kým bude po večeri, kým Marka alebo Julka bude stačiť ísť s ňou. Dovtedy vyšla na verandu a sadla si pri oblokoch vedúcich do spálne. Zo vzdialenejšej jedálne dochodili sem zvuky hlasov len pritlmene.

Noc bola tichá, jasná. Na nebi miliardy hviezd v plnom jasote, tu i tam svetlý pruh padajúceho meteora. Toto „čistenie sa hviezd“ Ružena vždy tak rada pozorovala. Vtedy pocítila ničotu ľudského života a akési tušenie veľkosti vesmíru naplňovalo ju úžasom a radosťou…

Z myšlienok vytrhli ju drsné zvuky.

Dvere na spálni sa prudko otvorili a dnu vošiel doktor, ťahajúc za sebou Vlachiča. V spálni horela malá lampa, oblok bol otvorený.

„Dolu kabát!“ kázal doktor náhlivo. Ružena vstala a hľadela dnu. Sám doktor sťahoval kabát z ťažko dýchajúceho, neisto stojaceho Vlachiča.

„Čo je, pán doktor?“ opýtala sa Ružena. „Nepotrebujete ma?“

„To ste vy? Poďte dnu, ale nie dvermi, aby ste tamtých nepoplašili. Poďte oblokom — tak. Dajte umývadlo — chyťte mu ruku — tak.“

Ružena hneď skočila do izby a všetko urobila, ako doktor kázal. Ako držala ujcovu ľavú ruku, doktor vzal z vrecka malú tobolku a lesklý nástroj sa zablysol. Hneď zatým vystrekla krv do umývadla. Starý pán sadol do fotela, ktorý mu druhou rukou pritiahla Ružena, — bol zmorený a dýchal ťažko.

„Nie som priateľom sekania žíl, ale tu to bolo treba. Zvrchovaný čas! Do rána by sme boli mali pekné prekvapenie… A práve teraz, to by nám bolo treba! Veď tento človek akosi ponáhľa sa k cieľu — a tu ešte koľké povinnosti! Dajte, slečna Ruženka, plátno, alebo i z týchto uterákov.“

Ružena schytila uterák a podala doktorovi.

Vlachič sedel a stenal: „Oh, doktor, neviete! Keby len Ludenka ešte, Ludenka! Nehovorte o tom nikomu, doktor, nech nikto nevie, snáď sa Ludenka konečne namyslí — príde k rozumu, predsa vidím ju ešte nezaopatrenú! — A túto — chúďatko! Teba, moje dieťa, ešte mám na starosti — teba a tvoje peniaze!“

„Uspokojte sa, drahý ujček, všetko to bude dobre. Však, pán doktor, ujec bude zajtra zdravý?“

„Natoľko, že bude môcť byť medzi nami, aby sme dosiahli, čo chceme.

Dúfam, že podarí sa nám všetko. A slečna Ruženka, vidím, že ste nie také vĺča, za aké som vás mal. Teraz len pomôžte mu do kabáta.“

Ružena poslúchla.

Vlachič bol bledý, nohy sa mu triasli, ale premohol sa a vstal. „Aby tí tamdnu nič nezbadali. Poďme!“ Odišli obidvaja. Ružena počula, ako doktor otvoril dvere na jedálni a už vo dverách začal voľačo vymysleného veselo rozprávať. Ešte počula zvuk veselého smiechu, potom sa dvere zatvorili.

Vidno, že veselí hodovníci tamdnu netušili, že pred malou chvíľkou smrť zaklopala na tento dom… Ružena sama pocítila dosah tej možnosti, ona uvážila, aké premeny spôsobil by náhly odchod ujcov… Nevydržala tam dnu, vyšla zas tou istou cestou na verandu a z verandy dolu do záhrady. Z kvetnej hrady donášal jej vzduch vôňu fialiek a klincov, — ticho bolo všade ako len v prírode, keď ticho odpočíva. Mesiac nesvietil, ale nebolo tma, nebo bolo pokryté nesmiernym množstvom hviezd. Ona tak rada dívala sa na augustové večerné nebo. Ostrasená duša pomaly utíšila sa. Prechodiac sa chodníkom, uvažovala, čo počať, keď katastrofa príde? Lebo vidí, že príde deň, ktorý donesie jej a iným (čo to dosiaľ netušila), istotu, že nemá ničoho, že snáď i rodný dom jej, vezmú, že milá vysoká strecha bude sa vypínať nad príbytkom cudzieho človeka — krčmára. Veď tak dobíjajú sa oň, že je to miesto pre krčmu príhodné…

Čoho sa chytí potom? Pracovať, oj, to chce a to si želá, ale ako? Pozrela k nebu. A tichá dôvera vtiahla do jej mladého srdca. Boh ukáže cestu. On pomôže, vydelí prácu. On nedá zahynúť…

Z veže mestského kostola bila desiata. Ružena spamätala sa, že je pozde, že treba ísť domov. Obrátila sa k verande. Ako ponáhľala sa hore, mihol pred ňou tieň človeka. Videla, že je to jeden z hostí a že neisto kráča opierajúc sa o zábradlie, tu i tu zakopne o stolec alebo o lavicu. „I ten si viac nabral, ako môže uniesť,“ hútala a cit opovrženia nútil ju prejsť rýchle vedľa neho. Ale on ju musel zbadať, vystrel ruku k nej a povedal:

„Nože, moja drahá, zaveď ma dnu. Neviem, kde sú dvere.“

Ružena poznala Zákosteleckého.

„I ten!“ dumala. „A tak ďaleko, že ma už ani nepozná!“

„Nech sa páči,“ riekla chladne, chytila ho za rukáv, obrátila k domovým dverám a rýchlym krokom viedla ho dlhou verandou do pitvora. V osvetlenej sieni pustila rukáv a temer zastrčila hosťa dnu.

„Ešte to mi chýbalo, aby ma mal za slúžku!“ Keď chcela odísť, rýchlejšie, než tomu mohla zabrániť, vtisol jej do ruky zlatník. Vidno, bol navyknutý platiť za každú službu.

Ružena ostala ako omráčená. Po prvý raz, ako vedela myslieť, bola v takom položení, že nevedela, čo robiť. Hnevať sa, vykríknuť od urazenia, zúriť, plakať? A či hodiť mu túto mzdu do chrbta? Lebo on neobzrel sa viac na ňu, ale práve vchádzal do dvier salónových. A tu blyslo jej hlavou! „Podržím, dám na dobročinný cieľ!“

Skryla zlatník a vbehla do kuchyne: „Marka, hybaj!“

„Hneď, slečinka, hneď!“

O chvíľku obidve devy kráčali tichými ulicami mesta. Matka ešte nespala, ale Ružena uspokojila ju, že je všetko dobre, že jej ráno bude rozprávať.

V tú noc nespala; bola priveľmi vzrušená. I to videla jasne, prečo Knottek príde na vychádzku. Ako to navliekli? — Tak, že od istého času u neho brali tovar (na knižočku) — a príležitostne dali mu vedieť, že bude na vychádzke vítaný. A on iste pochopil — — —. A i to jasne videla, prečo doktor práve teraz doviedol Zákosteleckého do domu. Zákostelecký potrebuje paniu, ktorá musí vedieť „reprezentovať“[4], hostí prijímať, dom viesť, ukázať sa — a to Ludenka vie. A Ludenke zas treba partia. Oj, ten doktor dobre stará sa o svojich priateľov a pacientov! — Čo to všetko v takú bezsennú noc nepríde na rozum!

Ráno zasa šla do Vlachičov, aby prihotovila, čo treba do hory. V dome bolo všetko, ako bývalo každý deň. S obdivuhodným premožením ukázala sa pani Vlachičová pokojnou, ba spokojnou. Istotne vedela, čo sa v noci stalo, veď krv na umývadle jej to musela prezradiť, — ale ona bola umelkyňou v premáhaní svojich citov. V kuchyni jasne a zreteľne vydala rozkazy, len sa pozdávala Ružene ešte trocha nervóznejšou a netrpezlivejšou. Keď niečo buchlo, strhla sa a zdesene obzrela, ba hrešila dievky, že nedajú pozor…

„Sme ako na pôde sopky,“ hútala Ružena. „Na povrchu je všetko hladko, ale tamdnu to vrie a môže každú hodinu zahrmieť! Ale obvyklá slávnosť byť musí, aby svet netušil, nevidel; — — len dovtedy, kým Ludenka nebude zaopatrená — —“

Tetuška nebývala zhovorčivá, vyjmúc vtedy, keď by jej zhovorčivosť niečo osožila. Ale od Ludenky sa dozvedela, že otecko tej noci veľmi dobre spal, že sa dobre cíti, že mu doktor čosi i predpísal — a že doktor so Zákosteleckým hneď ráno odišli kamsi k rodine, ale na obed zas k nim prídu. Zverila sa jej, že je to isté, že Zákostelecký bude ju pýtať, dnes alebo zajtra osvedčí sa — — tak povedal doktor.

Ruženu pálil zlatník ako žeravé železo. Rozmyslela si, že s ním zavedie zbierku na Živenu, mladý ešte spolok slovenských žien. Neoduševňovala sa tak ľahko za niečo, ale na národné podniky žertvovať[5] bola každého času hotová.

Pred poludním odišla ešte domov, aby sa na vychádzku pristrojila. Na matkinu snažnú prosbu musela si obliecť ružovú blúzku. Vzala si starší, čierny, pre svoju starobu už trošku farbou omladený klobúčik.

„Musíme sporiť!“ dumala, „onedlho nedostaneme viac úrokov, ani árendy z poľa!“ Hneď popoludní, tak ako už vedela, odišla vopred so slúžkami do „Tesnej doliny“. Slúžky niesli koše s riadom (na voze by sa to potrepalo) a tiež jemné pačivo, ktoré nesmeli triasť. Ružena mala tiež košík na ruke. V ňom niesla lyžičky a iné drobnosti. Išli blízkou cestou, vlastne strmým chodníkom, potom chvíľu hrebeňom vrchu — a tak zasa strmým chodníkom do úzkej, veľmi krásnej doliny. Dolina bola dlhá a bohatá na prírodné krásy. Bola tu i lúčka, i kolo, kde sa tancovalo, i prameň čistej, ľadovej vody, — a boli tu bralá a divokrásne zápole. Stráne doliny boli pekne vysadené mladou svrčinou.

Ružena mala rada to miesto, často i osamote zašla si do doliny a nebolo jej ťažko premerať cestu i pešky.

Dievky veselo štebotali cestou, ale Ružene nebolo veselo okolo srdca. Vedela, že dnes musí zas byť „úprimnou“ ku Knottekovi, lebo čo ako ľutovala ujca, to mu kvôli nemôže urobiť, aby šla za muža, ktorého nemiluje. Nech má dosť na tom, že Ludenka dostane dobrého muža, — veď že sa to stane, bola istá vec. Lebo Ludenka je uzrozumená — a rodičia tiež. Ešte i s tým vdovským stavom spriatelila sa. Čože chlapček! Chlapček skoro narastie, pôjde do škôl, nebude pretekať s krásnou mamou, ako keby to bolo dievčatko. Len to ešte znepokojovalo Ruženu, že Zákostelecký bol včera v takom — — nepríčetnom stave, — — ale čo ju do toho? Však to vedieť a vidieť museli i tí ostatní?

Už dochodili vozíky z vidieka, lebo i niektorých vzdialenejších povolali. I voz so stolmi, lavicami bol už tu. Na to poverení chlapi pozbíjali stoly a lavice, rozkládli oheň, zložili súdky s nápojom v blízkosti prameňa, aby sa pivo ochladilo. Okolo ohňa ako odvekého priateľa človeka zhromažďovali sa páni, medzi nimi skúsení v pripravovaní povestnej zbojníckej pečienky.

Prišlo i obvyklé „prekvapenie“: Cigáni, ktorí zavoňali dobrý zárobok — a za nimi niekoľko vozíkov od úradu slúžnovského, notárskeho a daňového. Tamojší úradníci radi zabavili sa, kde ich to nič nestálo — a radi zaskočili si s dievčatkami, o ktoré pri inej príležitosti sa veľmi nezaujímali.

Ľahké bričky dochádzali a donášali hostí zblízka i zďaleka. (Koče pre neschodné cesty nebolo radno vytiahnuť.) Na veľkom voze doviezol sa doktor i s celou rodinou: paňou, troma deťmi a dvoma varovkyňami. Bol ich plný voz. Hneď za nimi prišli Vlachičovci. S nimi doviezol sa i Zákostelecký. A táto okolnosť bola pre celú spoločnosť znamením, že tentoraz Ludenka bude mať rozum a že „bude z tej raži múka“, ako doložil jeden starší žoviálny pán.

Ludenka bola veľmi pekná a nie div, že celá mládež, mužská i ženská, zoskupila sa okolo nej, menovite mužská. Medzi nimi bol mladý švihák, zeman, ale bez zeme, ktorý jej na takýchto vychádzkach vždy „o dušu“ dvoril. To si držal ako za povinnosť, ba ako za šport — aby vytisol všetkých ostatných. Ibaže držal sa v rezerve…

Ako prišli Vlachičovci, skríkol mladý pán (Hirthy sa volal): „Marci, tú starodávnu!“ A hneď uklonil sa Ludenke a odviedol ju do kola, aby s ňou zatancoval prvý čardáš. A Ludenka nevychodila z kola tancujúcich, len keď odbehla k mamičke po vejár alebo šatôčku…

Spočiatku na svadbe, ale i na počiatku výletov býva nálada príjemná. Ľudia zídu sa tu vo voľnej prírode veselí, veď doma nechali starosti a trampoty a tu pookrejú, rozveselia sa, zídu sa s priateľmi zblízka i zďaleka, vítajú sa s krikom a smiechom, akoby v tom bola celá radosť stretnutia. Objímajú sa, bozkávajú, povedia si niekoľko úprimných a tiež toľko neúprimných ľúbezností, vôbec: oddajú sa voľnej, bezstarostnej nálade.

A keď načne sa prvý súdok piva, tu stupňuje sa veselosť; debaty a zdravice začínajú. Vlachiča obstúpila stárež, jeho dcéru zas mládež. Každý chcel byť blízko neho, každý s ním štrngnúť si, pobesedovať s ním. A on bol roztržitý, hneď hovoril mnoho a zasmial sa hlasite, hneď zadumal sa. Ale to nezbadali, — ani to, že tvár jeho bola spočiatku taká žltá, oči vpadnuté…

I Ruženu vtiahli do tanca. Prišiel si po ňu vyfintený, usmievavý Knottek a uklonil sa, ako sa patrí. Oh, ako rada by ho poslala do tramtárie! Ale videla, že takou úprimnou nesmie byť, aby mu bez všetkej príčiny dala košík, tým viac, že ani výhovorky nemala — a tak šla. Tanec na takej lesnej pôde je ťažká robota. Ale si Knottek i tí druhí nič nerobili z toho. Len si Marci húdol, čo i po skálí, i tak ujde…

Ružena nebola milá k svojmu tanečníkovi, ale to ho netrápilo. Veľmi sa rozohnil; vedel ju oceniť — a to v každom ohľade. Videl v nej ženu, akú potrebuje: ženu mladú, mocnú, pracovitú — a nadovšetko i peňažitú. Svojím kupeckým rozumom kalkuloval takto: Nebohý senátor mesta Kališ bol človek solídny, netrovil, mal svoj majetok, i žena mala nejaké nemovitosti — a tie zanechal v dobrom stave žene a jedinej dcére Ružene. Ona teda teraz musí mať aspoň desaťtisíc zlatých, a okrem toho dom, pole a horu. Ďalej, vie o nej, že nemá nijakej známosti, že je poriadne dievča — a to, čo sa o nej hovorí, že je čudácka, bezohľadná, priama, toho sa nebojí, však ju on skrotí…

A tak presvedčený o výsledku dal sa s ňou do reči. Najprv, ako to býva, o počasí. Je krásny čas, áno, krásny, — a stály, áno, stály. Zišiel by sa dážď, ale ešte nebude tak skoro; veru nebude. A ako je pekne večer nad touto dolinkou — a či by nešla s ním na jeho vozíku domov, veď i tak je Vlachovičovcov vozík plný! Ale Ružena krátko odpovedala, že nepôjde. A čím ďalej, tým väčšmi si uvedomovala, že Knottek nedá sa úprimnosťou, ba ani grobianstvom odstrašiť. Hudba prestala, niekoľké hlasy ozvali sa: „hoď volt“, ale Ružena začiatku nečakala — vyšla z kola a zastala pod osamelou jedľou. Knottek odbehol, ale hneď vrátil sa s plným pohárom piva.

„Ó, beda!“ pomyslela si Ružena. „Keby som sa ho len skorej bola zbavila!“ Spozorovala, že tetka na ňu hladí napnute, a — — prijala pivo. Odpila trošku a podala pohár naspäť. Knottek vyprázdnil ho na dúšok. Takto posmelený, nevzdiali sa viac od nej. Tieseň a nevôľa sadla na dušu Ruženinu — a keď chcela odísť, išiel i on s ňou, tak aby vzdialení od spoločnosti neboli vystavení pozornosti ostatných. Istý svojej veci s podivuhodnou sebadôverou skutočne vyznal jej svoju náklonnosť — a ponúkol srdce a ruku. Ružena zastala a povedala mu vážne:

„Skôr, pán Knottek, musím vám niečo povedať. Ja chcem vám povedať úplnú pravdu!“

„Čo, slečinka, hovorte, mňa nič neodstraší!“

„Ja som chudobná — — nemám ničoho!“

„Haha! To je dobrý žart! A ktože hľadá bohatstvo, vari ho ja potrebujem? Však som vám povedal, že vás ľúbim! A k tomu je to nie pravda!“

„Pravda je, pán Knottek, pravda. Rozumejte ma dobre. Moja mama a ja sme chudobné.“

Knottek vytriezvel…

„Nemožno, nemožno! A dom, pole, lúky?“

„Sú pôžičkou zaťažené.“

„A peniaze, akcie, sporiteľňa knižka?“

„Minuli sa, niet ich.“

„Nemožno!“ zvolal Knottek ešte raz.

„Tak je, ale, prosím vás,“ — Ružena položila svoju ruku na jeho a prosila ho — „nehovorte o tom nikomu! Však ver’ ostaneme priatelia?“

Kedy Ružena prosila niekoho o priateľstvo? A teraz prosí akéhosi Knotteka, aby mlčal!

Podala mu ruku, on ju vzal, stisol, ale oveľa chladnejšie ako pri tanci — a to jej lahodilo. Bola istá, že ho vyliečila.

„Zbohom, pán Knottek, nehnevajte sa a pozdravte svoje detičky!“

On ostal stáť a díval sa za ňou. I páčila sa mu — a zas ľutoval, že nemá peňazí. O tom musí sa dôkladnejšie presvedčiť. Či Vlachič zle stojí?

Ružena vrátila sa do spoločnosti, i videlo sa jej, že niekoľké panie zvedavé hľadia na ňu. Ale z jej tvári a ešte viac, že prichodila samotná, uhádol každý, čo sa prihodilo. Vycítili, že Ružena bola zas „priúprimnou“ — a že si zas pokazila „šťastie“.

Vlachič toho nezbadal, lebo sedel medzi pánmi — a páni vôbec tak dobre hádať nevedia, ale veľmi dobre povšimla si toho Ludenka a jej mama. Zamrzelo ich to, vedela Ružena, ale nedali znať na sebe. Sadali práve za stôl; Ruženina tetka nalievala čokoládu do šálok a pritom sa jej ruka zachvela… to nikdy nebývalo. Ale Ružena bola spokojná, že si to vybavila; akokoľvek, ona pôjde svojou cestou, — cestou, ktorú ukáže jej vlastné presvedčenie, o ktorej súdi, že je pravá. Ešte jedno mala vybaviť — a to bol nešťastný zlatník, čo ju práve tak pálil ako Knottekovo vyznanie.

Spoločnosť zasadla okolo stolov, vlastne tam sedeli len panie a deti. Detí tu bolo mnoho — a to i hodne rozmaznaných. Tak doktorka mala so svojimi pravý kríž. Jedno kričalo, druhé plakalo, tretie už zachodilo sa, lebo nedostalo sa im v tej chvíli, čo si zažiadali. Najstaršie dievčatko siahlo rúčkou do šálky s čokoládou a prevrhlo ju na seba, slúžky nevedeli, či to upratať — a či tie ostatné utíšiť. Mladšie rúčkami — nôžkami rozhadzovalo sa a nedalo sa skrotiť. Zastareli sa i druhé panie, ale to bol olej na oheň, — — konečne dieťa ustalo v plači, nahliadlo azda, že lepšie chytiť sa podávaného koláča ako škrečať ešte za chvíľku o hlade — a tak utíšili sa i druhé. Zlý svet povrával, že sú doktorovie deti veľmi nezbedné, ba i to vravel ten istý zlý svet, že najmenším pánom v svojom dome je sám domáci pán, totiž sám doktor. Že bol pod papučou, čo na tom? Tá papuča iste bola len papučkou, lebo sa vedelo, že pani doktorka nosí obuv čísla 36, teda smiešne malú!

Nastalo utíšenie; Ružena chytila sa svojej povinnosti: núkala a podávala každému, čo sa mu páčilo. Teraz chcela pristúpiť k činu — a síce tak diplomaticky ako s Knottekom. Ó, Ružena — a diplomacia, ako málo súvisia spolu.

Pri stole a okolo stolov sedeli a stáli i páni. Zákostelecký s akýmsi zádumčivým výrazom stál za chrbtom pani Vlachičovej. Teraz, ako ho tak videla, bol by jej býval celkom milý a sympatický, ale prišiel jej na um včerajší výstup, upamätal ju naň i peniaz a pohľad jej stal sa prísnym, plným opovrženia.

Jeden z prítomných pánov, mladý dedinský farár, člen vernej gardy Ludenkinej, začal zdravicu. Hovoril dobre, s ohňom presvedčenia. Zdravica znela Vlachičovi, ktorý ako „stĺp národa, cirkvi (bol inšpektorom niekoľkých cirkví) a rodiny konal vždy verne a neohrožene len to, čo bolo čestné a dobré!“ Končil vetou: „Nech žije náš Štefan!“

Všetci privolali na slávu, živio — a éljen! Marci zahral tuš, — všetko bolo dojaté. Pani Vlachičová utrela si oči, Ludenka, ktorá nesedela, ale v kruhu svojho dvoranstva chutnala trochu čokolády, usmiala sa milo, radostne a skromne. Vlachičovi vystúpili červené fľaky na tvár, pred chvíľou ešte bledú. Oduševnenie vyvrcholilo. A v túto chvíľu odhodlala sa i Ružena k činu. Posmelila ju zdravica, vrelé slová farárove. Pristúpila bližšie k stolu a povedala svojím zvučným hlasom:

„Dobrodinec, ktorý nechce byť menovaný, dal mi zlatník na dobročinný cieľ. Dávam ho na našu Živenu, pripojujem k nemu druhý — a prosím ctenú spoločnosť, aby obetovala na tento náš jediný ženský kultúrny ústav.“

Vytiahla zlatník, položila na tanier a priložila k nemu i druhý…

Zastala, srdce jej bilo prudko, len teraz zľakla sa svojho činu. — Vôkol nej ticho, nemo. Oheň oduševnenia zhasol, akoby ho bola niečia ruka zaliala. V tej tichosti ozval sa veľmi počuteľne hlas od konca stola, kde stáli páni:

„Kto je sám chudobný, nech nezavádza zbierky!“

Bol to Knottek. A hneď zatým povedal Hirthy:

„Čo je to Živena? Kto je to, my to neznáme!“

Notársky pomocník mu prisvedčil:

„Chceme vedieť, na čo dáme svoje groše!“

„Ó, to je všetko daromné!“ ozval sa starší pán. „To nám zhabú, tak ako matičné groše a zbierky!“

„A gymnáziá,“ ozval sa druhý.

„Ba, čo vykonala Živena, však jestvuje už temer desať rokov.“

„Ja nenosím pri sebe peňazí,“ vyhovárala sa jedna pani v blízkosti Ruženy.

„Za mňa vždy platí muž,“ rozpačite povedala druhá, — „ozaj, duša, kdeže si?“

Vlachič sedel ako bezduchý — hľadel pred seba a šúľal guľky z chleba. Keby to nie, bolo by sa zdalo, že spí. Vlachičová ustrnula prekvapením; vedela, že od Ruženy všetko vystane, ale toto nečakala. Keby to bol druhý, to by bolo prešlo, veď zbierky robia sa, ale ona! Nahnevane pozrela na smelé dievča, potom zohla sa pre spadnutý servít. — A Ludenka vo svojom kruhu otvorila krásne oči s výrazom veľkého úžasu, potom usmiala sa. V úsmeve zračila sa spokojnosť a výraz: „Dobre, že som nie ja na jej mieste, mne sa to nestane!“ Lenže spokojnosť nebola úplná, lebo v rade starších zbožňovateľov chybel nový, ten, čo práve na váhu padol: Zákostelecký. Ten stál za pani Vlachičovou a díval sa na Ruženu s podivným pochopením. Pochopil, že neznámym dobrodincom je on, že tá zlatka je diškrécia,[6] ktorú dal miesto slúžke — slečne, dievčaťu hrdému, sebavedomému. A keď stretol sa s Ruženiným vyčítavým pohľadom, vzdychol a sklopil oči.

Všetko bolo dielom sekundy. Ktorási mladá pani mala toľko taktu, že vstala od stola a hlasne povedala:

„Nejdeme sa ešte troška prejsť? Je tak ticho a teplučko ako v zakúrenej izbe.“

Áno, bolo teplo a dusno…

Vlachovičová s blaženým a blahosklonným úsmevom prijímala poďakovacie poklony za dobrý olovrant. Všetko ako ťažkej mury zbavené rozišlo sa po horičke.

Keď panie ďalej zašli, Vlachovičová šeptom povedala Ružene:

„Mala by som ťa už dobre poznať, — no nechápem, ako môže niekto tak blamovať seba — a druhých! A to i vo dvoje! Kazíš všetko nielen sebe, ale i nám!“

Veď to bolo hlavné, čo bolelo tetušku! Keby len sebe kazila, nechže si robí, ale im… No teraz tetuškina nevôľa sa i tým zvýšila, že Zákostelecký ani raz nepokúsil sa o to, aby si Ludenku reklamoval z kruhu jej zbožňovateľov. A Ludenka nemohla inakšie, ona nemohla nebaviť sa s veselými známymi, ona nemohla opovrhnúť tancom, keď tak rada tancovala, rada sa veselila, rada žila!

Že Ružena o tom má svoje zvláštne a osobitné myšlienky, na to nedbali. Zahanbená a pokorená ostala pri stole sama. Slúžky prišli a pozberali, pojedli, čo našli pohodené, Cigánom odniesli vydelené porcie.

Ružena odišla zvoľna pustou cestičkou do lesa. Poznala miesto, kam za ňou nepôjde nikto — i vedela, že niet toho, kto by ju vyhľadal, že je medzi všetkými samotná. Neobviňovala ich, ale žialila nad sebou, že tak všade naráža na odpor, všetko skazí, že jej úprimnosť prináša len utrpenie a poníženie.

A predsa, keby ešte raz prišiel k nej Knottek alebo druhý, povedala by mu to isté, azda i viac. Ona by nemohla nepravdou, neúprimnosťou pripútať k sebe človeka, lebo či by mohla čakať od neho lásku a úctu? A tu, Knottek, keď ho chcela ušetriť od formálneho koša, odmenil sa jej za to výsmechom a zradou.

Vyšla na strmý výbežok pustého brala. Odtiaľto videla rozprestierať sa krajinku milú a požehnanú. A videla, že nebo zo všetkých strán zaťahuje sa mrákavami. Nad mestom hustnú pary a zďaleka, zďaleka ozval sa hlas hromu ešte sotva počuteľný. — Temer potešila sa tomu. A vtom zabudla zas na seba a na tamtých, i utíšila sa.

Ale v doline nezbadali, čo sa pripravuje v oblačných výšinách.

Čí obzor je úzky, nezbadá nebezpečenstvo, len keď mu nad hlavou zahrmí.

Zábava rozprúdila sa oznove — a to veľmi nenútená. Cigáni občerstvení gulášom, pečienkou a vínom húdli, ako najlepšie vedeli. Knottek už tiež bol medzi tancujúcimi. Vykrúcal mladé panie akoby niekomu naprotiveň; vyzeral pri tom, či nehľadia na neho isté hlboké oči — a či nevidno v nich zármutku a ľútosti? Ale tých nevidel.

I Ludenka točila sa v kruhu. Jej strojná hlávka mihotala sa tu i tam medzi inými, vždy rovnako pekná, vzorne poriadna a krásna. Ale niekedy znepokojene pozerala k pánom; niekedy zdalo sa jej, že Zákostelecký díva sa na ňu zamyslene a smutne. Prečo smúti? podumala. Veď ma ešte neoslovil. Ja nemôžem venovať sa len jemu, prečo je taký netrebný? Či nevie vynájsť sa v hlučnejšej zábave? Však on príde ešte dnes — a možno zajtra prednesie svoju prosbu. Otecko a mama uspokoja sa a budú šťastní.

Páni upíjali si ešte okolo súdkov. Pečienku a guláš jedli zväčša postojačky a kdektorí sediac na tráve.

Panie posadali si na deky a pokrovce, dali sa voľne besedovať. Marka stihla doktorovie dade[7] povedať: „Teraz sa naše panie o nás zhovárajú!“…

A deti rozihrali sa ako pravé anjeliky. Všetky milé a dobré, akoby chceli dokázať, že sýty človek je spokojnejší ako hladný.

Do tejto rozkošnej idyly odrazu zaznel tupý hlas hromu. Odrazu privalili sa mraky a zastreli oblohu nad dolinou. Zašumelo horou — a zašumelo i spoločnosťou zabávajúcich sa ľudí. Hudba utíchla, tancujúce páry rozpŕchli sa bez obvyklých foriem, bez poklony. Keď príroda zahovorí, rozbije ustanovizne konvencie.[8]

V taký čas zjavne sa ukáže sebeckosť človeka. Každý v prvom rade stará sa o seba a o svojich. Starosť zachrániť sa je silnejšia ako priateľstvo. Len málo hrdinských duší zachováva i v nebezpečenstve vlastného života odvahu pomôcť druhým. Skúsenosť naučila, že v tesnej doline búrka je nebezpečná a privalí sa zázračne rýchle.

Celá spoločnosť sa pohla a všetci sa ponáhľali k vozíkom, aby kým nezotmie sa celkom, kým nevypukne búrka, dostali sa z doliny na bezpečnejšiu cestu.

Medzi prvými, čo dostali sa k vozíkom, boli doktorovci. Deti zostrašené náhlením a strachom starších rozkričali sa. Najmenšie schytila sama pani, chlapčeka doktor, najstaršie niesla varovkyňa. Dada vliekla vankúšiky, košíky, šatky, slnečníky. Keď prišli k vozu, doktor sa obzrel.

„Ale kde je Zákostelecký? Aby nezaostal,“ povedal panej.

„Ale nestaraj sa o neho, však je on pri Vlachičovcoch. Beztak viac k nim patrí ako k nám. Sadni si a už poďme!“

„Vezmime ho,“ prehodil ešte doktor, „zabehnem po neho.“ Položil dieťa na vozík a chcel sa vrátiť.

„Ale nevymýšľaj, poď, veď nemá si ani kde sadnúť. Veď vidíš, že deti kričia, neprídeme suchí domov — a čo si ja počnem s deťmi v noci a v búrke!“

Doktor si sadol, ale obzrel sa ešte po priateľovi. Vlachičovcov videl, že si sadajú, že i Hirthy je pri nich, i mladý farár, ale Zákosteleckého nevidel.

„Poďme!“ zvolala rozdráždená pani. Kočiš len na to čakal a už pohol kone.

Za doktorovcami išli druhé vozíky. Vlachičovci prišli pozdejšie, lebo nebolo Ruženy, a tak pani Vlachičová sama vyprávala slúžky domov. Keď prišla k vozíku, sedel už Vlachič pri kočišovi a Ludenka na vozíku.

„Poď, mama, skoro, lebo zmokneme ešte.“

„Ale Zákostelecký…“

„Kde je?“ ozval sa Vlachič.

Jeden z pánov povedal, že ho videl na ceste, vedúcej cez vrch i s inými pánmi.

„Prečo nedržal sa nás?“ durdila sa Ludenka.

„Zavoláme ho, — možno, že ho cestou uvidíme,“ rozhodla pani Vlachičová. Ju poháňal i strach o muža, lebo ako jej doktor zveril, na neho môže prísť choroba a smrť nenazdajky ako zlodej a potom zrúti sa všetka sláva ako kartový domček, postavený rúčkou dieťaťa.

„Len skoro poďme,“ náhlila Ludenka, „lebo moje šaty nestrpia dažďa.“

Netrpezlivý kočiš pošibal kone a vozík pohol sa. Pozostalí páni tiež rezko poskákali do vozíkov a krikom odporúčali sa. V tých ešte neutuchol plamienok zdvorilosti, udržoval ho duch požitého nápoja.

Medzitým tma bola čoraz hustejšia, búrka blížila sa.

Ružena zbehla tiež dolu. Jej nechcelo sa upozorniť ľudí na búrku; po prvé myslela, že sami vidia, po druhé, že nebudú sa báť a že na ľahkých vozíkoch skoro jej uniknú. Keď prišla dolu, už i ostatní poodchodili. Ešte videla odchádzať voz naložený doskami, lavicami, súdkami.

Zobrala svoje veci tam, kde ich nechali, i košík s lyžičkami, ba našla ešte i Ludenkin vejár, rukavice a ručníček; všetko položila do košíka a pobrala sa k odchodu. Myslela, že dostihne ešte slúžky, že pôjde s nimi, bez toho ju už medzi ne zaradili.

Chodníkom, bokom stráne uberala sa hore na vrch, ktorý delil tesnú dolinu od širokej doliny, kade viedla hradská a kde ležalo mesto.

Jej bola táto cestička taká známa a príjemná, že nebála sa chodiť po nej i v noci a v búrke. Kedy-tedy narazil zdvíhajúci sa vietor o ňu. Hrom ešte nebol blízko, ale blesky zhusta zjavovali sa na západe a oslepovali ju. V jednom takom osvetlení zbadala, že pred ňou na chodníku pohybuje sa ľudská postava. Zastala a videla, že ktosi veľmi nesmelo kráča — a jej sluch zachytil vzdych. Podišla ďalej, poznala, že je to jeden z hostí a že veľmi neisto stojí na nohách.

„Kto to?“ opýtala sa priamo.

„Ja, Zákostelecký — a vy?“

„Ružena Kališová.“

„Tá slečna, ktorá zaviedla zbierku na Živenu?“

„Tá istá. Ale prečo idete sám? Prečo nešli ste s Vlachičovcami?“ spýtala sa a chcela prejsť vedľa neho napred.

„Nechali ma, — šiel som za nimi, a keď som prišiel na miesto, kde stáli vozíky, už odišli. Chcel som ísť s inými pánmi, ale i tu zaostal som.“

V Ružene znovu skrslo podozrenie. „Iste,“ pomyslela, „on podpálil.“

„A prečo vy idete samotná a posledná?“

„Ja som bola na vrchu; tušila som, že príde búrka, ale sa jej nebojím. A keď som zišla dolu, zozbierala som ešte niekoľké tu nechané veci,“ hovorila kráčajúc rezko.

„Potom,“ pokračovala, „ja túto cestu poznám a náhle vyjdem na vrch, som za štvrť hodiny doma.“

„Tak dovoľte, aby som šiel s vami, je mi tak neisto — sám nevidím chodníka.“

I vystrel ruky k Ružene, ona obzrúc sa, videla, že sa potkýna a pri jednom pni by bol skutočne spadol, ale Ružena chytila ho za vystretú ľavú ruku a zadržala ho. Chytil sa jej ruky mocne, kŕčovite. Jeho ruka bola vlhká a triasla sa.

„Čo je to?“ podumala Ružena, „veď ten človek nie je opitý, ale čo mu je?“

Nahlas povedala s neobyčajnou prívetivosťou:

„Držte sa ma, pane; nebojte sa, ja tu znám každý kríček, každý kamienček.“

Zákostelecký vzdychol, pomlčal a kráčajúc pevnejšie, povedal po chvíľke s premáhaním:

„Však, slečna Ruženka, vy ma máte za opitého?“

„Áno, za takého som vás mala, ale vidím, že mýlila som sa.“

„A čo súdite o mne?“

„Sama neviem, čo si myslieť, ale nazdávam sa, že ste veľmi — krátkozraký!“

„Áno, to je asi… Viete, čo je to: vlčia tma?“

„Nie, neviem, počula som o tom len tak ako z posmechu hovoriť.“

„Vidíte, slečna Ruženka, je to choroba — očná choroba. Lekári ju nazvali hemeralopiou. A túto chorobu mám ja.“

Aby Ružena lepšie rozumela jeho slovám, kráčala, kde bol chodníček širší, tesne vedľa Zákosteleckého.

„Ale, veď nie ste slepý!“ zvolala s podivením. „Veď pred chvíľou ešte som vás videla ako celkom zdravého.“

„Nie som slepý, ale i tak cítim sa dosť nešťastným. Vidím dobre vo dne alebo v osvetlenej miestnosti; ale len čo sa zmrkne a zostávam sám potme, nevidím nič; a nielen to, ale zmocní sa ma akýsi strach, des a neistota. Vtedy čo len malé dieťa je pri mne, odníme mi tú bázeň, pre zdravého nepochopiteľnú.“

„Tak preto ste ma večer mali za — slúžku.“

„Preto. Jeden zo švagrov slečny Ludenky odchádzal, i vyprevádzali sme ho — a pritom ma nechali. A ja nepovedal som im…“

„Dosť zle, že nezverili ste sa so svojou chorobou!“

„Ale, slečna, ako to môžete hovoriť? Veď vy dobre viete, istotne vám povedali, prečo som prišiel…“

„Viem. V našom meste sa to človek skoro dozvie…“

„Ako teda mohol som to hneď povedať, že som chorý na oči?“

„Naopak, to bola vaša povinnosť!“ trvdila neúprosne. A keď Zákostelecký mlčal, pokračovala:

„Každý rád zakrýva a utajuje svoje slabosti a nedostatky; tejto chybe podliehajú nielen ženy, ale i mužskí — a to je veľká chyba. Z toho povstanú rozličné biedy pre ľudstvo.“

Tak hovorila Ružena, ale v duši začalo jej byť voľne. Tešila sa, že nie opilstvo, ale choroba doviedla ho do tohto pre neho ponižujúceho postavenia.

Nad nimi sťahovali sa mraky vždy hustejšie a tmavšie; keď dochádzali na vrch, vietor hvižďal okolo nich a obťažoval kroky.

„Vidíte niečo?“ opýtal sa Zákostelecký.

„Vidím; kráčajte smelo, a ak by sa vám lepšie zdalo, zatvorte oči.“

„Tak som robievala ako malé dieťa, keď ma otecko poslal potme do pivnice. To zato, aby som mátohy nevidela,“ žartovala Ružena.

„Poslúchnem vás a oddám sa vašej milosti. Odkázaný som na vaše milosrdenstvo; ak ma necháte, som bez pomoci, sám nemôžem ani kroka urobiť.“

„Sme na vrchu,“ povedala po chvíli Ružena. „Teraz dajte dobrý pozor, stúpajte rovno a smelo za mnou. Pôjdeme hrebeňom, chodník je úzky, ale nie na dlhom kuse. Odvediem vás najkratšou cestou do mesta; budeme tam máločo pozdejšie ako tí na vozíkoch, lebo oni musia obchodiť celý tento výbežok vrchu. — Pozor!“ zvolala, keď Zákostelecký potkol sa, mal spadnúť a ju strhnúť so sebou.

„Vidíte, aký som biedny, slečna!“ zastenal.

„Je zvrchovaný čas, aby ste sa liečili.“

„Však by som sa liečil, ale nemožno mi zachovávať lekárske predpisy. Moje podniky, domácnosť, dieťa, povinnosti voči mojim ľuďom hatia ma a prekážajú zdarnému liečeniu. Lekári-špecialisti uisťujú ma, že to nie je nebezpečné, ani nie nákazlivé, taký nesvedomitý nie som, aby som ťažkú alebo nevyhojiteľnú chorobu utajoval a inú bytosť k mojej nešťastnej pripútal.“

Ružena nepovedala na to slova. Bolo jej ho veľmi ľúto, ale pritom tešila sa, že ho v tomto stave nikto nevidel, len ona. Ako ľahko by ho ľudia znevážili, vysmiali, vzali do rečí, a i sama Ludenka — ktovie, čo by povedala! Netreba o tom hovoriť, každý neznesie otvorenú pravdu.

„Tak len ožeňte sa, to je prvé,“ poznamenala, keď im vietor zas chvíľku dovolil hovoriť.

„Sami uznáte, že je to nie také ľahké, ako sa vidí.“

„To verím!“ prisvedčila. „Ale teraz pozor, tu je trošku príkre nadol. Držte sa mojej ruky pevne a zostúpte dolu, tak.“ Poslušne stúpal Zákostelecký za Ruženou ako slepý žobrák za svojím vodičom.

„Zle vám je kráčať v tom vetre, slečna Ruženka?“ pýtal sa.

„Obťažuje nám cestu, to je isté, ale keby nie vetra, mali by sme dážď.“

„Pravda, pravda. Ja som vám veľmi povďačný; čo by som si počal, keby ste neboli prišli? Chytil som sa ktoréhosi pána, ale ten sa ma striasol.“

„Keď ste mu nepovedali, čo je s vami. Iste aj on by vás bol doviedol ako každý, keby vedel, že ste krátkozraký. Hľa, keby ste boli povedali u Vlachičov, boli by ste sa teraz s nimi viezli v prijemnej spoločnosti a neboli by ste museli potkýnať sa po krkolomných chodníkoch.“

Chvíľku pomlčal, potom povedal:

„Iste ľutujete, že ste sa ma ujali?“

„Ó, nie, nie!“ uisťovala Ružena s vrelosťou u nej neobyčajnou. „To mi môžete veriť, že neľutujem. Veď ja tadiaľto vždy chodím len peši. Naši to vedia, preto ma nikdy nevolajú.“

Chvíľu zas kráčali pozorne a mlčky. Ružena súdila v duchu, že urazila svojou prostorekosťou i tohoto. „Ale čo na tom?“ dumala. „On ako budúci švagor na to nepodbá. Vykonám svoju povinnosť, oddám ho Ludenke zdravého, aký bol, i s nájdeným ručníkom a vejárom, a zajtra viac nepomyslí na to nikto.“

Zákostelecký vzdychol: „Aký trápny to stav! Vy to iste neveríte, slečna! Mňa trápi myšlienka, že som taký biedny!“

„To nech vás netrápi; myslím, vyliečite sa, keď budete mať dobrú a starostlivú opateru.“

„A myslíte, že keď moja budúca, toto zvie, neopovrhne mnou?“

„Ak vás miluje, isteže nie. Veď je to nie príčina na opovrhnutie. To je choroba, k tomu choroba nie nebezpečná a zlá.“

„To je dobré slovo od vás, vy ste úprimná.“

„O tom dávno niet pochybnosti!“ usmiala sa Ružena. „Moja úprimnosť pripravila mi nejednu trpkú chvíľku, a čo viac — ešte i druhým. Najviac mojej dobrej mame!“

„Prečo?“

„Keď som ľuďom, ku ktorým som mala byť milou, povedala nemilé veci.“

Zákostelecký sa zasmial.

„Iste je to pre patričného nepríjemná vec.“

„A nestroví to každý,“ povedala Ružena. „Preto ma hrešia, že si kazím ,šťastie‘ a — že sa nevydám…“

„To je pravda, prečo ste sa už nevydali?“

„Už?“ opakovala Ružena dobrodušne, ale i troška posmešne. „I vy myslíte, že som už dosť stará na to? Tak moja mama zúfa si, hoc i uisťujem ju, že kým žijem, zarobím si svoj chlieb hoc i tvrdou prácou — a ona pri mne hladovať nebude.“

„O tom je nie reč,“ povedal Zákostelecký, kráčajúc, ako chodníček dovolil, tesno vedľa nej. „Vy istotne nájdete i na zákrutách života svoj chodníček, lebo nie ste vlčou tmou postihnutá ako ja, — a tak mnohí, — ale škoda by bolo, aby ste ostali slobodná.“

„Na to musím povedať zas ja, že je to nie taká ľahká vec. Ba omnoho ťažšia ako vaše ženenie. Dosiaľ každý, kto len zblížil sa mi, odstrašil sa, cúvol…“

„To je nevysvetliteľné.“

„Ale pravda. Vám to môžem povedať, lebo i tak dozviete sa od našich, aké som ,vĺča‘“.

A tu rozprávala mu o Damianovi a o slečne Arabelle. — „Keby ste boli videli to zdesenie v spoločnosti, keď som, sama preľaknutá, hľadela na svoj rukáv, prisvedčili by ste mi, že slečna Arabella nezatúžila viac prísť do nášho kruhu.“

A ďalej spomenula i farára, ktorý v kázňach veľmi často miešal cudzie slová, menovite vypomáhal si slovíčkom „izé“ — a ktorému povedala tiež v hodinke „dôverného“ besedovania: Keby som ja bola farárom, ja by som sa prvej, než vystúpim pred ľud na posvätné miesto, naučila reč ľudu, a tak kázala Božie slovo, ale neznesvätila chrám Pána barbarským ,izékaním‘.“ „Slečna, kde ste vzali tú smelosť?“

„Sama neviem. Čo sa nado mnou strhlo, bolo horšie ako dnešná búrka. Čo sám farár povedal, neviem, lebo som ho nechala tak, ale počula som dosť iného. Nadali mi do prepiatych, vyhodili mi panslavizmus na oči, a naši, tí ma tým trestali, že práve tu som mohla dokázať lásku k ľudu, keby som si bola farára naklonila a priviedla na dobrú cestu.“

„Nevďačná to úloha — a výsledok pochybný,“ poznamenal Zákostelecký.

„Iný zas bol do Ludenky zamilovaný, i vrtel sa okolo nej ako mesiac okolo zemegule. Vidiac, že je Ludenka k nemu chladná, obrátil sa ku mne a veľmi mi dvoril. Vtedy povedala som mu, že odkedy som veľká, nenosím obnosené a inými odhodené šaty.“

„Ej, to bolo ostré… Iste ranilo ho…“

„Uznám, že ostré, ale i ja mám srdce a cítim!“ dodala tichšie. „Veď on chcel len Ludenku potrucovať, a potom odišiel a — oženil sa. — A dnes jednému povedala som, že som chudobná ako kostolná myš, myslím, že teraz už budem mať pokoj.“

„Odstúpil?!“ spýtal sa Zákostelecký.

„Akože! Bola to chladná sprcha, ale osožila. Viac ako mňa chcel mať peniaze, ktoré som mala — a keď tých niet, mňa nepotrebuje, tým menej moju dobrú mamu.“

„Z týchto príkladov vidno, že ste ani jedného nemali rada, lebo láska je zhovievavá, však hej!“

„Áno!“

„Ale niekoho iného?“ pátral Zákostelecký.

Ružena chvíľu neodpovedala, veď i tak musela dať pozor na chodník. A potom, čo ho do toho? Konečne priznala sa:

„Áno, ale ako celkom mladé dievča. Hovorí sa, že je taká ,prvá láska‘ — somárstvom, ale to je nie pravda. Je ona poéziou života, je prvým kvetom jari života, kvietkom najmilším, najvzácnejším. Ale často na jar ešte príde pozdný mráz a spáli kvietok na prach… Škoda o tom i hovoriť — mňa ani tento neľúbil, lebo oslnila ho chladná kráska, šiel za ňou a ona posmešne ho odbavila. A mne ostal osteň sklamania na celý život…“

Zákostelecký nepovedal nič, len zdalo sa Ružene, že ako na poľutovanie stisol jej ruku. Chvíľu mlčali obaja. Už schádzali dolu do doliny a na zeme. Ešte nepršalo, ale vietor ustával, tma bola taká hustá, že Ružena nevidela ani na piaď. Išla takmer po pamäti. Vtom cítila, že je nie na chodníku, poznala, že ho stratila, ale že je na oráčine. Hneď hupla do brázdy, hneď potkla sa o hrudu. Začalo jej byť nevoľno. Len keď zablyslo sa, videla, kde sú asi. Pod nimi ležalo mesto na tejto strane záhradami ohraničené. Len strmé výbežky miestami delia ich od mesta, ale od cesty do neho silne odbočili. Pozorne kráčala teraz napred, pri každom kroku najprv nohou skúšala, či je rovná, pevná zem. Zákostelecký cítil, že nemajú ušliapaného chodníčka pod sebou, ale myslel, že to naschvál, aby cesta bola kratšia. Z mračien začal padať dážď. Veľké kvapky cupkali na suchú zem. Ružene vystúpil pot na čele, bála sa, že nedostanú sa bez úrazu domov. I postupovanie ťažšie, lebo je zem lepkavá, miestami klzká. A vrátiť sa, hľadať chodník, zísť na hradskú, vyžaduje zas času — a ako nájsť chodník? Blesk ju len oslepuje, nevidí len do diaľky a práve len pred seba.

„Máte zápalky?“ spýtala sa Zákosteleckého.

„Mám; však my sme už nie na chodníku?“ prezvedal sa, podávajúc jej zápalky.

„Nie, ale nebojte sa.“ Zapálila jednu i druhú, chránila a posvietila okolo seba. Potom zas vzala ho za ruku.

„Poďme. Tuto musíme prebrodiť potok.“ On išiel. „Darmo je, musíte do vody.“ Posmeľovala ho, sama išla napred.

„A teraz, kade najbližšie — dolu!“

„Slečna Ruženka,“ riekol, keď mohol troška prehovoriť, „bezmála by som bol od vás niečo utŕžil.“

„Dosiaľ nezaslúžili ste ničoho,“ odvetila ona, zapaľujúc novú zápalku.

„Chcel som vám povedať, že za vami pôjdem nielen do vody, ale i do ohňa.“

„Dobre, že ste to nepovedali,“ zasmiala sa, „lebo by som vás tu nechala.“

Dážď bol vždy prudší — Zákostelecký zastal.

„Nevystriete si dáždnik, slečna Ruženka?“

„Nemožno, vidíte, nemožno — a takému dažďu neodoláme, len si vytiahnite golier na kabáte a stiahnite klobúk, aby ste sa koľko-toľko ochránili.“

„O mňa nejde, ale o vás.“

„A ja som už neraz zmokla ako myš, — či ste ma poslúchli? Leje sa ako z cievok.“ Zastala, aby si mohol Zákostelecký zapnúť zvrchník. Potom zas kráčali pomaly a sťažka.

„A prečo by ste mi boli tak veľmi zazlili to zmienené slovo, slečna Ruženka?“ opýtal sa Zákostelecký.

„Preto, že by som ho musela uznať za obyčajnú frázu, ktoré nenávidím. Vôbec, priečilo by sa to vášmu charakteru a obraz, ktorý som si utvorila o vás, ako — úfam o svojom budúcom švagrovi.“

„Hej, tak! Pravda je, pravda. Tak tomuto budúcemu švagrovstvu mám ďakovať, že ste boli ku mne úprimná a zdielna?“

„Ja som úprimná ku každému — zdielna nie — a tu…“ nedokončila, lebo tentoraz zahrmelo tak blízko, že sama prestrašená zastala, zachvela sa.

„Niekde udrelo,“ povedala šeptom. Čo bola aká smelá, teraz prestrašila sa.

„Oh,“ zastonal Zákostelecký, keď spozoroval, že Ružena zľakla sa, „že som taký biedny, že nemôžem vám ja byť ochrancom v tejto chvíli!“

„My máme druhého Ochrancu a ten nám pomôže!“ povedala Ružena premáhajúc svoju bázeň.

„Však, slečna Ruženka, vy máte zlú mienku o mne?“

„Nemám. — Ale vidí sa mi, že sme blízko záhrad — ach, čosi mi prišlo na um — — tu, blízko, je i naša; či budete môcť preškriabať sa cez nízky múr?“

„Treba nám to?“ opýtal sa so smiechom. „Dávno som to už nerobil.“

„To by bola najkratšia cesta — a nie je to také zlé. Naša záhrada opiera sa o mestský múr, a kde je pristavený druhý múrik, tam je i veľmi porúchaný. Viete, naše budúnky[9] nie sú práve v dobrom stave. Na opravu nikdy nedošlo, lebo mama hovorí, že vdovica — cez blato lavica; — — nikdy som to tak nepochopila ako práve teraz. Počkajte, hneď sme pri našej!“ Ešte niekoľko zápaliek spálila, konečne s radosťou povedala:

„Tu sme, teraz počkajte, prejdem najprv ja!“ Pustila mu ruku, chytila sa múrika a vyšvihla naň. Nebol vysoký.

„A teraz posvietim vám a vytiahnem vás hore, tak. Tu máte ruku a poďte hore.“ Zákostelecký poslúchol.

„Teraz zas ja zídem a vám pomôžem.“ Pozorne chytila sa múru a skočila do záhrady, ale tak, že stúpila na vyčnievajúci peň a ranila si nohu. Mimovoľne zastenala.

„Stalo sa vám niečo, ublížili ste si?“

„Ó, nie, — teraz poďte…“ A podala mu obe ruky.

„Tak, sem, tu je pôda rovná, neublížite si.“

„Ale vy sa chvejete, vám sa niečo stalo, udreli ste sa, ja viem.“

„Troška, ale to prejde, — len poďme. Sme doma, tu i so zatvorenými očami prejdem. — Oh!“

„Čo vám je?“ starostlivo sa opytoval.

„Ľúto mi je akosi, že skoro musím opustiť tieto miesta, že možno príde to všetko, čo mi je drahé, na bubon — a tu, kde som prežila dni mladosti, budú sa preháňať deti cudzích ľudí… Hľa, tu je stará hruška a pod ňou lavička — koľko ráz ako dieťa sedela som tu a vyzerala, kde ktorá už zreje, aby som si ju zronila, — a potom ako staršia tu s mamou sedávala a pracovala som — oh!“

Premožená i žiaľom, i bolesťou sadla, si na lavičku. Husté konáre chránili ju pred dažďom. Teraz, keď nebezpečenstvo bolo už prekonané, dostavila sa reakcia. Napnuté čuvy uvoľnili sa a ona nemohla viac opanovať sa. Zákostelecký ostal chvíľku stáť, bez nej pohnúť sa nemôže, hoci jej lepšie by bolo ostať samotnou. Zažiadalo sa mu sadnúť si k nej, privinúť ju k sebe, zľúbať tie slzy a povedať, aká mu je drahá a milá, — ale či by to uverila — a či nemýli sa i sám? I podesil, zaplašil by ju… Predsa sadol si i on a chytiac jej ruku, povedal:

„Neplačte, Ruženka, vidíte, ste premoknutá, prechladíte sa a to pre mňa, lebo bezo mňa by ste dávno boli doma v úkryte mamičkinej lásky. Poďte! Ináč by som si večne musel výčitky robiť, že ste pre mňa ochoreli!“

Ružena vstala.

„Pravdu máte!“ povedala vďačne a dôverne. „Vy ste dobrý človek, pán Zákostelecký. Poďme. Veď som ja ináč nie taká sentimentálna, nemyslite si to o mne, ale dnes zmocnila sa ma taká nevysvetliteľná ľútosť. Sme hneď v dome. Poviem mamičke, aby poslala do doktorov, že ste tu.“

Prešli záhradou, dvorom a hneď boli vo dverách pitvora.

„Mama, mamička! Tu sme!“ volala Ružena.

Izbové dvere otvorili sa a v nich zastala pani Kališová so svetlom. Ako zazrela Ruženu, zvolala: „Dievča, prepánajána, aká si!“

Z klobúka, ktorý pustil farbu, tiekli potôčky kalnej vody na hrdlo, na tvár, na ružovú blúzku. Šaty boli po kolená samé blato — a kam vkročila, ostala kaluž.

„Nič to, mamička, veď sa ja preoblečiem. Ale tu ti odporúčam pána Zákosteleckého, odveď ho do izby — a pomáhaj, ako vieš, menovite rozkáž mu, aby zhodil zo seba premoknutú obuv! Potom ti všetko rozpovieme!“

Mamička s náramným udivením, majúc sto otázok na jazyku, z ktorých ani jednu nepredniesla, aby neobťažovala cudzieho človeka, odviedla ho do izby, potom mu doniesla svoje papuče a pančuchy nebohého muža, i na pamiatku odložený „temer celkom nový“ župan, — a tak starala sa láskave o budúceho Ludenkinho muža…

Izba a osobnosť Kališovej urobili dobrý dojem na Zákosteleckého. Lampa horela na stole, stôl prikrytý bol obrúskom a na ňom šálky a zákusky.

„Moja dcéra príde obyčajne hladná domov z takýchto vychádzok — a tu jej vždy prichystám čaju i niečo pod zuby. To ju tak občerství a potom je taká milá a veselá!“ rozprávala mamička, keď videla, že Zákostelecký obzrel sa po izbe. I on začal rozprávať: podivné, necítil sa cudzo pri tejto milej starenke. V krátkosti rozpovedal jej, ako zaostal, ako ho našla a doviedla Ružena do mesta.

Keď Ružena, preoblečená do suchých šiat, vkročila do izby, zasmiala sa, vidiac Zákosteleckého v otcovom župane. Zákostelecký, zbavený svojho zla, pozrel na ňu vďačným pohľadom. Aká bola pekná! Ešte bolo vidno stopy sĺz na jej tvári, ale ako osviežená radosťou, spokojnosťou jej žiarila — a tak zdala sa Zákosteleckému veľmi pekná. Ústa boli svieže, v nich beleli sa zdravé, biele zúbky, tvár zdravá a svieža, nezkazená ryžovou múčkou a farbou, oči jasné, hlboké ako skutočné jazierka.

Ružena vycítila Zákosteleckého obdivujúci pohľad. Jej tvár ešte väčšmi zružovela — a ústa usmiali sa.

„Mamička, pošlime niekoho do doktorov, že je pán Zákostelecký tu — žeby prišli po neho. Myslím, že susedovie učeň zabehne.“

„Máš pravdu, idem sama k nim, veď je to len tu. A ty dochystaj večeru, viem, budete hladní obaja. Dobre, že som viac prichystala!“

Mamička rezko odbehla a nechala tých dvoch osamote. A divno, kým tam vonku, vo vetre a búrke mali si vždy čo hovoriť a hovorili, teraz bolo ticho. Tak ticho bolo v izbe, že bolo počuť plieskanie dažďa o okná, kyvot hodín a tiché, trochu namáhavé kroky Ruženine. Zákostelecký sedel tam, kde ho posadila mamička: vo veľkom koženom foteli. Sedel ticho, akoby sa bál, že svojím slovom zaplaší túto chvíľu tichého šťastia. Ružena prichodila a odchodila ticho a priložila ešte tanierik, šálku na stôl, ako aj iné potrebné veci. Keď sa pani Kališová vrátila, Ružena doniesla čaj, ponalievala a ponúkla nečakaného hosťa. A teraz Zákostelecký ožil. Mamička skrútla rozhovor do prúdu. Vždy bolo dosť látky — a keď sa občerstvili, tu na žiadosť pohyblivej panej rozprával i o svojej rodine, menovite o nebohej žene a trojročnom synčekovi. Pritom vytiahol tobolku a z nej dve fotografie: jednu podobizeň mladej, peknej panej, druhú krásneho chlapčeka. Mamička obdivovala hneď jednu, hneď druhú, ale podržala si dlhšie chlapčekovu, Ružena zahľadela sa na peknú tvár mladej ženy a zamyslela sa. Taká mladá a tak skoro pri cieli. Tak málo žila, tak krátko bola šťastná, že len dva roky boli spolu, hovoril práve Zákostelecký. Prečo umierajú šťastní ľudia? Tí by mali žiť a blažiť i druhých, i seba.

Ale mamička nevedela dosť naspytovať sa na malého Bohuša. Všetko ju zaujímalo, čo hovorí, ako sa vyviňuje, ako bežká; a keď povedal Zákostelecký, že chlapček nedávno spýtal sa ho: „Otecko, prečo všetky deti majú mamu a len ja nemám?“ — tu mama temer zaplakala. „Ach, ty milé, ty drahé dieťa! Dá Pán Boh, že i ty budeš mať skoro mamu — a to mamu krásnu a milú!“ povedala so zápalom a presvedčením, veriac, že to ani inak byť nemôže, ako že Ludenka bude Bohuškovou mamou.

Ružena, sklonená nad podobizňou mladej ženy, mlčala. Tí dvaja nevideli slzu, ktorá padla na obrázok. Komu platila? Mŕtvej či živej?…

„Viete čo, pán Zákostelecký,“ hovorila mamička, „keď nabudúce prídete do Vlachičov, dovezte malého Bohuška — a toho dáte na ten čas k nám. Tu mu bude dobre: tak ho budem varovať, opatrovať! Veď i my chceme mať trošku radosti, však, Ružena?“

Ružena ako zo sna vzbudená pozrela na mamu a na hosťa. Prisvedčila a zasmiala sa ticho. Pravdaže, každý chce mať trochu radosti a každý túži po nej, prirodzená vec!

Na pitvore vrzli dvere: iste poslík sa vrátil.

Pani Kališová si vypočula, aké zvesti doniesol od doktorov. A učník rozprával:

„Pán doktor neboli doma, hneď ako prišli, išli do Vlachičov, lebo že sa páni na ceste prevrhli…“

„Pre Pána Boha!“ zvolala zdesená pani.

„Ale potom prišli pán doktor, dozvedali sa panej, či sú nie tam ten cudzí pán — a keď pani povedali, že som preto prišiel, boli radi. Že prídu, odkázali, že ešte idú do Vlachičov…“

„Ale nevieš, či sa poudierali, polámali niečo?“

„Povedali, že nestalo sa nič, len sa naľakali,“ referoval učník.

Zákostelecký, ktorý vyšiel tiež von, dal mu niekoľko grajciarov — a učník s radosťou zvolal:

„Dobrú noc vinšujem!“ a bežal preč.

„Ja musím ísť do Vlachičov!“ zvolala znepokojená pani. „Musím vidieť, či sa im nič nestalo!“

Ružena neodpovedala. Zmizla krásna chvíľa, zlá ruka ju zahnala… Veď to ani inak byť nemohlo, raz musí prísť triezva skutočnosť a zapudiť tichú radosť tohto večera.

„Ja myslím, milosťpani, aby ste nešli, aby ste počkali doktora. On vás uistí, že je nie tak zle, ináč by bol odkázal,“ radil Zákostelecký.

I sadli si oznove a besedovali, ale dobrá mamička bola roztržitá a počúvala, či nejde ešte čakaný doktor. Keď Ružena prešla izbou, videla, že pokrivkáva, zvolala starostlive:

„Ale, dievča, veď ty krívaš, čo ti je, bolí ťa noha?“

„Áno, slečna Ruženka sa udrela — a nechce sa priznať!“ žartoval Zákostelecký.

„A veľmi, dieťa moje?“

„Nie, mamička, nie, nemaj starosti, do rána to prejde,“ bránila sa, odnášajúc ešte náčinie do kuchyne.

„Nechaj to, sama všetko odpracem; sadni si, veď si unavená. Kdeže by nie! Celú noc nespať a potom celý deň na nohách.“

Ružena sadla si za stôl.

„Slečna Ruženka, ja myslím, že nám tento deň zostane pamätným, aspoň mne.“

„I mne,“ odpovedala Ružena. „Ja vôbec mám veľmi dobrú pamäť. Ostatne,“ povedala, nútiac sa k ľahostajnému tónu, „celá vec nezaslúži si toľkej pozornosti. Nepripisujte tomu taký význam. Každý by bol to isté urobil na mojom mieste. Ba ešte lepšie, lebo ja som vás zaviedla ešte i do vody a cez múr, — druhý by vás bol pekne-rúče odprevadil až do doktorov alebo do Vlachičov.

Ale keď mamička prišla dnu a pozrela na Zákosteleckého, pomyslela si:

„Divné, ten človek je ani mak nie znepokojený. A veď nehoda stala sa jeho vyvolenej a jej rodine. Divné, divné, že tak neukáže nepokoj!“

Vonku ozvali sa kroky a po chvíli vkročil doktor. Svojím hrmotným hlasom volal zďaleka:

„Tak tu mám hľadať ubehlíka? Dobrý večer, dobrý večer!“

„Ako je môj brat, pán doktor, neudrel sa veľmi?“ pýtala sa Kališová.

„Neudrel sa veľmi, len naľakali sa všetci. Ale majú sa celkom dobre, na tento čas celkom dobre. Dámy si robia výčitky, že ťa tam nechali, nuž ale sám si si príčina. Čože si sa nedržal Vlachičovcov? Há?! Ktože má mať starosť o teba?“

„Veď som ja to ani nežiadal. Uznám, že som sa mal sám poponáhľať, ale ako som prišiel na miesto, kde stáli vozíky, nenašiel som Vlachičovcov. Vrátil som sa a hľadal teba, ale ani teba tam viac nebolo. Pripojil som sa teda k iným pánom, ale tí sa ponáhľali. Vtedy postihnutý nielen vlčou tmou, ale i falošným studom — nechcel som prosiť cudzieho o pomoc…“

„Buď rád, že si takto obišiel; na Vlachičovie vozíku by sa ti bolo horšie povodilo.“

„Pravdu máte!“ dosvedčila pani Kališová. „Ktozná, ako by ste sa boli poudierali!“

„Mňa slečna doviedla tak šetrne a nežne domov,“ povedal Zákostelecký a pohľadom plným vďačnosti pozrel na Ruženu práve vtedy, keď zdvihla k nemu svoje hlboké, zarosené oči.

„To bolo tvoje šťastie, ináč mohla byť tá cesta osudná!“

„Bude sa páčiť šálka čaju, pán doktor?“ opytuje sa domáca pani.

„Prosím, veľmi vďačne prijmem. Dosiaľ nikomu neprišlo na um postarať sa o mňa, a som ako — prosím za odpustenie, — stýraný kôň!“

„Seď len, Ruženka, ja obslúžim,“ povedala matka Ružene.

„Pomysli si,“ povedal Zákostelecký, „slečna Ružena ranila si nohu!“

„A veľmi?“ pýtal sa doktor.

„Ó nie, nestojí to za reč, ani nebolí.“

„No, no, mohlo to byť horšie, ale ja som nie taký zlý, ako si myslíte, vy malé, divé vĺča!“

Pri tom si sadol, ukrojil si chleba, vzal, čo doniesla pani Kališová na stôl — a keď po chvíli i s čerstvo uchystaným čajom prišla, pribral sa k nemu s chuťou závideniahodnou.

„To bola znamenitá myšlienka,“ hovoril plnými ústami. „Doma by som sa toho nebol dožil ani o hodinu, hoci mám tri slúžky.

Pomyslite si, deti rozkričali sa, kuchárka nebola doma, kľúč od domu sme tiež nemali, deti plakali, ba rozplakala sa temer i moja žena — a neviem, či i teraz ešte neplače. A teraz poďme, ja musím ísť ešte do Vlachičov. Ideš i ty?“

„Nie,“ odpovedal Zákostelecký, vstávajúc zo svojho pohodlného miesta.

„Je už pozde — a musel by som sa pristrojiť.“ Zobral sa, ako bolo možno po takej príhode, a po srdečnom lúčení a ďakovaní obaja páni odišli.

Dážď utíchol, po nebi ešte preháňali sa oblaky, ale už nebola taká tma, keď kráčali ulicami mesta.

„Čo, braček, zajtra sa predsa zasnúbime?“

„Áno, zasnúbime, ale s maličkou zmenou: snúbenica menuje sa Ružena Kališová.“

„Do…!“ zvolal doktor. — „No, to som si mohol i myslieť. Taká príležitosť zblíži ľudí viac ako dlhé návštevy. Predsa vĺča dostalo svoju korisť, — nič, neprotestuj, bola vĺčaťom! — a to kedykoľvek mohlo, ukázalo nám zuby. No, že má zlaté srdce, o tom nepochybujem, viem, že si asi to chcel povedať. Ale týmto činom obráti sa tunajší svet na ruby! To sa ešte nestalo, je neslýchané, aby od Vlachičov odišiel pytač skôr, ako by bol dostal košík. A potom, môžeš vedieť, že Ružena nemá ničoho. Jej ujec spravoval jej majetok, matka mu dala úplné plnomocenstvo — a tak šafáril, že ani sám nevie, čo si zachráni. Mal veľké straty i sporiteľňa je zamočená, ale tá sa dala v tichosti intabulovať na Vlachičove domy.“

„Ja viem, že je Ružena chudobná,“ pretrhol Zákostelecký prúd doktorovej reči, „vôbec, ja ju poznám lepšie ako vy všetci. A nežiadam si s ňou bohatstva, nič iné, len ju samu, jej priamu, čistú, beznáročnú a smelú dušu, jej vrelé srdce.“

„Tak je dobre — a ja som prvý, čo ti blahoželám. Ale je tu testiná; no, tej sa neboj, to je zlatá duša, ja ju dobre poznám, viem oceniť, čo dostane sa jej často u Vlachovičov.“

„Aký milý je ten Zákostelecký!“ chválila Kališová, keď ostala sama s Ruženou. „Veru, Ludenka môže byť šťastná — a myslím, že i bude. A tetka Lotka dostane dobrého zaťa, možno najlepšieho zo všetkých. Veď ich ten bude na rukách nosiť, len či si to budú vedieť oceniť!“

Ružena s výrazom bolesti počúvala matkine slová. Sedela na diváne, čo robievala, len keď bola veľmi unavená, zatvorila oči a spopod mihalníc drali sa jej slzy.

„Bolí ťa tá noha, dieťa moje?“ — láskavé opytuje sa matka. „Poď, ľahni si, dám ti obkladok na ňu!“

Ale Ružena dala sa do usedavého plaču. To naľakalo prekvapenú starenku nemálo, lebo Ružena takto temer nikdy neplakala.

„Čo plačeš, dieťa, veď je to nie tvojou obyčajou? Ešte mi ochorieš, — ruky ako ľad — a čelo samý oheň!“

„Ó, mama, mamička,“ zaplakala Ružena v záchvate žiaľu, „poďme preč odtiaľto, ďaleko, ďaleko!“

„Ale, dieťa, prečo, načo? Stalo sa niečo — vari Knottek?“

„Čo by len to, — toho som odbavila, ale, mama moja, ja zajtra nechcem vidieť — nikoho, nikoho — ani Vlachičovcov — ani — jeho. — Ja nepôjdem do Vlachičov, — nech mi dajú pokoj!“

„Ale prečo, kto ti ublížil? Zákostelecký?“

„Nie, nie, neublížil, mama. On je milý, dobrý, zlatý človek — ale ja ho nechcem viac vidieť, nechcem, lebo ja by som mu pri najbližšej príležitosti musela povedať, že ho milujem.“

„Ach, dieťa, nešťastné dieťa moje!“ zaúpela matka, objímajúc, hladkajúc rozčúlenú dcéru. „Konečne by to nebolo tak zle, keby on práve nebol zvolil inú, Ludenku — a tá — viem, že ho neprepustí!“

„Práve preto, mama — ja musím odísť. Kamkoľvek, za akýmkoľvek čestným povolaním. Kam najďalej, aspoň sa utíšim, upokojím — a kým bude po všetkom. Všetky víťazstva dopriala som jej úprimne, bez závisti, ale toto jedno priviedlo ma temer do zúrivosti… Ó, mama, keby si vedela, ako kradmo vtiahla sa táto láska do môjho srdca! Už jeho hlas čudne sa ma dotkol — a ja hľadala som na ňom chyby, nedostatky — a keď som ho viedla, odkázaného celkom len na moju pomoc, takou šťastnou, takou poctenou cítila som sa tým, že mohla som mu preukázať službu; vidieť ho trpiaceho a prispieť mu, ja jediná zo všetkých, čo tam boli…“ Tak žalovala Ružena ako v blúznení. Konečne ju matka uložila, utíšila, prikladajúc ešte dlho studené obklady na ranenú nohu a horúcu hlavu.

Ráno znovu vyšlo slnce ako víťaz na jasnej oblohe. Príroda občerstvená zaskvela sa v svojej bohatej letnej kráse. Všetko ožilo znovu, i tešilo sa životu, akoby nikdy nebolo bývalo tieňa smrti a nešťastia.

Zákostelecký po dlhom a vážnom uvažovaní utvrdil sa v predsavzatí, že vyhľadá Ruženu a otvorene požiada ju o ruku. Zatúžil po nej, po jej hlase, po jej teplej mäkkej, a predsa pevnej rúčke, po pohľade jej očú. Ťažko mu bolo dočkať sa rána a hodiny, v ktorej mohol odísť do Kališov. Nečakal predpoludnia, ale presvedčený, že u Kališov už včas ráno je všetko v poriadku, vybral sa z domu.

Doktora už doma nebolo, doktorka ešte spala.

Vo dverách domu stretol sa s pani Kališovou, práve keď zamykala dvere a chcela odísť. Mala klobúk na hlave, plášť na sebe. Bola ustarostená, utrápená.

Od zadivenia ani nevedela, ako ho pozdravila — a otvoriac dvere, zavolala ho dnu. V izbe bolo príjemne, chladne, čisto a vzdušne.

„A slečna Ružena?“ spýtal sa Zákostelecký, sadajúc na kreslo.

„Odišla,“ — odpovedala chvejúcim sa hlasom Kališová, sadajúc na stoličku a premáhajúc slzy.

„Do Vlachičov? Tak zavčasu?“

„Ach, nie, nie do Vlachičov — predbežne išla do Prešporka; máme tam rodinu, krem toho ona chce prezvedieť sa niečo o poštárstve.“

„O poštárstve? Načo?“

„Chce byť poštárkou!“

„Poštárkou — nemožno, Ružena!“ zvolal Zákostelecký a prudko vstal z kresla. „Včera o tom nič nevravela.“

„Nehovorila, ale dávno o tom húta, aby sa niečoho chytila — a tu v noci vstala, hľadala listy od prešporskej sesternice a odhodlala sa ísť. Nebolo možno zadržať ju, nasilu chce mať nejaké povolanie!“ rozprávala matka temer s plačom.

„To nerozumiem, nechápem — a predsa, myslel som si, že ju už poznám! Ako krásne predstavoval som si túto chvíľu! Chcel som jej ďakovať v mene mojom a v mene svojho syna, že mi zachránila život, lebo bez nej iste by som bol zahynul. A pritom prosiť ju, aby tá jej dobrá rúčka i ďalej viedla ma životom, že iste ukázal nám Boh, že máme kráčať spolu chodníkom žitia k cieľu. Chcel som sa opýtať, či náklonná je ujať sa mňa úbohého, keď sama povedala, že moja choroba je nie príčinou na opovrhnutie. A hľa — odišla mi… Či necítila, aká mi je milá a drahá?“ Zákostelecký rozčúlene chodil po izbe.

„Ale, pán Zákostelecký, — ona to nevedela — a potom — vy a Ludenka?!“

„Ó, milosťpani, slečna Vlachovičová je nie ženou, akú ja potrebujem! Ona by nebola šťastná a ja tiež nie; ona ma nerozumie a ja ju. Jej žiaľ nebude hlboký, keď stratí, čo ešte nebolo ani tak jej vlastné, i poteší sa, nájde náhradu. Hľa, hovorí sa, že pán Vlachič zle stojí a to i telesne — a predsa slečna dostala tej noci hudbu od starodávnych ctiteľov.“

„Ó, ten nerozum, ten Hirthy! Počula som o tom, práve pred chvíľou bola tu slúžka pre Ruženu. A tak jej Ružena dohovárala a zazlievala, že prijíma dvorenie od takých pánikov!“

„Ružena! To je iný charakter! Len prečo odišla? Nepovedala vám? Veď i noha ju bolela, ista mala vážnu príčinu odísť. Urazil ju niekto?! Dosť už bolo tých urážok; i včera pri tej zbierke tak podlo správala sa spoločnosť voči nej a nezastal sa jej nikto!“

„O tom ani nevravela,“ povedala Kališová, nevediac, čo má povedať, čo nie. „Niekedy sa tak prenáhli, i teraz, keby nebola odišla.“

„Prenáhlila sa? V čom? Ó, vy viete — ona neodišla bez príčiny!“

„Áno, ale, pán Zákostelecký, — dievčatá mávajú tajnosti.“

„Ružena ich nemá!“ zvolal Zákostelecký. „A keby tu bola, povedala by mi priamo, úprimne a otvorene.“

„Veď práve preto odišla.“

„Práve preto?!“

„Áno, lebo ona úprimná, neschopná sa pretvarovať nebola by mohla sa premôcť, i nechcela sa zísť s vami, nechcela byť prítomná Ludenkinmu šťastiu… Ale, odpusťte, i tak už mnoho som povedala a ktosi ide, musím pozrieť…“ Celá pomätená vyšla a pritiahla dvere za sebou.

Zákostelecký v prudkom vzrušení hodil sa na diván. Začal chápať, prečo Ružena odišla, a blažená predtucha, ba istota šťastia zalomcovala ním. A zvonku počul hlas Ludenkin:

„Dobré ráno, tetka, kde je Ružena? Je pravda, že odišla?“

„Pravda, Ludenka! Išla do Prešporka.“

„Čo to stvára? Včera pohoršil sa celý svet na jej smiešnom výstupe — a potom tajde proti noci do hory, nechá všetko tak, i moje veci.“

„Tvoje veci sú tu, doniesla ich…“

„A domov idúc zoberie Zákosteleckého a ide s nim sama v búrke a v noci. Či sa to svedčí?“

„Ale, Ludenka, utíš sa, nemysli hneď tak zle o všetkom.“

„Všetko nám kazí, všetko. Prečo Zákostelecký nešiel s nami? A čo to bolo s tým zlatníkom? Bolo jej treba zavádzať zbierku, kde sú ľudia rozličnej národnosti?“

„Ludenka tichšieže, pováž, — a veď tam boli prevažne naši.“

„A potom večer,“ pokračovala Ludenka, „prečo neprišiel k nám, ale tu mu dáte večeru.“

„Bol taký premoknutý, Ludenka.“

„Mama sa strašne hnevá; iste Ružena len preto odišla, že nechce k nám prísť. A ak oteckovi sa niečo stane, ona bude toho príčinou…“

„To nie, Ludenka, to už nie!“ bránila sa starenka. „To bude dopustenie božie.“

„A zaslúžený trest,“ hovoril pre seba Zákostelecký, ktorému ťažko bolo nevyskočiť von — ale protivilo sa mu byť nezdvorilým.

„Nejdeš dnu, Ludenka?“ akosi neisto povedala Kališová.

„Nie, nejdem, načo? Povedala som ti, čo som chcela, pravda, ty si nie príčina; mama vraví, že si prislabá oproti Ružene, ona by si zaslúžila kázeň. Však ju ona ešte dostane. Idem domov, azda už máme tam niekoho. Zbohom, tetka!“ „Pá, dieťa moje, pozdrav mamu, otecka, a nehnevajte sa!“

Zákostelecký vstal temer nahnevaný. Ako môže matka Ruženina ešte prosiť, aby nehnevali sa tí, čo ju urazili? Prílišná dobrota je nie viac dobrotou. — Keď vošla dnu, povedal jej:

„Ale, milosťpani, ako ste mohli so slečnou Vlachičovou ešte tak láskave hovoriť?“

Ona usmiala sa láskave: „Milujem ju a ľutujem — a ešte teraz, keď práve Ružena bude príčinou jej sklamania.“

„Nie, nie Ružena je toho príčinou, ona sama a jej nerozumná matka. Vy ste priveľmi zhovievavá k cudzím, a tým trpí vaše vlastné dieťa. — Ale nebude viac trpieť ani poníženia, ani urážky, dá Boh, že si ju nájdem, kdekoľvek je, a dovediem si ju domov. Však, mamička naša — a vy pôjdete s nami, budete prežívať naše šťastie, beztak milujete už môjho Bohuša!“

„To drahé dieťa, Boh ho požehnaj!“ povedala dojatá Kališová, v ktorej ozvala sa budúca stará matka.

Keď odporúčal sa Zákostelecký, pribehla Marka Vlachičovie. Bola zadychčaná a predesená.

„Nie sú tu naša slečinka?“ spytovala sa.

„Nie, pred chvíľou odišli; čo je!“

„Pán sú zle.“

„Bože môj!“ zaúpela pani Kališová. Zákostelecký ju objal a tešil. Ona, premáhajúc sa, opytovala sa ďalej:

„Čo sa stalo?“

„Dostali vraj akési písma do kancelárie, a pani neboli tamdnu a potom pisár vybehol, že pána porazilo.“

„Ó, môj dobrý, drahý brat!“ kvílila Kališová. „Ale je nie mŕtvy?“

„Ešte nie — ale ukazujú, že chcú slečinku vidieť, ešte neviem čo, ale musím ísť, neviem, ako to, že som ich nestretla!“

„Poďme k nemu!“

„Odprevadím vás, ale k nemu nejdem. Moja prítomnosť, ako veci stoja, neuspokojila by ho. Ľutujem ho, chudáka, on tiež bol postihnutý slepotou, vlčou tmou, jemu nikto neprišiel na pomoc, kým bol čas. Ja mu pomôcť nemôžem. — Hľa, niet dokonalého šťastia na svete: i do nášho padla kvapka blenu, ale silný duch a naša viera premôžu ešte i túto horkosť a my vybudujeme si rodinné šťastie na základe opravdivej lásky, dôvery a úprimnosti.“

Láskave, synovsky pobozkal Kališovú jej budúci zať — a potom ona šla do bratovho domu po smutnej povinnosti.



[1] vegyes kereskedés — maď., obchod s miešaným tovarom

[2] sklep — obchod

[3] Bazár — maďarský módny časopis v minulom storočí

[4] reprezentovať — predstavovať

[5] žertvovať — obetovať

[6] diškrécia — malá odmena za preukázanú službu

[7] dada — služobná pri deťoch

[8] konvencia — spoločenská forma

[9] budúnok — stavanie





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.