Zlatý fond > Diela > Čo komu súdené


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Čo komu súdené

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov


 

Čo komu súdené

Pani Stukavá, vdova po gymnaziálnom profesorovi, ležala chorá na bolestnú lámku. Detí nemala už doma; syn, advokát, oženil sa a býva ďaleko; dcéra vydatá pred rokom, pripútaná je k maličkému a nemôže prísť opatrovať matku. Povahou bola pani Stukavá i tak vždy nespokojná; i žehrala aj teraz, žalujúc sa želiarke[1] Nitkovej, ktorá ju ošetrovala:

„Tak je to. Vychovaj si deti — a ony ťa opustia! Pre svoje deti môžem i umrieť…“

„Aspoň si ich dobre zaopatrili, pani urodzená!“ tešila ju Nitková.

„Ach, také zaopatrenie! Bola som a budem vždy nešťastná, osudom prenasledovaná osoba! Keby som si aspoň týchto študentov nebola vzala do stravy! Ani poriadneho obeda im nemá kto uvariť!“ žalovala sa pani Stukavá.

Keď ošetrovateľka odišla, trápila sa pani ďalej:

„Čo robiť?“ dumala. „Pohnúť sa nemôžem, Linka prísť nemôže, z Ady je tiež nič. Viem už čo. Odpíšem sestre, aby mi poslala jednu zo svojich dcér. Má ich, psota, šesť — a siedmeho chlapca. Ale ktorú? Amálka sa vydala, Drahotína je mladou nevestou a iste šije si výbavu, nasleduje Margita. Áno, tú nech mi pošlú, tá môže byť asi osemnásťročná. Pravdaže, musím jej niečo dať i cestu zaplatiť: ach, ach, kúpim jej na šaty, na pracie, — to ma nebude toľko stáť ako najatá žena, a budem mať tu niekoho zo svojich!“

Tak i urobila. Písala sestre do Pečeníc list s nárekom na osud a kríž, ktorý večne nosiť musí; napokon prosí, aby jej prepustili Margitku na ten čas, kým neozdravie.

V Pečeniciach list vyvolal nemalý rozruch. Tam mali prácu pekne podelenú a každý usiloval sa konať svoju povinnosť. Otecko v úrade, potom staral sa o včely a štepy, mamička mala záhradu a pole, Margitka kuchyňu a gazdovstvo, všetci pritom, keď stačili, pomáhali Drahotínke pri hotovení výbavy.

Práce teda dosť, ale bolo dosť i veselosti a nevinnej zábavy.

A kto chcel pomôcť, ten nájde i spôsob.

Peterskovci neradili sa dlho, videli, že je tetuške pomoc potrebná, i vypravili Margitku do mesta.

Vypravili ju samotnú. Chudobné dievčatá musia cestovať bez sprievodu (gardedámy),[2] a vedia, že majú byť samy sebe strážou najlepšou. O Margitke domáci vedeli, že si dá na všetko pozor, a preto odprevadili ju na stanicu, pričom pobožná matka vzdychla: „Choď, dieťa moje, vo mene božom!“

Na väčšej stanici v N. Margitka musela presadnúť. Vystúpila, pozbierala svoje veci a chcela ísť do čakárne. Tam však bolo tma, dusno, plno ľudí a detí; vyšla teda na perón a opretá o zábradlie dívala sa na hmýriaci sa národ. Zamyslela sa. Jej duch zabiehal vopred tam, kam ide. Nečakala nič zvláštneho, vediac, že nejde za zábavou, ale kvôli chorej príbuznej a jej študentíkom — jednako tešila sa aspoň premene, niečomu novému. I to počula, že na námestí hráva večierkami hudba — a Margitka hudbu tak rada počúvala! Azda ju kedy-tedy počuje.

Ako tak stála, prechádzali vedľa nej ľudia a obzreli si ju. Niekoľko švihákov temer dotieravo hľadelo na ňu, no, vidiac, že ich pohľady míňajú sa cieľa, zamierili na druhý koniec perónu — k reštaurácii. No ešte jeden si ju obzrel, švihák nebol, ale bol iste veľkomešťan; zovňajšku veľmi slušného, vážny, temer zasmušilý, s výrazom nudy a nespokojnosti na tvári. Niekoľko ráz pomaly, temer lenivo prešiel vedľa Margitky v sprievode staršieho gestikulujúceho a veselého pána, a kedykoľvek pozrel na ňu, hľadel skúmavo, prísne, temer podozrivo.

Na stanicu prihrmel vlak. Margitkou trhlo ako človekom nezvyknutým na hrmot železníc. Ale hneď sa vynašla, že je to ešte vždy nie ten vlak, ktorý čaká. Z vozňov vyrojili sa cestovatelia, jedni sa náhlili, druhí kráčali ticho, akoby v povedomí, že bez nich vlak neodíde. Margitka zvedavo pozerala na príchodiacich. Tu utkvel jej zrak na žalostnej skupine: z vozňa III. triedy skočil človek v robotníckej halene, za ním podával mu druhý — ženu sediacu na stoličke do náručia. Žena iste bola chromá, nevládne sedela na stoličke, opierajúc sa o mužských, ktorí ju niesli. S nežnosťou hľadel na ňu jeden — iste to bol jej muž, a niesol ju na nástupište. Ľudia súcitne vystupovali sa im z cesty. Margitkine ružové líčka zbledli vnútorným pohnutím. Toľké nešťastie, toľká bieda!

Medzitým chorú so stoličkou položili na nástupište neďaleko Margity. Jej muž odbehol za občerstvením. Chromá žena s výrazom veľkej bolesti na tvári chcela hlavu oprieť o stenu a tu udrela sa o múr. Hneď bola Margitka pri nej, podoprela jej hlavu, vzala, ručníček z ruky a utrela chorej pot z čela a slzy vyvolané bolesťou. I prihovorila sa jej láskavo, odkiaľ a kam cestuje? Že z Fr. fabriky a do Pešti, do nemocnice, že im to vykonal akýsi veľkomožný. Ďalej chorá ťažkým stonaním pretrhávane povedala, že pri maličkom natoľko ochorela, že nevládze sa postaviť na nohy.

Nevedela Margitka, že prechádzajúci ľudia hľadia na ňu s rozličnými úsudkami. Nedbala, lebo poslúchajúc len hlas svojho srdca, poskytla trpiacej pomoc a útechu. Skoro behom vrátil sa manžel chorej s pivom a rožkom. Chorá napila sa a vďačne vzala, rožok do ruky.

Hlas vrátneho, oznamujúceho stanice, vyrušil Margitku; pobrala veci, povedala srdečne zbohom chromej žene a poberala sa, sprevádzaná vďačným pohľadom úbohej trpiteľky, do vozňa. Tam zastala pri obloku, aby ešte raz videla nešťastnú chorú. Ako sa zadivila, keď videla pri nej stáť pána veľmi elegantne oblečeného, práve v tej chvíli, ako položil väčší peniaz na kolená ženy — a ponáhľal sa medzi vstupujúcich. Chorá chcela protestovať, jej muž v tej chvíli nebol tam, a keď prišiel darca, už zašiel ďalej — a stratil sa medzi druhými.

Margitke poskočilo srdiečko radosťou a potešením, cítila, že ju čosi púta k tomu divnému, zasmušilému, a predsa — iste takému dobrému pánovi. A zaradovala sa ešte viac, keď ho videla vstupovať do toho istého vozňa, kde bola ona. Prešiel vedľa nej, ukloniac sa slečne stojacej vedľa Margitky, a vstúpil do posledného oddelenia, kam ho volal jeho starší spoločník. Zo susedného oddelenia vyšla staršia dáma a opýtala sa slečny po maďarsky:

„Poznáš toho mladého človeka?“

„Poznám — predstavila mi ho raz Lujza. Je to istý Palánsky z Pešti, úradník v akejsi súkromnej spoločnosti. Má výnosný úrad, je bohatý, — ale — čudák.“

„Prečo?“ vyšetruje staršia dáma.

Mladšia uhla plecom.

„Má divné náhľady. Hľadá vraj len veľmi bohatú partiu, alebo ženu nejakej ideálnej hodnoty, akýsi pravzor ženskosti,“ doložila s úsmeškom.

„Čo pod tým myslí?“

„To azda ani sám nevie. Všeobecne sa myslí, že sa niekedy musel sklamať a zanevrel na ženy, — alebo čosi podobného. Takí nespokojní ľudia vzbudzujú vždy viac zvedavosti, než zasluhujú. K tomu ho upodozrievajú, že je pansláv.“

Prišiel konduktor, Margitka nepočula viac. Ale toho dosť bolo, aby vzbudilo jej sympatiu — a kto jej to zazlieva? — i zvedavosť. Po chvíli prešla viac ráz chodbou a mimochodom kukla do oddelenia, kde pohodlne sedeli tí dvaja, fajčili jemné cigary a zhovárali sa po slovensky. Mladší ju nevidel, nezbadal, ale starší si jej povšimol — a keď druhý raz prešla, usmial sa. To Margitku zahnalo na predošlé miesto, odkiaľ zbadala, že raz vyšiel i Palánsky na chodbu — a odišiel naspäť. Ako lapená pri priestupku stála pri obloku a dívala sa von do ubiehajúceho kraja, nevidiac nič, — lebo všade mala na očiach len tú zvláštnu hlavu so zasmušilým, záhadným výrazom v tvári a s tým šľachetným — o tom bola presvedčená — srdcom v hrudi. Je to hádanka nášho srdca, že nás to tajomné, to často nebezpečné, ba i nedostižné tak púta ako deti, ktoré sa dívajú rady do priepasti alebo z mosta do hlbín dravej rieky…

Margitu to mrzelo, chcela zahnať vidiny, ktoré sa vždy pred ňou stavali, ale dlho darmo. Len keď zastali na stanici mesta Roďalova, prišla na iné myšlienky. Čakali ju tam traja chlapci, študenti. Najstarší, Gusto, smelo predstúpil a spýtal sa:

„Ste to vy, slečna Peterská?“

A nečakajúc ani odpovede, zavolal druhému:

„Vidíš, Števo, však som ti vravel, že je to ona!“

Mladší hneď pochytali, čo mala pri sebe. Gusto pýtal lístok od kufra, že ho oddá nosičovi, — aby oni len šli napred. Tak pohla sa malá spoločnosť mladým, rozvíjajúcim sa stromoradím do mesta. Cestou predbehávali ich koče: v jednom sedel Palánsky so svojím sprievodcom — a Števko, štuchnúc Milka, šepol:

„Pán Banko!“

Oba schytili klobúky a pozdravili pána sediaceho v koči.

Tetuška prijala Margitu s výlevmi žiaľu, no i spokojnosti, že má už niekoho zo svojich pri sebe.

„Aspoň mi týchto šarvancov opatríš,“ hovorila ukazujúc na chlapcov, čakajúcich na obed.

Tetuška bývala na druhom poschodí pekného domu na námestí.

Byt pozostával z dvoch izieb, alkovne,[3] kuchynky a dosť tmavej chodby. Menšia izba bola spojená s kuchynkou, do väčšej išlo sa z chodby. V menšej bývali chlapci, tam i jedávali a sa učili.

Len čo prišla Margita, rozhliadla sa po dome a začala svoju robotu. Obliekla si iné šaty, vzala zásteru a išla vysluhovať chlapcov. Robili krik, ona ich upravila na poriadok — a chlapci poslúchli, nie tak z rešpektu, ako aby jej urobili po vôli.

O niekoľko dní Margita vžila sa cele do nového prostredia. Tetuškine slabosti, jej spôsob myslenia, nárek na ľudí a na osud nevplývali na jej veselú myseľ a nekalili jej detinskú vieru. Konala všetko veselo, z dobrej vôle. S pomocou malej slúžky Marky (lebo zo skúsenosti pani Stukavá držala len lacnejšie slúžky) varila, obsluhovala tetku, riadila a zavše i šila.

Keď tak chodila okolo tetušky so svojím nepovedomým pôvabom a ľahkosťou pohybov, v svojich čistých, prostých, a predsa vkusných, svetlých šatočkách, pozorovala ju pani a povedala si v duchu:

„Hodné dievča, — nielen na tie šaty jej kúpim, ale dám jej ešte niečo. Ale čo? Ach, dám jej tie dve vázničky, čo Linka doma nechala, nechže má radosť.“ Vázničky bola dostala Linka na jarmočné a boli kúpené v 27-grajciarovom bazáre.

Margita na ulicu nechodila, len s Markou nakúpiť veci potrebné do kuchyne. Z veľkej izby z obloka videla na námestie a ďaleko do belasej diaľky. Z druhej strany, z malej pavlače zabiehal jej pohľad ponad strechy domov na hory a vrchy, posiate tu i tam dedinkami. Všade panovala už šumná Vesna, hory každým dňom krajšie zelenali sa a lúkám pribúdalo bujnosti a krásy. Tetuškina choroba nedovoľovala dlhší pobyt mladej ošetrovateľke mimo domu. Bolesť v údoch a s ňou súvisiaci nárek ešte dostavovali sa často a zaplašovali pokoj a veselosť z domu. No, mladosť prahne po životnej radosti, a preto i Margitka často si zaspievala.

Ktoréhosi dňa chystala obed. Marka hladila bielizeň a unúvala slečinku, aby ju naučila piesne, ktoré spievala, tie ešte nepozná. Aby spev nerušil chorú, zatvorili si devušky dvere na chodbu a do izby. Spievali a pracovali pritom usilovne.

V horlivosti nezbadali, že na chodbe stojí dáma vo veľmi elegantnom domácom oblečení a hľadí sklenými dvermi do kuchyne. Pozerala s rastúcim záujmom na Margitku, ako stojí pri table a miesi cesto do polievky. Hlávku mala na spôsob mladých žien obviazanú pestrým ručníkom, aby neposlušné, rusé vlásky nepadali do bieleho čielka. Oblečená v ľahké, pracie šaty, opásaná zásterkou, majúc vysúkané rukávy, ruky čisté, biele, okrúhle a obratné, upútala pozornosť elegantnej, ešte mladej pozorovateľky. Že tú prácu Margitka nekoná po prvý raz, vybadala dáma hneď, — a že pri tom kladie váhu i na čistotu a úhľadnosť zovňajšku, posúdila, ako len žena ženu môže posúdiť. Počkala, kým Margitka cesto i rozhrnula a na drobné rezančeky pokrájala. Ako jej to šlo zručne — a ani raz sa neporezala! S úsmevom uspokojenia pozerala i na peknú, ružovú tváričku, počúvala zvonivý, do srdca vkrádajúci sa hlások, ako učila Marku spievať:

„Zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, veru ho neminie.“

Dáma kývla hlavou a obávajúc sa, že ju Margitka konečne zbadá, pomaly odišla chodbou schodmi dolu… Na druhý deň zas prišla — a nevidená znovu pozorovala Margitku pri inej práci. V ten deň vošla i k pani Stukavej, ktorá, milo prekvapená, snažila sa sadnúť si na posteli.

„Len ticho, len ostaňte, pani profesorová, ja som len tak prišla kuknúť, ako sa máte.“ Tak vravela pani a hrozila prstom. Potom nenútene pritiahla stoličku a sadla si na ňu.

„Ach, ach,“ stonala pani Stukavá, „nuž nie dobre, pani domáca. Ďakujem, ďakujem, že ste si spomenuli na mňa!“

„Veď by som bola prišla i skôr, ale som mala hostí, brat tu bol, — i my sme boli volaní do Šlekerov.“

„Ach, vari naozaj? Či bude z tej raži múka?“

„Nebude, pani profesorová, ten môj Vojtech je taký zatvrdilec. Toľko mi robí starostí ako druhí štyria. Odkedy rodičia umreli, len kvôli nemu sa trápim…“

„Viem, viem dobre, keď nemáte iného trápenia… Ináč bolo by vám pridobre.“

Mladá pani neodpovedala hneď; len ticho vzdychla, po chvíli pýtala sa znovu:

„Koho to tu máte? Videla som v kuchyni šumné dievčatko.“

„To je Margitka, dcéra sestrina, však sestru poznáte, — pomyslite, jedna z tých šiestich. Tá moja sestra má tiež dosť, psota, — ale má veselého ducha, ešte im je vari rada! A len jeden chlapec!“

„Šťastná matka,“ vzdychla pani domáca.

„Veru šťastná, skutočne, — už jednu vydala, druhá je mladou nevestou — a toto, toto strídža tiež neostane dlho; akýsi Prešovský vraj chodí do domu.“

„Tak? A či vie niečo?“ opýtala sa pani temer ľahostajne.

„Obstojne. Chudobné dievča musí aspoň pracovať vedieť. Čože má iného čakať?“

Pani domáca odporúčala sa a odišla.

Niekoľko dní zatým sedela raz popoludní Margitka pri tetuške a čítala jej román z novín. Jej mladý, zvonivý hlások vkrádal sa lichotivo do duše chorej — a že práve bolesti už stíchli, zadriemala tetuška pod vplyvom Margitkinho hlasu. Margitka to s potešením videla, ale čítala ďalej, vediac, že ak prestane, i spánok sa skončí. Ani nezbadala, keď vo dverách zjavila sa pekná, plná postava pani domácej — a skúmavo pozerala na dievčinu. Táto, akoby cítila, že cudzie oči spočinuli na nej, zdvihla hlávku a prekvapená vstala privítať návštevu. Pani domáca položila prst na ústa, aby nezobudila spiacu, ale tá už otvorila oči a prebrala sa…

„Vari som zadriemala? Však sa to už dávno nestalo! Ach, vitajte, pani Banková, — ráčte si sadnúť, — Margitka — neráčite ju ešte znať? — to je dcéra sestrina, — daj stoličku.“

Margitka uklonila sa úctivo a podala stoličku, na ktorú pani Banková sadla.

„Nebudem dlho, pani profesorová, chcem ísť na prechádzku, do záhrady, — a, ak nemáte nič proti tomu, vezmem i slečnu so sebou, však ešte nebola von z domu?“

„Nebola, nebola,“ zvolala prekvapená Stukavá.

Nemohla si hneď utvoriť úsudok, čo pohlo pani Bankovú, v priateľstve ináč veľmi zdržanlivú, temer chladnú, k tejto blahosklonnosti. Iste len rozmar. Ale takým dámam i rozmar sluší, a preto zvolila.

Margitka akoby ešte celkom neverila, zadivená pozrela na svoju tetušku. Keď videla, že tetka skutočne privolila, s radosťou odbehla do druhej izby, aby sa preobliekla.

Za ten čas sa panie zhovárali; pani Banková zaujímala sa o dievča a jej rodinu, pani profesorová však vždy prešla na svoju vlastnú biedu a nešťastný „osud“. Na podobné reči bola pani Banková už taká privyknutá, že sa ani nepokúsila potešovať túto nešťastnú osobu.

Keď Margitka, cele pristrojená na svoju prvú prechádzku po meste, vyšla z bočnej izby, zvolala pani Banková:

„Vari už? Veru musím povedať, že to šlo skoro! Ukážte sa!“

Margitka prišla k posteli tetuškinej, musela sa raz, dva razy zvrtnúť, aby ju obe panie dobre videli, na prípadný nedostatok poriadku a čistoty upozornili. Ale nič takého nenašli, hoci kritického ducha nechybovalo ani jednej.

Tetka naložila Margitke, aby ešte chlapcom prichystala olovrant, Marke vydelila prácu a prikázala jej, aby sa usilovala, napokon aby všetky kľúče doniesla a položila na skrinku k posteli.

Kým dievča plnilo rozkazy, utvorila si pani Banková úsudok o Margitke. A ten znel:

„Čudné dievča, táto Margitka. Akoby z druhého sveta, z druhého, šťastnejšieho sveta. Že je nie bohatá, vidno zo všetkého, ale jej chudoba je čosi — takrečeno závideniahodná. Jej zovňajšok je chutný, temer elegantný — a predsa taký — lacný. Niet nijakého prepychu, ani skvostu, a predsa je všetko na nej pekné a slušné. Je skromná, lebo má rukavičky staršie, ale sú pršteky pozašívané a ani jednej gombičky nechybí. Ani slnečník a klobúk sú nie nové. Možno po staršej sestre, ako to býva. Veď, hľa, tej treba nové veci, lebo tá sa vydáva. Zo šiat dievčatka šíri sa vôňa fialiek, a to opravdivých, a nie lacnej voňavky, od ktorej nás rozbolí hlava. Vcelku je to dievčatko roztomilé, aspoň sa tak vidí; čo je v nej, to uvidíme pozdejšie. Ale tak myslím, že mať takýchto šesť dcér je nie práve nešťastie, ako súdi táto stará osoba, ale požehnanie.“

Prúd pozorovania a reflexií[4] mladej panej skončil sa slovami pani profesorovej:

„Tak, môžeš odísť. A daj si pozor, neobzeraj sa tu napravo, tu naľavo, aby nepovedal hneď každý, že prichodíš rovno z dediny.“

Margitka s úsmevom prijala dobrú radu, bozkala tetuške ruku a ponáhľala sa za pani Bankovou, ktorá svojím chladným, panským spôsobom už skorej podala chorej ruku na rozlúčku.

Ledva zišli obe zo schodov a vyšli na ulicu, vzala pani Banková ruku dievčatka a zavesila ju na svoje rameno.

„Privyknutá som chodiť párom,“ povedala veselo a začal hneď rozhovor taký pútavý, že Margita zabudla na to, že s touto paňou vidí sa dnes po prvýkrát. Nezbadala, že zakrátko vlastne len ona rozprávala a pani naslúchala.

Všetko, čo sa devušky a jej rodiny týkalo, zaujímalo mladú, bohatú paniu. Zvlášť o domácom živote a o výchove dcér chcela dopodrobna vedieť.

„Viem,“ povedalo dievča ohľadne domácnosti v rodičovskom dome, „že každé dieťa vidí v svojich rodičoch ideál všetkého dobrého a príklad pre život.“

„Aspoň by tak malo byť,“ podotkla pani Banková ako pre seba.

„U nás je to vskutku tak. Náš otecko je nielen dobrý, starostlivý otec, nežný manžel, ale je človek vôbec čestný, spravodlivý, je charakter neoblomný a ako úradník svedomitý.“

„Váš pán otec je notár, tuším,“ povedala mladá pani.

„Áno; preto práve, že má taký úrad plný zodpovednosti, má ťažké postavenie. On je Slovák, domácnosť naša je slovenská, to si vedel vydobyť a dosial i udržať. Ako bude ďalej, to vie sám pán Boh.“

„Dokiaľ niet žalobníka, dotiaľ nieto sudcu a trestu,“ prehodila Banková. „Ináč je váš pán otec v tomto ohľade biely havran.“

„A keby ste ho videli v práci; je neúnavný. Máme veľkú záhradu, plnú krásnych stromov, ktoré on sám štepil, sám opatruje ako otec svoje milé deti.

Krem toho má i včely, pri ktorých mu, pravdaže, i my pomáhame; tie mladšie už musia roje strážiť, vôbec malé práce konať. To je cez leto. V zime, keď večer sedíme okolo stola, je doba učenia. Otecko nám prednáša, čo za potrebné drží, a oboznamuje nás i s udalosťami dňa. Mama zas nás učí spravovať domácnosť. Varíme na týždne, šijeme a pracujeme v záhrade. Každá mám vydelené svoje povinnosti a svoje práce. A pritom je naša mama nie otrokom svojej práce a povinností; ona je taká vzdelaná, že vie o všetkom, keď je potrebné povedať svoju mienku. Zvláštne je,“ dokončila Margita s úsmevom, „že náš otecko, keď nám niečo z novín číta, vždy obráti sa k mame, akoby to jej čítal, jej úsudok vyhľadával.“

Pani Banková vzdychla; jej prišlo na um, že sú aj také domácnosti, v ktorých každý člen ide svojou cestou a nevyhľadávajú sa, aby sa vzájomne opýtali na úsudok.

Medzitým prešli cez mesto; ľudia, čo ich stretávali, klaňali sa pani Bankovej. Nejeden pán, ako sa uklonil, nezabudol pozrieť na dievča a čudoval sa, že táto pani, ktorú za pyšnú držali, vedie sa s cudzím dievčatkom.

Za mestom mali Bankovci veľkú záhradu a v nej bolo niekoľko hriadok vydelených pre pani profesorovú. Aby tetuška mohla povedať, ako sa jej zelenine darí, poobzerala Margitka hriadky a potom obe sadli na lavičku a besedovali.

Večerilo sa, keď prišli domov. Pani domáca volala Margitku do izby. V sieni oznámila im šumná chyžná, že milosťpán je v jedálni a čaká na milosťpaniu. Keď vkročili do jedálne, vstal pán, sediaci na veľkom, plyšovom diváne, odložil netrpezlivo noviny a chcel niečo povedať, ale zbadal, že je pani nie samotná, počkal, až ho ona osloví. Margitka s prekvapením poznala v ňom sprievodcu Palánskeho. On ju hneď nepoznal, ale po chvíli povedal s úsmevom:

„Tuším, že sme sa videli, na ceste, však hej?“

Dievčatko prišlo do rozpakov, obrátilo hlávku nabok a tu zavadilo jej oko o malý, elegantný stolík na písanie — a nad ním z pekne vyrezávaného rámca hľadela na ňu podarená podobizeň Palánskeho.

Akoby ju neviditeľná ruka bola šibla kúzelným prútikom, ostala Margitka nehybne stáť — a dívala sa za chvíľku na obraz. V očiach zjavila sa radosť nelíčená. Líčka jej zbledli, hneď zas vzplanuli zradným rumencom. Banková, pozorujúc každý pohyb dievčaťa, zaznamenala i toto silné vzrušenie a zvláštne rýdze ženské zmilovanie uhádlo, že toto úbohé stvorenie neodvratne sa rúti v osídla ľúbosti pravdepodobne nešťastnej. A tá ľútosť s tvorom seberovným nútila ju odviesť dievča z blízkosti nebezpečenstva. Bol to pohyb ušľachtilej mysle. Vycítila, že toto dievča nebolo ešte dotknuté láskou k mužskému, lež stretlo sa so svojím čistým a vrelým srdiečkom po prvý raz na tom bode, aby poznalo sladkosť, ale i utrpenie lásky, zaľúbiac sa do človeka temer neznámeho, len raz videného (ako z počutých slov vyrozumela a kombinovala), nemajúceho ani úmyslu, ani náklonnosti oženiť sa, — tým menej vziať si dievčatko zdanlivo také nepatrné; človeka neveriaceho v rodinné šťastie, a jednako túžiaceho po ňom každým nervom srdca.

„To je môj brat Vojtech, moje trápenie, nechajme ho, je zlý; zlý a neposlušný.“

A chytiac Margitku za ruku, odviedla ju k stojanu s inými podobizňami. Ale deva, akoby vycítila úmysel, neostala ďalej, úctivo sa odporúčala a išla domov.

Pán Banko pozrel na paniu a usmial sa potuteľne. Ona si vzdychla zhlboka: „Chúďatko,“ šepla a sadla, aby vypočula, čo jej chce pán manžel povedať.

Večer dlho nemohla nájsť pokoja. Ľúto jej bolo, aby malo dievča utratiť krásny mier duše, vlastnosť len čistých duší. Sedela pri malom stolíku, zahľadela sa na podobizeň bratovu a šeptala:

„Ty tvrdohlavec! Keby si nebol taký zatvrdilý a uveril by si v šťastie, krásu a dobro, ukázala by som ti dievčatko stvorené oblažiť muža. Azda by ona, jediná, obrátila teba, ty zarytý skeptik,[5] — a naučila ťa veriť a milovať so svojím bohatým srdcom, domácou mysľou a ušľachtilým zjavom. Ale ty zháňaš sa po tisícoch — a keď podávajú sa ti, odvrátiš sa s pohŕdaním od nich, ako, hľa, vtedy, keď prišiel si k nám, aby si poznal zas jednu „partiu“. A tu práve vtedy zavítalo pod ten istý krov dievčatko, akoby zosobnené tvoje šťastie, ale ty si ho nevidel, vidiac ho, nepoznal by si ho. Túžiš po rodine, po šťastí — a utekáš pred ním. Akoby si bol lenivý siahnuť po ňom, áno, lenivý a neveriaci k tomu… Ona je chudobná (podľa našich pochopov), je jedna zo šiestich dcér dedinského notára, jej otec človek cti a charakteru, k tomu národovec, len že udržuje sa v úrade… ale jeho dcéra je taká vychovaná, že môže zaujať miesto v živote i významnejšie…“

A to, čo mu tak v mysli povedala, pozdejšie i na papier položila a poslala za bratom-miláčikom do Pešti.

Onedlho prišla odpoveď.

„… Keby som neznal svoju ináč chladnokrvnú sestričku, povedal by som, že ju fantázia uniesla do krajov, kde bývajú víly a rusalky — a iné, v našom plačlivom údolí nemožné osôbky. Obraz Tebou nakresleného dievčatka je taký vábny, že by temer i mňa, ,zarytého skeptika,‘ zviedol, aby som ho išiel pozrieť, ale na moje mládenecké srdce urobilo útok iné, povedal by som ,nebeské‘ stvorenie, lebo v tej chvíli, keď som ju pozoroval, stála v službe najkrajšej lásky, lásky k trpiacemu spolublížnemu — a preto odpusť, že kým tento dojem trvá, nepodrobím sa nijakému inému.“

Banková v nedorozumení zložila list.

„Z toho vari nebude nič,“ povedala smutne. „On nepríde — a ja nič nemôžem vykonať, aby som ho pritiahla, presvedčila. Kto je ten zjav, a či dlho potrvá ten dojem?“ To jej nedalo pokoja, až po nečase opýtala sa naň.

Margitka v ten večer prišla ako ustrašená domov. Uspané, v skrýši srdca ukryté city vzbudili sa znovu a vždy silnejšie ozývali sa a zaujali mladú devu. Čo ju to stálo boja, kým sa opäť vpravila do toho, kým sama sebe nahovorila, že je skutočne pošetilou, nemúdrou osôbkou, keď sa dá unášať akýmsi snom, obotkávajúcim postavu človeka cele neznámeho. Podľa všetkého, čo videla a počula o Palánskom, utvorila si o ňom úsudok jasný, že má nároky vysoké, známosti rozsiahle, a preto nikdy ani nepomyslí na dievča jej podobné, nieto ešte aby šiju vzal. Nahovorila si, že hoci zaujal jej myseľ, naplnil dušu túžbami a nádejami dosiaľ nepoznanými, je pre ňu taký nedosiahnuteľný ako tá hviezdička na nebi. A že nebolo možno vyhodiť túto modlu hneď zo srdiečka, ukryla ju v najkrytejšiu svätyňu, okrášľujúc ju skvostmi z bohatstva vlastnej bytnosti. Tým, že mala „tajnosť“, že žila život dvojnásobný, dostalo sa celému jej zjavu akejsi zvláštne dojímavej nehy a tklivosti. Jej zvonivý smiech, jej slová a pohyby nadobudli rázu takého ušľachtilého, že zaujala každého, kto sa jej priblížil. Chlapci napríklad, tí by boli podujali hocijakú bitku za ňu. Ba Gustík, ten vari začal i verše páchať, no, ešte dosť zavčasu nechal pokusy.

A tetuška, sprvu vidiac akúsi nespokojnosť u dievčaťa, naklonená len vždy horšie myslieť o ľuďoch, pripisovala tú nespokojnosť tomu, že Margitka vidiac u Bankov prepych a bohatstvo, stala sa nespokojnou so svojim osudom. No skoro prešla na iné pole a stupňujúc svoju veľkodušnosť v udieľaní darov, sľubovala v duchu:

„Na tie šaty jej kúpim, to stojí, ale nie na pracie, lež nejakú jemnú, vlnenú látku. Azda terno? Áno, to bude najlepšie, to jej môžu odložiť do výbavy. A dám jej i tie vázničky… a ktomu ešte i tých šesť pohárov, čo sa Linke nepáčili… Zídu sa jej, ak sa vydá, do gazdovstva, ak nie, budú druhej, — ach, šiestim, veď tým treba!“

Pani Banková neprestala sprevádzať Margitku do záhrady a pozorovala ju pri práci. Čo Margitka ešte nevedela, vďačne uznala a prijala naučenie. Tak pomaly bola celá Margitkina bytnosť pred očima ostrovtipnej panej ako zaujímavá, otvorená kniha.

Na novú listovú otázku dostala pani Banková krátku odpoveď od brata.

„… Sám by som nebol myslel,“ píše medzi iným, „že taký samo v sebe nepatrný výstup ako chromá žena a nad ňou skláňajúce sa mladé dievča vyvolá taký hlboký — a čo viac — trvalý dojem u mňa, pomysli si, u mňa! Keď som samotný — a teraz často hľadám samotu —, vynorí sa postava toho anjela, a zakaždým zatúžim po tom, aby namiesto tej ženy objala mňa, samotou, pocitom opustenosti trápeného… Spytuješ sa, prečo som ju nenasledoval, prečo som ju nestopoval? Vtedy som to pokladal za prchavý zjav, teraz je už pozde… Niekedy mi je, akoby som musel ísť ju hľadať… Možno to urobím…“

Banková potešila sa tomu listu, veď jej sen, túžba vidieť brata šťastného, sa azda splní. Že to nemá byť Margitka, bolo jediné, čo kalilo jej tichú radosť. Bývala často samotná, lebo jej muž bol účastinárom[6] rozličných spoločností a často býval na cestách. Jedného dňa tiež nebol doma a pani Banková hneď po obede vyšla si k pani Stukavej zavolať Margitku do záhrady.

V ten deň prvý raz vstala Margitkina tetuška a sedela v mäkkom foteli pri obloku.

„Keď ideš,“ hovorila Margitke, „pozri na tú moju záhradu — a môžeš niečo i vyplieť.“

Dievča ochotne prisľúbilo a sprevádzaná milou pani Bankovou, odišla.

Prešli niekoľkými ulicami, navštívili obchod, aby pani Banková mohla kúpiť niektoré maličkosti, — i u zlatníka sa zastavili. Margitka s dievčenským potešením pozerala na rozličné klenoty. Niečo by sa jej bolo i zapáčilo, ale hneď sa vzpamätala, odvrátila hlávku a pozerala tam, kde bolo menej pokušenia.

„Nevybrali by ste si niečo?“ spytovala sa Banková.

„Nič,“ odpovedalo dievča, „to je nie pre mňa.“

V záhrade si trošku posedeli a rozprávali. Banková zaviedla reč o vydaji.

Keď sa opýtala Margity, ako o tej veci súdi, povedala:

„Viem podľa mamičkiných rečí, ktorá je ináč veľmi šťastná, že je manželstvo nie ,záhrada ružová, ale cesta krížová…“

„A predsa sa každé dievča čím skôr chce dostať do nej,“ trpko ako pre seba povedala Banková.

„Áno, lebo to je odjakživa uznané za naše povolanie. Predtým bolo to ,šťastie‘, keď sa dievča vydalo, a nešťastie, keď ostalo sedieť. Teraz sú tie protivy nie také ostré. Vydaj je často nie šťastím, slobodný stav nie nešťastím a potupou. My dievčatá vychovávané i teraz pre domáci život, musíme čakať, kým nás vidia, spozorujú, oslovia. Ale zato máme slobodnú vôľu, rodičia už nerobia nátlak na deti, aspoň rodičia rozumní a milujúci… Mladí páni, pravda, teraz hľadajú len ,partie‘; je to prúd času, lebo, ako sa hovorí, materializmus i na tomto poli vývodí — a nevera v dobro a šťastie medzi nami ho podporuje. Ale sú nie všetci mladí ľudia takí; napríklad môj švagor Ivan vedel, že s Amálkou nedostane vena, a vzal si ju z čistej ľúbosti. Zato sú veľmi šťastní; keby ste ich videli — a toho ich malého, buclatého Ivka, tak by ste sami uznali, že šťastie nevymizlo zo sveta…“

„Šťastie chodí len s niekoľkými vyvolenými,“ podotkla Banková ticho a so zaroseným okom hľadela na devu.

Deva pokračovala:

„Drahotínka sa tiež z lásky vydáva. I jej snúbenec ju má rád, a…“

„Teraz nasleduje Margitka,“ podotkla pani.

„Oj,“ usmialo sa dievča, „so mnou tiež nebudú mať veľa trápenia. Predtým i ja považovala som vydaj za najkrajšie na svete, — ale teraz mám iné náhľady; počkám, nech dorastie Milina — a potom…“

„Potom čo?“

„Potom poprosím rodičov, aby mi dovolili ísť za diakonisu.[7] Iste, oni nebudú mať nič proti tomu — a konečne, vtedy už budem i plnoletá… Mne je tak ľúto chorých ľudí! Keď som sem šla, bola som taká dojatá jednou ochromenou, veľmi biednou ženou…“

„Kde, kde ste ju videli?“

„Na stanici, kde som presadla. Na rukách ju doniesol muž na perón a položil so stoličkou, ale trochu nepozorne, tak že chcejúc si hlavu oprieť, narazila na stenu…“

„Oh, oh!“ zvolala Banková. „A vy — vy — vy ste sa sklonili k nej, objali ste ju?“

„To nie, len napravila som jej hlavu a utrela čelo, — veď mi jej bolo ľúto, porovnávajúc seba a svoje šťastie s jej stavom, musela som uznať, aká som šťastná a čo mne všetko pán Boh dal a že to možno ani nezasluhujem!“

Banková vyskočila z lavičky, ako čo by ju bolo čosi dusilo a prinútilo vydýchnuť zhlboka, zhlboka. A zatým, akoby tá istá, neviditeľná sila prinútila ju objať to dievčatko, vybozkávať hladké, ružové líčka. Margitka nemohla pochopiť, čo dalo príčinu k toľkej nežnosti? Azda prosté líčenie tej udalosti?!

„Ja som nič takého nevykonala, čo by zaslúžilo uznania, ale keď som už bola vo vozni, videla som, ako jeden pán položil desiatku na kolená tej ženy, — to je viac, to je skutok lásky, zmilovania!“

Banková neprestala sa tešiť.

„Ach, aká som šťastná! Poďme domov, tu nemám pokoja…“

„Ale, milosťpani, veď sme len teraz prišli a ja som tetuškinu záhradku ani nevidela.“

„Nech si tetuška sama príde plieť!“ zvolala Banková nemilosrdne.

Margitka sa usmiala.

„Ale je tu tak krásne!“

Skutočne bolo utešene. Stromy pokryté kvetom, v ich konárikoch poskakovali vtáčky, povetrie chvelo sa spevom a vôňou — a bujná, mladá zeleň trávy lahodila oku postrádajúcemu po celú zimu krásu a nádheru prírody.

Ale tentoraz Banková nemala zmyslu pre krásu. Vravela, že doma ju iste čaká list alebo telegram od muža, lebo jej má oznámiť svoj príchod — i čeľadi nevydala večeru. Margitka videla, že je to výhovorka, lebo do večere ešte ďaleko, — ale poslúchla.

Medzitým tetuška dostala list od Margitinho otca.

„… Vieme naiste,“ tak píše medziiným, „že budúcu nedeľu prídu Prešovskovci k nám. Známo nám je, že mladý Prešovský uchádza sa o Margitku, teraz listovne žiadal o dovolenie návštevy v sprievode rodičov. Čo to znamená, uhádne každý. Jeho úmysel je vážny. Preto dobre bude, keď Margitka na ten čas príde domov. Úfame sa, že ty, milá švagrinka, ju už budeš môcť prepustiť, a ak bude vôľa božia a dievča pristane, radi by sme ju odrazu s Drahotínkou oddať…“

„Celkom správne, celkom správne,“ prízvukovala pani Stukavá, keď prečítala list. „Nech to ide pod jedným, dve muchy odrazu… Ach, ach, tí ľudia majú šťastie: šesť dcér, a tak ani sami nevedia ako, zbavia sa ich, ledva že sa na vlastné nôžky postavia. A mne — zasa trova; nielen šaty, ale i nejaký dar jej musím kúpiť… No, bude sa to dievča tešiť!“

Ale Margitka sa veľmi netešila.

Banková vskutku dostala telegram, že muž príde o deviatej večer, aby koč bol na stanici.

„Nielen koč, ale i ja tam budem. Dnes mu odpustím všetko, a vezmem i tú malú strigu so sebou. A dovtedy ešte rozhodnem, čo s tebou urobím, ty starý chlapec!“ pohrozila sa obrazu.

Nemajúc nikde pokoja vybehla ešte hore, že zavolá Margitku na stanicu, ako náhradu za nezdarenú vychádzku do záhrady. Na chodbe zastala, načúvala; ktosi vzdychá, plače… Áno, v kuchyni sedela Margitka pri obloku a ticho plakala.

Rýchle, ako to jej sedemdesiatkilová osobná váha dovoľovala, vošla do izby k pani Stukavej.

„Čo je Margitke, prečo plače?“ opytuje sa bez obalu.

„Ale, prosím vás, ten blázon, ten blázon! Pomyslite si, také šťastie — a ono, chudobné dievča, nemá ani toľko rozumu ako iná. Všetky sú jednaké, ach, tá dnešná mládež!“

„Čože sa stalo?“ vyšetruje Banková.

„Nuž to, že triafa sa jej neslýchané šťastie: pýta ju mladý Prešovský a volajú ju domov.“

„Aký je to človek?“ opytuje sa Banková zrovna nepriateľsky.

„Vyučený je, neviem čo, ale jeho otec árenduje všetky krčmy a jatky na tej doline — a má veľký majetok.“

„A Margita?“

„Plače a hovorí samé nezmysly, že sa nevydá, aby sme nemali strach o ňu, že bude chorých opatrovať a čo ja viem — a že bez obapolnej lásky a úcty nepôjde za nikoho, čo by mal hneď aké majetky…“

„Za to ju vystískam,“ umienila si Banková.

„Dosť som jej napovedala, že chudobné dievčence nesmú tak hovoriť. Nielen že má sa rodičovskej vôli podrobiť, ale hľadieť zbaviť ich ťarchy…“

„Tak neláskavo?“

„A čo, prosím vás? Je to bieda s terajšou mládežou.“

„Vaša Linka tiež vydala sa po svojej vôli.“

„Veď hej, ale to inšie, to bola jedna — tá mohla ešte čakať, ale tuto šesť! I mne prichodí starať sa o dar, — oni len jeden, a ja šesť! Len čo jej kúpiť!“

Banková na veľké podivenie Stukavej opustila izbu bez slov a odporúčania. V kuchyni sa zastavila. Margita nesedela už pri obloku, ale stála pri sporáku a varila tetuške kávu. Pozrela na prichádzajúcu paniu a oči sa jej naplnili slzami, ale ústa usmiali sa smutne. Banková položila jej obe ruky na plecia.

„Čo je to, dievča, s tebou, vari sa chceš vydať?“ Sama nevedela, ako jej začala tykať. „Poznáš toho človeka?“

Sadnúc na lavičku stiahla dievča k sebe.

„Poznám. Je slušný a ináč i dobrý šuhaj, poznáme sa od malička, ale tak rada ho nemám, aby som sa mohla zaňho vydať.“

„Tak je všetko v poriadku.“

„Ale doma sa nazdajú, že privolím. Lebo, keď o ňom žartovali, nebránila som sa, mysliac, že je dosť, keď sa dvaja môžu vystáť…“

„Po prípade i to dostačí — a často ani toho niet,“ vzdychla Banková.

„Teraz musím zarmútiť rodičov a povedať im, že sa nevydám. Azda uveria, keď im poviem, poľutujú, aspoň mamička…“

Zo slov dievčaťa vyznievala túžba po matke, po tej jedinej spoľahlivej záštite vo všetkých žiaľoch.

Banková privinula ju k sebe a pošepla.

„Pomysli si, že ťa objíma tvoja matka, alebo lepšie, tvoja sestra.“

Dievča skrylo hlávku na prsiach Bankovej. Po chvíli pani vstala a riekla:

„Teraz usuš slzy a potom povedz tetuške, že na večer pôjdeš so mnou na stanicu. Idem po muža. Boli sme sa v škriepke rozišli, ale dnes mu odpustím, a i druhý raz, — bude sa tešiť, keď nás vidí!“

„Ale tetuška nástojí, aby som šla domov.“

„Zajtra ešte nepôjdeš — a o inšom ju ja presvedčím.“

Tamdolu pri malom stolíku napísala najprv telegram, aby sa Vojtech hneď pobral k nej, potom list — nevediac, čo bude lepšie.

„Ten nepríde na telegram, nepríde. Neviem, čo urobiť? Nechať všetko tak? Nepostarať sa? Ponechať dievčaťu, aby sa rozhodlo a vybojovalo samo svoje právo? Ak má dosť sily, nech sa vzoprie, — ináč azda nájde v plnení svojich povinností spokojnosť, prípadne i šťastie, — ale s týmto tvrdohlavcom treba prehovoriť!“

Čudno, že ju práve vtedy, keď zvedela, čo chcela, nadišla pochybnosť, klátivosť. Prešla niekoľko ráz cez izbu, zastala a zasa rozmýšľala.

„Ale, ak ja nepostarám sa oňho, on i ďalej bude kráčať osamelým životom bez čistých radostí domáceho žitia. Dosť, že je môj život pustý, — nech aspoň jeho je požehnaný, nech okolo neho vzrastie nový život, z ktorého i mne dostane sa za podiel… Oj, keď je on lenivý, aby hľadal, udržal, postarám sa oňho sama!“

Nadchnutá nežnou starosťou o milovaného brata napísala mu zasa list.

„Na tento prísť musí,“ ubezpečovala sa. Umienila si, že list vezme so sebou na stanicu a dá ho do vlaku, s ktorým príde jej manžel.

Po večeri, keď tetušku uložila do postele a chlapci učili sa úlohy, pristrojila sa Margitka na stanicu. Na tváričke už zmizli stopy plaču, len výraz ostal vážny a z oka kmitalo svetlo utajovaného vnútorného žitia.

Prišla privčas dolu do Bankov. Musela čakať; umienila si, že nepozrie na ten obraz, i hrdinsky by bola dostála svojmu predsavzatiu, ale v zrkadle videla ho predsa, akoby hovoril:

„Hla, hľa, nemôžeš ma obísť, hoci ťa nechcem!“

Znovu jej bolo do plaču. Utiahla sa do obloka a hľadela dolu na ulicu. Tam ešte bolo živo, lebo večer bol teplý a lákal všetkých von.

Keď prišli na stanicu, vjachal práve vlak.

„To je ešte nie ten, ktorý čakáme, ale i ten príde skoro. Tento prišiel ozdola,“ hovorila Banková Margitke mimovoľne znepokojenej.

Ako zišli z koča, Banková povedala:

„Ostaň len na nástupišti idem vyzerať ten druhý, aby…“

Skoro sa vyzradila, že chce oddať list. Margitka myslela, že chce uvítať muža samotná, aby sa pomerila s ním, a preto kráčala ďalej po nástupišti. Zrazu, na konci nástupišťa, kam vchádzali cestujúci, zastala v zadivení, temer prestrašená. Oproti nej stál Vojtech Palánsky a tiež prekvapene díval sa na ňu. Okolo nich strkali a náhlili sa ľudia, — oni ich nevideli. Len chvíľu — ale akú výrečnú, — stáli tak oproti sebe. V jej očiach, v tvári, v celom zjave radosť a žiaľ — a pokojná oddanosť. Slzy, doma utajené, vstúpili do očú a zvýšili nehu spanilej dievčiny. Z jeho tvári zračilo sa celé nešťastie nespokojného, v ničom potešenia nenachodiaceho človeka. Túžba a pochybnosť, nedôvera a dojemná prosba doliehavo hovorili k dievčaťu…

Len čo prebrala sa z prvého prekvapenia, chcela utiecť. Ale neuspela ďaleko, lebo ju zachytila ruka Bankovej.

„Kam, dievča, kam? Ach, Vojtech! Rozumiem! Kde si sa tu vzal? A ja práve poslala som ti list!“

„Veď ma on počká,“ odpovedal s úsmevom Vojtech a pobozkal sestrinu ruku a ústa. „Prišiel som, hľadám kohosi, bolo mi akosi smutne samotnému.“

„Smútok a samota vo veľkom meste!“ smial sa Banko.

„Chudák, samotný, opustený,“ pomyslela Margitka s poľutovaním.

„Treba vás predstaviť?“ spytuje sa Banková.

„Videl som slečnu ako milosrdnú samaritánku,“ uklonil sa Palánsky. Margita, premáhajúc svoju rozčúlenosť, odpovedala:

„To je nič oproti vášmu dobrodeniu.“

„Tak, deti, dostriehli ste sa vzájomne pri dobrom skutku a to je, tuším, vždy dobré znamenie. Poďme!“ rozhodla pani Banková.

Obrátila sa, držiac sa pevne mužovho ramena, nechala tých dvoch a ponáhľala sa k východu.

Mlčky kráčala Margitka za ňou. Jej zdalo sa, že niet slovíčka v slovníku ľudstva, čo by hodno bolo tlmočiť to, čo vlnilo sa jej dušou. A on, dojatý, tiež mlčky hľadel na pôvabné dievča, dávajúc sa unášať radostnému povedomiu, že mu viac neunikne, že pre neho narástla taká krásna, že pre neho ju vychovali tak starostlivo, že pre neho našla ju tá dobrá, láskavá sestra, jeho druhá matka.

Ako poslušné a pokorné, pred chvíľou trestané deti sadli si do koča. Cestou bolo veselo, Banková sa smiala a živo rozprávala, tu i tu aj Palánsky prehodil slovo k veľkej radosti Margitkinej, a keď sa ona zas zamiešala, tu on s rozkošou načúval melodický hlások, čo tak lichotivo vlúdil sa mu do duše. Pri svite uličných lámp videla sestra, ako jej brat s rastúcou náklonnosťou hľadí na dievča, a tešila sa tomu.

Doma volali Margitku na večeru, ale ona odmietla, predstierajúc, že je už skoro desať hodín a tetuška znepokojená. I odprevadili ju po dvere chodby.

„Dobrú noc, a nesnívaj viac o Prešovskom,“ povedala Banková a bozkala Margitku.

„Dobrú noc,“ ticho riekol Vojtech, túžiaci nasledovať sestru, ale odvážil sa len na stisnutie ruky.

„Dobrú noc,“ šeptalo dievča a zavrelo za sebou dvere.

„A teraz,“ povedala Banková, keď stáli v izbe pri zakrytom stole, „spovedaj sa, ako si prišiel, prečo si prišiel?“

„A nevyvolávala si ma?“ odpovedal veselo Vojtech.

„Vyvolávala — a ty si ma neposlúchol, máš rováš u mňa.“

„Nemohol som ďalej ostať. Tvoje listy a moja túžba po tom milom dievčati vyhnali ma z pustého domova. I pokúsil som sa, či nezachytím tú jasnú vidinu, ktorá sama v sebe zaplašovala už chmáry mojich pochybností, nevery, nedôvery.“

„Máš čas, lebo temer by bolo pozde!“

„K večeri, k večeri!“ volal Banko. „Som hladný.“

„Tu stála,“ rozprávala po večeri sestra bratovi, „a zahľadela sa na tvoj obraz, že som ju poľutovala.“

Palánsky hľadel so šťastným úsmevom na výrečnú sestru.

„Myslíš, že ma ľúbi, že ma neodmietne?“

„Hm, neviem, — musíš sa jej spýtať; ale priznaj sa, či si jej hoden, či ju budeš vedieť oceniť?“

„Veru ja, starý mládenec, musím apelovať na vašu lásku a zhovievavosť. Len aby rodičia nerobili dlhých príprav!“

„Ponechaj to mne,“ povedala sestra a sadla si k nemu, pohladiac ho po peknej hlave.

Ráno tetuška vstala sama od seba a povedala prekvapenej Margitke:

„Takto som si premyslela: ty musíš ísť domov, lebo také šťastie nechodí každý deň, — ale dnes som ťa nemohla pustiť, zajtra tiež nie, lebo je piatok, ale na sobotu ráno vyberieš sa v mene Pána domov. Ja si tu už pomôžem. Len dnes ešte choď, hneď po raňajkách, popresádzať, čo som naložila Marke kúpiť priesadky. Je chmúrno a možno cez obed bude pršať. Dovtedy prídeš. Obed pomaly i ja uvarím. V takýto chmúrny deň sa priesadka rada ujíma.“

Margitka poslúchla. Bola to síce sprcha na jej mladé, nasnívané šťastie, ale nepovedala nič, i vybrala sa s Markou do záhrady. Marka niesla košík a mala vziať i dáždnik pre Margitku.

Okolo desiatej zaviedla Banková brata na druhé poschodie. Chcela mu ukázať pamätné miesto, odkiaľ po prvý raz spozorovala Margitku. Ale tentoraz v kuchyni nestála šumná dievčina, ale sama pani Stukavá čistila zeleninu do polievky.

„Čo je to, vari ju už preč poslala?“ spytuje sa zarazená pani a otvorí dvere na izbe.

Izba pustá, akoby svetlo bolo vymizlo z nej.

„Dobré ráno, pani Stukavá, sama hore — a kde vám je Margitka?“ volá do kuchyne.

„Á — veľká česť, veľká česť; poslala som ju do záhrady presádzať,“ odpovedala pani profesorová a utrela si do zástery ruky.

„Ale veď sa chystá pršať!“ hovorí Banková.

„Práve preto, priesadka sa ujme, a Margitka už pôjde domov, — viete, čakajú na ňu.“

„Vždy len na seba myslí,“ podumal Palánsky.

„Ale nech sa ľúbi do izby, ráčte odpustiť…“

„Nie, nebudeme vás vyrušovať, máme cestu pred sebou, však ver’ súrnu.“

„Áno, poďme, poďme, ponáhľajme sa,“ volal Vojtech a pozdraviac poberal sa ku schodom.

„Ďakujem, že ste si na mňa, starú, spomenuli; veru by som sa nebola nazdala, že ma navštívite!“

Banková nemohla utajiť úsmev; i ona odporúčala sa a šla za bratom.

„Škoda, preškoda!“ vzdychla tetuška, „že tá moja Linka aspoň tento rok nepočkala, ktovie!… Snáď by sa jej lepšie šťastie trafilo. To sa len mne môže stať!“

„Poďme za ňou!“ povedal Vojtech tamdolu.

„Ale veď ide dážď. Azda dovtedy príde.“

„Ja pôjdem, nájdem, dovediem ju.“

„A zmoknete. Ale nedbám. Ak bude veľmi pršať, prídem po vás na koči.“

Margitka práve dokončila presádzanie, umyla si pri studničke ruky a strojila sa domov, keď začali padať prvé kvapky dažďa.

„Ó, zmokneme, škoda! Môj klobúčik sa mi skazí. Marka, kde je dáždnik?“

Marka ostala stáť preľaknutá.

„A veru som ja ten zabudla u záhradníka, kde som priesadu kupovala.“

„Čo robiť? Počkať?“ uvažovala Margitka.

Ju to ťahalo domov neodolateľne.

„Ja viem,“ zvolala Marka. „Prebehnem po dáždnik a prídem zaraz.“

A už bežala. Dážď pustil sa tichý, ale hustý. Margitka sadla si pod striešku verandy a čakala. V korunách stromov šuchotal dáždik, smädná zem pila žiadanú vlahu ako smädný pútnik občerstvujúci nápoj. Margitka pozorovala stíchnutú prírodu — a mlčky čakala príchod Markin.

Tak ju našiel Palánsky. Zaradovala sa, i zľakla sa jeho príchodu. Palánsky sa však usmial veselo a podal jej ruku.

„Povedal som, že vás nájdem.“

„Iste poslala vás milosťpani, však ona je veľmi dobrá.“

„Áno, ona je dobrá, ale ma neposlala.“

„Tak tetuška?“ spýtala sa s jemným úsmevom deva.

„Ó, tá tým menej,“ zasmial sa on, zatvárajúc dáždnik a sadnúc na lavičku, „tá najviac len na seba myslí, a na to, čo sa okolo nej krúti.“

„Je čas, aby sme išli, Marka zabudla môj dáždnik.“

„Nenáhlime sa, sestra príde po nás.“

Margitka vstala, nevediac, čo robiť. Palánsky díval sa na ňu a pozoroval jej rastúce rozpaky. Vzal jej ruku a pritiahol ju k sebe. Jeho tvár stala sa vážnou, z jeho oka hovoril úprimný cit.

„Margitka, ja som vás videl, ako ste podobná anjelu lásky, pomocou prispeli trpiacej žene. Ten obraz utkvel v mojom srdci a zatúžil som byť na mieste tej ženy a stať sa účastným teploty vašej lásky, vášho nežného zmilovania. Uprostred sveta som ostal samotný, lebo srdce moje bolo prázdne, nemalo dôvery ani v seba, ani v ľudí, ba často pochybovalo i o láske božej. Váš prostý čin priviedol ma k presvedčeniu, že žije ešte láska a ako tuhé spojivo, neviditeľné profánnemu[8] oku, spája ľudstvo i teraz. Ó, zľutujte sa i nado mnou a podajte mi k podpore na ceste k dobru a dokonalosti vašu rúčku, darujte vaše srdiečko, aby som i ja stal sa účastným milosti a požehnania božieho…“

Margitka, vyťahujúc si ruku, nie celkom istá, náklonná i veriť, i pochybovať v toľké šťastie, odvrátila sa od neho.

„Neveríte mi? Myslíte, že vás klamem?“

„Iste vám milosťpani čosi vyzradila, a vy ma — ľutujete…“

„Čo mi povedala, to je mojim najvzácnejším bohatstvom, — ó, to ma bolí, že mi nedôverujete!“

„Ako veriť, keď vy veľkomešťan, dámami rozmaznaný, ktorý si môže vybrať medzi kráskami peňažného sveta — a ja…“

„A vy, ktorej práve k nohám kladie nádejný dedič árendátorstva všetkých krčiem svoje majetky, celé stáda, a nad to i sporiteľne vklady…“

Dievča sa mimovoľne usmialo.

„Hľa, žartujete i teraz — a to ma bolí.“

„Nie, tentoraz nežartujem. Našiel som, po čom som toľké roky túžil — a tú, ktorú som si raz našiel, nedám viac nikomu. Ona je moja, áno, z milosti božej a starostlivosti sestrinej som ju dostal a budem si ju chovať verne na svojom srdci, ak len ona chce a nepošle ma preč.“

Že nepošle; nepovedala to tak doslovne, ale ani nebolo treba. On si ju pritiahol k sebe, pobozkal a posadil na lavičku.

„Tak, ty moja perlička, vieš, že tvoje meno značí drahocenná perla? A vieš, že si ňou pre mňa?“

Vyčítal z jej, na neho s úprimnou láskou upretých očú, že všetko vie, všetko verí, na všetko pristáva…

Tichý, hustý dážď ďalej rosil ešte smädnú zem.

Návrat do mesta bol predbežne znemožnený, ale tí dvaja sa zato nehnevali. Sedeli ako dve deti utiahnuté pred búrkou pod jedným dáždnikom. On veselý, ona v tichom snení, ale obaja šťastní ako len ľudia, ktorí ešte môžu očakávať od života všetko.

Banková prišla na koči v najväčšom daždi.

„Ach, deti, keď ja pre vás moknúť musím. Zdá sa mi, že ste akési tiché.“

„Sme, sestrička, — máš pred sebou dvoch šťastných ľudí. Však sa tešíš s nami, ty moja druhá matka?“

Banková nepovedala výnimočne nič, ale sama šťastná vyobjímala oboch.

„Teraz musíme písať rodičom, aby odkázali Prešovským, žeby sa neustávali,“ rozhodla rezolútne.

„Najlepšie by bolo, keby Jožko počkal na Milinu,“ povedala Margita.

„Toje praktická osôbka, vidíš si ju,“ žartovala Banková.

Posadali do koča. Palánsky stále držiac Margitu za rúčku, z ktorej bol už rukavičku stiahol, akoby jej nikdy nemal vypustiť.

„Bude sa tetuška dívať!“ tešil sa vopred.

„A trápiť, aký dar jej kúpi,“ dotušila Banková.

„Ten jej azda i odpustíme,“ zasmial sa Vojtech.

„Tie vázničky možno zdedí Milinka,“ smiala sa Banková.

Keď prišli domov, Banková zaviedla Margitku do izby, kázala chyžnej, aby doniesla zákusky — a potom postavila dievča pred obraz.

„Tu ti stála, keď som nazrela do jej srdiečka. A v tom srdiečku stálo napísané: ,Nuž veď som tu, viem, že v tebe je moja sudba.‘ Však som uhádla?…“



[1] želiar — poľnohospodársky robotník, bíreš

[2] gardedáma — sprievodkyňa dievčaťa v spoločnosti

[3] alkovňa — bočná miestnosť bez oblokov, používaná obyčajne ako spálňa

[4] reflexia — úvaha

[5] skeptik — pochybovač

[6] účastinár — majiteľ cenných papierov — účastín

[7] diakonisa — protestantská mníška

[8] profánny — všedný, nízky, znesväcujúci





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.