ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Braxatorisa), člena zakladateľa Matice Slovenskej, vydržiavané vo Valnom shromaždení Matice Slovenskej dňa 7. augusta 1872

Andrej Sládkovič, zakladateľ Matice Slovenskej, vo svojej dobe najvýtečnejší poet slovensko-slovanský, jeden z najvrúcnejších a najčistejších posvätencov národa slovenského, človek bezúhonný, charakter vznešený — pominul sa. Ustrnutý národ nad utratením ho ešte sa chveje zármutkom. My ale, odkedy ho nemáme, poprvý raz takto shromaždení, vyslovujeme nad sviežim ešte hrobom nezapomenutelného miláčka svojho hlboký žiaľ skormúteného srdca, a staviame mu v srdciach svojích pomník večnej oddanosti, úcty a vďačnosti, želajúci, aby jeho osobnosť bola vzorom, svet jeho myšlienok idealom a účelom snáh nám i potomkom našim.

Keby som hovoriaci o zvečnelom bratovi a výtečníkovi našom, Andrejovi Sládkovičovi len týchto pár jednoduchých slov predniesol: iste by som jeho šlechetnej skromnosti najpríhodnejšie vyhovel. Spolu by som v podstate vyslovil i všetko to, čo všestranne vyčerpať, zretedlne objasniť a spravodlive oceniť, sotva žeby sa podarilo i nadanejším a cvičenejším rečníkom, nežli ja, akoľvek skvelými a obšírnymi rečiami.

Ale, Bože môj, tak málo nás! ktorí sme sa posvätili a ktorí sa posväcujú službe od svojích mohutných opusteného, hmotným a mravním systematickým zúbožovaním ubiedeného, pre domáhanie sa práva a prostriedkov života i v celku i v jednotlivcoch rovnako prenasledovaného národa nášho. A i z týchto málo jedni ešte len ako rozžihajúce sa svetlá, ktoré svojho vrchovišťa, ba ani len zralosti nedosiahly, i s jích vlastními, i s našími v ních skladanými zmarenými nádejami pred časom zhasínajú; iní ako hviezdy prvej veľkosti z neba osvety národa nášho padajú; iní zase, tu ako stĺpy, tam ako bášty nášho národnieho života a jeho rozvoju vyvracajú sa a rúcajú.

Z tej hrstky ale, čo ostáva, značná časť či nechce, či nevládze, vymaniť sa z otroctva mnohonásobných slabostí a necností, ktoré i pôvodne bezúhonné povahy národov ako pečať a kliatbu dlho trvavšieho ujarmenia duši svojej vtisnutú nosia, alebo od prevráteného smeru prítomnosti, hneď nútene ako samovražedlnú zbroj, hneď zase s radostnou ochotou, ako ocukrovený jed, prijímajú, — na podstatnejšiu škodu a záhubu národa, nežli je zjavné násilie protivníkov.

Takýmto a v takýchto okolnosťach postaveným storáz ťažšie padne v zármutku nad ztratou svojich miláčkov zachovať do seba zavrenú resignaciu. Keď oko telesné nemôže viac spočinúť na drahej postave miláčka: oko duše žiada si potešiť sa pohľadom na krásnu, milú, šlechetnú osobnosť priateľa, brata, výtečníka. A srdce, ach to utrápené srdce, ktoré z jednej strany najušlechtilejšie túžby a snahy rozpalujú a najradostnejšie nádeje oblažujú, z druhej strany najcitlivejšie bôle nad zmarovaním sa tak mnohých, k zplneniu tak blízkych nádejí zožierajú; to srdce, ktoré svet i priúča i nutí zúfať nad sebou, nad svetom, nad Bohom, a predsa ani v ponížení a utrpení, ani v najzáhadnejších zmätkoch skutočnosti neprestáva dúfať a veriť v bezúhonosť a isté víťazstvo svojich snáh, v zahanbenie a pokorenie zpupnosti, v zpamätovanie a obrátenie sa poblúdilosti sveta a vo večnú, keď i zhovievavú, ale tým istejšiu spravedlnosť božiu: — ach to srdce neodolatelne žiada si tešiť a potešovať sa nad tým, ktorý od precitnutia nebeského genia v ňom, až do poslednieho dýchnutia svojho najspanilejšie nádeje, duchom humanity a božstva nadané túžby v sebe nosil a mohutným vešteckým slovom hlásal, — pri tom a za to tak mnoho trpel, a predsa veriť nikdy neprestával. — —

Nuž poďže, poď drahý náš, čo len ešte raz medzi nás! —

Každá výtečnosť zasluhuje uznalosť a úctu. Keď sa viac výtečností v jednom a tom istom predmete, v jednej a tej istej osobnosti razom nachodí, zasluhujú ony nielen uznalosť a úctu, ale i obdivovanie.

Ale nie každá výtečnosť je tak sčastná, len skvieť sa bleskom svojim. Často má výtečnosť hneď vedľa svojho blesku tôňavy, ktoré ju zatemňujú. Často zatemňujú tôňavy blesk i viacnásobných výtečností, alebo jích nesúzvučné spojenie nemožným robí ten kúzedlnou mocou zachvacujúci výraz a účinok, ktorý nikdy nechybí harmonickému celku.

Takýto harmonický celok je výtečnosťou výtečností!

Výtečný obraz, aby ako taký i ocenený a uznatý byť mohol, potrebuje i výtečnú myšlienku, i výtečné vyvedenie myšlienky barvami, i obrazu primeranú obrubu, i postavenie hotového výtečného diela v primerané svetlo.

Výtečná hudba potrebuje výtečnú myšlienku, výtečné prednesenie a k predneseniu primeranú miestnosť.

Nuž a výtečný poet? Poet, aby bol výtečným, pred ktorým každý s úctou a obdivovaním klobúk strhne, treba, aby mal ten oheň nadchnutia, tú tvorivú moc, ktorú, ako naše samorostlé síce, ale veľmi pravdivé porekadlo hovorí, že „komu Pán Bôh nedá, tomu kováč neukuje,“ ktorá teda jedine z rukú božích pochodí.

Výtečný poet potrebuje svojou vlastnou pilnou pracovitosťou nadobývanú zručnosť, svoje zbožné myšlienky a city vysloviť znať slovom tak, ako sa ony v jeho poetickom srdci, v jeho poetickej mysli zrodily. — K tomu treba, aby výtečný poet ideami krásy, pravdy, dobra bol voskrz preniknutý, za ne zaujatý, a treba, aby nielen každé jeho slovo bolo hlásateľom, zvelebovateľom pravdy, krásy, dobra, ale aby i jeho skutočný živôt bol svedoctvom a zrkadlom ideí tých.

Poet výtečných myšlienok, bez zručnosti i umelecky vysloviť svoje myšlienky je zakrpatelec. Poet vycibrených foriem, bez nadchnutia, myšlienky, ducha, je peknou náličnicou odená maškara. Poet výtečný obsahom i formou, ale bez preniknutosti ideami dobra, pravdy a krásy, je kvet bez vône, je pekný blúzniteľ. A poet bez základu mravnosti a života pravde, dobru a kráse zasväteného, ba snád, ako to pri poblúdilých talentoch býva, života týmto ideám protivného, je kvet na smetisku vyrastnutý, alebo kvet s jedovatou vretenicou v kalichu, je pokryťec, kúzedlný lhár a zvoditeľ.

Andrej Sládkovič! Ty neprináležíš medzi žiadnych z týchto. Andrej náš, chlúba naša! Ty sa vysoko povznášaš nad všetkými nimi!

Teba Bôh bohato obdaril tvorivou mocou a nadchnutím poetickým. Oko ducha Tvojho ani nevidelo, ani videť nevedelo svet ináč, iba v svetle poetickom, a to i v tedy, keď bremeno prosaickej skutočnosti citlivejšie doliehalo na Teba, nežli na mnohých iných. — Ty slovom slovenským odchovaný a vzdelaný, úplne v moci mal si slovo slovenské, a bol si, ako bohatý v myšlienkach, citoch, obrazoch, výmysloch, práve tak nevyrovnatelný vo vyslovení jích. U Teba každé slovo nová myšlienka, nový cit, nový obraz, — a každá myšlienka, každý cit, každý obraz, nový obrat, nová hudba slova, jazyka, a to všetko v tak nepostižitelne lahodných, a predsa tak prísne vymeraných pomeroch, v tak harmonických súzvukoch, že sa človek nazdá, že v tom svojevoľne prúdiacom sa potoku každá vlnka je kružidlom vymeraná, že z tej harmonie reči každý tón je Tebou a pre Teba schválne stvorený.

Andrej náš! do duše Tvojej už ruka Stvoriteľa vložila nielen bohaté semeno ideí krásy, dobra a pravdy; ale i vrúcnej zaujatosti za ne. Dorastajúci sám si jich verne a horlive pestoval. Nie div, že keď si sa stal učedlníkom a priateľom nevyrovnaného a dosial ani povrchne neoceneného Ľudovíta Štúra, ktorý úplne posvätený službe ducha, svojevekú mládež slovenskú neodolatelne zachvátil a trvanlive oduševnil za službu tú, — nie div, reku, že i Ty dozrel si v najčistejšieho a najvrúcnejšieho posvätenca, kňaza sveta duchovnieho, a to posvätenca, kňaza nielen hlásateľa, ale i konateľa.

A tak Tvoj každý kvet vykvitnul z krištála a zlata Tvojej mravnej povahy; každej pravde, ktorú si hlásal, staväl si skutočným svojím životom pomníky, a bol si jej tu hrdinom, tam zase mučedlníkom; každé Tvoje vyzvanie k činu zakotvoval si v zákonoch mravnieho sveta.

Živobytie Tvoje postavil Bôh do doby nanajvýš neharmonickej, do doby protív a takmer nepochopitelných a nevyrovnatelných odporov, — do doby neukrotitelných zúrivých náruživostí, kde všetko i mieru i hranicu tu nezná, tam znať nechce.

Ale sčastný, neobyčajný človek Ty! U Teba všetko v úplnej harmonii a všetko má svoje vymerané hranice. Tvoja láska nezachodí sa ani slasťou, ani zármutkom, ale obživuje; oheň Tvojho zápalu nepáli, ale hreje a svieti; hromy Tvojho hnevu bijú, ale nepárajú.

Iných záchvat genia mimovoľne unáša: Ty i genia svojho máš v moci a znáš vždycky sčastlive uhádnuť, kedy mu, bez ujmy, privolať: potial a nie ďalej!

To hľa je výsledok, keď bohatosť Bohom samým daných výtečností, sčastlive uhádnutým a primerane prevedeným pričinením sa samého človeka, vývine sa v celok zrelý, zaokrúhlený, harmonický!

Avšak okrem darov Božích a vlastnieho pričinenia, je ešte jedno, čo v Andrejovi Sládkovičovi, ako poetovi a človeku mnou práve spomenutú plnosť a zaokrúhlenosť výtečností spoluzrodilo, a to je: že on bol opravdivý človek Slovák-Slovan.

Jestli Andrej Sládkovič je synom iného národa: poetický genius jeho vezme iný výraz, iný smer, a neverím, že sčastnejší. Ale rydzosť genia slovanského v ňom, urobila ho tým, čím bol, je a ostane. Podľa povahy slovanskej je jeho nežnosť jemná, bez rozmaznanosti; jeho síla mohútna síce, ale skromná, bez vypínavosti a násilia; jeho radosť veselá, bez pochabosti; jeho žiaľ hlboký, bez zúfania; jeho viera skalopevná, bez pokrytstva; jeho veľkosť ohromná, bez chvastavosti; jeho láska k bližnému úprimná a veľkodušná, bez sebeckosti a utajených myšlienok.

Oduševnený výtečnými vlastnosťami genia slovanského a v povedomí veľkosti národa slovanského a jeho humanitnej a historickej úlohy: povýšil sa on na stanovište istej veľkoleposti, s ktorého sa mu celý duchovní a hmotný svet vo svetle veľkoleposti ukazoval, a ako verný odblesk a odtisk toho, nielen že v myslení, ale i vo vyjadrení sa osvojil si on istú veľkolepú dôstojnosť.

Pravda, ako u každého, ktorý verne žije svojmu sčastne zvolenému povolaniu, mal i u neho úrad jeho vliv na povahu a smer jeho genia. On sluha, verný sluha ducha najvyššieho, najdokonalejšieho, oviaty bol vo všetkom svojom počínaní a konaní istým úctu vymáhajúcim posvätením. Istý dôstojný pokoj a mier, istá pomazaniaplná vážnosť, istá milo jímajúca sila, otvorená poctivosť, — zášti, závisti, pomstižiadosti neznajúca krotkosť, nezlomná vernosť a bezžistná oddanosť žiarily z milého oka, ozývaly sa z každého slova jeho.

To hľa účinok vernej oddanosti povolaniu svojmu!

A predsa, ktože zná, či sa nemýlim; či to nie snáď výplyv jeho vrodzenej zbožnej povahy? Asnáď najlepšie uhádnem pravdu, keď poviem, že obojího.

A takto by som ešte ďaleko a dlho mohol krok za krokom stopovať osobnosť nášho Andreja Sládkoviča, a všade by sa mi vyskytla nová a nová výtečnosť, a to výtečnosť bez tôňavy. A keď si znázorníme všetky jeho výtečnosti pospolu, najdeme, že všetky tie výtečnosti tvoria jeden zaokrúhlený harmonický celok, — osobnosť, aké sa len zriedka narodia a vyvinú, a ktoré sú večitou slávou a pokladom národov.

Medzitým nebol ani tento náš výtečník výtečníkov bez vady; a čím výtečnejší bol on, tým citlivejšie vadila mu jeho vada. Svet mu ju nevedel odpustiť a sám milý Pán Boh zná, kedy mu ju odpustí.

Chudák Andrej Sládkovič narodil sa z rodičov slovenských, vychoval a vzdelal sa v ducha slovenskom, a za svoj slovenský národ pracoval a — trpel.

Nemúdry Ty! prečo si sa neodvrátil od matere svojej, ktorá Ťa zrodila, prečo si sa neodvrátil od nej, že ju nepoznáš, keď Ťa k srdcu privinúť chcela: a svet by Ťa bol zveleboval! Nemúdry Ty! prečo si neodkopnul otca svojho, ktorý Ťa vychoval, keď Ťa chcel požehnávať: a svet by Ťa bol povýšil a uhodnostil! Nemúdry Ty! prečo si nevrazil vražedlný nôž do prsú brata svojho, keď Ti bratskú ruku k pomoci dôverne podával: a svet by Ťa bol obsypal bohatstvom!

To múdrosť, to cnost a zásluha, to žiadosť nateraz sveta tohoto! a beda každému, kto sa prehreší proti ním!

Andrej náš! i Ty si vzal svoj diel z bedy tejto; i Ty si zakúsil jej ostrie a ťarchu. Ty si videl a vedel, čo Ťa očakáva, a predsa neváhal si vziať kríž národa svojho na plecia svoje, a verne, zmužile znášal si ho až do konca Tvojho martyrského živobytia.

Nuž čím že sa Ti čím odmeníme za všetko to mnoho a veliké, čím si bol a čo si konal národu, za všetko to drahé a nezapomenutelné, čo si preukazoval naproti nám, svojím priateľom a ctiteľom?

Keby sme mali pyramídy: venovali by sme pyramídu za schránku Tvojích zemských pozostatkov. Keby sme mali Pantheon, Walhallu: postavili by sme Tvoju sochu z mramoru medzi najvznešenejších preslávencov.

Ale sme ošarpaní, aký ošarpaný si bol i Ty, Ty i v tomto ohľade verný typus národa svojho, — ošarpaní sme ako lipa v jaseni. Svet vzal a bere nám všetko to, čo dáva národu podmienky a prostriedky života.

Nikde nemáme ničoho, kde by sme s národa hodnou dôstojnosťou hlavu skloniť, čo svojím pozvať mohli, okrem tohoto tu skromného prístrešia, ktoré, Bože odpusť moje hriechy, tiež tak akosi vyzerá, ako ošumelý kríž na neohradenom hrobitove, a nie je bezpečné ani proti zneucteniu ani proti násiliu.

Nemáme nikde ničoho, o čo by sme sa oprieť mohli, okrem Boha všemohúceho a svojho srdca, srdca plného zápalistej lásky za všetko dobré, krásne, pravé; plného nezlomnej viery v bezúhonnosť naších humanitných zásad a snáh; plného nezvratnej nádeje, že iste príde, prísť musí víťazstvo pravdy našej.

Toto srdce sú naše pyramídy, je náš Pantheon, je naša Walhalla! Kým ono trvá také, aké je, trvať bude i národ slovenský a bude mať kde staväť nepominutelné pomníky svojim výtečníkom.

Nástin milej podoby Tvojej, Andrej náš! staviame tu do radu naších najvzáctnejších pod tymto krehkým, na milosť a nemilosť sveta vystaveným prístreším; predrahú osobnosť ale Tvoju ukladáme do srdca svojho, toho nedotknutelného nášho Pantheonu a staviame Ti v ňom pomník našej najvrúcnejšej oddanosti, vďačnosti a úcty. Spolu prosíme, aby duch Tvoj svietil nám a vodil nás po krušnej ceste postati našej. Zvlášte ale prosíme, aby duch Tvoj osvecoval a vodil mládež našu, túto budúcnosť národa nášho, z pokolenia na pokolenie. Nuž ostaň drahý náš, ostaň v nás, pri nás, večne od teraz!

Ján Francisci.