ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Braxatoris-Sládkovič narodil sa v meste Krupine z otca Andreja ev. učiteľa tamže a Theresie rodenej Bartholomaeidesovej dňa 30. marca 1820.

Prvé školské cvičenie dostal od otca v krupinskej škole; ale ako myslí si u nás každý o svojho syna starostlivý otec, že mu treba i tej maďarčiny, poslal ho tým cielom jeho otec do Perovčian (Porötvény) v hontianskej stolici ku tamojšiemu kalvínskemu kazateľovi Ľudovítovi Kemény. Odtiaľ privedený bol nazpät do Krupiny, aby počul tam u piaristov základy gramatikálnej vedy. Potom ho dali na štiavnické ev. gymnasium. Ako druhoroční primán povolaný bol za učiteľa do Ladzian (Ledény) v hontianskej župe; poneváč ale jeho duch túžil po ďalšom vzdelaní, vrátil sa po jednom roku na štiavnické gymnasium, aby tu pokračoval vo svojich študiach. V tomto čase r. 1838 a 1839 prináležal tu medzi poslucháčov nášho výtečníka D. G. Licharda, vtedy štiavnického professora, kde študoval vtedy i najslavnejší potom maďarský básnik Petőfi, toho času pravda ešte pôvodním rodinným menom Alexander Petrovič, v sozname študentov zapísany.

Odbaviac tu i filosofické študia, odobral sa Sládkovič do Bretislavy, kde r. 1841 a 1842 zahrieval sa na žiare ducha nesmrteľného slovenského velikána Ľudovíta Štúra. Pod vodcovstvom tohoto utvrdil sa v našom Sládkovičovi národní duch a dostal svoj smer k tej básnickej dráhe, po ktorej potom kráčal, ačkoľvek prvý národní cit vzbudil v ňom už jeho otec. Horlivosť otcova nebola ale ešte nadšená tou slovanskou ideou, ktorá zrodená bola Kollárom a pestovaná na Slovensku múdrou taktikou Ľudovíta Štúra.

Sládkovič bol jeden z najpilnejších údov bretislavskej školy; pilne donášal svoje písomné práce a už vtedy prišly jeho spevy do verejnosti. — Meno Sládkovič objavilo sa prvý krát v I. ročníku Hurbanovej „Nitry“ r. 1842 kde vyšiel „Hlas k Nitre“, „Potecha“ a „Ctibor“.

Z Bretislavy povolaný bol Sládkovič r. 1843 do Hodruše za vychovateľa ku Andrejovi Lukáčovi, ale duch jeho túžil ustavične po vyššom vzdelaní. Odišiel na universitu do Hally. Tu oddal sa Sládkovič so zriedkavou pilnosťou svojim štúdiam a poesii, natoľko, že neborák i svoj kabát predal svojmu kamarátovi Jankovi Kalinčiakovi, len aby si mohol nakúpiť kníh. Pobyt jeho v Halle mal pre jeho básnického ducha velikú cenu, bo tu obznámil sa s ruským učencom Valujevom, sestrencom Chomjakova, od ktorého dostal básnické spisy slavného Puškyna. A toto bol pre nášho Ondrejka parnasský prameň, na ktorom občerstvoval svojho velikého ducha.

Z Hally vrátil sa Sládkovič do milých krajov slovenských r. 1845 a stal sa v Rybároch pod Sliačom paedagogom u Petra Bezegha. Tuna kochal sa v prázdnych hodinách vo svojich bujarých ale vždy nežných mládeneckých citoch, zahrúžiac sa nevedomky do čulej obrazotvornosti, do svojho vlastnieho mládenectva. To, čo jeho srdcu nedalo pokoja, čo duša jeho snila, vylial prúdom, ktorý až dosiaľ ľúbo ovlažuje city slovenskej mládeže, v svojej „Marine“, ktorá prišla vo verejnosť r. 1846, a získala mu také meno, že si ju i Maďari do svojej mluvy preložili. Keď Sládkovič predložil svoju „Marinu“ kruhu národních mužov, vyhrešili ho vraj títo v svojej velikej horlivosti, že zaoberá sa vraj takými „pletkami“.

Po svojom krátkom pobyte v Rybároch povolaný bol Sládkovič až 23. mája 1847. za farára na Hrochoť vo zvolenskej župe, kde v septembri toho roku vzal si za manželku Antoniu Juliu Sekovičovú z Hronoseku, s ktorou mal 8 detí.

Na Hrochoti rozvinul sa pred ním rýdzi slovenský detvanský život a zavinúc ho do poetického ideálu, napísal majstrovsky najvýtečnejšie svoje dielo, — „Detvana“, a v ňom vylíčil svoj národ, svoj ľud a jeho život. Okrem tejto básne, ktorá uzrela svetlo v almanachu „Nitra“ r. 1853 napísal tam ešte aj iné básne pre „Nitru“ a „Orla Tatranského“.

Dňa 10. júla r. 1856. povolaný bol za farára do Radvani. Duch jeho ani tuná, ačkoľvek v trpkých okolnosťach, neztratil zo svojej pružnosti, lebo žijúc skromný, tichý a beznárokomý život znal znášať kríže života. Tuná napísal „Sväto-Martiniadu“ a hojný počet výtečných básní, ktoré ujavnené boly v rozličných almanachoch a časopisoch. R. 1869 zatrúchlil svojou „pohrobnou dumou“ nad hrobom nesmrteľného predsedu Matice Slovenskej biskupa Štefana Moysesa; on ospieval nejednoho z naších výtečníkov; on napísal historiu národnieho kongresu z r. 1861.

V posledních časoch zaletel si duch Sládkovičov aj k sinému slovanskému Dunaju a tu zaspieval šumnú pieseň mladému maďarskému pevcovi Imrichovi Gáspár, synovi slovenského Hrona, u ktorého nachodí sa v rukopise, ako to on sám píše „egy gyönyörű költői levél“ od nášho Sládkoviča.

Ako kňaz vynikal i na poli cirkevnej spisby. Toho dôkazom sú jeho „Reči“ v II. diele sbierky Zorkovského, a „Modlitby“ v Hojčovom katechisme. V poslednom čase bol Sládkovič predsedom spevníkového výboru a pre vydávanie ev. náboženských kníh.

Poslední výtvor velikého ducha Sládkovičovho, krásna to báseň pod názvom, „Za tureckej vlády“, uverejnený je v almanachu „Živeny“. — —

Sládkovič pracoval na budení a šľachtení slovenského národa ale práve preto žil, ako je to u národních posvätencov napospol, zaznaný a často i v citlivom nedostatku. Pamätal na neho jedine chudobný národ a vďační priatelia; pamätala na neho Matica Slovenská udeliac mu maličkú podporu v trapnej nemoci, ktorá hodila ho na postel r. 1868; pamätali na zvečnenie jeho mena Jozef Viktorin a Eugen Krčméry, keď r. 1861 vydali prvú sbierku jeho „Spisov básnických“; pamätaly konečne slovenské ženy na svojho spevca, keď venovaly vďačnej jeho pamiatke prvý ročník almanachu „Živeny“; — no rozpamätá sa naň vždy i slovenské potomstvo, keď na výtečných jeho básňach občerstvovať a obživovať bude tyranmi ubitého ducha svojho.

Posledních päť rokov veku Sládkovičovho možno nazvať skúškou a trpezlivosťou Jobovou, lebo od onej ťažkej nemoci r. 1868 nezotavil sa viac úplne. Jeho životné sily klesaly vždy viac a viac, až konečne dňa 20. apríla roku tohto o pol piatej hodine po poludní podľahol prsnej vodnatielke a zatvoril oči svoje, aby nevidel viac tie zbojstvá na jeho milom národe páchané.

Sládkovič zomrel!!!

Čítal: A. Pietor