ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak si mi krásna mať moja ľubá, Matička naša, Matica! V dietkách zdarilých je tvoja chlúba, Nuž vyjasni čelo, líca. Zas sme kol Teba úprimná mati, Z nás sa Ti žiadon zradne nestratí, Každý verne mužne stojí; — Darmo nás darmo zlí rozlučujú, Darmo nás darmo zlostní križujú Živí, mrtví — vždy sme tvojí. Neveríš mati?… A prečo clona Smútku, bôľu tvár ti kryje? „Rada vás všetkých“ — vzdychá si ona; „Ale za jedným žial mi je!“ Rok po rok rednú tie Vaše rady, Opúšťate ma starší i mladí, Smrť vás jako trávu kosí; Vesť mi doniesly pohronské vily, Že mi je v hrobe Sládkovič milý, Preto zrak môj slzy rosí.“ On môj miláčok, aňjel tešiteľ Tak mnohú úľavu dal mi, On krášlil kraj môj krás vrelý ctiteľ, On mi v kríži spieval žalmy. On to, čo zlý svet a vrah rozdvojil, Čarovnou piesne mocou zas spojil, On zobudil to, čo spalo. Zahrmel smelo do nízkych duší, Volal do hluchých národa uší, Až to Slovensko povstalo. I naše oči, milená mati, Plačú z tej istej príčiny, Že tak v čas išiel v tmavý hrob spati Náš ľubý spevec „Maríny.“ Spevec „Milice“, spevec „Detvana“, „Šubića-Zríňský“ juhoslovana, „Sôvet“ a „Martiniády“ — Spevec plamenných piesní národa, Z ktorých dýchala sláva, svoboda, Čo sú nám večné poklady. On bol so srdcom roda srastený, Bol sám srdcom, dušou jeho; Spevom objímal tisíc rameny Dušu národa celého, Žilami roda vrelo prúdila Sa pieseň jeho, a sťa krev bila Ku tohto od srdca jeho, To srdce stíchlo — už viac nebije, Jaký že rod môj veniec uvije V pamäť poetu mrtvého? Je spev národní dychom národa, Ním sťa vták v povetrí žije, V ňom mu je radosť, sláva, svoboda, V ňom slasť, keď ho osud bije. Sčastný to národ, čo blaho v piesne Zaviť vie, ními lieči žiaľ, tiesne, Ními ku sláve sa budí; — Sčastný to spevec, čo mocou zvuku I k sláve vodí, i mierní múku Roda, keď spev z lýry lúdi. Sčastnýs’ ty rod môj, žes’ mal slávika Sladkého na brehách Hrona, Smrť jeho právom boľno ťa týka; I jeho, sťa Amfiona Gräckeho spevy, skaly hýbaly, Hlivieť, živoriť rodu nedaly, Chlebárstvo, podlosť trestaly; Tým nám až podnes spev jeho šumie, Blažený národ, čo cíti, umie To, čo mu spevci spievali. Nad Izraelom tvrdým proroci Žalostne ruky lomili, Bo jich vraždili hlupci, otroci Jích, čo ľud k sláve vodili. I sám syn boží v Jeruzaleme Žalostil na to nevďačné plemä, Vzal v svätyne do ruky bič; Rod môj! vedz, keď ťa k sláve nezbudí, Tedy ťa k smrti večnej odsúdi To, čo ti spieval Sládkovič. Či krásne túžby jeho „Maríny“ Mlaď jará! darmo ti znely? Či ste jak voľno žijú Srblíny Darmo v „Milici“ videli? Či sa nepustíš v slavný ducha let, Keď si ťa klamom zasnoval zlý svet, Mlaď, či mrieš za smydkou chleba? Beda mládeži prikutej k hrude! Takému rodu nikdy nebude Prístup do voľnosti neba! Plaz sa po hrude, zmija rozkoše, Boj sa smelo pozrieť hore. Tebe len pokoj a chlieb a groše A starých požitkov more! Plaz sa a zahyň v tom hriešnom kalu; Ale ty junač ku ideálu Viň sa rozkošnej „Mariny“; Tebe ju spieval spevec zmrtvelý, Hor sa k vidine. sťa orol smelý, Za zdar slovenskej rodiny. Hej na zdar, na zdar! naša rodina Nebude stenať v nevoli, Veď tu v Martine je „Omladina“, Tu sú i statní „Sokoli“. To, čo Sládkovič spieval nadšený, To uskutoční veniec milený Mladi, k slasti nám nemalej; A ten spev jeho moci, života Sokolov bystrých jará ochota Nôtiť má Slovenskom ďalej. Hej na zdar, na zdar! naša rodina Má krásné dcéry i ženy, K sláve národa ruka matkiná Vedie jich v spolku „Živeny“. Hej vychová nám z mladej družiny Kŕdle Elenôk, kŕdle Maríny, I Milice rovesnice; A tej spevcovej krásnej postavy Rozmnožia v rode milom sa hlavy Na stá, ba i na tisíce. Čo v tvojej mysli poet nadšený Žilo, to sa skutkom stane, Myšlienka tvoja, ver’ oslávený; Tá už tu telo dostane. Rod náš nebude moriť viac zrada, Junák si Sloven-devu vyhľadá: Tak svoj k svojmu sa privinie, Prestane hubiť Sloven-rodiny, I tón, i móda, i zvyk cudziny, To netopierstvo zahynie. Či nie? Neverte svetskí otroci, Ja mám nádej budúcnosti, Ona je v tvojej mlaď moja moci — Hor sa, bor sa z ochotnosti: Kliatbu zaženie vždy duša čistá, Keď kliatba sňatá, spása je istá; Nuž mlaď, odkľaj zakliatý rod; Nehľaď na obeť, ni na zisk sveta, Pred tebou cieľ tvoj, úloha svätá: Neobzeraj sa! napred choď! Choď do tých dedín slovenskej krásy, Apoštoluj ľudu tomu, Hej že zasvitnú blaženstva časy Ztrápenému Sloven-domu. Nájdeš tam síc’ len nízke chalupy, Ale v nich nenie ľud duchom tupý, Ľud ten umne žije, spieva; Pomaly tuší svoju úlohu, V dôvere živej vinie sa k Bohu, A vo viere si chodieva. V Slovenska doly, v milé chalupy Vedie nás „Detvan“ ľúbený, Maluje život v krásach nie skúpy, Čo žije ľud hôľ zjarený. „Rod môj! ty ľúb si tvojho Detvana, V ňom duša tvoja je zmaľovaná, Zhrej obrazom tým, čo schladlo; Kde bujné v duši rastú zárody, Tam pyramida vstáva svobody, A to je naše zrkadlo!“^[1] Ale ta zastri zrkadlo slávy, Bo máš opak v skutočnosti, Ten náš pekný ľud špatný blud dlávi, On hlivie, hynie v nízkosti. Nad všednosť vyššie sa nevyšinie, Dvihaj ho — pád ťa istý neminie, On pohŕda slávy menom — Kŕm ho požitkom slova, života, Obetuj sa mu: jeho dobrota Hodí po tebe kameňom. Nuž ozaj nikdy u nás nebude Pravdy viac bez mučeníkov? Či len na veky vo svojom blude Vodcov svojich i básnikov Zaznávať bude, trápiť, križovať Ľud ten upadlý — nie nasledovať? Nie ctiť, hájiť a zastávať? Všetky národy majú pokroky, Ach či len Sloven, bár letia roky — Má za ními pokulhávať? Odstúp strašidlo! Či by na darmo Padly boly toľké hlavy? Či tí, čo dosiaľ nosili jarmo, Nemajú viac uzrieť slávy? Krivda i nátisk sveta pominie, Z mrakov sa jasný deň nám vyvinie, A z pút otrockých svoboda; — Prorok Sládkovičov videl to v duchu, Už srdce jeho malo predtuchu Budúcej slávy národa. Nežaluj mati! Nad Sládkovičom Neroň si slzy zúfalé, Bude ten rod tvoj slávy nosičom, Splnia s’ jeho ideále. Okraje rod náš — už sa mu zorí, Zazelenajú sa jeho hory, I on sdruží sa v tábory; A ty v oslave vidíš si deti, Závideť budú všetky ti svety Nebe si s tebou podvorí. I tak len smelo ty bohatierov „Aňjelmi vyberaný voj!“ Smelo sa napred s nezlomnou vierou Za ten rod padlý v práce, v boj! Bár sú svobody drahej oltáre; Hranice, miesta múk a žaláre, Pozrite si na Šubića! Kde žiť nevoľno za zkvet národa, Tam v obeť sa dať, tam mrieť svoboda, Tak zneje spev Sládkoviča. Ja neviem jak vás tá mati naša Synovia statní chovala, Keď vás premáhať zlosť satanáša Do toho sveta poslala? Nie dosť, že zaprieť musíte seba, Že peklo máte na miesto neba, Nosíte staré bremená: Nevďak vás ťaží na miesto vďaky, Žiaľ, bôľ sú vaše stále odznaky, Zaznanie — vaša odmena. Či iný los bol spevca slavného? Hovorte jeho druhovia! Či celý národ znal a ctil jeho? Netrýznili ho vrahovia? Ach, umky jeho často plakaly, Osirotené v samote stály, A on smutný dumal s nimi: Čo krok — to boj; čo čin — utrpenie, Čo nádej, to klam, nevďak hanenie: Tak je to s mužmi našími! Od Poludnice poet povedá, Čo mal vrelý národní cit: „Pravda sa hocjak utvoriť nedá Tá sa musí v duši zrodiť! A zadržať ju — charakter treba, Tento veliký boží dar z neba A za koho? — Len za biedu! — Oj pravdu máte! Horký to skutok: Každý deň učiť slabý žalúdok — Ako Mithridat — ku jedu.“ „Ťažko je konať chvalne bez chvály A ponížiť sa k nízkemu, Ťažko prežívať slavným bez slávy, Snížiť sluhovi nízkemu, Veľké bremeno slúchať svedomia, Keď hlasy sveta v ušach zazvonia A kráčať za srdca súdom; Nemožnosť puhá, idea čirá Za chudých obliecť šatu martyra — Však nemožnosť — nízkym ľuďom.“^[2] Pozri si rod môj tých velikáňov Tvojích drahé podobyzne, Oni šli v slávu súženia bránou V jích blízkosti marnosť mizne. Pozri si drahá mati, Matica A povyjasni čelo i líca, Máš tých hrdinov celý roj; Oj požehnaj jim, žehnaj nám mati, By si nás mohla tak verných znati, Jakým ti bol Sládkovič tvoj! Sem, vôkol hrobu jeho, poeti! Nalaďte hárf svojích struny, Nech pieseň vaša — že ztrasú s’ svety — Zvukami života zuní, Za vzorom svojho prvo-básnika, Za hlasom Pohronského slávika Spievajte, buďte, plašte sen! Keď spev váš tú noc ducha zapudí, Keď ten ospalý národ zobudí: Potom pozdraví slávy deň. Sládkovič v zemi, — však vy, od zeme Neste sa jak ten spev jeho, Kým národ žije, vždy počujeme Spev živý spevca mrtvého! „Na hor mäsitú viesť zberbu svetov To úkol, znoj i sláva poetov,“ Čujte druhovia, poeti! Na hor, oj na hor z tých nižín zeme, Keď tú mäsitú zber vyvedieme, Vstanú k sláve Sloven-deti. Nežaluj mati! Nad Sládkovičom Neroň si slzy zúfalé, Bude ten rod tvoj slávy nosičom, Splnia-s’ jeho ideále Venuj mu bolnú dnes nezábudku A bárs obliekla si sa v šat smútku; Nesmúť nad ním bez nádeje! Srdce rodákov je tá Vallhala, Kde pamäť tvojho poetu stálá Večne žije, trvá, dleje. — Dobrú noc spevče! boľnými city Lúčíme-s’, v tebe sme žili; Nemôžeš nám byť z duše vyrytý, Nemôžeš, druh večne milý. Ale nemožno ruku ti stisnúť, Nemožno od úst drahých zavisnúť, Nie brať, dávať pozdravenie; Nemožno v tvojej vídať sa tváry, Nie shovor s tebou vyvádzať jarý My ľudia sme, tys’ človek nie.^[3] Dán. M. Dumný