ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Filmová látka)

Nebývali ďaleko jeden od druhého. Jano Sklár, mládenec ešte, ale už zrelý, veď mu už prešlo 26 rôčkov, býval od Zuzy Čížikovej len štyri či päť numier vzdialený. A čože je to? Veď je to len pár krokov-skokov a už je pri Zuziných dverciach.

Zuza tiež už bola v rôčkoch, totiž podľa výpočtu nášho národa, kde sa dievky vydávajú v šestnástom, najviac už v osemnástom roku a ona už mala 24. Môžeme si predstaviť, že sa necítila najhlavnejšie, lebo v tom kraji, v ktorom bývala, bola ojedinelá. Jej vrstovníčky sa už dávno povydávali. Nejednej chlapča reve na ulici, akoby ho drali, keď ona ide niekde a malého revoňa nechce vziať so sebou. Ale Zuze ani niet čo závidieť, veď kdeže sa má obrátiť? Medzi mládež večer, keď sa zíde na hlavnej ulici, nemôže ísť, lebo si ju mládenci nevšimnú, keď je už „stará“ — a zase dievky bočia od nej, akoby trpela na nejakú nákazlivú nemoc. Medzi ženy? Tam nepatrí, veď nosí vrkoč, nie je ešte pod „kytkou“. A keď je medzi nimi, nuž, čo vidí? Posmešný úsmev.

Čo počuje? Samé chvály, ako ich mužovia robia, ako im deti rastú, aké sú múdre a vôbec o všetkom možnom, len o tom nie, čo by Zuze dobre padlo.

A predsa, keď aj je nie krásavica, nie je ona na zahodenie, veď je mocná, bucľatá, — a do roboty? Ani osa! Len to je tá vec, že je chudobná ako kostolná myš a k tomu má zvláštnu smolu, a preto ju naveky obišlo šťastie.

Bez všetkej ostýchavosti rečúc, rada by sa vydala, už aj preto, aby sa dostala pod „kytku“ a tak aj medzi ženy. Ťažko jej je samotnej žiť, ako ovci vylúčenej zo stáda, a to ešte bez svojej vlastnej viny.

Janovi tiež nebolo inak. On tiež prepásol vhodný čas ženby. Najprv si chcel odbaviť vojenčinu a potom sa „ovrabčiť“. Ale keď prišiel domov, doma nenašiel nič hotového. Brat sa už, pravda, oženil, i doviedol si ženu do rodičovského domu, ale jemu už bolo ťažšie. Rodičia sa zadĺžili, veď okrem domčeka a dvoch kúskov zemi ničoho nemali, a preto, žili len z „nádnice“. Čo teda mal robiť, ako ísť slúžiť, aby si niečo zgazdoval, lebo potom už ľahšie pôjde.

V službe minul rok, dva, tri a ďalej mládenčil.

— Jano, prečo sa neženíš? — spytuje sa ho mať. On na to len mrdne plecom: — Mám ešte kedy, — odvetí len tak bez chuti, — a ide svojou cestou.

Veď by sa aj oženil, keby dostal dievča po chuti, ale tie, na ktoré on hodil oči, dákosi bočili od neho a Zuza, tá mu ver’ ani na um neprišla, keď ju každý obchodil.

Tak, hľa, aj Jano vyšiel na také isté chodníčky ako Zuza, totiž: mládenci ho nechceli a ženáči, tí zaise naveky dobiedzali doň, prečo sa už neožení.

I žili vedľa seba čo takmer nevedeli jeden o druhom.

* * *

Na kraji dediny v Poslednom krajciari, tak volajú naši tú krčmu od nepamäti sveta, — je veselo. „Trombetáši“, tak volajú u nás dychových muzikantov, dujú do trúb, až im majú oči vyskočiť z jamôk a líca puknúť. Mládež sa vrtí, cifruje a zaujáka si kedy-tedy. Starší si upíjajú pri stoloch a s úľubou hľadia na tancujúcu mládež. Nejednému z nich zaihrajú žilky, nervózne si pošinie klobúk do tyla. „Hore hu“, zavýskne a udrie päsťou o stôl, až poháre poskočia a zacvengocú. Trúby zvriesknu až ohlušujú. Páry sa vrtia, až sa im pot leje z čela. Zápach znoja mladých tiel rozširuje nozdry, derie sa do pľúc a rozpaľuje krv. Nad všetkými vznáša sa hmla dymu a prachu.

Pri stene stojí ešte s niekoľkými dievkami Zuza Čížiková. Prišla sa podívať na tanec a tiež prichádzala sem tajnou túžbou hnaná, ak by sa predsa našiel niekto, kto by ju zbadal, a potom i zachcel. Tvár má vybielenú, líca ružové. Dobre sa nalíčila a napudrovala, ale zato ťahy sú jej strnulé. Stojí ani na tŕni. Odísť, a či počkať? Ale hádam ju niektorý zbadá a vezme do tanca. Aha, veď je tu aj sused Jano. Sedí neďaleko od nej pri stole. Má pred sebou pol litra vína. Vše si upije a díva sa na tanečníkov. Oči mu blčia, vše sa zahniezdi, akoby chcel vstať, ale zase zatíchne, možno sa bojí, že by niektorá nechcela s ním tancovať. Od nápoja i od túžby objať niektorú a privinúť ju tuho k sebe, búri sa mu krv, ženie mu rumeň do tváre a iskry do očí. Vypije posledný pohár, buchne ním o stôl a pýta si ešte pol litra.

Zuza ho už dávno pozoruje, pravda, opatrne, len tak spod riasy. V nej sa tiež všetko búri: hanba, zlosť, i závisť. Prečo ju obchádzajú? Nie je horšia od iných, čo je aj chudobná, veď aj tu ich je dosť a dosť, čo sú im rodičia zadĺžení a stŕpajú, kedy to už u nich praskne. Ale dievky zato musia byť oblečené ani pávy, a to všetky, takže ťažko rozoznať chudobnú od bohatej. Čo sa má Kata Kozická tak rozhadzovať, len zato, že je v tanci vychytená? Ale doma u nej tiež nejazí prázdnota? A hľa, či za sukne, čo má oblečené, nie je ešte aj teraz dĺžna v obchode? A ako si zavádza a cerí zuby na Paľa Kudrovie, že sa nehanbí! A má aj na koho, veď celá dedina vie, čo je to za vtáčik! Robota mu smrdí a len aby cigarety boli a plný pohár vína. Hľa, na minulom jarmoku sa bol do čiernej zeme spil.

Súčasne borila sa v nej aj žena. Keď videla, ako sa páry usmievajú jeden na druhého, ako sa ich telá zavše dotýkajú, ako im oči hovoria, polootvorené ústa plné vlahy, ako túžia za bozkom, — vtedy aj jej prechádza po tele žiadosť ocitnúť sa v náručí niekoho, pritisnúť pery na jeho ústa, obvinúť ramená okolo jeho šije. Zabúda na všetko, pozerá pred seba, oči sú jej vlhké, len hmlisto vidí vrtiace sa páry. Ako vo sne sleduje pohyby Katine a jej tanečníka. Zrak jej skĺzne z nich a pozrie vpravo. Vidí tam Jana. Pozerá na ňu. V tom okamihu spustí oči a potom zase hľadí pred seba. Ale nedá jej pokoja, zvedavá je, či pozerá ešte na ňu. Málinko obráti sa v tú stranu a len žmúriaci fľochne naňho. Jano práve vtedy položil vyprázdnený pohár na stôl a zase uprel oči na Zuzu, akoby ju chcel prinútiť, aby pozrela naňho. Chytro spustila oči, ale súčasne prelietol jej úsmev okolo úst.

Zbadal. Krv mu udrela do hlavy. Vstal. Zuza už zbadala, že chce s ňou tancovať. Prejal ju strach. Opitý je, ako budú hľadieť na nich? Bála sa posmechu. Keby ju bol volal, keď bol ešte triezvy, ale teraz? A čo potom, keď vytriezvie?

Urobil krok, dva. Videla, ako sa blíži k nej. Vybehla von a ponáhľala sa domov. Ako tak uháňa, počuje za sebou kroky.

— To on, — a pridá ešte k rýchlejšiemu chodu.

— Zuza, zastaň! — volá za ňou. Ale ona nič, len beží. Pot sa jej perlí na čele a je celá zadychčaná. On však nepopúšťa, ale sa ponáhľa za ňou.

Konečne je tu materin domček. Zastaví sa pri dverách. Strach zmizol, veď jej treba len pritlačiť kľučku a už je vo dvore.

Ale dvere neotvára. Čaká, čo Jano. Tak čudne pozeral na ňu. Možno by ju aj zachcel. Ak bez pristavenia vojde do svojho domu, čo je veru možné, veď sa potom má prečo na ňu hnevať, bude ju to veru škrieť, lebo si možno prepásla šťastie.

Už chcela otvoriť dvercia, keď tu Jano pri nej.

— Čo si tak utekala, akoby som bol mátoha? — spýtal sa jej. — Ja pekne, reku, si zatancujeme a ty sa stratíš.

— Hanbila som sa.

— Prečo?

— Neviem.

— Nevieš? — a pristúpil k nej cele blízko.

— Nie, — zašeptala a celá sa triasla.

Objal ju okolo drieku a pritisol k sebe.

— Čo robíš? — Viac nemohla, lebo ľavou rukou nadvihol jej hlavu a už sa mu ústa zliali s jej perami. Chcela sa mu vytrhnúť, no nemala sily. Nikdy necítená slasť opíjala ju a odoberala jej silu k odporu.

V izbe zakašlal niekto.

Trhla sa. Za chvíľu prišla k sebe. Vzopla sa celou silou. Vytrhla sa mu z objatia, v druhom okamihu už bola vo dvore. Kľučka cvakla a Jano ostal samotný na ulici. Trochu postál, či sa nevráti, počúval, či nepočuje jej hlas. Všade ticho, pusto. Pohol sa a šomrajúc si čosi išiel domov.

* * *

Od tých čias takmer každý večer stála s Janom vo dverciach. Tak to išlo za hodnú chvíľu.

Zuza čakala, že ju Jano bude pýtať, aj mu to viac ráz tak obďaleč dala znať, ale on akoby tomu nerozumel, zašemotil a obyčajne ju umlčal náruživým bozkom.

Ich láska skoro vyšla najavo. Doma neboli spokojní s Janovým výberom. Hlavná príčina ich nechuti k Zuze väzila v tom, že ona donesie do ich domu len dve holé ruky. A čože tie? V terajšej dobe čo môžu zarobiť, keď je „nádnica“ pod psa. A keby aspoň bola, ale koľko dní prejde bez nej! A veru len tak pri kolovrátku ťažko si zarobiť na výživu. Najväčšmi sa postavila proti Zuze Janova švagriná.

— Čo ju máš sem trepať? Nie nás je tu už dosť? Chceš mať ešte o jedného žrúta viac?

— Ale bude aj o dve ruky viac. Nebude tvoj chlieb jesť.

Švagriná šomrala ďalej, ohovárala Zuzu, a starých i svojho muža napuľkala proti nej. Janovi konečne nahovorili toľko proti Zuze, že mu chuť k ženbe s ňou ochabovala. Ale zato večerom prichodil k Zuzinmu domu, aby sa s ňou pozhováral.

Žiaľbohu, zhováranie malo pre Zuzu veľmi vážne následky.

* * *

— Zuza, či ste sa už rozišli s Janom, že už nechodí k tebe na zhovor? — spýta sa jej mať a pritom skúmavo pozrie na dievku.

— Neprišiel už niekoľko večerov, — odvetí nasilu Zuza. Líca jej zblednú a oči sú nabehnuté slzami.

— A prečo? Stalo sa medzi vami niečo?

— Čo ja viem, čo mu udrelo do hlavy… tá jeho hlavná švagriná…

— A čo je s tebou? Tvár máš opadlú, podkovy pod očami. — Pátravo pozerá na Zuzu a meria ju očami od hlavy po päty.

Pod matkiným ostrým pohľadom cíti pálčivý bôľ. Trasie sa sťa osika a zrazu zrúti sa na lavicu, hodí kŕčovite skľúčené ruky na stôl. Na ne skloní hlavu a vypukne v zúfalý plač.

Mať zdúpnela. Pochopila všetko. Jej dcéra nie je už viac dievkou, ale nie je ani, podľa spoločenského pravidla, ženou. Hneď na to vzbúrila sa v nej žlč, začala kričať.

— Ty taká a taká, — a množstvo nadávok sypalo sa jej z úst. — Takúto hanbu mi urobiť. Čo si len začať s tebou, nešťastnicou jednou. — Zatým zase vybuchla v hysterický plač. Začala vykladať, ako vykladajú nad mŕtvym telom.

— Ach, ja prenešťastná mať na tomto svete! Čím som si to len zaslúžila, že si mi takýto posmech zvalila na moju šedivú hlavu. Ach, veď som sa dosť narobila, natrápila, kým som vás pätoro vychovala. Všetkých som doviedla do človečenstva, len teba, nešťastnicu jednu, som nemohla. A ty za moju opateru tak sa mi odslužuješ! Ach, ja nešťastnica nešťastná, čoho som sa len musela dožiť!

A tak to išlo do nekonečna, až zrazu bez všetkého prechodu sa spýta:

— A odkedy si?

Zuza, vysilená od plaču, len plecami stisla. Ale mať nedá pokoja, vypytuje sa čo a ako a kedy.

— A či si Janovi už povedala?

— Som.

— A on čo na to?

— Len tak…

— A potom?

— Ja som mu zakaždým, keď prišiel, dohovárala a som ho prosila, aby ma nenahal tak… Dosť som sa pred ním aj naplakala…

— A on čo na to?

— Len tak, ako mačka okolo vriacej kaše. A konečne už je viac ako týždeň, ako sa neukázal.

— Ach, nešťastnica nešťastná. No, či to dakto videl dakedy takô mi vykonať. Ach, ach, keby mala dáku palicu pri ruke, aby som ťa ňou dodrúzgala! Nuž, či si mi to nemohla hneď povedať?

— Keď som sa hanbila a bála.

— Teraz sa však nebojíš. Ach, jaj, čo si len teraz počať s tebou. No, už si ty len vykázala! Čo si len počať? Teraz, všakver, ja, stará osoba, mám sa trápiť o teba, ako čo! Juj, ako len prežiť tú hanbu! Veď sa odteraz od hanby nebudem môcť ani na ulicu ukázať. Ach, keby som mohla, týmito rukami by som ťa zahrdúsila, — kričí zase rozpajedená, ale tiež aj od muky, veď nevie, čo si počať s ňou.

— Nedbám, zahrdúste ma, aspoň ma zbavíte mizerného života. Veď som dosiaľ veľmi málo radosti zažila, ale viac žiaľu a potupy, — odpovedala ticho Zuza, a zase ju slzy zaliali.

— Už čo sa stalo, stalo sa, darmo už reveš. Mala si byť opaternejšia, veď si už nie sopľa. — Ach, nevydržím, musím k mojej Mare, s ňou sa poradím. Musím niečo robiť. — Chytila ručník, prehodila ho cez plece a ponáhľala k Mare. Ale aj cestou zavše si vzdychla: „Ach, ach, nešťastnica nešťastná, ach, sprostaňa mizerná… No, či to muselo byť!“

V ten istý večer zišli sa obe vydaté sestry u matere a radili sa, akým spôsobom by mohli do poriadku doniesť túto, pre nich všetkých trápnu záležitosť. I ustálili, že budú všemožný nátlak robiť na Jana, aby si Zuzu vzal za ženu.

Po ich odchode Zuza vyšla na preddomie a čakala tam Jana. Čakala ho hodinu, dve, ale o Janovi ani slychu, ani chýru. Vzdychla si žalobne a šla spať. Horké to bolo spanie. Veď nemohla takmer ani oči zažmúriť, čo ju všetko trápilo, i výčitky matkine, dohováranie sestár, strach pred svetom, keď sa dozvie, čo sa s ňou stalo. Ale to by všetko preniesla, keby sa jej Jano nestránil, keby cítila od neho čo len štipku lásky — ale… i zaliali ju slzy, zaryla si tvár do vankuša a hlavu si zakryla perinou, aby sa vzlykot nepočul a aby matku nezobudila.

* * *

Nastal boj. Matka, sestry, pozdejšie krstná mať a ďalšia rodina zaujali sa o Zuzu. Kdekoľvek stretli Jana, už ho zastavili a dorážali naň sprvu peknými rečami, sľubmi. Zuzu vychvaľovali, aká je robotná, aby sa nič nebál; začali ho strašiť, ako ho zažalujú v obecnom dome, ba, že ho dajú aj k súdu a bohvie ešte čo. Vstupovali mu tiež aj do svedomia. „Čo si za človeka, keď necháš Zuzu v biede a potupe, čo si jej zapríčinil.“ „Ty si všetkému vina. Či neutekala pred tebou? A či sa nebránila? Či sa boha nebojíš a ľudí nehanbíš? Čo si len počneš teraz? Zuzu si zahrdúsil, a ty čo? A keby si vedel, ako ťa chcela, ba ešte aj teraz, veď si div oči nevyplače za tebou! Jano, máš ty srdce, keď ju necháš samotnú trápiť sa? A keď sa ti zmárni? Čo potom?“

— Hádam len nie…

— A prečo by nie, aha, aj onehdá lietala sem i tam ako šialená, ustavične pritom stenala a volala: Ja to neprežijem musím sa zmárniť.

Ale by som nič nevravela, nie že mi je sestra, nie preto, ale povedz mi len, či si počul niečo nedobrô o nej, kým si sa s ňou nespoznal? A teraz, keď si ju zviedol, nuž, tak sa to robí?

A tak to išlo do nekonečna.

Doma zase Janovi húdli inú nôtu. „Kdeže by si ty takú a takú bral za ženu? My ju nechceme ani vidieť, nehanebnicu jednu.“ Ale najväčšmi dupľovala proti Zuze nevesta. Nijakým spôsobom nechcela ju pripustiť do domu. Všemožným spôsobom usilovala sa Jana odbiť od nej.

Jano ocitol sa medzi dvoma ohňami. Nevedel, čo si má počať. Ale najhoršie len vtedy nastalo, keď sa Zuzin prípad rozchýril po dedine. To ešte len bolo voľačo! Mladé ženy, ale i staršie, postávali na uliciach a dôkladne snažili sa prejednať tento prípad. A čo je zvláštne, najprísnejšie odsudzovali Zuzu práve tie, ktoré neboli lepšie od nej, ale mali viac šťastia a šikovnosti. Ľudia podelili sa na viac táborov. Jeden ľutoval Zuzu a chcel ju s Janom spliesť spolu, druhým bol to len žart a tretí zase strúhali vážne tváre a ochkali nad skazenosťou sveta, štvrtí mrdli plecom, prehodili niekoľko slov a išli po svojej robote.

* * *

Čas nezastal, ale valil sa neúprosne napred a to vediace sestry Zuzine i s jej matkou napäli všetky sily, aby ako tak pomohli Zuze, aby jej dieťa nezostalo bez otca a tiež aby sa Zuza dostala, ako Janova žena, pod „kytku“.

I stalo sa, že po veľkých prosbách a hrozbách, sľuboch a výčitkách Jano prišiel k Zuze a pri nej aj ostal.

* * *

V jeden letný večer, keď prišiel z roboty, otvoril dvercia a videl, ako jedna žena niečo perie v koryte na dvore. Zuza nie je, jej mať tiež nie je, rozmýšľal, kto to môže byť? Zatvorí dvercia, kľučka hlasne klepne. Žena pozrie v tú strany — i — Jana prejde mráz, hneď nato udrie mu krv do tváre. „Veď je to baba!“ Už vedel, čo sa stalo. Zahanbil sa pred ňou. Čo teraz, ísť dnu a či utiecť? Ale ako vojsť dnu? A zase, ako utiecť, veď je predsa chlap. — A mal by pred ženou! To je nemožné.

— Hajde, len dnu, — volá ho baba veselo, — máš syna ako buka.

Stojí.

— No čo sa bojíš? Či sa hanbíš?

Váha.

— No, len no, čo sa máš hanbiť? Blázon, tvoj je, veď si predsa chlap. Nie si ty prvý. Ojéj! A potom, čo ti môže kto, zoberiete sa pekne a bude všetko v poriadku. — Medzi hovorom nechala pranie, utrela si do zásterky ruky, prišla k nemu a ustavične hrkútajúc okolo neho pekne-rúče tisla ho dnu do izby. Keď bol už tam, od muky nevedel, čo má počať.

Zuza v kúte bledá ani smrť ležala na posteli a pri nej vo vankúšiku dieťatko. Mala oči zažmúrené, zdalo sa, že drieme. Mať cele vysilená od trápenia sedela pri jej hlave a sestra Mara obrubovala kusy plátna, priprávala plienky.

— Vitaj, Jano náš, — zvolala veselo. — Hľa, už sa stalo a chvalabohu, všetko je v poriadku.

— A ver’ v poriadku, — prisvedčila baba a pristúpila k posteli, vzala dieťa na ruky a ukázala ho Janovi.

— Pozri len, akého chlapa máš, ani buk, ale aj ťažko prišlo na svet. Nože si ho pozri, aký je buclatý a podobá sa na otca, akoby mu z oka vypadol. — Pozdvihla dieťa k jeho tvári.

Hanbil sa. Všelijak mu bolo okolo srdca, keď videl ako rak červenú tváričku nemlúvňaťa.

Zuza sa na hovor prebudila, i videla Jana. Ťahy tváre sa jej nezmenili, ostali i ďalej zmeravené, len oči sa jej zaleskli a z nich sa dve slzy spustili a tiekli pomaly po oboch lícach.

— Nože si ho bozkaj, — štebotala ďalej baba, — či vidíš, aký je podarený!

Jano pozrel ešte raz na dieťa, ale len tak zboka, potom sa odvrátil. „Len preč čím skorej,“ preletelo mu hlavou a už urobil krok k dverám.

— Počkaj trochu, — zvolala Mara. — Nebuď taký zjašený, pozri, — a podávala mu sklienku hriateho. — Keď si už tu, nebudeš len tak na suchu. Koštuj, že ako je dobrô, pravo kmotrovskô. Sama som ho varila a dala som všetko doň, čo načim, či klinčeky a či škoricu, no a s cukrom som tiež neskrblila. Na, — a vložila mu sklienku do ruky.

Jano vzal a urobil glg. — Dobrô je, — ale zato vracal sklienku naspäť.

— No len vypi, ani by nebolo na zdravie ani jej, ani jemu, ak do dna nevyprázdniš.

Chutilo mu a aj ho občerstvilo, veď od svitu robil na poli a to veru o chlebe, cibuli a kúsku slaninky.

Mara sklienku zase naplnila a potom mu ju podala. — Čo stojíš, ako by si bol zakopaný? Zlož sa, sadni si za stôl. Hľa, polievka od obeda je už prihriata a je v nej aj kus mäsa. Najedz sa, viem, že si lačný.

Mať vzdychla a povedala: — Len si sadni, a kým Mara príde s polievkou, vypi si hriateho. Máš pred sebou aj chlieb, odkroj si, ak si lačný. — Prišla k stolu a utrela ho zásterkou. Bola zhrbená, bledá a ledva si nohy vláčila.

Poslúchol. Sadol si, ale cítil sa ako na tŕni. Teraz videl, čo narobil a aké sú následky. Upil si, aby zalial trochu trudné myšlienky a tiež aj preto, aby robil niečo, veď predsa sedel nehybne, ako drevený klát.

Vše pozrel na Zuzu.

Ona zažmúrila oči. Čakala, že snáď príde k nej a opýta sa, ako sa cíti? — Ale on nešiel.

„Nechce ma, hnevá sa na mňa,“ — a zase dve ťažké slzy spustili sa jej z rias a tiekli dolu tvárou. Ale zato jej prišlo na um: „Hádam sa hanbí pred materou.“ I zašeptala: — Mama, doneste mi vody.

Mať išla k studni po vodu.

Ostali sami.

Zuza čaká úzkostlivo, či príde, a či nie. Janovi nohy oťaželi, ani čo by sa boli na olovo obrátili, i chcel vstať, i nemohol, niečo chcel prehovoriť, ale mu nedalo, i zakašľal.

Zuza vzdychla si hlboko a slzy jej tečú jedna za druhou zvlhlou už brázdou. — Čo mlčíš? Ani sa nespýtaš?

Pohol nohami, chcel vstať a dvere sa otvorili a Mara niesla hodnú misu hovädzej polievky. Položila ju na stôl, vzala tanier a lyžicu a položila ich pred Jana. Naliala mu ešte hriateho a ponúkla ho. — Napi sa, to je dobrô pred jedením.

Upil si. Účinok hriateho sa už badal na ňom. Tvár mu očervenela, oči oživli a keď už druhý tanier horúcej polievky dojedal, nuž aj znoj začal šibať. Utrel si čelo, kabát zhodil zo seba a jazyk, div-divúci, sa mu začal rozväzovať.

Sprvu to išlo len tak obďaleč, ako išiel do poľa, ako sa ťažko kope kukurica; zem je vraj ako kôra. Ale predsa rastie, lebo má dosť rosy.

Mara mu prikyvuje, vše sa ho niečo spýta. Vyberie mäso a položí mu na tanier, núka ho, aby sa len najedol. A on, akoby tri dni nemal kúska jedla v ústach, jedol, až sa mu kečka parila. Čím viac je, tým mu je ľahšie. Všetko ho hreje, i nápoj i pokrm. Pocit oddychu a pôžitku ho ovláda. Hanba, stiesnenosť i nevôľa sa tratia, — a jazyk láme putá, i nadobúda sviežosti a hybkosti.

— A ty, Zuza, ako sa cítiš? — spýta sa ju neočakávane a hľadí na ňu.

Mara sa pri peci usmeje a pomyslí si: „Pôjde to, ľad sa už láme.“

Zuza sa už bola zriekla nádeje, že sa jej prihovorí, a preto Janov prívet ju veľmi milo prekvapil.

— Veľmi som slabá, mnoho som pretrpela, ale hádam o niekoľko dní prídem k sebe, — odvetila mu slabým hlasom.

Jano už celkom slobodne hovorí, ani na starú nezabudne, veď ju posiela, aby si išla ľahnúť, lebo že jej treba oddychu.

— A ver’ by mi bolo treba, ledva sa už vláčim, čo mi strach a nepokoj udreli do nich.

— Choďte si ľahnúť do komory a netrápte sa, — hovorí Mara, — ja ostanem tej noci pri Zuze, veď ju ja opatrím aj dieťa, a keby bola potrebná pomoc, nuž Jano bude tu nablízku. Však ver’? — a pozrela s úsmevom naň.

— Pravdaže, čo by nie.

Ešte sa troška pozhovárali, keď tu zase Mara:

— Ale teraz sa už practe, choďte si každý ľahnúť. Zuze treba pokoj, ona tiež musí zdriemnuť.

* * *

Na druhý deň a potom každý deň Jano už na svite šiel po „nádnici“ a len večer sa vracal domov. Zase ho čakalo hriate a k tomu aj dobrá večera, ba, ľaľa, sklenica vína stála na stole. Poslala ho Zuze jej krstná mať.

Jano sa zase napukal a vypil si tiež do vôle. Zuza tiež už trochu okriala. Rozhovor tiekol cele prirodzene.

A keď ešte prišiel deň krstenia a za ním kmotry donášali obedy: slepačiu polievku, pečené mäsá, chrumkavé „herovky“ boli hojne cukrované a roztápali sa na jazyku, veď boli, bože môj, v masti vyprážané. K tomu každá doniesla aj pálené a ešte aj fľašu vína.

Kdeže by sa mu nebolo dobre vodilo? A potom tá Mara, len sa tak vrtela okolo neho a tiež aj kmotry, každá ako med, veď ho chceli so Zuzou spliesť dovedna, nuž akože by sa nebol dobre cítil u nich. Vedel dobre ich politiku a ani sa veľmi neodbážal od nej.

* * *

Po fašiangoch býva škaredá streda a za ňou pôst. Tak sa to aj s Janom stalo. Kmotry prestali obedy donášať, Mara sa tiež vrátila domov, veď mala tiež svoju domácnosť a rozličných starostí až po uši. Prestalo hriate, hovädzie alebo slepačia polievka; o pečienke ani chýru a tým menej o „herovkách“. Miesto toho prišiel na stôl bôb, slanina s cesnakom alebo cibuľou, niekedy bola dobrá aj kyslá paprika, o víne alebo pálenke ani nechyrovať. A keby len to, ale bolo treba či na to, a či na iné a tu veru začali pýtať aj od Jana. Jano dával, ale nie veľmi vďačne, veď len to mal, čo zarobil. Dieťa sa dralo celé noci, akoby ho boli párali, a Zuza veľmi schudla, tvár mala už priesvitnú a vždy mala oštaru s tým mravčadlom. O tom nemohlo byť ani reči, že by mohla ísť do roboty. Stará zase stále hundrala, prečo už nejde so Zuzou na zápis, veď takto žiť bez sobáša nie je tak, ako by malo byť.

Jano na dohováranie nepovedal ani slova, ale vzal klobúk a vyšiel von. Najhoršie pôsobili naň ľudské jazyky. Čo by tie nepokazili! Jeho rovesníci a mladé ženy posmievali sa mu, že je vraj na prístupkách, na ženinom chlebe a jeho švagriná, keď sa s ním stretla, dohovárala mu, čo už toľko u tých Čížikov trčí, prečo už nepríde domov. Všetko to dohromady zle pôsobilo naňho. Stále bol zamĺkvejší. Na úsvite odišiel, pozde večer prišiel, len aby čím menej bol u nich. Čím ďalej, tým sa mu ženba stala odpornejšou. Vedel, že keď si vezme Zuzu, odlietne mu sloboda. Ale či ju aj mal odvtedy, ako sa to stalo? „Čo budem?“ Váhal, až v jednu nedeľu, keď mu Mara, mať, ale hlavne Zuza dohovárali, aby už raz poriadok urobil, a k tomu aj v družstve zapárali doň, odišiel, nevrátil sa k Zuze, ale sa zjednal za sluhu k jednému gazdovi.

* * *

Pre Zuzu nastali osudné dni. Matka slabá, chleba na zimu si nezarobili, veď s jednomesačným dieťaťom nemohla ísť do žatvy a sama tiež hodne zoslabla. Čo mala robiť, chudera, ako s matkou ísť po strnisku klásky zbierať. V jeden deň išla sama aj s dieťaťom. Ťažká muka to bola na úpeku aj s maličkým. Keď aj zaspalo pod plachtou, často sa strhávalo a ona musela ho hojdať, nadájať, uspávať a len potom zbierala kde-tu roztratené klasy. Ale predsa naplnila vrece, i čo od smädu a horúčosti nevedela, čo má robiť. V tej velikej starosti ani nezbadala, že sa z Babinho kúta valí mrákava, len keď sa zblysklo a zadunelo, položila vrece do plachty, hodila si ho na chrbát, dieťa vzala do náručia a ponáhľala domov.

Mračno bolo rýchlejšie. Zblysklo sa, hrom zarachotil, vietor zadul a hustý lejak spustil sa na zem. Za ameň Zuza do nitky premokla. Aby si dieťa zachránila, vzala si z pleca ručník a zabalila doň dieťatko. Začalo plakať, rozpäla si oplecko, priložila ho k prsiam, aby sa nasalo. Vrece ťažilo, nohy sa začali kĺzať po blate, ale ona zato ponáhľala, trasúc sa na celom tele od zimy a strachu.

Blýskanie neprestávalo a rachot hromu ohlušoval. Nohy sa jej už podlamovali, ale ona napäla sily. „Len prísť pod strechu… Nevydržím… Tu zahyniem aj s dieťaťom!“ Zuby jej hrkotali od zimy a hrôzy. „Bože, zmiluj sa!“ vzdychla. Obzrela sa, či sa nestretne s niekým. Nikto. Pusto všade, len čo hnev prírody buráca.

„Už je koniec“ — prešlo jej mysľou a len-len že nespadla na zem.

Zrazu sa jej zdalo, akoby počula dupot koní. Zastala, obzrela sa, a tu, hľa, vidí blížiť sa voz. To jej dodalo sily. Skríkla:

— Pomó-oc! — Ešte raz sa napne: „— Po…“ — a už padá na zem.

Voz sa priblížil. Už chce prejsť, keď tu pohonič vidí, ako sa niečo dvíha zo zeme a zase padá. A hľa, aj detský plač počuje.

Zastane, skočí dolu. Dvíha ženu. Žena len-len že nepadá, trasie sa na celom tele a je celá od blata zamazaná. Pozrie jej do tváre — zhrozí sa.

— Zuza! Nuž či si to ty? — skríkol s úžasom.

— Ja, — šepce, otvorí oči a vidí pred sebou Jana.

— Rýchle na voz. — Odviaže jej batoh, vyloží ju s dieťaťom do voza. Zhodí zo seba konský pokrovec, čo si bol prehodil. Zabalí ju doň, dá jej i druhý. Pravou rukou obvinie ju okolo drieku a privinie ju k sebe, aby ju svojím telom kryl a hrial. Sám nedbá na to, že je len v košeli. Ani necíti dážď, ani nemyslí na to, len jedno mu je na mysli: zachrániť ju a dieťa. Teraz mu je jasné, koľko pretrpela preň a on ako sproste a neľudsky sa choval k nej a k tomu červiatku, ktorému on život dal. Len čím skôr domov, len čím skôr s ňou do postele. I kričí na kone, seká liacami, až sa spínajú od bolesti.

A hľa, už je na kraj dediny, už je blízko Zuzinho domu, už preletel popri ňom a zastal pred svojím rodičovským domom. Skočil z voza, skríkol na domácich v izbe, až vybehli zdesení, čo sa stalo.

— Tu mi je žena a moje dieťa, — hovorí chvatom, keď ich skladal z voza. — Hneď s nimi do postele. A nech sa mi nikto neopováži niečo zlého povedať, alebo urobiť, lebo potom bude veľmi zle. — A pozrel na nevestu až mu oči blčali.

— Žene dajte hneď niečo teplého a hneď ju uložte do postele. O chvíľu som tu, len čo gazdove kone vypriahnem. Aby tak bolo ako som povedal! — Vyskočil na voz a už uháňal do gazdovho dvora.

O hodinu už bol v dome. Vbehol dnu a videl Zuzu i s dieťaťom v posteli. Práve chlípala polievku a nevesta jej držala tanier.

Usmial sa. — Dobre je. Nič sa netráp, Zuza. Všetko bude dobre. Moja si, vieš, aj dieťa je moje. Len za istý čas ostaneme tu a potom ako pán boh dá! Neboj sa, vyžijeme.

Všetci sa čudovali Janovi, čo sa s ním stalo odrazu, že je taký rázny, odhodlaný. Všetci badali, že sa v nich tiež zrazu niečo velikého, ešte nezažitého vzbudilo. Tej opovrhovanej, nenávidenej Zuzy niet, ona už zomrela, ale táto, v posteli ležiaca, je cele iná, veď vidia v nej jej veľké utrpenie a utrpenie toho neviniatka. Kdeže by sa v nich tiež neboli vzbudili sústrasť a milosrdenstvo, veď nie sú predsa z kameňa? A ony tiež nesú, a to veľký, podiel viny na jej veľkom nešťastí. A div-divúci, svedomie sa im oslobodzuje od ťarchy a teraz vidia, že tá Zuza je ich a aj to maličké patrí tiež im.

Mať Janova pristúpi k Zuze, napraví jej vankúš a akoby znenazdajky prejde jej dlaňou po tvári.

— Ako ti je? — opytuje sa.

— Dobre, — šepce Zuza, — ďakujem.

Dieťa otvorí očká, zamraští tváričkou, obracia hlávku sem a ta a zaplače.

Nevesta priskočí k nemu, vezme ho na ruky a hojdá ho.

— Ozaj, či nie je mokré? — povie a už ho položí na stôl, vankúšik rozviaže a zodvihne mu nôžky…

— Nuž pravda, akože môže? — a už beží ku skrini a vytiahne z nej suchú plienočku.

— Tak, teraz už budeš v čistom, — a ako ho zakrúca, nezabudne ho tľapnúť po stehienku.

— Mama, poďte sa podívať, akô je bucľatô, podarenô.

Stará príde k nemu, zacmuká ústami a prihovára sa mu.

Chlapča, vše na jednu, vše na druhú stranu obracia hlávku.

— Lačný je, — povie nevesta. Zavinula ho a odniesla ho Zuze.

— Na, nachovaj si ho, — a vložila ho do jej náručia. — Od týchto čias budeme ako sestry. Chceš?

Zuze zaleskli sa slzy v očiach. — Chcem, ďakujem ti.

— Ja ti ďakujem.

— Hop, no, hľa, — zvolá Jano a berie si klobúk, — zabudli sme na tvoju mať. Tá bude v strachu o teba, keď si k nej dosiaľ neprišla, — a ponáhľa sa k nej.

Len čo otvoril dvere, už kričal: — Mama, nič sa netrápte o moju ženu, o Zuzu, u nás je… Doviezol som ju z poľa. Stretol som sa s ňou na ceste. Chúďa, bola celá premoknutá a už nevládala. Ale teraz je už dobre. Hajde, poďte si ju vidieť. Nič sa neostýchajte. Moji ju chcú a aj vás zachcú. — Hrčalo to z neho, ako kukurica z vreca.

O Zuzu ustarostená mať, práve sa chystala k Mare, aby sa jej spýtala, či nevie niečo o nej.

— No, chvalabohu! — Skľúčila si vycivené ruky. — Ach, veď som sa nazdala, že zahynie v tom lejaku. Len či je nažive. Chúďa, čo sa natrápila!

— Bude to inakšie! — odvetí Jano. Posledné slová rezali mu do srdca. — Zoberieme sa a budeme, ako sa patrí.

— Veď aj načim, — hovorila a prehodiac si ručník cez plece, ponáhľala sa do Sklárov.

* * *

Tri roky minuly. Jano sa so Zuzou hneď po tej búrke zosobášil. Slúži ďalej, ona zase, keď môže, ide „nádnicou“. Mužovi tiež pomáha, či pri kopačkách a či pri žatve. Hrstila. Keď bola doma, sadla ku kolovrátku a priadla, zatým za krosná a tkala a tak sa preživili v pokoji.

O rok na to dostal sa na gazdovský, 40 jutrový salaš. Ten oral, sial, dostal od gazdu byt a kurivo. Mohol držať jednu kravu, brava vykŕmiť; dostal okrem toho kúsok zeme pod zemiaky a zeleninu a tiež niekoľko metrov žita na chleba, k tomu dvetisíc hotového.

Zuza zase dojila štyri kravy, opatrovala hydinu. Z mlieka, vajec a hydiny dostala tretinu. Každý týždeň šla do svojho rodiska na trh. Smelo sa postavila do radu gazdín a mladých žien, ktorá tam tiež predávali: zeleninu, tvaroh, maslo, vajcia a tiež aj hydinu.

A veru zakaždým si odniesla domov pekný groš. Vlastne nie zakaždým, veď si musela kúpiť kedy-tedy na oplecko alebo na sukňu. Nemôže sa ukázať pred svetom len tak, ale musí byť ako aj iné, v poriadku. Mužovi tiež bolo treba kúpiť na košele a musí sa mu tiež zavďačiť aspoň balíkom dohánu. No a malému tiež treba, veď je bystré ani ryba, len v tom je chyba, že šaty akoby na ňom horeli. Ustavične aby ho opierala, plátala, obšívala.

Nuž, ako vidíme, ide im to. A to sa aj vidí na nej. Je čerstvá, tvár má plnú, rumennú. Ale má byť aj od čoho, veď mlieka má ani vody, tvarohu tiež, a potom je kedy-tedy čo aj zarezať a v komore nechybí nikdy masť a slanina.

Už ju svet neobchodí, ale keď ide ulicou, ženy ju zastavia a vypytujú sa, ako sa jej vodí.

— Ďakovať bohu, ta sme ešte, — odvetí skromne.

— A kde vzala ten rozum? — spytujú sa pošepky ženy na trhu. — Pozri, ako vie predávať, jednať sa, vyrátať si, koľko má dostať a pri vážení ako sa vyzná. A že by sa pri vydávaní drobných pomýlila? O tom ani reči.

Nikomu nepríde na um zamyslieť sa a vysvetliť si, že nebola ani za dievčenstva taká sprostá, ale tá nevšímavosť, ba opovrhovanie ju zmalátneli, splašili.

V zimný večer, keď Jano skončil robotu na dvore a statok opatril, sadne si k peci. Ona sedí pri kolovrátku. A kolovrátok vrndží tichú, jednotvárnu pieseň. Pri nej sa dvaja zhovárajú o zajtrajšom dni, o práci, o malom Jankovi a potom vyrátajú, koľko ešte času potrebujú, aby mohli zgazdovať na domček, na zemičku, aby na starosť nemuseli sa túlať po cudzom, cudziemu robiť, ale aby mali svoj kútik a svoj chlebík.

* * *