ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nesmierny počet keramických nálezov svedčí, že v Uhorsku v prähistorii hrnčiarstvo všeobecne bolo známe. Stopy tieto zanechali rozličné národy, ktoré premávali sa tu v rozdielnych dobách. Avšak väčšinu nálezov na Hornom Uhorsku pripísať musíme Slovákom, o níchž vieme, že sú praobyvateľmi tejto zeme a ako stáli a pokojní občania upotrebovali hrnčené nádoby a predmety z hliny v hojnosti. Nomádnym národom nemožno mnoho hlinených predmetov privlastňovať, poneváč na jednom mieste dlho sa nezdržovali a krehké nádoby hlinené sebou neradi nosili, ani veľmi nepoužívali. Nachodia sa ovšem z časov rímskych nájezdov črepy (Púchov), ktoré značnú kultúru prezradzujú a preto ľahko dajú sa rozpoznať od črepov obyvateľstva domáceho.

Akí prastarí sú Slováci na území, ktoré dnes obývajú, to dokazujú početné prähistorické „Hrádky“, „Hradištia“, „Žiare“, hlavne ale veľký počet „Náklí“. Kde ktoré miesto názov „Náklo“ nosí, stálo tam neomylne kedysi skutočné náklo, t. j. obydlie na kolách, aké ľudia stavali si už v dobe neolitickej, aby chránili sa pred dravými zvermi i nepriateľmi. Že Slováci stavali a obývali nákle, dokazuje už smysel toho slova. Jestliby Slovákom v prähistorii nákolné stavby neboly bývaly známe a názvy „Nákle“ dávali by boli istým miestam preto, že tam našli koly, čo pozostatky náklov drievnejšieho národa, neboli by im dávali názvu „Náklo“ = stavba na kolách = nákolie, ale najviac asi: „Kolá“ (koly), „Na kolá“, „Na kolách“, „Na klo“, „Na klovie“. No takých mien u nás niet, ale všetky sú „Náklo“ alebo „Nákle“, lokatívna forma nomen proprium „Na Náklo“, „Na Nákloch“ a tedy ohľadom dvojeho na na žiaden pleonasmus. Nákle stavali obyčajne na rovinách, močarinách, vodách; na vŕškoch hrádky, hradištia. Ale keď si dnes všimneme tieto „Nákle“, často najdeme, že tu už nenie ani potuchy po močarine alebo vode, ba niezriedka nachodia sa „Nákle“ na stranách, vŕškoch, lebo voda od tých čias, čo tu nákle stály, dávno vyschla, alebo vymyla si inde hlboké koryto, utvorila dolinu.

Nálezy v „Nákloch“ sú teda neomýlne pozostatky z prähistorie Slovákov a typy črepov, nádob sú bezpečným vodítkom a merítkom pri nálezoch ostatných. Práve tak pri nálezoch na „Hrádkoch“, „Hradištiach“, „Žiaroch“, „Mohylách“ s určitosťou možno zatvárať na ich slovenský pôvod. Pokojamilovní Slováci skrývali sa v čas nepriateľských plenov v jaskyňach, brali sebou ta k živobytiu potrebné hlinené nádoby, preto črepy v jaskyňach družia sa k nálezom predošlým.

Výrobky hlinené v prähistorii nachodily sa na Slovensku po celé veky v primitivnom stave. Nemožno ani tvrdiť, žeby to bol býval priemysel vyžadujúci cvičených remeselníkov. Každý urobil si z hliny doma to, čo práve potreboval, sformoval a pri ohni, pozdejšie aj v peci vypálil; tak vyvinúť sa mohlo hrnčiarstvo v domový priemysel. Pozorujeme to doposiaľ na slovenských dedinách, že chlapi a ženy všetky potrebné veci v domácnosti a hospodárstve sami doma vedia si dorobiť. Ženy sú pradleny, tkáčky, švadleny; chlapi krajčíri, ševci, tesári, murári, košinári; ba dedina má i svojich samoukov kolárov, kováčov, stolárov, ktorí potrebám svojich spoluobčanov úplne vyhovujú. — Postupom času zdokonalovala sa výroba hrnčených nádob a tu vyžadovaly sa aj rozličné a dokonalejšie prostriedky i väčšia technická dovednosť, ktorú hrnčiar len praksou zadovážiť si mohol. Preto s pokrokom hrnčiarstva samo sebou vzniknúť museli aj ľudia, venujúci sa dôrobe hrnčených článkov, teda hrnčiari-remeselníci, ktorí si hlinu príhodne pripravili, sformovali, gliedou opatrili a v peci vypálili. Tak povstal na miestach, kde dobrá hlina sa nachodí ľudový priemysel hrnčiarsky, ktorým často i celé dediny a kraje sa zaoberaly a tovar svoj ďaleko-široko vyvážaly. To sú tie hrnčiarske dediny, akých je menovite v Gemeri hojnosť. Starí spisovatelia Korabiňsky r. 1786^[1] a Bartholomaeides r. 1805^[2] uvádzajú v Gemeri nasledujúce hrnčiarske dediny a mestečká: Drešková, Gemer, Gice, Jelšava, Levard, Migles, Mikolčany, Muráň, Nastraj, Ožďany, Prihradzen, Pondelok, Ratkovo, Revúca, Rimavská Brezová, Rimavská Sobota, Rožňava, Šice, Šivetice, Sucha, Šušany, Zalužany, v ktorých všetkých prevádzajú ešte i dnes hrnčiarstvo. V ostatných stoliciach hornovidieckych cituje Korabinsky nasledovné obce: Bardiov (Šariš), Belluša (Trenčín), Biely Potok (Orava), Breznička (Novohrad), Považská Bystrica (Trenčín), Brežany (Nitra), Dechtice (Nitra), Dubodiel (Trenčín), Gáč (Novohrad), Giraltovce (Šariš), Kalník (Novohrad), Modra (Prešporok), Paludza (Liptov), Piechov (Trenčín), Pudmerice (Prešporok), Trstená (Orava). Zipser^[3] r. 1814 spomína hrnčiarov vo Zvolenskej stolici: Baňská Bystrica, Ľubietová, Rybáry, Hájniky, Sielnica, Vlkanová. Známe sú ešte nasledovné obce, v ktorých kvitlo hrnčiarstvo: Častá, Devín, Klčovany, Kuchyňa, Sereď, Suchá, Trnava, Vistuk, Zvončín (v prešporskej stol.); Brezová, Frašták, Holič, Myjava, Nitra, Senica, Šintava, Skalica, Sobotište, Stará Turá, Vrbové (Nitra); Beckov, Kysucké Nové Mesto, Púchov, Srnie, Varín, Žilina (Trenčín); Slovenské Pravno, Sučany, Turany (Turiec); Ružomberok (Liptov); Zvolen (Zvolen); Krivá, Osada, Veľká Ves (Orava); Bátovce, Beluja, Brehy, Krupina, Prenčov, Pukanec, Štiavnica (Hont); Nová Baňa (Tekov); Poltár (Novohrad); Tomašovce (Gemer); vo Spiši Levoča hranice Haliče. Mimo toho vo všetkých tých obciach, kde stály čbankárske dieľne nitrianskej a prešporskej stolice.

V Uhorsku až do času kráľa Matiaša panstvo užívalo zlaté a strieborné nádoby a len ľud hlinené, preto v hrnčiarstve do tejto doby nebadať pokroku. Hrnčiarstvo pravdepodobne len v XV. storočí stalo sa v rozvíjajúcich sa mestách samostatným priemyslom. V listinách zo XVI. storočia nachodia sa už stopy, kde do cechu patriaci hrnčiari ohradzujú sa proti tomu, aby necechovní hrnčiari dedinskí navštevovali trhy. Trnava dostala r. 1567 v slovenskej reči vystavené artikule cechy hrnčiarskej. Podobne i Trenčín a Žilina v XVI. století.

Medzi hrnčiarmi boli v predošlých časiech, a sú menovite dnes, veľmi dovední remeselníci, ktorých produkty majú umeleckú cenu. Prvé hrnčiarske výrobky, ktoré našly prístupu v teremách panských kaštieľov a zámkov boly kachle, z počiatku neglasurované, pozdejšie ale olovenou glasúrou opatrené, bez nálevy alebo s ňou, všetko plasticky ornamentované.

Hrnčiarske výrobky majú hlavne praktický účel v kuchyni a v domácnosti, ale v sedliackych izbách vešajú a ukladajú pomaľované nádoby na rámiky cieľom okrasy. Formy nádob sú veľmi rozmanité a podmienené ich účelom, dľa toho aj mená svoje majú, a je ich celý lajster: blbľak, bucoľák, butkáč, bušdák, cedák, cedáčik, črpák, črpáčik, čbán, čbánok: pyskatý, rovný, veľký, tovarišský; furmy na koláče, glgáč, grešľovka, hampuľa, hrkáč, hrniec, hrnček, íbrik, kanvica, kanvička, kanta, karafínka, kastról, kastrólik, kmotornák, korbeľ, krčah, krčiažťok, krpka, krpôčka, kuľač, kvietnik, latka, mliečnik, misa, miska: plytká, hlboká, škuteľa (s vyhrnutým okrajom), uchatá; nosák, obedár, párnik, pekáč, pintouka, ploštek (plochý krčah), spuštiak, šálka, šáločka, sykáč (na polievanie), širáň, ucháč, ušiak, rajnica, (ranica) rajnička, dolková ranica, smetaník, tanier, tanierik, vajlink, variak, várnik, várniček, verežďúr; kachle, bahríky atď.

*

Vo výrobe remeselnícko-hrnčiarskej rozoznávame dva druhy: hrnčený riad, obyčajný riad (Ordinäres Geschirr, cserépedények) a biely riad (Weisses Geschirr, fehéredények) t. j. majolika.

Kedy započala sa fabrikácia majoliky v Uhorsku, na to doposiaľ nieto určitých dát. Letopočty na nádobách vypísané poukazujú, že dôroba majoliky na Slovensku stála už v polovici XVII. storočia na vysokom stupni. V našom museume nachodí sa viac predmetov zo XVII. storočia, menovite: misa s letopočtom 1643 (daroval p. G. Krčméry) najdená vo Zvolene, na nej ornament renaissančný v barvách: modrej, zelenej a žltej; obrysy brnavé. Iné misy s podobným ornamentom a stejných bariev sú: s nápisom C. C. F. 1677. pôvodom z Radvane (dar Dan. Kopu v Hlbokom); tretia s mäsiarskym emblémom a nápisom JAN MARTINA: 1694 (zakúpená od predavačky z Krakovian). Jedna misa je s letopočtom 1688 zo Skalice. V tom samom štýle hotovená je aj misa s letopočtom 1723 (dar A. Kmeťa na Prenčove).

Výroba majoliky na Slovensku započína sa s príchodom exulantov česko-moravských, členov to českobratrskej jednoty, do Uhorska. Po bielohorskej bitke (r. 1621), keď cisár Ferdinand II. nechcel trpeť evanjelické náboženstvo v dedičných zemiach a vyznavačov evanjelických vždy ostrejšími mandátmi nútil, aby sa vysťahovali z vlasti, evanjelické obyvateľstvo Čiech a Moravy, ktoré vyššie cenilo drahú vieru, než časné pohodlie, sťahovalo sa do súsedných krajín. Z Čiech počali sa húfne sťahovať r. 1625, z Moravy r. 1627 a 1628 a vyvolili si za dočasný útulok pohraničné kraje Uhorska.

Najväčší prírast dostalo Trenčiansko a Nitriansko v čiastkach svojich k hraniciam Moravy priliehajúcich. Od Púchova po Skalicu niet snáď dedinky, mestečka a kopaníc, kde by nebolo sa osadilo niekoľko exulantských rodín. Zemskí páni, ako: Illésházy, Révay, Nádaždi, Vízkelety, Szúnyogh, Nyári a menovite Rákocovci vďačne ich prijali na svoje panstvá. Boli to ľudia mravne zachovalí, pracovití a čo zvlášte na váhu padalo, bolo medzi nimi hojne obratných remeselníkov, z ktorých mohli očakávať hojný osoh.

Remeselnícka trieda exulantov usádzala sa vo väčšom počte v mestečkách, pojedine i po dedinách, zakladajúc cechy rozličného remesla. Exulanti blahodarne vplývali na priemysel a hospodárstvo. Je istá vec, že mnohé remeslá u nás exulanti uviedli, mnohé zase na vyšší stupeň povzniesli.^[4]

Aj majolikovú výrobu v Uhorsku uviedli (česko-moravskí bratia, lebo na Morave bol tento umelecký priemysel už dávnejšie známy, driev ešte v Čechách, kde už v XVI. storočí prekvitaly mnohé dielne, vyzdobujúce svoje výrobky ornamentom renaissančným, ktorý pomaly behom XVII. storočia ustupoval ornamentu domácemu, samostatnému — českému.^[5] V Uhorsku prvé štádium výzdoby majolikovej je tiež renaissancia, ktorá, ako v Čechách tak i tu, ustúpila domácej ornamentike ľudovej a dostala ráz čisto slovenský, ktorý udržoval sa od konca XVII. do konca XVIII. storočia, ale i potom. Toto je perioda najvyššej slávy slovenského hrnčiarstva. V ňom vyspela slovenská keramika vo zvláštny typ, ktorý nielen odborná veda, ale i širší vzdelaný svet uznáva a pravým jeho menom nazýva, to jest: „slovenskou majolikou“, (tót fayenceok, tót typus, slovakische Bauern-majolik). V druhej polovici XVIII. storočia začína zjavovať sa v slovenskej majolike vplyv francúzsky, vychádzajúci z továrne holičskej. Avšak všetky zovňajšie vplyvy podľahly a prispôsobily sa vkusu domácemu.

Boli to teda jednoduchí remeselníci, ktorí prevádzali tento umelecký priemysel, ale výrobky ich malý taký odbyt, že v XVIII. storočí eksistovalo množstvo hrnčiarskych dielní, ktoré svojimi emailovanými výrobkami zaplavovaly celé Uhorsko i súsedné kraje.

Značná zásluha o vývin slovenskej majoliky patrí habánom. Habáni boli anabaptisti, ktorí vyhnaní z Nemecka utiahli sa na Moravu, odtiaľ tiež vypudení, prišli r. 1546 do Uhorska a tu hlavne v stolici nitrianskej a prešporskej vo viacerých obciach sa osadili. Meno „habán“ všeliak sa odvodzuje i zdá sa, že ono bolo z počiatku posmešnou prezývkou. Poneváč ale títo sektári boli poctiví, pilní a šikovní ľudia, ktorých remeselnícke výrobky staly sa chýrečnými a vysoko cenenými, zmenily sa opovržlivé náhľady o anabaptistoch a názov „habán“ znamenal konečne statočného, znamenitého človeka. Kto riekol na nejaký výrobok, že to je „habánska robota“, vedel, že je to solídna práca. Ako dovední remeselníci rýchle osvojili si spôsob výroby majolikovej a značne prispeli k rozkvetu týchto výrobkov so stránky technickej, umeleckej aj obchodníckej, preto majolika slovenská rázu toho, aký v nitrianskej a prešporskej stolici zavládol, označuje sa v bližšom určovaní ako „habánska majolika“.^[6]

Remeselníci, ktorí zaoberali sa fabrikáciou slovenskej majoliky, volali sa „čbankármi“ na rozdiel od hrnčiarov, ktorí sprostejší tovar vyrábali. Čbankári, ktorí ku prevádzaniu svojho remesla potrebovali väčšie technické známosti i vládli umeleckou dovednosťou, tvorili, kde spolu vo väčšom počte sa nachodili, osobitný cech a len v obciach, kde boli pojediní, pripojili sa ku cechu hrnčiarskemu.

Najväčšie čbankárske dielne boly v obciach: Sobotište, Dobrá Voda, Dechtice a Modra; potom boly dielne v obciach: Stupava, Malacky, Kuchyňa, Smolenice, Košolná, Hor. Orešany, Pudmerice, Boleráz, Častá, Skalica, Holič, Senica, Brezová, Stará Turá, Chtelnica, Vrbové, Čachtice, Nové Mesto nad Váhom; ďalej v Beckove, Trenčíne, Púchove, Bánovcach. V týchto hotovilo sa náčinie druhu habánskeho.^[7] Slabšieho druhu majolika produkovala sa aj vo všetkých tých obciach, v ktorých kvitlo hrnčiarstvo a ktoré sme už horevyššie uviedli.

Výrobky týchto malofabrikantov boly často tak výtečné, že neboly na rozpoznanie od práce holičskej fabriky, lebo mnohí delníci tam zamestnaní, založili si sami vlastné závody a zkúsenosti v Holiči nadobudnuté, využitkovali.

Predmety, ktoré čbankári hotovili, boly tiež rozmanité i čo do podoby, veľkosti a určenia: baňaté väčšie-menšie krpky a črpáky na nápoje, niektoré i na 10-12, až 40 litrov, čbány a čbánky, krčahy a krčiažky, vásy, misy, taniere, kvetníky, svietniky, sväteničky, kalamáre, ba i reliéfne tabulové obrazy, všetko ušľachtilým ornamentom, v utešených barvách pomaľované. Predmety tieto maly odbyt v mestách, dedinách i panských kaštieľoch, najviac k cieľom dekoračným. Preto misky a taniere boly na zovňajšej obrube dna (obtáčke) opatrené jednou-dvoma dierkami, cez ktoré prevliekla sa tkanička na zavesenie. Z tej príčiny dostávaly kresby na miskách a tanieroch svoj vrch a spodok. Slovenský ľud krášlil si nimi svoje izby a svetlice a to v niektorých zámožných krajoch v takom množstve, že pokrývaly celé steny. Vo svetlici jednoho gazdu v Zeleniciach (Nitra) napočítal som ešte r. 1886 vyše 150 kusov tohoto maľovaného riadu rozvešaného v izbe na fogašoch, na policiach nado dvermi a nad oblokami. Ale i kuchyne a pitvory bývajú na tento spôsob vyzdobené. I pozoroval som, že evanjelici viacej vyzdobujú si izby hrnčenými nádobami ako katolíci, ktorí prednosť dávajú obrazom svätých, kdežto u evanjelikov, akékoľvek obrazy sú zriedkavé.

Následkom toho, že konsumentom slovenskej majoliky boli prevažne sedliaci, ale hlavne preto, že čbankári súc prostí remeselníci, slabšej akosti tovar dorábali, než ako bol ten, ktorý vychádzal z rúk cvičených a učených umelcov, volá sa majolika táto „sedliackou majolikou“. (Bauern-Majolik, Ordinäre Majolik, paraszt majolika, durva fayence).

Tretí druh keramických výrobkov v Uhorsku tvorila fabrická industria väčších závodov, ktoré koncom XVII. storočia a v prvej polovici XIX. storočia hlavne v mestečkách pôsobily a jemnejší tovar produkovaly, prečo volá sa „jemná fayence“, (Feine Fayence, Feines Geschirr, finom fayence). Tieto fayencové fabriky boly v Uhorsku nasledovné: Apátfalva (185? —), Baňská Bystrica (180? — ?), Budín (179? — 181?), Gáč (178? —), Giraltovce (178? — ?), Holič (1746 — 184?), Hollóháza (184? — ?), Kežmarok (1818 — 182?), Košice (179? — ?), Kis Bér (178? — ?), Miškovec (1841 — ?), Muráň (184? — ), Nagy Márton (185? — ?), Novejsa (18?? — 1869),^[8] Pondelok (1770 — ?), Prešov (181? — ?), Rožňava (18?? — ?), Šárošpatak, Stupava (1811 — 1817), Tata (178? — ?), Telkibánya (1820 — ?); v Sedmohradsku: Batiz (182? — ?), Brašov (184? — ?), Görgény szt. Imre (179? — ?).

Z týchto tu uvedených niektoré ešte dnes existujú popri niekoľkých, ktoré sa v krajine v novších časoch postavily. Avšak všetky stoja na nízkom stupni výroby až na fabriku Zsolnayho v Petikostoloch, založenú v rokoch šesťdesiatych, ktorá si už svetochýrne meno zadovážila.

Väčšina z uvedených po úpadku fayencovej industrie premenila sa na kameninové továrne a mnohé pokúsily sa i v dôrobe porcellánu.

Fabrikácia majoliky v Uhorsku bola v najväčšom kvete, keď v Nemecku už dávno dorábali porcellán.

Že fabrikácia slovenskej majoliky dlho ešte medzi ľudom prosperovala, keď porcellán dávno bol rozšírený a z vyšších kruhov bol už majoliku celkom vytisol, príčina väzí v tom, že porcellán bol pre svoju drahotu ľudu predsa len neprístupný; až keď klesaly jeho ceny, začal vťahovať do sedliackych chalúp a aj z tadiaľ vytískať majoliku, ktorú aby mohli fabrikanti udržať, museli tiež na cene popúšťať. Následkom toho klesala aj kvalita výroby čo do materiálu i čo do výzdoby. Dnes čbankári keby aj vedeli, nuž nemôžu za lacný groš tak strojné a dobré nádoby hotoviť ako kedysi, preto dnešný riad nedá sa ani porovnať s onými preslávenými výrobkami. Dnes na Dobrej Vode a Dechticiach maľujú len jednobarevne (na modro) a len ledabolo.

Že v tomto kraji (Prešporok-Nitra) hrnčiarsky priemysel kedysi tak rozkvitol, väzí aj v pôde samej, kde nachodí sa na velikánskych priestranstvách 8 — 10 siah hrubá vrstva čistej hliny hrnčiarskej, ktorá nenie ani najmenším kamienkom znečistená a vyzerá akoby jemne preciedzaná.