ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výrobky slovenských čbankárov maly veľký odbyt nielen medzi domácim obyvateľstvom, ale i po celej krajine, ba aj v zahraničí. Dôkazom toho je, že takéto predmety ešte i teraz sa nachodia po krajine a v zahraničí po sedliackych a meštianskych domoch.

Korabinsky vo svojom Lexikone vydanom r. 1786 hovorí o Dobrovoďanoch, že náčinie, ktoré buďto sami robia, alebo v súsedných obciach zakupujú, šikujú do Košíc, aj ďalej.

Zipser v „Hesperuse“ z r. 1813 napísal o zvolenských hrnčiaroch, že so svojím tovarom navštevujú blízke i ďaleké trhy, ba že aj na Dolniaky ho šikujú, kde ho miesto peňazí za rozličné obilie zamieňajú. Hrnčiar urobí s voziarom smluvu a sľúbi mu polovicu zbožia, ktoré získajú za tovar. Sedliak potom musí tento krehký tovar zaviesť ta, kde dúfa na odbyt, hrnčiar sa ale ani o sedliaka ani o jeho statok viacej nestará. S tovarom tak dlho putuje, pokým ho neodpredá. I stáva sa, že sedliak o 8-10 dní vráti sa a svoju na tovare zarobenú polovicu natešený domov prináša.

Keess r. 1822 zaznačil,^[18] že majolikové a čbankárske náčinie vo veľkom množstve ide z Horniakov do Prešporku, odkiaľ sa po Dunaji na Dolniaky rozposiela.

Niederle udáva,^[19] že z Dechtíc vraj vyvážali hrnčiarsky tovar až do Carihradu.

Hrnčiari a čbankári tovar svoj alebo sami predávali alebo chodili s ním zvláštni obchodníci (priekupníci) po krajine. Priekupec platil za 100 kusov habánskeho tovaru 9 zl. aj vyše; v čase úpadku tohoto priemyslu zl. 6,50, a dnes je čbankár rád, keď dostane 4 zl. 50 kr.

Z Gemera na jar, ale zvlášť pod jaseň, križujú krajinou hrnčiarske „koráby“ t. j. vozy hrnčiarskym riadom vysoko naložené, alebo lieštím nadpletené, aby 500 — 800 kusov väčšieho-menšieho toho riadu i viac vpratalo sa na voz. Na stá a stá ide takýchto vozov každoročne v tú stranu k Tise a za Tisu; lebo železnice neprijímajú tento tovar. Hrnčiari najviac začarúvajú svoj tovar za obilie a ovocie i za ľan, konope a druhé úrody, lež predávajú aj za peniaze po trhoch.^[20]

V Gemeri hrnčiarstvo živí veľkú čiastku obyvateľstva, lebo mnohí tým sa zamestnávajú, že vyvážajú hrnčený tovar a to až po Veľký Varadín, Marmaroš. Jedna pec t. j. 600 — 700 kusov rozličnej veľkosti nádob stojí 25 — 28 zl. Následkom svojej lacnoty majú tieto výrobky veľký odbyt, a blahobyt po „hrnčiarskych dedinách“ je patrný. Preto tam i pole má vysokú cenu, lebo hrnčiar sa ho nespúšťa, ba práve seba nie za hrnčiara ale za roľníka vyhlasuje, ačkoľvek svoj čas väčšinou pri hrnčiarstve trávi. To z obavy, že odania ho aj od hrnčiarstva, kdežto doposiaľ platí len od zeme.^[21]

V Novej Bani (Tekov) predávajú hrnčiari výrobky svoje furmanom 100 kusov miešaného riadu za 4 zl., na jar aj za 3 zl. 60 kr. Furmani vozia ho na trhy a po dedinách koňmi, chudobní somármi a vyvážajú ho až po Komárno, Ostrihom, Pešť, Topolčany, Nitru. Predávajú tiež za zbožie a za peniaze.^[22]

V Brehách pri Pukanci hrnčiari zapriahli do voza svoj vlastný záprah, koníka s oslom. Taký záprah, ač nenie pekný, a na šťastie ani nie v Písme sv. zakázaný (5. Moj. 22, 10), má tú neoceniteľnú prednosť, že nezdurí sa a neprevrhne.^[23]

Pukanský tovar roznášajú aj ženy v košach na chrbáte po okolí a predávajú najradšej za obilie, a to gazdiná musí aspoň raz naplniť zbožím tú nádobu, ktorú chce obdržať.

Kedysi v Prešporku a v blízkom Devíne produkované výrobky hrnčiarske maly veľký export do Srbska, kam ho po Dunaji celé nákladné lode dopravovaly.