ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo slovenskú majoliku veľmi vzácnou a vysokocennou robí, je jej výzdoba so svojim ornamentálnym obsahom, technickým vyvedením a utešeným koloritom sýtych a živých bariev. Bohatosť na ornamentálne motívy je veliká, ich komposície sú v šetrení eurhythmie, symmetrie a proporcie často tak správne, že môžu slúžiť za vzory a sú obyčajne bravúrne umelecky smelými silnými kontúrami načrtané.^[10]

Technická zručnosť týchto ľudových maliarov je tým podivuhodnejšia, keď povážime, že tu chyby nedajú sa sotierať, ani radirovať, ale nákres hneď istou a pevnou rukou načisto prevádzať sa musí.

Na pôde (gliede), ktorá bola obyčajne biela, ornament tak rozložili, že bol vždy zreteľný a v úplnej platnosti, zároveň ale i pôda svojou bielobou spolupôsobila.

Ornamentálne motívy čerpali prevažne z ríše rastlín, ktoré upravovali do bordúr a guirlandov, alebo zaranžovali kytice hneď viazané, hneď svobodné, z kvetníka vyrastajúce kvety. S týmito uvádzali do súzvuku lineálne a geometrické kombinácie. Obľúbená bola aj figurálna výzdoba, zobrazujúca na príklad hlásnika s hellebardou, pastiera i s ovcami, vyšnorovaných husárov, oráčov s pluhom, s volmi, i s koňmi, alebo i rebrinové vozy s dvojím záprahom a rozličné ľudské postavy, ktoré dnes pre krojové štúdium dosť vzácny materiál poskytujú. Obľúbené bolo menovite vyobrazovanie svätých, ako: Kristus na kríži, Madonna, sv. Anna, sv. Veronika, sv. Cecília, sv. Michal, sv. Ďuro, sv. Ján Nepomucký, Baránok Boží atď.

Často prichodia rozličné zvieratá, menovite jeleň v barve žltej alebo brnavej, ovca, zajac, pes, papagáj, drozd, kanálik a iné zvieratá a vtáčky. Český lev dvojchvostý prichodí ako nosič rozličných emblémov remeselníckych, menovite na nádobách cechových.^[11] Nie zriedka sú vyobrazené i domy, kostoly, ba celé fantastické zámky a mestá. Ačkoľvek figúry, zvery, krajiny sú dosť nesprávne kreslené, ale klassický je čistý ornament rastlinný a geometrický.

Čbankári, dľa toho, kam tovar svoj vystrájali, aj primerane ho vyzdobili: na púť do Šaštína, Mariacellu, Mariathalu s vyobrazeniami tamejších madonn; do Moravy, Čiech išli so sv. Jánom Nepomuckým a podobne.^[12]

Dekoratívna výzdoba na dutých nádobách vinie sa horizontálne okolo nádoby, teda opačným poriadkom, než nesie sa smer nádoby. Následkom čoho výzdoba rozčlánkuje povrch nádoby na viacej čiastok proporcionálnych rozmerov. Prostriedok dutiny zaujíma hlavná výzdoba, ktorú shora i zdola lemujú úzke ornamentálne pruhy, ohraničené obtáčkami. Na misách výzdoba riadila sa tiež ich formou: na dne hlavný kvet, na vyhrnutom okraji bordúra. Bordúry sú pásy, kde niekoľko rastlinných a geometrických motívov v totožných intervalloch rhytmicky sa opakuje.

Sloh francúzsky rozrušil väčšinu antických pravidiel ästhetiky a umiestňoval výzdobu bez ohľadu na formu nádoby. Pod vplyvom tohoto štýlu uviedol sa v slovenskej majolike naturalismus v kresbe, ľubovôľa v komposícii, a svevoľa v úprave.

Zvyčajné bolo i rok, v ktorom bola nádoba vyhotovená, vypísať, čo je pre bádateľa veľmi vítaná okolnosť. Predmety s letopočtom sa dnes i ďaleko vyššie cenia.

Na dne nádob často nachádzajú sa jedna aleba i viac písmen a rozličné iné znaky, ktoré znamenajú obec, v ktorej nádoba bola robená, ako na príklad H znamená Holič, S Sobotište alebo Smolenice, ST Stupavu a podobne. Po väčšine ale býva to počiatočná litera mena pôvodcovho, alebo aj monogramm.

Čbankársky tovaryš mal platu 1 toliar na týždeň a mimo toho mal právo tri tovaryšské čbánky (obyčajne dvojholbové) si vyhotoviť, s ostatnými nádobami vypáliť a v svoj prospech odpredať. No často odkúpil mu ich jeho vlastný majster za pár holbí vína. Na tieto čbánky tovaryš vynaložil celý svoj voľný čas, aby čo najkrajšie diela vytvoril a všetky svoje kunšty na nich preukázal. Preto tieto nádoby patria k tým najvýtečnejším výrobkom majoliky slovenskej. Za taký čbán dostal tovaryš 30 — 50 kr. šajnových i vyšše.

Poneváč čbankári robili nádoby aj na objednávku, a to nielen cechovné s emblémami patričného remesla, ale aj nádoby pre súkromníkov s ich menami a emblémami ich zamestnania, čo bývalo veľmi v móde, tieto nádoby volali nápočnými. Na obr. 13. vidíme znak mäsiara, na obr. 18. znak čižmára, na obr. 22. garbiara, na obr. 23., 33. kolára.

Cechovné nádoby upotrebovali pri rozličných shromaždeniach slávnych ciech, menovite keď prepúšťali učňov za tovaryšov, alebo uznávali tovaryšov za majstrov. Tu z týchto objemných čbánov, krčahov a črpákov upíjali si páni majstri poctivej cechy sladký mok vína, alebo iného trúngu. Že to zriedka nebývalo, vyzradzujú cechovné i obecné protokolly, úprimne soznávajúc: „Item, vypilo sa“, „Item, strovilo sa“. V privátnom živote bola takáto nádoba chlúbou majstra alebo gazdu, a potechou, keď bola plná.

Na takéto nádoby vypisovali čbankári aj meno objednávateľa a rozličné zdravice, prípovede a celé verše, niektoré i dosť vtipné a pre pijakov výstražné.

Na jednom črpáku s letopočtom 1739, nachodí sa vypísaný na štyroch plochých stranách dialóg vína s vodou:

„Item, strovilo sa“ zanášaly do protokolla aj obecné predstavenstvá, keď už boly par ráz hore dnom obrátily veľký maľovaný krčah s bojovným heslom:

Že „poctivá obec“ veselá a pritom aj opatrná bývala, dokazuje další nápis na tom samom krčahu:

„Poctivá obec“ pri vážnych poradách z tohoto krčaha rozumu si dodávala a telo svoje si posilňovala:

t. j. vyhovieme aj Sv. Písmu, ktoré hovorí: A neopíjejte se vínem, v němž jest prostopašnosť, ale naplnení budte Duchem. (Ep. sv. Pavla k Efezským 5 k. 18 v.)

Takýmito nápisami hrnčiari počarbali celý krčah a boli by toho naskladali ešte viac, ako to vysvitá zo závierky na krčahu:

Krčah tento dali vyhotoviť obecní prísažní svojmu rychtárovi na Beluji r. 1828. (Nachodí sa v našom museume.)

Chcejúc stanoviť historický vývin slovenskej majoliky, vzal som jej dekoratívne elementy do zreteľu, a dľa ornamentálnych motívov a ich komposície roztriedil som nádoby na skupiny a našiel som 9 hlavných typických druhov. Keď nato všimol som si na nich letopočtov, mohol som aspoň approximatívne konštatovať, ktorý typ v ktorej perióde časovej vystupoval. Typy tieto sú nasledovné.

1. Starý typ slovenský, vypestovaný v slovenskom hrnčiarstve od dávnejších časov s domácimi motívami.^[16] V rozličných krajoch s väčšimi-menšimi odchýlkami rozdielne sa vyvinul tak, že v ňom viacej odrodov nachodíme: modranský, prenčovsko-belujský, pukanský, zvolenský, oravský, malohontský. Glasúry obyčajne barevné, na nálevu olovené a cínové; materiál telesa dosť hrubý a technika maliarska dosť vybrúsená, kolorit prevažne biely, ale aj žltý, zelený a modrý.

2. Typ italskej renaissancie započína s príchodom majoliky v prvej polovici XVII. stor. a trvá do polovice XVIII. stor., ale vyskytuje sa ešte aj v pozdejších časoch. Glasúra biela, ornament v barvách žltej, zelenej, modrej, s brnavými obrysmi, motívy renaissančné. Často je imitovaná direktne italská majolika. V našom museume nachádzajúce sa exempláre nesú letopočty od r. 1643.

3. Typ slovenskej renaissancie. Slovenský ornament, obrodený italskou renaissanciou, vychytený ľudovými slovenskými umelcami, vyspel v dokonalé tvary a vzletné kombinácie, je tak výtečný, že sa typu italskej renaissancie zahanbiť nedá. I právom môžeme nazvať ornamenty na tomto typu slovenskou renaissanciou. Technika a barvy sú tie isté, ako pri type predošlom. Udržoval sa od konca XVII. stor. do konca XVIII. stor., potom už bol premiešovaný, ale staré vzory boly aj v pozdejších časoch napodobňované. V našom museume máme exempláre od r. 1724.

Už v druhej polovici XVIII. stor. začaly vťahovať elementy francúzske do výzdoby majoliky slovenskej, s nimi nastúpila aj neviazanosť v stylisácii a komposícii. Francúzske mustry našly v holičskej továrni silného prívrženca a z Holiča šírily sa po dielňach slovenských čbankárov. Ačkoľvek všetky tieto vplyvy musely sa podrobiť vkusu slovenskému, predsa vyrážajú tak, že tvoria osobitné rôzne typy, ktoré, chronologickým poriadkom postupujúc, sú nasledovné:

4. Typ rokokový, drobné kvietky a kytice, roztrúsené po nádobe obyčajne bez všetkého systému. Je to vplyv Strassburgu a Moustieru a následok porcellánovej výroby^[17] Objavuje sa už v druhej polovici XVIII. storočia. V museume máme ich od r. 1770.

5. Typ geometricko-ružicový. Jeden z najrozšírenejších typov doby rokokovej. Ruže ako hlavný motív, sú na spôsob rosett a palmett stylisované. Započínajú sa koncom XVIII. storočia.

6. Typ modro-ružicový alebo kosačníkový. V Holiči koncom XVIII. stor. silne vyvinul sa sloh rokokový pod vplyvom Strassburgu. Ornament poňatý úplne naturalisticky, ako v kresbe, tak i v barve, s veľmi pestrým koloritom (barvy mufflové), konturovaný s perspektivickými skráteninami, stínovaný dľa formy jednotlivých motívov. Motívy sú hlavne ruža, ružové puky, kosačník (gladiolus) a makový kvet. Nádoby takto dekorované našly hojný odbyt v sedliackych a meštianskych triedach. V našom museume máme viacej exemplárov, najhlbšie ťahá letopočet z r. 1796. Mustry tieto snažili sa uviesť aj čbankári na svoje výrobky. Avšak barvy nevedeli reprodukovať, lebo ich paleta vždy bola len na 4 barvy obmedzená (prudkoohňové barvy), preto ich ruža musela znášať anomáliu, totižto barvu modrú, no s patrnou snahou stínovaním a perspektívou vyjadriť plastiku foriem. Tak utvoril sa nový typ, ktorý nazval som podľa hlavnej charakteristiky jeho. Ruže a kosačníky sú veľkých rozmerov, až priveľkých pomerne k ploche, ktorú zdobia. V našom museume sú najstaršie exempláre r z. 1813, 1815.

7. Typ červeno-ružicový. V niektorých dielňach podarilo sa reprodukovať červenú barvu, ktorú applikovali potom na sostavenie červeno-ružicových kytíc. Nádoby s touto výzdobou vo veľkých rozmeroch fabrikované boly na Morave; u nás málo. Mustry tieto sú pôvodu Strassburského. Začínajú sa s XIX. stor. V našom museume je viacej predmetov.

8. Typ strapatej ruže. Ruža strapkavá, sprevádzaná množstvom úzkych čiarkových lístkov, je takrečeno jedinou výzdobou opakujúcou a rozkladajúcou sa na všetky smery, až fádnou sa stáva. Barva brnavá vymaňuje sa z podrazia. Pokým dosiaľ slúžila jedine na označenie kontúr a len v málo prípadoch dostávalo sa jej úlohy označiť rúcho, alebo jeleňa, kde tenko naložená, vyzerala ako fialková, — tu začína byť urovnoprávnenou, ba často i dominujúcou. Zato obrysovanie motívov prestáva a maľba nanáša sa bez predbežných kontúr hneď širokým štetcom. Najstarší exemplár máme v museume z r. 1813.

9. Typ modro-barevný. Vzniknul koncom XVIII. stor. I tu prevládajú ruže s pukami a listím, načrtané bez obrysov takmer výlučne modrou barvou. Na Morave bol silno vyrábaný menovite vo Vyškove. Najstarší exemplár je v museume s letopočtom 1800.

S týmto a predošlým typom nastúpil úpadok vo výzdobe majoliky slovenskej a s nimi zavŕšila sa jej výroba. Čo dnes z Dechtíc a Dobrej Vody vychodí, je ornamentom týchto dvoch typov ovšem veľmi chatrne vyzdobené.

Sú ešte aj iné typy, ktoré však obišiel som tu pre ich zriedkavosť.

Staré typy boly od šikovných čbankárov aj v pozdných časoch so zdarom imitované. Často jeden predmet nesie motívy a vzorky viacej rozličných typov.

Spomeniem ešte krčahy, ktoré hotovili pre žart (Vexirtöpfe). Hrdlo na nich je vydierkované, zato ucho je duté, tak že nápoj len týmto kanálom dá sa vycediť. Kto do tajnosti manipulácie s cuclíkami nie je zasvätený, z nádoby sa nenapije, lebo obsah mrežami sa vyleje prv, než by sa do úst dostal. Takéto krčahy vznikly vo fabrikách anglických v Bramptone a dostaly sa k nám dosť zavčasu, lebo na obrázku prvý krčiažok nesie letopočet 1770, druhý 1786.

*

Chceť s určitosťou ustanoviť pôvod (dielňu a majstra) dľa značkov, ornamentálnych motívov, dľa ich barvy a dekoračnej techniky, barvitosti, glasúry, technickej výroby, materiálu a formy nádob, je dnes ťažká vec.

Značky vychodily z jednej dielne rozličné, lebo tovaryšia značili menovite „čbánky tovaryšské“ svojimi značkami. Prevažne je značka počiatočná litera mena pôvodcu alebo majiteľa dielne, a len niekdy je to značka obce, v ktorej dielňa stála. A sme často na vážkach, či na pr. S znamená Sobotište a či Smolenice. Jestli značka znamená pôvodcu, nedá sa z toho zatvárať, kde bol predmet robený, lebo tovaryšia sa premávali s miesta na miesto. Jestli však znamená obec, nedá sa zatvárať, v ktorej dielni a kto ju tam robil? Väčšina nádob nemá vôbec žiadnej značky.

Cieľom tohoto výskumu bolo by potrebné sostaviť chronologický register hrnčiarov z rozličných obcí a potom museli by sa nádoby podľa značkov a letopočtov roztriediť na skupiny. Čo je obťažené tým, že predmety sú nie pohromade. To by docielilo sa výstavkou, na ktorej skoncentrovaly by sa privátne i verejné sbierky.

Ornamentálne motívy (ráz a sloh výzdoby) nás ešte menej povedú k cieľu, lebo z jednej dielne (majstra), z jedných rúk (pôvodcu) vychádzaly predmety rozličného typu, lebo nie zriedka — ako už bolo rečeno — napodobňovali mustry starých nádob, tak že motívy a celé komposície z doby prvých počiatkov nachodia sa na nádobách z doby pokonnej. Podobne bežné bolo slučovanie motívov z rôznych slohov. A keď vyskytlo sa niečo nového v jednej dielni, zjavilo sa to zanedlho vo všetkých ostatných dielňach iných obcí, lebo obce tieto ležia v Nitriansku a Prešporsku blízko vedľa seba a tovaryšia-maliari putovali s jednoho miesta na druhé. Preto tu viacej zaváži charakter časový ako lokálny.

Barvy prichodia stála tie samé, len niekedy redšie, niekedy hustejšie, tu bľadšie, tam tmavšie, raz mĺkve a raz živšie; závisí to od toho, v akom pomere namiešali barvivá, a od týchto vypálenia. Chemické složenie pri všetkých je to samé, lebo riadili sa rovnakými receptami; preto ani tu na pôvod nedá sa zatvárať s výsledkom.

Podobne sa má i s barvou glasúry, ktorá bývala, až na malé výnimky žltej a voľačo modrej, všade biela, s nádychom niekedy do modra, zelena alebo žlta (citrón a oranž). Do zreteľu sa musí vziať nielen barva glasúry, ale i jej trvácnosť, chemické složenie, to jest proporcia substancií. Žltá glasúra je pozdejšieho pôvodu.

Dekoratívna technika je tak jednoduchá, že tu nápadných rozdielov nebadať, dľa nichž dali by sa pôvodcovia rozpoznávať.

Technická výroba ohľadom hlinenej hmoty dala by sa tak konštatovať, keď by sa preskúmala na črepoch akovosť hliny a porovnala s hliníkmi patričných dielní.

Forma nádob bola vo všetkých dielňach rovnako známa a bežná.

I samé predmety hrnčiarske tak sa zanášaly a prenášaly s miesta na miesto, že dľa miesta nálezu (náleziska) chcieť konklúsiu robiť, nemohlo by byť dosť hodnoverné.

Ani tak veľkých talentov medzi čbankármi nebolo, že dľa ich vynikajúcich tvorieb dali by sa rozpoznávať.