ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V slovenskej majolike badať veľkú príbuznosť s italskou majolikou čo do technického spracovania i barevnej výzdoby, a z doby, keď čistý ornament renaissančný bol u nás v úžitku, vyskytujú sa predmety, ktoré sú italským úplne podobné.

Technický process čbankárskej výroby ako aj zariadenie takýchto dielní je síce dosť jednoduché, ale veľmi interessantné. Tu podám opis čbankárskej procedúry, ako som si ho zaznačil u čbankárov v Dechticiach. Je to tedy spôsob výroby habánskej. Hlinu berú z „Novej hory“; vrchné vrstvy, ktoré držia sa pospolu ako klej, odhodia preč a upotrebujú vrstvu spodnú, ktorá je biela a sa rozpŕchne. Hlinu túto močia doma v tréčafte (Drehschaft), t. j. v jame s vodou, aby v nej zredla. Tu ju miešajú do tých čias, kým voda ňou nenahustla, tak že ju „sito prijme“ (prepustí), na ktorom špina sa usadzuje a na bok shadzuje. Preciedza sa do „córinga“ (Seihring), kde, keď sa ustálila, soberie sa s vrchu voda a hlina stojí tam tak dlho, až utuhne, že môže sa rukou brať a neprepadne cez prsty. Nato vyberá a kladie sa kopcom (vrchom) na misky, na ktorých necháva sa vonku na slnku stáť, až tak obtuhne, že dá sa miesiť a na prsty sa neoberá. Takáto hlina dáva sa do verkštatu a ukladá sa z misiek do kúta hliníka. Keď sa takáto hlina má upotrebiť, prestre čbankár na zem veľkú plátenú handru, na túto položí širokú dosku a na túto prehodí kus hliny z hliníka, ktorú bosýma nohama dobre rozšliape; keď ju vyšliapal, zdvihne ju, drôtom poreže na kusy a šliape znova z opačnej strany, aby tvrdosť rovnomerne sa vyrovnala; potom ju ešte rukama rozmiesi dva razy na lavici — a hlina je „vyrobená“.

Z tejto hliny odtrhne si kus potrebný na nádobu. Tak pripraví si po ruke toľko kúskov, koľko potrebuje. Z týchto po jednom berie a kladie na kruh. Kruh pozostáva z kolmej asi 70 cm. vysokej tyče, upevnenej tak, aby sa ľahko otáčala; na tejto vrchnom konci leží doštené koleso: hlava; na spodnom konci týče upevnené je väčšie koleso hnacie. Hrnčiar, sediac pri kruhu, pravou nohou strká spodné koleso, ktoré ľahko v stálom pohybe udržuje, ľavou nohou o zem sa pripiera, rukama ale na hlave pracuje. Po ruke stojí mu nádoba s vodou.

Prácu na kruhu začína tým, že očistí a navlaží hlavu, na ktorú položí si kus pripravenej hliny, navlaží ruky, pravú vtlačí do hliny a začne kruh točiť, následkom čoho sa v hline jamka prehĺby a okolo ruky zodvihuje sa hlina rýchle dohora. Tu začne formovať, tak, že pravou rukou zdnuká a ľavou (voľnou alebo šínom) zvonku naproti sebe pritláča, a síce raz jednou raz druhou silnejšie, dľa toho, akú podobu nádoba vyžaduje: vydutú alebo prehĺbenú. Pri stejnomernom tlaku tvorí sa forma cylindrová. Nato nádobu kožkou vyhladí, aby nebola strapatá a šínom srovná. Keď otvor na nádobe tak sa súžil, že ho pravou rukou už formovať nemôže, vloží dnu kulmík a tým si pomáha. V páde, že robí čbánok, sformuje najprv hrdlo osobite, nato spraví brucho, dno na ňom vyrovná físlom (Füssel); na brucho priloží hrdlo, slepí a vyhladí. Čbán odreže drôtom od hlavy, odloží obschnúť natoľko, aby mohol prilepiť ucho, žeby sa pri tom brucho neprehlo. Vnútro na mise formuje pechltálom. Aby mohol na mise urobiť obtáčku (na dne vypuklý okraj), prevráti misu, položí na stuk (kus hliny, ktorá misu vyplní), obtočí tratlínom (Drahtring, pravídko podoby L) a vyberie vyrezanú hlinu von. „Vráže“, žliabky na krčahoch, vyrezávali tratlínom a pucovali vlhkou pongiou.

Vyformovaný riad necháva sa vyschnúť na doskách a potom dáva sa do pece raz vypáliť. Keď hrnčiar surový riad: taniere a misy dáva do pece, vkladá medzi každý po tri kúsky surovej hliny, bobky, aby bol medzi nimi voľný priestor, („aby to malo luft“), a v peci ich netrhalo. Tak kladie do 15 väčších-menších kusov na jednu kopu. Nádoby ukladá medzi vypálené hrnčené kachle a pláty, tamtie horekoncom, tieto na ne priekom, tak že tvoria komôrky (kapsle, kasety), aby na nádoby plameň direktne nesiahal a dym, popol, uhlie, nezanečistily ho. V peci je štonder (Ständer) a interšicht (Hinterschicht) z dierkovaných trúb, cez ktoré prúdi plameň. Oheň do pece prikladá sa cez čelesno. Len raz sa prežne. Takto vypálený riad volá sa klikšír (Glühgeschirr). Naraz v peci vypálené kvantum riadu zovie sa pálka.

Keď riad v peci vychladol, vyberá sa von a nakladá sa naň glieda, zvaná aj „bielou barvou“, lebo slúži zároveň aj za bielu barvu. Glieda sostavuje sa zo súčiastok:

a pripravuje sa nasledovne. Olovo sa v peci rozpáli, k nemu pridá sa cín a upália sa spolu na prach, takzvaný cínoš (Zinnasche, calcin), ktorý železným ohrabielcom shŕňa na bok. Táto práca trvá aj 5 hodín. Keď všetko sa spálilo, zoberie prach do hrnca aby ostydol. Potom roztlčie soli zvánovej, vezme piesok a všetko pomieša spolu na koryte. Odtiaľ vyberá a nasýpa miešaninu do perničiek (Schmelztiegel), ktoré sú tým samým pieskom oblepené a vloží do pece, kde miešanina spolu sa sleje a utvorí sa kuch (Kuchen). Dáva sa aj 50 perníkov naraz do pece. Kuchy tlčie v mažiari železným tĺkom na drobnú kašu, a vyberá do misy vodou naplnenej, aby sa tam namočila. Z misy načiera lyžicou a vylieva do „mlynca“ medzi kamene, kde sa mele a zomletá vyteká do nádoby. Premieľa sa tri razy. Tento hlien je už pripravená glieda, ňou polievajú sa vypálené nádoby, na ktorých hneď rýchle usichá. Od cinku a od špionu zostáva glieda modravá, ako zadymená.

Na suchú gliedu sa maľuje. A síce najprv kontúry (obrysy), ktoré buďto voľnou rukou načrtá alebo vezme dierkovanú patrónu, (ktorých mávali kedysi veľkú zásobu), pretlačí cez ňu nejaký prášok a podľa toho vyvedie kontúry tenkým štetcom („pemzlom“) namočeným do čiernej (poťažne rudej) barvy. Medzi kontúry nanáša, vypĺňa širokým štetcom ostatné barvy, („nanášaná robota“). Maľovali tiež dľa predložiek, ale aj bez nich, z pamäti. Nanáša sa však aj bez obrysov hneď hrubým štetcom, ale tu vyžaduje sa už veľká šikovnosť, a istá, pevná ruka.

Takto maľované sú výrobky dnešných čbankárov a maľovaný bol aj všetek ten riad predošlých časov, ktorý je prevedený modrou barvou, ako aj všetky mustry ružicové strassburského vplyvu.

Barvy (vlastne tiež glasúry) sostavovali: žltú, modrú (svetlú), zelenú, červenú a čiernu (vlastne rudú, fialkovú) a síce dľa nasledovných receptov.

Miešanina musí sa prepaľovať aspoň 4 razy, čo sa viac páli, to je peknejšia.

Páli sa v silnom ohni. Táto barva však rada sa rozlieva, lebo súc hustá, mnoho z nej vyhorí.

Meď spálená na prach smieša sa s barvou bielou (gliedou).

Sostaví sa smiešaním barvy modrej a žltej. Táto je lepšia ako predošlá. Zelenú barvu musel hľadieť ulahodiť.

Táto sa nepáli, len sa mele. Minium sa dáva, aby sa barva roztápäla (aby „flusovalo“, Flussmittel), lebo bez neho je tvrdá.

Do zlata dáva sa aj arsenikové olovo. Zlato často nahradzovali železnou skalicou. Červenú barvu nanášali na vypálenú glasúru a vypaľovali potom ešte raz v miernom ohni, lebo silný nesniesla; v Holiči vypaľovali ju v muflách. Stala sa známou koncom XVIII. storočia, ale nebola všeobecne užívaná, lebo sa nedarila; správne podávali ju len v holičskej fabrike a v Stupave vo fabrike Putzovej.

Rudá barva husto nanesená vyzerá ako čierna, alebo ako fialková. Maľovali aj bielou barvou (cínovou glasúrou) na žltej alebo modrej gliede. Aby docielili žltobarevnú pôdu, pridávali do glasúry aj zlato, čo dekoračný výzor nádoby veľmi vyzdvihlo, avšak pre jej drahotu zriedka gliedili na žlto, najviac na bielo s nádychom do modra, alebo zelena; niekdy gliedili aj na modro.

Gliedou poliaty a pomaľovaný riad dával sa po druhý raz do pece, kde naliata glieda i na ňu nanesené barvy sa roztopia a na nádobu upevnia. Misky tak dávajú do pece, že neprekladajú sa bobky ale krédle (trojramenné koníčky, Grädeln).

Rúdu na gliedu a barvy kupovali v banských mestách. O jednom hrnčiarovi z Novej Bane ide povesť, že kupujúc gliedu v B. Štiavnici, dostal miesto gliedy v súdku peniaze a veľmi zbohatol, a keď umrel a niesli ho v rakvi vedľa sochy sv. Kríža, tu nosiči nemohli dlhý čas z miesta sa pohnúť.

Nebude od veci zaznačiť tu aj niektoré obyčaje, povery, hádanky a piesne hrnčiarske.

Hrnčiar tri kúsky spraví a štvrtý prepije.

Keď si tovaryš v sobotu svoje miesto, kde robil, neočistí, chytro to urobí druhý a zato musí mu tamten zaplatiť.

Keď hrnčiarovi vypadne čepeľ z ruky, dostane pomoc.

Keď hrnčiar naloží do pece a začne páliť, vtedy žena nesmie prísť k peci, lebo keď tam ohrievajúc sa, zadkom sa obráti, teda mu všetek riad sa pokriví a pohubí. To už mnohí zkúsili.

Keď priekupec vyberá sa na cestu s tovarom, ukradne pred odchodom dakde vecheť a vezme ho sebou, aby mal veľa kupcov.

Ktorý remeselník nezodvihne svoj tovar, keď mu na zem upadne?

Ktorý remeselník svoj tovar nepláca?

Krivé nohy, veľké brucho, malý pyštek, veľké ucho. Čo je to? (Rajnica.)

Nemám konca ani kraja, čo ma budú hľadať dvaja. Čo je to? (Miska.)

Hrnčiar, keď má pilno, hovorí: „Jeden, dva, odlož päť!“ Význam toho zakladá sa na nasledujúcej poviedke. Bol jeden hrnčiar. Ten mal za tovaryša zlého ducha (čerta). Ten, keď si sadol ku kruhu, povedal len: „jeden, dva, odlož päť!“ a už bolo päť pekných kusov hotových odložených. Hrnčiar, majster, išiel s týmto krásnym riadom na jarmok a hneď mal všetko rozobrané a draho vypredané. Ale čo? Keď ľudia riad domov doniesli a čokoľvek do neho položili, zostalo z toho — enóno. Ľudia sa hnevali a chceli vypomstiť sa na hrnčiarovi; išli zas na najbližší jarmok, aby ho namastili, ale ho nepoznali. Lebo čo sa nestalo s hrnčiarom? Šťastlivý hrnčiar, majster, chcel totiž vedieť, čo a ako to ten jeho tovaryš bez neho ten riad robí i díval sa cez kľúčovú dierku na neho. A v tom mu tento oko vypichol. Nuž bolo síce zle, ale keď mu tovaryš tak dobre robil, len ho nechal. Preto oko ľudia na jarmoku ho nepoznali a nič sa mu nestalo. A zas hneď všetek svoj tovar a to veľmi dobre rozpredal. Ale nenie dobre so zlým duchom-čertom si počínať, lebo ten len hrnčiara zaviedol, aby nepracoval a potom od neho odišiel. Hrnčiar odvyknutý od práce, keď aj dačo robil, nepodarilo sa mu to, nemohol to predať a vyšiel na psotu.

Všetky tieto piesne sú od povážsko-novomestských hrnčiarov a poukazujú na český pôvod.^[9]