ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Anička.

JANKO (má palicu v ruke): Zdá sa mi, moja milá sestrička, že sme my veľmi hlboko zašli, ba azda zablúdili v tomto pustom lese.

ANIČKA (nesie v ruke malý batôžtek): Veru, veru, braček môj drahý, museli sme my akiste zablúdiť, bo veď už druhý deň chodíme po tomto lese a ešte sme žiadnej stopy po ľudskom obydlí nenašli.

JANKO: Ani chýru, ani slychu po človekovi, len víchor zahviždí, zaburáca; medveď zamumle, zabručí; diviak zakrochká, alebo sova zahúka, až človekovi zimomriavky sadajú na kožu od strachu.

ANIČKA: Nič sa neboj, Janko môj, veď Pán Boh je všade. On je aj tu v tomto pustom lese. On bdie nad nami a tu sa nám nič zlého nemôže stať.

JANKO: Veď hej, ale je tu predsa len tak pusto, smutno, ba clivo, ako na tom cintoríne, kde nám našu dobrú mamičku a otecka pochovali.

ANIČKA: To sa ti len tak vidí, braček môj, že je tu smutno a clivo, ale je tu predsa len lepšie, ako doma u tej zlej macochy.

JANKO: No, to je, bo veď tá dravá zver, čo tu lesom prebieha, nie je akiste taká zlá, ako ona, tá dračica.

ANIČKA: Ďakujme Pánu Bohu, že sme sa z jej jedovatých pazúrov vyslobodili. Kto vie, čo by tá bola s nami ešte postvárala? Dobrého zaiste nič, bola by nás trýznila a mučila, až by nás bola zo sveta sprevadila, bo tetka Habánech mi nedávno prezradila, že naša macocha, Grguľa, je najväčšia a najnebezpečnejšia striga, že je spojená so zlými duchmi a stvára také hrozné veci, že jej každý vyhýba, lebo sa jej každý bojí.

JANKO: No, to ja radšej tu v tých horách zahyniem, ako by som sa mal ešte raz do jej moci dostať.

ANIČKA: Azda len nezahynieme, milostivý Boh nás neopustí, On zavedie nás k dobrým ľuďom, ktorí nás do služby prijmú. Len kráčajme smelo ďalej!

JANKO: Máš pravdu, milá sestrička, v službe nám bude dobre, bo pracovať sa nám neťaží, naopak, práca nás teší a blaží…

ANIČKA: „Kto k práci chuť máva, Boh ho požehnáva,“ hovorievala naša nebohá mamička.

JANKO: Ach, tá dobrá, zlatá duša, keby tá vedela, v akom trápení a súžení, v akej biede sa my teraz nachádzame…

ANIČKA: Zaplakala by nad nami, pohladkala by nás, pritúlila ku svojmu láskyplnému srdcu a potešila by nás. Teraz nás nemá kto pohladkať, ku srdcu pritúliť, potešiť, bo sme opustené siroty. (Utiera si oči zásterkou.)

JANKO (obejme Aničku): Neplač, sestrička moja! Hlavná vec, že my máme sa radi a jeden druhého nikedy neopustíme. Spolu sme razom prišli na svet, spolu budeme kráčať životom. Nájdeme si miesto v takom dome, v ktorom budeme môcť oba slúžiť a bratersko-sesterská láska tešiť nás bude na trnistej púti životom.

ANIČKA: Áno, braček môj drahý, my sa nikedy neopustíme, budeme jeden druhého opatrovať a tešiť. Teraz však poberme sa ďalej, aby sme tu neomrkli.

JANKO: Jáj, ale ja som už taký unavený tou dlhou chôdzou, že by sa mi zišlo odpočinúť.

ANIČKA: Ja by som súhlasila s tebou, bo ma už tiež nohy bolia.

JANKO: Nájdeme si tu niekde dajaké súce miestečko na odpočinok.

ANIČKA: Dobre.

JANKO, ANIČKA (hľadajú po javisku súce miesto).

ANIČKA (zbadá na strome obrázok, radostne zvolá): Pozri, Janko, tu na strome visí obrázok Matky Božej, čerstvo ovenčený a pod ním lavička, to je znak, že tu na blízku musia ľudia bývať.

JANKO: To máš pravdu. Najlepšie bude, keď si tu na pažiť sadneme a kým si odpočinieme, možno aj niekto príde. (Sadne na zem.)

ANIČKA (sadne k nemu): Tak je tu ticho a milo, ako v kostole.

JANKO: No, do toho kostola sme my málo chodili, bo zlá macocha nám nedovolila chodiť do kostola.

ANIČKA: Ani modliť sa nám nedovolila. Mne môj ruženčok, ktorý som ešte od nebohej mamičky dostala, kamsi zahodila.

JANKO: A mne moju modlitebnú knižku po nebohom oteckovi do pece hodila, keď akési čary piekla.

ANIČKA: Kto Boha nemá, ten sa nemodlí.

JANKO (počúva): Anička, počuť kroky, voľakto prichádza.

ANIČKA (počúva): Máš pravdu. Možno, to tu ide horár a povie nám cestu do najbližšej dediny alebo mesta.

Dobrotka. Predošlí.

DOBROTKA (nádherne oblečená, nesie venčok, ktorý keď chce na obrážtek zavesiť, zazrie Janka a Aničku, ktorých sa naľaká): Ach, ako som sa naľakala. Kto ste? Čo ste zač? Čo tu hľadáte?

ANIČKA (vstane): Ponížene ruky bozkávam. My sme, prosím, siroty, nemáme otca, ani mamičky, len zlú macochu máme, ktorej sme ušli, lebo nás veľmi bila a mučila.

DOBROTKA: Ach, úbožiatka! A to sem do tejto pustej hory ste ušli azda sa pred ňou ukryť? Veď tu hladom zahyniete, alebo vás divá zver roztrhá a zožerie…

JANKO: I jedno, i druhé bude lepšie pre nás, ako u zlej macochy byť, bo ona je baba samý jed a zlosť. Každý deň nás korbáčom bila, až nám kožu do krvi popretínala a kopala do nás. Museli sme od svitu do mrku ťažko robiť a jesť nám nedala. Suché kôrky z chleba, ktoré sama požuť nemohla a jej svojvoľná dcéra Žana zjesť nechcela, namáčala nám do vody a to bolo naše jedlo. Ešte tomu jej psovi sa lepšie vodilo, ako nám, lebo tomu predsa tu i tu hodila kúsok mäsa pod stôl, ale my sme ho do celého roka nedostávali.

DOBROTKA (k Aničke): Je to možné?

ANIČKA: Áno, prosím ponížene, brat Janko hovorí pravdu. Ďalej sme to u nej už vydržať nemohli, nuž sme jej ušli.

DOBROTKA: Akože sa volá tá vaša zlá macocha?

JANKO, ANIČKA: Grguľa.

DOBROTKA (zdesene): Azda to len nie je tá ohavná striga Grguľa, pred ktorou sa celé naše okolie trasie?…

JANKO, ANIČKA: Ba áno, ona je to.

DOBROTKA: No, už teraz pochopujem, že ste od nej ušli a ľutujem vás z celého srdca. Nuž ale tu v týchto horách nemôžete ostať.

JANKO: My sme sa vybrali do sveta službu si hľadať a tu v tejto hore sme zablúdili.

ANIČKA: Či by ste nám, prosím vás, pani veľkomožná, nevedeli povedať, kade cesta vedie do dajakej dediny alebo mesta?

DOBROTKA: Ako by som nevedela, veď v tomto kraji bývam a toto miestočko tu (ukáže na obrázok) je mi také milé, že sem rada chodievam a obrázok sviežim kvietím rada krášlim. (Ukazuje vľavo.) Hen tam, vidíte, na tom úvrší, je kráľovský hrad.

JANKO: Ach, to je tam krásne! Pozri, Anička, koľké veže na ňom, ako sa ligocú.

ANIČKA: Veru hej, krásne je to.

DOBROTKA: V tom hrade býva náš dobrý kráľ a ja som tam v jeho službe. Pod hradom leží mesto, v ktorom mnohí rytieri, magnáti a veľkí páni bývajú. Za týmto mestom na polhodiny cesty je veľká dedina, v ktorej sami bohatí gazdovia bývajú. Lebo na jednom, alebo na druhom mieste nájdete iste službu.

JANKO: Ponížene pekne vám ďakujeme.

ANIČKA: A ruky bozkávame.

DOBROTKA: Ja by som si vás najradšej sama do hradu vzala, ale bez dovolenia jeho kráľovskej milosti to urobiť nemôžem a nesmiem.

JANKO: Vy ste taká dobrá!

ANIČKA: Ako taký anjel!

DOBROTKA: Počkajteže, teraz mi dobrá myšlienka napadla. Jeho Jasnosť kráľovská vydržiava teraz v týchto horách veľkú poľovku na medveďov a diviakov, až sa domov vráti, porozprávam s ním o vás a požiadam ho, že by sme vás mohli vziať k sebe do hradu. Išli by ste?

JANKO: Veľmi radi.

ANIČKA: A poslúchali by sme na slovo.

DOBROTKA: No, dobre. A či ste nie hladní?

JANKO: Hoj, nie, veď je tu plno jahôd, malín, čiernic a lieskovcov.

ANIČKA: Takú hostinu, plnú lahôdok, sme u macochy nikdy nemali, akú nám táto hora poskytla.

DOBROTKA: Chúdence! Ostaňte tu s Bohom! A dajte si pozor, že by ste znova neupadli do moci zlej macochy, bo ona ako striga vie sa všelijako premeniť a pretvárať. S Bohom! (Odíde vľavo.)

JANKO, ANIČKA: S Pánom Bohom!

Janko, Anička.

JANKO: Aká to dobrá pani!

ANIČKA: Sám Pán Boh ju zaviedol sem, aby nám pomohla v našom trápení.

JANKO: Ach, keby nás do kráľovského hradu vzala, ako povedala, čiže by nám dobre bolo.

ANIČKA: Ja, veru bolo, a zlá macocha, keby očula, že sme na takom dobrom mieste, tá by sa od zlosti rozpučila.

JANKO: Ba na kolomaz rozliala, ako každá striga. Jaj, sestrička, ja som taký smädný, že až ťažoba na mňa ide.

ANIČKA: No, poď, braček môj, budeme hľadať dajaký prameň alebo studienku.

JANKO, ANIČKA (hľadajú studienku).

JANKO (vykríkne radostne, ukazujúc za prvú kulisňu): Tu je! Tu je studienka! (Kľakne na zem a chce piť. Zdeseno sa odvráti.) Jóój, aká veľká žaba je v nej, hnusná ropucha. Ale sa len predsa napijem, lebo som náramne smädný. (Chce piť.)

ANIČKA (odtiahne ho od studienky): Nepi, Janíčko, pre Boha, nepi z tej studienky! Tá žaba je iste naša zlá macocha, ako striga vie sa všelijako premeniť, a keby si sa napil, upadol by si zasa do jej moci.

JANKO: Jaj, keď som hrozne smädný!

ANIČKA: Ale sa premôž. Ona by ti mohla ublížiť.

JANKO: Taká žaba? Žaba človekovi nič neurobí.

ANIČKA: No — no! Neraz som očula, že keď taká ropucha človekovi zuby očíta, že ten do roka umrie. A čo by som si ja bez teba počala?

JANKO: Nuž, dobre, keď nemám piť, nebudem piť. (Vstane.)

Grguľa. Predošlí.

GRGUĽA (stone za kulisou): Jój — jój!

ANIČKA: Voľakto ide.

JANKO: Ako stone!

GRGUĽA (prestrojená do sedliackych šiat, vystúpi zprava, nesúc viazaničku dreva): Jój! Ťažká mi tá viazanica. Neviem, ako ju ja, stará osoba, domov dovlečiem. Jój! — Jój!

ANIČKA: Úbohá babenka, ťažké je jej to drevo. Ja jej pomôžem.

JANKO: No, len aby to nebola striga, naša zlá macocha!

ANIČKA: No, to azda len ona nebude.

JANKO: Nemožno vedieť.

GRGUĽA (zbadá Janka a Aničku): Ach, ľaľa, aký tu driečny mládenček a švárna dievčinka. Oba mladí, svieži a silní. Či by ste mi neodniesli túto viazaničku dreva domov? — Vám je to ihračkou, keď ste mladí, ale mne, starej, nevládnej osobe, je to pliaga a ťarcha.

ANIČKA (Jankovi): No, čo? Odnesieme jej to?

JANKO: Bože uchovaj! Ona je to, naša zlá macocha. Či ju nepoznáš po hlase?

GRGUĽA: No, ešte sa okúňate? Veď sa ja vám zato dobre odmením. Dám vám bieleho chlebíka s masielkom i s medíkom aj koláčikov vám nadelím a sladkého mliečka môžete piť, koľko chcete.

JANKO: Ďakujeme vám, stará babenka, veď aj tu máme všelijaké lahôdky.

GRGUĽA: Ale aké?

ANIČKA: Jahody, maliny, čiernice a oriešky.

GRGUĽA: Teda mi to neidete odniesť?

JANKO: Ja veru nie. Odneste si to len sama!

GRGUĽA: Pekne, veľmi pekne od vás, že si neviete starobu uctiť a nechcete starej žene dobre urobiť. Hanbite sa!

JANKO: Keď ani nám tá stará žena nič dobrého neurobila. Máme macochu starú babu, ale tá je horšia od čerta.

ANIČKA: Radi sme, že sme jej ušli, starej strige.

GRGUĽA: Čo to tárate, vy naničhodníci? No, počkajte, však vás tá macocha ešte dostane do hrsti! (Hrozí im.) Však vás ešte ona dolapí. Méé! (Bliakne na ne, uchytí drevo a odbehne.)

Janko, Anička.

JANKO: Vidíš, Anička, že to bola ona, naša macocha. Ja som ju poznal.

ANIČKA: Keby sme jej boli to drevo odniesli, už by nás bola mala zasa v svojej moci.

JANKO: To iste. Musíme sa mať na pozore.

ANIČA: A nesmieme hoci komu veriť.

JANKO (očúva): Zasa ktosi ide.

Grguľa. Predošlí.

GRGUĽA (prestrojená za pustovníka v hnedom habite, s kapucou na hlave, v hrsti dlhú palicu): Ach — ach — staroba, hotová choroba!

JANKO: Ach, ľaľa, starý pustovník, kde sa ten tu vzal?

ANIČKA: Možno, má tu v horách svoju pustovňu a ide sa modliť k obrázku.

JANKO: Ako ťažko ide, musí byť chorý.

GRGUĽA (sadne na lavičku, stone): Ach — ach, však mi je len ťažko!

JANKO: A čo vám je, starý dedko?

GRGUĽA: Ťažobu mám, syn môj, ťažobu od hladu, už tri dni som nič nejedol. (Stone.)

ANIČKA: Chudák! Hlad je veru zlý kamarát.

GRGUĽA: Hej, zlý, veru zlý. Či nemáte, deti drahé, kúsok chlebíčka, že by ste mi ho darovaly? Smilujte sa nad úbohým človekom!

ANIČKA: Ach, deduško, radi by sme vám dali, keby sme ho mali. My sme ušli z domu pred zlou macochou v noci a nič sme si so sebou nevzali.

JANKO: Ani sme si nemali čo so sebou vziať, bo zlá macocha zamkýňala pred nami chlieb a každé jedlo; nám len suché kôrky dávala.

ANIČKA: My žijeme teraz len na jahodách, malinách a orieškoch.

GRGUĽA: Ach, deti zlaté, i ja by som s tým bol spokojný, ale jahody sbierať nemôžem, lebo sa nemôžem sohnúť, dostal by som závrat, padol by som… Ktože by ma zodvihol?

JANKO: To je vám, deduško, zle.

GRGUĽA: Ej, veru zle, syn môj, zle. Keby ste chceli byť také milosrdné, že by ste mi pár tých jahôd a malín nasbieraly, aby som sa koľkosi občerstvil, Pán Boh by vám to odplatil.

ANIČKA: No, to my vám, deduško, vďačne urobíme. Poď, Janko!

JANKO, ANIČKA (odídu).

Grguľa sama.

GRGUĽA (pozerá pátrave za odchádzajúcimi a keď zajdú, vstane, judášsky sa rozosmeje): Ha-ha-ha, to som rada, to som rada! Toto sa mi pošťastilo. He-he-he, to sa mi čertovsky pošťastilo. Len keby som niečo od každého dostala, tak im počarujem, že alebo sa vrátia ku mne, alebo biedne zahynú. (Očúva.) Už idú! (Sadne na lavičku a stone.)

Janko, Anička. Predošlá.

ANIČKA: No, už sme tu, dedko.

JANKO: A nesieme vám jahody aj maliny. (Nesú na zelenom liste, čo sa dá zo zeleného papieru vystrihnúť a naň sa položia z červeného papieru ušúľané guľôčky.)

ANIČKA: Tam ich je veľa. Nech sa vám páči. (Podáva jahody a pozre lepšie do tvári pustovníkovi, skríkne, jahody zahodí, Janka ťahá do popredia.) Janko, nedaj nič, maliny zahoď, to zasa naša zlá macocha za pustovníka preoblečená. Poznala som ju.

JANKO: Tá ohavná striga nedá nám pokoja! (Zahodí maliny.)

ANIČKA: Bola by nás tá teraz dostala do klepca.

GRGUĽA: No, čo? Čo ste sa tak naľakali, ako zajaci bubna?

JANKO: Ba strašiaka, akým ste vy, prestrojená baba, za pustovníka. Poznali sme vás a ak nám pokoja nedáte, zabehneme hen do blízkeho kráľovského hradu a obžalujeme vás a tí už potom poriadok s vami spravia.

GRGUĽA (vstane): Čože? Ty obáranec neošúľaný, ty — ty zgrgoň, ma chceš u kráľa obžalovať? No, počkaj, však ti ja vykonám… (Zahrozí palicou a odíde.)

Janko, Anička.

ANIČKA: Taká som prestrašená.

JANKO: Čo sa bojíš? Keby nám mohla dačo zlého urobiť, už by to bola urobila. A teraz už nepríde a dá nám pokoj, keď vidí, že sa jej nebojíme.

ANIČKA: Mňa predsa len akási tajná obava trápi.

JANKO: Mňa veru netrápi obava, ale smäd ma trápi a morí do nevydržania. (Ide ku studienke.)

ANIČKA: Janko, zdrž sa ešte, nepi.

JANKO: Už sa musím napiť, leho zahyniem. Veď, pozri, už tej žaby tam niet, vodička je čistá ako sklo. (Nahne sa a pije.)

ANIČKA (odťahuje Janka od studienky): Už dosť, Janko! Nepi toľko, poškodí ti!

JANKO (vstane, pozre na Aničku a ukazuje na studienku): Kvak — kvak.

ANIČKA (preľaknutá): Janko, braček môj drahý, čo je to s tebou, si celý zmenený!

JANKO: Kvak — kvak — kvak…

ANIČKA (trasie Jankom): Janko, spamätaj sa! Čože si ztratil reč?

JANKO (posunkami dáva na javo, že nemôže rozprávať): Kvak — kvak — kvak.

ANIČKA (objíma Janka a plače): Ach, ty môj dobrý bratríčok, zlá macocha sa na tebe vypomstila. Otrávila vodu studienky svojím bosorstvom, že ztratil si reč a kvákaš ako žabiak. Čo si teraz počnem? S tebou ma nik do služby neprijme.

JANKO (plače, utiera si slzy a narieka): Kvak — kvak.

ANIČKA(hladká Janka): No, neplač, Janko môj, neplač! Ja ťa neopustím, ja sa budem o teba starať, ja ťa budem opatrovať a živiť. Len aby tá dobrá pani z kráľovského hradu prišla, ponúknem sa jej, že viem vyšívať a keď naše pekné slovenské výšivky, ktoré celý svet obdivuje, uvidí, iste mi dá prácu a kde je práca, tam je pláca, tam je výživa. Neboj sa, Pán Boh nás neopustí.

JANKO (dosviedča): Kvak — kvak.

Grguľa. Predošlí.

GRGUĽA (vo vlastnej podobe): Ha-ha-he-he! No, choď ma teraz, ty žabiak, obžalovať kráľovi! S tvojím kvak — kvak vyhodí ťa von. (Hrozí Aničke.) Ale aj ty si pamätaj, že mojej pomste neujdeš!

(Opona padne.)