Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 144 | čitateľov |
Javisko to samé čo v prvom dejstve.
Janko, Anička.
ANIČKA (sedí na lavičke pod obrázkom a vyšíva): Už bude rok, čo tu žijeme.
JANKO (obstruhuje paličky, dosviedča): Kvak — kvak.
ANIČKA: A dobre nám je tu, lepšie, ako u zlej macohy. Našli sme si malý domček, kde iste kedysi dajaký uhliar býval. Dobrá pani z kráľovského hradu dáva mi veľa vyšívať a posiela nám každodenne toľko dobrého jedla, že to zjesť nestačíme. Nuž či nám nie je dobre?
JANKO (prisviedča): Kvak — kvak.
(Zďaleka zaznieva spev poľovníkov:)
Hurrá, hurrá, von do lesa!
Srdce radosťou zaplesá.
Tam vonný vzduch, tam krásy taj,
pre nás, pre nás to pravý raj.
Hurrá! — Hurrá! — Hurrá!
JANKO (naľakano vstane a pýta sa): Kvak?
ANIČKA: Neboj sa, Janko! To poľovníci spievajú. Ešte sú ďaleko.
JANKO: Kvak — kvak?
ANIČKA: Náš pán kráľ vrátil sa čo víťaz z boja a teraz dáva veľkú poľovku.
JANKO: Kvak, kvak, kvak? (Ukazuje na hrad.)
ANIČKA: Áno, aj sám kráľ bude na poľovačke.
JANKO (teší sa, ukazuje na oči): Kvak, kvak?
ANIČKA: Nie, Janíčko, my ho nebudeme vidieť. My sa ukryjeme do nášho domčeka.
JANKO: Kvak?
ANIČKA: Prečo? Nuž, keď kráľ je veľký pán a my nemáme také pekné šaty, aby sme sa mu mohli ukázať.
JANKO (smutne): Kvak, kvak.
ANIČKA: Je ti to ľúto, pravda? I mne je ľúto, že ho nebudem vidieť, bo pani z hradu povedala, že je driečny a veľmi dobrý.
(Spev poľovníkov zblízka:)
Hurrá! — Hurrá, von do lesa!
Srdce radosťou zaplesá.
Len dobre cieľ, len dobre mier,
v hojnú korisť padne ti zver!
Hurrá! — Hurrá! — Hurrá!
ANIČKA: Už sú blízo. Možno, prídu sem. — Janko, poď, skryjeme sa do svojho domčeka.
JANKO, ANIČKA (odídu).
Minister, I. panoš.
MINISTER: Možno by sa tu kráľovi zapáčilo odpočinúť.
I. PANOŠ: Je to tiché, milé miestečko.
MINISTER: Jedno z tých najkrajších v tejto hore. Naša dvorná dáma, Dobrotka, si ho tak obľúbila, že sem takmer každý deň chodieva.
I. PANOŠ: A čerstvé kvietky nosí na tento obrázok.
MINISTER: Áno. Ale teraz má tu akýchsi príživníkov, ktorým nosieva jedlo. Sú to vraj siroty, ktoré vraj zlej macoche ušly.
I. PANOŠ: Áno, áno, a keď sama nemôže ísť, to pošle im po sluhoch potrebné jedenie.
MINISTER: Už aj kráľovi o nich spomínala a prosila ho, či by ich nesmela do hradu vziať.
I. PANOŠ: A kráľ čo jej na to?
MINISTER: Kráľ je veľmi dobrosrdečný človek, neodporoval jej. (Očuť poľovnícku trúbku.)
I. PANOŠ, MINISTER: Kráľ ide!
Kráľ, II. panoš, poľovníci. Predošlí.
KRÁĽ (vystúpi s ľavej strany, za ním II. panoš a za týmto poľovníci).
MINISTER, I. PANOŠ (hlboko sa poklonia).
KRÁĽ: Tu ste?
MINISTER: Áno. Toto miestečko zdá sa nám byť najlepším, najpríhodnejším na láskavý oddych vašej kráľovskej Jasnosti.
I. PANOŠ: Je ono najkrajším kútikom v tejto hore.
KRÁĽ: Znám ho, veľmi dobre znám milé miestečko u starého obrázku Matky Božej.
VŠETCI: Ták?
KRÁĽ: Má ono veľa pútavých rozpomienok na moje detstvo, na moju mladosť.
MINISTER: Ako to, vaša Jasnosť?
KRÁĽ: Čo malý chlapec chodieval som sem so svojou dobrou matičkou modliť sa za ťažko chorého otca. A keď sa Pánu Bohu zaľúbilo ho k sebe povolať a dobrá matka tiež o krátky čas žiaľom zomrela, chodil som na toto milé miestečko takmer každý deň a u tohoto obrázku hľadal som útechu vo svojom hlbokom smútku, vo svojej osiralosti.
MINISTER: Dľa toho budí toto miestečko v duši vašej kráľovskej Jasnosti viac smutné, ako veselé rozpomienky. Ak sa páči, môžeme ísť pod Červené bralo, tam je tiež príjemno.
KRÁĽ: Nie — nie, tu ostaneme. To sú predsa posvätné rozpomienky na mojich milých nebohých rodičov. Z úcty k nim chodieva sem naša Dobrotka veľmi často, bo oni ju vychovali.
MINISTER: Je to dobrá, šľachetná duša. Ona stále sviežim kvietím krášli tu ten obrázok a mnoho dobrodenia robí ľudu.
KRÁĽ: Teraz majú jej návštevy na toto miesto ešte aj iný cieľ, nielen obrázok kvietím krášliť. Má tu akési siroty, ktoré pred zlou macochou sa tu v hore skrývajú.
MINISTER: Počul som už aj ja o tom.
KRÁĽ: Ona ma žiadala, či by ich nemohla vziať do hradu. Keď som práve náhodou tu, rád by som tie siroty videl.
MINISTER (panošom): Choďte, vyhľadajte ich a doveďte pred jeho Jasnosť.
I. a II. PANOŠ (poklonia sa a odídu).
Predošlí bez panošov.
KRÁĽ: Tá ich macocha je vraj zlopovestná striga Grguľa.
MINISTER: Na tú už bolo veľa žalôb podaných u vás na hrade.
KRÁĽ: Áno, boly to žaloby, obviňujúce ju z bosoráctva, ja však na čary neverím.
MINISTER: Ľudia rozprávajú o nej také podivné a hrozné veci, že človek meravie, keď to očúva.
KRÁĽ: Áno, ľud verí silno na moc čarov, je to však smiešne, že by taká baba mohla mať takú neobyčajnú silu a moc, aby mohla ňou zázraky robiť. Hoj, áno, keď je zlá, môže druhému zle urobiť, ale na to nie sú čary potrebné.
MINISTER: A predsa sa jej celé okolie bojí.
KRÁĽ: Áno, bojí sa jej, keďže je ľud zaslepený hlúpou vierou v jej bosorskú moc. — I naša Dobrotka bojí sa jej čarov. (Smeje sa.)
Janko, Anička, I. panoš, II. panoš. Predošlí.
I. PANOŠ (za kulisňou): No, len poďte, poďte!
II. PANOŠ (tiež tam): Len sa nebojte! Nič sa vám nestane. Jeho Jasnosť, pán kráľ, chce vás len vidieť.
JANKO, ANIČKA (vystúpia zľava, doprevádzaní panošmi, zahanbene sa poklonia).
I. a II. PANOŠ (hlboko sa poklonia): Toto sú tie siroty. Našli sme ich v starej uhliarni.
KRÁĽ (zadivene): Aá, pozriteže, pán minister, pekná dievčina, akej zriedka vidieť.
MINISTER: To hej, ale aj ten šuhaj je driečny.
KRÁĽ: No, deti, čo tu hľadáte v tej hore?
ANIČKA (pokloní sa): Prosím ponížene ich milostiam, my sme ešte pred rokom ušli svojej zlej macoche Grguli, lebo nás veľmi bila, kopala, mučila a museli sme od rána do noci ťažko pracovať a jesť nám nedala. Len suché, chlebové kôrky, ktoré sama požuť nemohla a jej vlastná dcéra, Žana, zjesť nechcela, máčala nám do vody a to bolo naše jedlo. Keby sa dobrí ľudia neboli nad nami smilovali a nám potajne jesť neboli dávali, boli by sme už hladom dávno pomreli.
KRÁĽ: A tu v tej hore sa pred tou zlou macochou ukrývate?
ANIČKA: Oj, nie, prosím ponížene. My sme sa vybrali z domu do sveta, že si tam niekde službu nájdeme a tu v tej hore sme zablúdili.
MINISTER: Hovoríš, že pred rokom ušli ste zlej macoche a to už celý rok blúdite v tejto hore?
ANIČKA: My už viac neblúdime, bo vieme cestu do mesta i do dediny, ale stalo sa nám tu také veľké nešťastie, pre ktoré nemôžeme ísť medzi ľudí.
KRÁĽ: A čo sa vám stalo?
ANIČKA: Keď sme macoche ušli, zaiste nás hľadala a tu v hore nás našla. Aby nás dostala zpäť do svojej moci, prestrojila sa najprv za starú babu, sbierajúcu drevo, a chcela, aby sme jej to drevo domov doniesli.
KRÁĽ: A potom?
ANIČKA: Potom sa zasa preobliekla za starého pustovníka, hladom zbiedeného, a chcela, aby sme jej jahôd a malín nasbierali.
KRÁĽ: Nuž a vy?
ANIČKA: My sme ju po obidva razy poznali, že to ona; nevyhoveli sme jej žiadosti, ba môj brat, Janko, sa jej pohrozil, že ak nám pokoja nedá a bude nás ešte ďalej pokúšať, že zájdeme do blízkeho kráľovského hradu a ju obžalujeme.
KRÁĽ: Nuž a?
ANIČKA: Na to sa ona nazlostila a na úbohom Jankovi sa hrozne pomstila.
KRÁĽ: Ako?
ANIČKA: On bol veľmi smädný a keď sa chcel z hentej studienky (ukáže) vody napiť, ona sa spravila žabou, vliezla do nej a keď sa Janko napil tej vody, ztratil reč a od tej doby len kváka ako žaba. Pravda, môj úbohý braček?
JANKO (prisviedča): Kvak — kvak — kvak.
VŠETCI (mimo kráľa sa smejú).
KRÁĽ: Ticho, páni! Nesmejte sa! To nie je na smiech. Je to smutný prípad. Nemyslím však, že by bol strigou Grguľou urobený. Šuhaj, keď pil vodu, zazrel v studienke žabu, ktorej sa tak naľakal, že ztratil ľakom reč, ktorá sa mu časom môže navrátiť.
MINISTER: Úbohý šuhaj!
ANIČKA: Veru, úbohý! Ktože nás teraz vezme do služby a keď by aj, nuž chudáka mali by len na posmech. Ja si ho však neopustím. My sme dvojčatá. Spolu sme razom prišli na svet, spolu ním kráčať budeme až do hrobu.
KRÁĽ (ministrovi): Tá dievčina sa mi pozdáva, tá sa mi veľmi páči. (Aničke.) Ako ťa volajú, moja pekná?
ANIČKA: Aničkou.
KRÁĽ: Anička… Pekné meno. Anička, vy pôjdete obaja so mnou do môjho kráľovského hradu.
ANIČKA (natešene): Naozaj?
JANKO (tiež tak): Kvak — kvak?
KRÁĽ: Naozaj. Ty sa mi páčiš, Anička, ja vychovám si z teba ženu.
ANIČKA: Vy azda žartujete, pán kráľ. Ako by som ja, chudobné, opustené dievča, mohla sa stať kráľovnou?
KRÁĽ (Aničke): Nežartujem. (K ostatným.) Pánovia, naša poľovka je skončená. Donesieme z nej bohatú korisť zveriny. No, najskvostnejšiu a najdrahocennejšiu korisť donesiem si ja do hradu, túto peknú lesnú kvetinku Aničku, ktorú si vychovám za manželku. (Vezme Aničku za ruku.) Ona bude našou kráľovnou. (Odchádza vľavo.)
VŠETCI: Nech žije náš dobrý kráľ a naša kráľovná Anička! Sláva!
MINISTER (pojme Janka za ruku, ide za kráľom).
PANOŠI (idú za ním).
POĽOVNÍCI (za týmito).
(Opona padne.)
— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam