ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Grguľa, Žana.

GRGUĽA: Konečne sme tu na mieste, kde prevedieme svoju pomstu.

ŽANA: Ja však dosiaľ neviem, o čo tu ide.

GRGUĽA: Nevieš, nevieš! To predsa vie každé decko u nás, že sa náš kráľ pred dvoma rokmi oženil.

ŽANA: To viem, ako aj to, že mladá kráľovná má byť veľmi krásna a dobrá, že nielen kráľ, ale všetok ľud si ju veľmi obľúbil.

GRGUĽA (hnevno): A čo, krásna a dobrá! Ona je tvoja nevlastná sestra Anča, ktorá so svojím bratom Janom pred šiestimi rokmi od nás utiekla. Tu, v tejto hore som ich dohonila a všelijakým spôsobom som ich k sebe lákala, ale oni ma vždy poznali, že nesadli mi na lep. Ba ten sprostý Jano sa mi vyhrážal, že ma obžalujú u kráľa, ak im pokoja nedám.

ŽANA: Naozaj?

GRGUĽA (chichoce sa): Ale som mu vykonala. Odňala som mu reč, že len kvákorí ako žabiak, a teraz vypomstím sa na nej.

ŽANA: A prečo, mama?

GRGUĽA: Preto, že mi ušla a nemôžem to trpeť, že by taká lojda bola našou kráľovnou, také nič. Tá hodnosť by predsa oveľa lepšie tebe pristala.

ŽANA: Veď sa povrávalo, že oni v hore zablúdili a tam zahynuli.

GRGUĽA: Čo by zahynuli; také hadie plemeno má húževnatý život, to tak ľahko čert nevezme. Oni žijú, a to skvele žijú, a dobre sa majú v kráľovskom hrade. Ona je kráľovnou a on, ten žabiak, je pri nej princom.

ŽANA (smeje sa): Hi-hi-hí, princ: „Kvák — kvak“!

GRGUĽA: No, dnes jej zapadne kráľovská sláva!

ŽANA: A čo jej chceš vykonať?

GRGUĽA (tajnostne k Žane): Vieš, ona má malé dieťa, syna, a chodieva každý deň s tým dieťaťom sem k tomuto obrázku. — Obyčajne chodieva s ňou tá sova Dobrotka a princ „kvak — kvak“. My sa ukryjeme hen (ukazuje na pravo) za to krovie, a musíme vystriehnuť chvíľu, až ostane tu ona s dieťaťom sama a vtedy — jaj, takú slasť a rozkoš cítim pomstiť sa na nej!

ŽANA: No, čo vtedy?

GRGUĽA: Vtedy vyrútime sa na ňu… (Pozre vľavo.) Už idú… Ticho! Poď, tam ti to poviem. Chytro preč, aby nás nezbadali! — (Ťahá Žanu vpravo, obe odídu.)

Kráľ, Anička, Janko, Dobrotka, I. panoš, II. panoš. (Všetci vystúpia zľava.)

KRÁĽ: No, už sme tu, na tom tvojom obľúbenom miestečku.

ANIČKA (v nádhernom kráľovskom rúchu): Máš pravdu, drahý môj manželu, že toto miestečko som si naozaj obľúbila. Azda preto, že viažu ma k nemu mnohé milé rozpomienky.

KRÁĽ: Aj mňa, moja drahá. Tu som ťa prvý raz videl a hneď zahorel som k tebe čistou láskou a zaumienil som si už vtedy, že musíš byť mojou manželkou, čo sa aj stalo. Už druhý rok požívame rozkoš svojho manželského šťastia. (Objíme Aničku.)

ANIČKA: A pol roka rodinného šťastia, bo náš zlatý synček doplnil dnes polrok svojho života.

KRÁĽ: A rodinné šťastie je vlastne najväčším šťastím na svete.

ANIČKA: Ukážte mi ho, teta Dobrotka!

DOBROTKA (dosiaľ držala dieťa): Prosím. — (Oddala ho Aničke.)

ANIČKA: Ži nám, synčok náš, na radosť i potešenie a buď voždy takým dobrým a šľachetným, ako tvoj otec! (Bozká ho a priľne ku kráľovi.) Pozriže, ako sa milo usmieva. Boh ťa živ!

KRÁĽ: Ži voždy pravde, národu a vlasti! (Bozká ho.)

ANIČKA (dodá): Bohu na česť a nám na radosť! (Znova bozká dieťa a odovzdá ho Dobrotke): Tu máte, teta Dobrotka, náš najväčší poklad.

DOBROTKA: Poď, anjel môj zlatučký! Všetok ľud celého kráľovstva teší a raduje sa s nami, že si už pol roka vo zdraví dožil.

KRÁĽ: Ak dožije rok, zriadime ľudu nášmu zasa skvelú slávnosť, podobnú tej, akú sme zriadili, keď sa narodil.

JANKO (oblečený ako princ, ruky sopne a oči obráti k nebu): Kvak — kvak — kvak!

ANIČKA: Aj ten chudák prosí Boha, aby náš malý synček žil.

KRÁĽ: Janko, a či ty ľúbiš toho nášho malého synka?

JANKO (tisne ruky na srdce, hladká a bozkáva v pokryvadle dieťa): Kvak — kvak — kvak — kvak!

(Očuť hlas trúby vrátneho.)

KRÁĽ: Vrátny hlási, že niekto prišiel.

ANIČKA: Azda len nebudeš museť ísť domov?

KRÁĽ: Záleží od toho, kto to prišiel a čo žiada.

ANIČKA: To by bolo škoda, keby nás niekto vyrušil z nášho rodinného sviatku, ktorý hodláme nášmu malému synovi zasvätiť.

Zbrojnoši. Predošlí.

ZBROJNOŠI (vystúpia zľava, hlboko sa poklonia).

KRÁĽ: No, čo nového?

PRVÝ ZBROJNOŠ: Je tu veľvojvoda zo susednej krajiny.

DRUHÝ ZBROJNOŠ: A rád by s vašou kráľovskou Jasnosťou rozprávať.

KRÁĽ: Prídem hneď.

ZBROJNOŠI (hlboko sa poklonia a odídu).

Predošlí bez zbrojnošov.

ANIČKA: Škoda, tak sa nám pokazil tento náš pekný a milý, rodinný sviatok.

KRÁĽ: Darmo. Jedná sa o veľmi vážnu vec: o zabezpečenie mieru medzi susednými zemami, o zamedzenie vojny, ktorá voždy je tým najväčším zlom, pravou záhubou pre človečenstvo.

ANIČKA: Tak mi je to ľúto.

KRÁĽ: I kráľ má svoje povinnosti. S Bohom! (Bozká ženu i dieťa a odíde.)

I. a II. PANOŠ (idú za ním).

Predošlí bez kráľa a panošov.

DOBROTKA: Nesmúťte, moja milá pani! Pekná vaša tvárička pod závojom smútku pripomína mi ružu, na ktorú zasadla prvá jesenná hmla.

ANIČKA: Nesmútim, teta Dobrotka, len akási chmára dajakej obavy úzkostlive pobúrila moju myseľ.

DOBROTKA: Azda preto, že váš pán manžel spomenul vojnu.

ANIČKA: Možné.

DOBROTKA: Ostaneme ešte tu? Alebo ráčite domov?

ANIČKA: Ach, tu ostaneme, veď je tu tak milo. Prečo sa pýtate?

DOBROTKA: Zabudla som pre malého plienočky vziať a bude ich treba.

ANIČKA: Mohol by pre ne Janko odbehnúť.

JANKO (javí ochotu): Kvak — kvak.

DOBROTKA: On ich nenájde, musela by som sama ísť.

ANIČKA: Dajte mi teda dieťa, sadnem si s ním na lavičku pod obrázok, ale si pospiešte!

DOBROTKA: Hneď som tu! (Dá Aničke dieťa a odíde.)

Anička, Janko.

ANIČKA (sadne si s dieťaťom na lavičku): Pozri len, Janko, aké premilé je to dieťa.

JANKO: Kvak — kvak! (Hladká mu vankúšik.)

ANIČKA: Až bude chodiť, pôjdeš zavše na prechádzku s ním.

JANKO (ukazuje, že by ho rád pestoval): Kvak — kvak — kvak!

ANIČKA: Že by si ho rád pestoval? To nie, Janko môj, to už nie. Ty nie si tomu navyknutý, mohol by ti z rúk vypadnúť a sa dokaličiť, alebo, nech Pán Boh chráni, zabiť.

JANKO (krúti záporne hlavou): Kvak — kvak.

ANIČKA: Ja by som sa žiaľom pominula a kráľ by ťa vyhnal z hradu alebo ináč ťažko potrestal. Veď čo som sa oň tu pred obrázkom namodlila k Matke Božej! A Ona ma vyslyšala. (Pozre na obrázok.) Ach, veď som ja uvila na obrázok čerstvý venčok a zabudla som ho doma na svojom stolíku. Janko môj, ty by si ho mohol doniesť.

JANKO: Kvak — kvak! (Odbehne vľavo.)

Grguľa, Žana. Predošlá.

ANIČKA (obzerá sa): Teraz som sama… Ako nerozmyslene som jednala, veď Janko mohol ísť pre venčok, až by bola Dobrotka nazpäť došla… Už viem, čo urobím. Synáčka položím na lavičku a zavolám Janka nazpäť. (Urobí tak. Pobehne niekoľko krokov za Jankom a volá.) Janko! — Janko! Hej, Janko! — Už neočuje. Beží ako vietor, už je pred hradom. (Chce ísť nazpäť.)

GRGUĽA (ktorá so Žanou pritiahla sa tajne na javisko, stane jej do cesty): Stoj, ty maškara, priblížila sa hodina mojej pomsty.

ANIČKA (sa zľakne a kričí): Jaaj! Pomoc! — Pomoc!!!

GRGUĽA (hodí Aničke veľký ručník na hlavu a zamotá ju do neho, okolo tela obviaže povraz, pri čom jej Žana pomáha): Ta, ta s ňou do uhliarskej búdy! Okolo tejto je hŕba dreva, to zapálime, nech tam zhorí pani kráľovná! (Žane.) Pomáhaj! (Ťahajú Aničku do úzadia vľavo, ktorá sa prieči a kričí, až ju odtiahnu s javiska. Po malej chvíľke treba zažať v úzadí za kulisňami červený bengálsky oheň.)

GRGUĽA, ŽANA (vybehnú zľava, Grguľa uchytí dieťa, víťazoslávne): Pomsta moja je dovŕšená! (Odbehne vpravo.)

ŽANA: A sladká! (Beží za Grguľou.)

Janko, Dobrotka.

JANKO (pribehne s venčokom v ruke, zastane prekvapený, nevidiac nikoho): Kvak — kvak? Kvak — kvak? (Obzerá sa, zrazu zbadá oheň, zalomí rukami.) Kvak! (Beží ta.)

DOBROTKA (vystúpi, obzerá sa): Kde sú? (Očuť silné údery na drevo.)

DOBROTKA: Čo sa to robí? (Zbadá oheň.) Ha, ktosi zapálil uhliarsku búdu!

JANKO (pribehne, zalamuje rukami, plače, kričí, ukazuje na oheň): Kvak — kvak — kvak! (Vytiahne píšťalku a tri razy zapiskne.)

DOBROTKA: Knieža Janko, prečože dávate signál nešťastia?

JANKO (zúfale ukazuje na oheň): Kvak — kvak — kvak!

DOBROTKA: To predsa nestojí za to, že tá stará uhliarska búda horí, aby ste zburcovali celý kráľovský hrad.

JANKO (lapí si hlavu a odbehne).

Zbrojnoši, Janko. Predošlá.

ZBROJNOŠ PRVÝ: Čo je?

ZBROJNOŠ DRUHÝ: Čo sa stalo?

DOBROTKA: Ja neviem. Z jeho „kvak — kvak“ nemôžem nič vyrozumieť, len stále narieka a ukazuje na oheň. No, a to predsa nie je nič takého hrozného, že tá stará búda horí.

JANKO (pribehne, zúfalosť dávajúc posunkami a výrazom tvári na javo, prosí a ťahá zbrojnošov k ohňu): Kvak — kvak — kvak!

ZBROJNOŠ PRVÝ: Poďme! Urobme mu to k vôli.

ZBROJNOŠ DRUHÝ: Poďme! (Idú za Jankom.)

DOBROTKA: Choďte, prosím vás, aspoň sa presvedčíte, čo chce.

Poľovníci. Predošlá.

DOBROTKA: Kde len môže byť kráľovná? Nič neide a knieža Janko s jeho „kvak — kvak“ ma natoľko zabavil, že som zabudla ju hľadať. Či sa azda aj ona toho ohňa naľakala a išla inou cestou domov?

POĽOVNÍCI (pribehnú): Čo je?

DOBROTKA: Nič zvláštneho. Hen, voľakto tú starú búdu podpálil a knieža Janko z toho taký krik narobil… Prosím vás, či ste nevideli voľakde našu kráľovnú?

POĽOVNÍCI: Nie! (Oheň už zhasína.)

Anička, Janko, zbrojnoši. Predošlí.

ZBROJNOŠI (donesú zamdletú kráľovnú Aničku, položia ju na zem, odhodia s nej štranok).

DOBROTKA (zdesene): Bože, pomiluj! (Zalomí rukami, kľakne k nej.) Naša dobrá pani! (Plače.)

JANKO (nosí vodu v žabäcom korýtku, namočí sluchy a čelo Aničke, volajúc láskave): Kvak — kvak!

ANIČKA (sa preberie, nadvihne sa, poobzerá a zvolá): Kde mi je dieťa? (Bôľne.) Moje dieťa! (Klesne.)

DOBROTKA (Jankovi): Kde je dieťa?

JANKO (pokrčí ramenami): Kvak — kvak! (Ukazuje vpravo.) Kvak — kvak — kvak!

Kráľ, panoši. Predošlí.

KRÁĽ (vystúpi z ľavej strany, za ním panoši): Čo sa to tu robí? (Zbadá Aničku.) Pre Boha, Anička, čo ti je?

ANIČKA (dvihne sa, pozre na kráľa): Drahý môj!

KRÁĽ: Vy surovci, necháte ju na zemi ležať ako žobráčku! (Zodvihne Aničku pomocou Dobrotky a Janka, posadí sa s ňou na lavičku.) Čo sa ti stalo, anjel môj drahý? Povedz, kto ti ublížil a ten bude ešte dnes o hlavu menším.

ANIČKA: Macocha zlá, Grguľa, so svojou dcérou Žanou ma ako divé ľvice prepadly a dieťa mi vzaly. (Plače.) Úbohé dieťa!

KRÁĽ (rozčúlene): Kde je náš jediný poklad? Kde je naše zlaté dieťa?

JANKO (ukazuje vpravo, volá zbrojnošov a ťahá ich vpravo): Kvak — kvak — kvak!

KRÁĽ (zbrojnošom): No, choďte s ním! On vie, kde býva Grguľa. Ratujte mi dieťa! Tie bosorky doveďte sem!

JANKO, ZBROJNOŠI, POĽOVNÍCI (odídu v pravo).

Kráľ, Anička, Dobrotka, panoši.

ANIČKA: Keď by ich len, Bože, dohonili a že by tie zlé ženy dieťatku dajako neublížily!

KRÁĽ: Upokoj sa, anjel môj, ešte je nádej, že ho Boh zachráni. Ako sa to stalo, že ťa mohly napadnúť, veď si tu nebola sama?

ANIČKA: Bola som sama.

KRÁĽ: Dobrotka, aká to nesvedomitosť, že necháte moju manželku, ktorú som vašej opatere sveril, samotnú v hore?

DOBROTKA: Jej Jasnosť kráľovná poslala ma domov pre plienočky malému.

ANIČKA: Ja som tak nerozvažite jednala, že tetu Dobrotku poslala som pre plienočky a brata pre venčok na obrázok, ktorý som doma zabudla. Ostanúc sama s dieťaťom, zmocnil sa ma akýsi strach, akási hrôza, položila som dieťa na lavičku a bežala pár krokov za Jankom, volajúc naň, aby sa vrátil, ale on už bol ďaleko, neočul.

KRÁĽ: A potom?

ANIČKA: Ako som chcela ku dieťaťu, zastala mi macocha so Žanou cestu, vyhrážajúc sa mi pomstou. Keď som začala kričať o pomoc, zatiahly mi ústa akousi šatkou, sviazaly ma povrazom, vtiahly do uhliarne, ktorú zapálily, že by som zhorela. No, brat Janko ma vyslobodil.

KRÁĽ: To je diabolská háveď, tie dve ženy!

DOBROTKA: Všetok ľud sa na ne sťažuje.

KRÁĽ: No, toto bolo ich posledné dielo. Vidíš, žienka moja, to zavinila tá tvoja skromnosť. Prečo neberieš so sebou svoje dvorné dámy, alebo aspoň pážatá?

Janko, zbrojnoši, poľovníci, minister, Grguľa, Žana. Predošlí.

MINISTER (vystúpi zľava, hlboko sa pokloní): Úctyplne oznamujem, že záležitosť vojvodova je zariadená celkom tak, ako si to vaša Jasnosť žiadala.

KRÁĽ: Vďaka! Som taký rozrušený, že ani nie som zdravej myšlienky schopným.

MINISTER: Počul som o nehode, ktorá vašu Jasnosť i s milostivou kráľovnou zastihla a dovoľujem si svoj úprimný súcit vyjadriť.

ZBROJNOŠI (za kulisňou): Len ďalej! Marš!

JANKO (za kulisňou): Kvak — kvak!

KRÁĽ: Už sú tu!

ANIČKA: Bože, či mi živé a zdravé?

JANKO (nesie dieťa): Kvak — kvak!

ANIČKA: Janko, daj mi ho! (Vezme mu dieťa, túli ho k sebe a bozkáva.)

KRÁĽ: Vďaka Bohu, nič mu nie je, veď sa smeje! (Pozre na Grguľu a Žanu, ktoré zbrojnoši doviedli spolu sputnané.) Vy dve dračice, jedovaté zmyje, váš osud je spečatený. Súd smrti ste si samé nad sebou vyniesly, bo čím kto hreší, tým trestaný býva.

GRGUĽA, ŽANA: Milosť! Milosť!

KRÁĽ: Žiadna milosť! Vy ste chcely nevinnú moju manželku, vašu kráľovnú, v uhliarni spáliť, zhoríte tam vy! (Zbrojnošom a poľovníkom.) Zaveďte ich ta, naklaďte hranicu, nech tam zhoria na čierny uhoľ, ako čierne boly ich skutky!

VŠETCI: Nech žije náš slávny kráľ! Sláva mu!

ZBROJNOŠI, POĽOVNÍCI (odvedú Grguľu a Žanu).

JANKO (ukazuje na Grguľu): Kvak — kvak!

DOBROTKA (odoberie od Aničky dieťa).

Predošlí bez Grgule, Žany, zbrojnošov a poľovníkov.

MINISTER: Všetok ľud bude vašu kráľovskú Jasnosť chváliť a zvelebovať, že ste ho pozbavili tejto pliagy, týchto dvoch zlých maškár.

KRÁĽ: Miera bola už plná sťažnosťami a žalobami nimi týraného ľudu. Svojím dnešným ohavným zločinom túto mieru preplnily, že nebolo možno ďalej im prehovieť. Aký život, taká smrť!

(V úzadí za kulisňou zažne sa bengálsky oheň. Očuť bôľny výkrik.)

JANKO (hodí sa na kolená pred kráľa, pokloniac sa hlboko): Vďaka ti, slávny kráľu, tisícerá vďaka, že spravedlivým odsúdením k smrti strigy Grgule pozbavil si ma jej ohavnej bosorskej kliatby. (Ukáže na oheň.) Ona umiera a jej smrťou navrátila sa mi reč. (Vstane.)

VŠETCI (udivene hľadia na Janka).

ANIČKA (radostne): Janko! Brat môj drahý, ty zasa môžeš hovoriť, zasa vieš rozprávať? Ach, ako sladko znejú mi tvoje slová! (Objíma ho.)

JANKO: Ako čuješ, sestra milá, rozprávam znova svojou milou rodnou rečou, ktorú nás učila matka.

KRÁĽ: Milý môj švagre, Janko! Ty si v mojich očiach pravým a veľkým hrdinom. Ty si mi zachránil milovanú ženu pred hroznou smrťou, ty si mi ratoval jediné dieťa. Toto nemôžem nechať bez dôstojnej odmeny. Odmením sa ti. Môj strýko, panovník susedného kráľovstva, je starý, chorý človek, rád by sa zbavil panovníckych starostí, má jedinú dcéru, krásnu Johanku, poznáš ju. Túto dostaneš za manželku a s ňou korunu kráľovskú i celé kráľovstvo. Si spokojný? (Podá mu ruku.)

JANKO (hlboko sa pokloní a podá pravicu kráľovi): Vďaka!

VŠETCI: Sláva! Nech žije náš dobrý kráľ! Nech žije spravodlivosť!

(Opona.)