ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúša čakalo mnoho roboty po jeho návrate do Trenčína. Počas jeho verejnej zaujatosti sa všetko rozkvasilo. Trenčín sa rozpadol na dve strany: na jeho stranu a na stranu róbertovcov. No nielen v ohradách Trenčína, ale aj po krajoch v Matúšovej dŕžave sa strhli ruvačky a boje. Tak menovite majitelia zámkov Čachtického a Tematinského zviedli strašné bitky. Ale sotva sa zjavil trenčiansky orol, poukrývali sa škrekľaví vtáci do svojich dier a hniezd. Ako blesk hromu preráža aj tie najhustejšie oblaky, tak porozrážal Matúš svojou prítomnosťou nepriateľov na všetky štyri strany sveta. V krátkom čase nebolo v Matúšovej dŕžave ani chýru, ani slychu o róbertovcoch. Ale trenčianski mešťankovia, ktorí sa chceli vyduť ako malý potok pri veľkom mori a ako ten, keď sa vyleje, len tým skôr sa v mori stratí, tak aj oni týmto nadutým spriečením sa Matúšovi, iba väčšmi upadli, a kým sa Matúš dostal na svoj zámok, nebolo vidieť medzi nimi róbertovca.

Starý zlatník bol toho času, ako už vieme, richtárom mesta. Vedel dokonale prikrývať tak svoje, ako aj hriechy a neprávosti iných, na čo mu teraz jeho vážny úrad pri meste poskytoval veľa prostriedkov. Matúš polapil daktorých mešťanov, ale vidiac, že je to všetko iba hračka svojvoľných detí, veľkomyseľne ich popúšťal. Nebál sa on, že červíci, živí svetlom jeho moci a slávy, podhryznú jeho základy. Ale vo veži sedelo dakoľko zbrojnošov a rytierov, menovite z čeľade Čachtického; týchto nechával na príhodnejší čas, keď bude môcť súdiť ich priestupky, ktorým sa najväčšmi čudoval. On by síce nebol taký ľahostajný ani k mešťanom, keby richtár nebol býval kvôli sebe dosť opatrný a nebol by dobre poskrýval tých, ktorí o všetkom najlepšie vedeli. Ale starý Vážecký a mladý Janko Zlatovský sedeli v najhlbšom väzení pod múrmi radného domu. Nemohli preraziť podzemné temnoty, ani hlasu vydať o pomoc. V celom Trenčíne kolovali o nich najrozličnejšie povesti. Ale o tom netušil nikto, že by boli v hradbách mesta držaní vo väzbe vlastným richtárom.

Na brehu Váhu sedel Matúš na sivkovi a díval sa do penistého Váhu, ako jeho vlny schvacujú plť práve odsotenú od brehu. Čierny širák s bielym perom klaňal sa z plte letiacej prostriedkom Váhu ako strela, a Matúš bielym ručníkom vracal poklony Hrabovcovi, ktorého schvacovali vlny Váhu vždy hlbšie medzi krovisté ostrovčeky. Onedlho stratilo sa medzi sivými brehmi Váhu aj biele pero a Matúš dal sivkovi ostrohy a cválal do príjemného lesíka, ktorý sa prestieral po ľavom považskom brehu. Ale sotva urobil pyšný sivko so svojím pánom niekoľko skokov, zostal stáť ako prikovaný. Z hôrky vyskočil celý udychčaný a spotený Vít a sotva lapajúc dych, chmatol koňa za uzdu. Vládal vykríknuť iba jediné, strašné a zúfalé: — Stojte!

— Čo chceš, syn môj? Odpočiň si a povedz, čo je tvoja žiadosť. — Prihováral sa mu Matúš pokojne. Ale Vít nechcel odpočívať; ťažkým dychom vyhadzoval polovičaté slová: — Chytajte… lapajte… naháňajte plť! Zabráňte Hrabovcovi… otráviť… ar… ci… biskupa! Chytro! Nesie otravu… v liekoch… Preboha…!

Matúš ľutoval mládenca, na tvári ktorého videl opravdivý žiaľ, strach a trápenie duše, ale mal to za mdlobu a horúčku a chcel nešťastnému čo najchytrejšie pomôcť. Nuž skočil z koňa, zo záňadria vytiahol ešte nerozpečatenú fľaštičku, chcel ju otvoriť a pomôcť mládencovi. Vít, ktorý si už bol trochu oddýchol, skočil ako jeleň k Matúšovi a vytrhol mu fľaštičku z ruky. Obzrel sa dookola a ako vietor vtrhol do prievozníckej búdy, kde blavkalo šteňa. Uchytil ho a pred Matúšovými očami púšťal mu vôňu do nosa a trel olejčekom pysk. Matúš netrpezlivý a rozmrzený mladíkovou pochabosťou, chcel vysadnúť na koňa a odcválať, ale tu sa psík natiahol a muchy, ktoré naň sadali, padali na zem a na zdochlinu. To bolo očividné svedectvo, aký olejček bol vo fľaštičke, ktorú mu daroval Hrabovec.

Matúš iba teraz pozrel na neho a ďakoval všemohúcemu za to jeho riadenie ľudských osudov. Chcel, aby Vít šiel s ním zaraz na zámok. Ale ten si teraz sám rozkazoval, a Matúš musel počúvať žaloby rozhorleného mládenca. A na Matúša, keď už bol celý strápený nad takými hroznými osídlami a nevedel, na čo prv myslieť, či veriť mládencovi a zaraz sa chopiť obranných prostriedkov, či sa hľadieť najprv presvedčiť o pravdivosti jeho údajov, dorážal Vít svojou výrečnosťou:

— Starý zlatník je hlavou vzbúrenia proti vám, drží dvoch mojich obrancov a vašich priateľov v hlbokom väzení a strojí sa ich, aby bol bez strachu, otráviť. Tu máte lístok, ktorý mu písali… Chráňte sa škatuľky, je taká ako hentá fľaštička. Ale pamätajte na mňa! Ja som zradil svojho pána a otca mojej milej. Zmilujte sa časom aj nad ním. Zviedol ho zlatník. Zmilujte sa nad jeho ženou a matkou môjho anjela… ja utekám do sveta a kraja, ktorý je pokojnejší pre lásku! Ľudmila, vykonal som, čo mi boh naložil… ty mi odpustíš! — Pri týchto slovách hodil sa ako strela do krovia a zmizol v šuchote lesíka.

Darmo sa Matúš vyhodil na koňa, darmo počal preháňať svojho sivka húštinou, Vít sa čoskoro stratil jeho očiam a kôň mu uviazol v dubine.

— Ako sa ti odmením, šľachetný mládenec, anjel poslaný tajnou vládou sveta na moje zachovanie? — Nepomohlo ani volanie. Ale v Matúšovom srdci sa čím ďalej, tým väčšmi rozliehali správy a chýry a počalo mu byť úzko a clivo okolo duše. Bodol koňa a sivko vedel rozoznať bodnutie od bodnutia. Tak sa vzopäl, že by si človek bol myslel, pretrhne sa, a letel Považskou ulicou hore brehom Váhu.

Od starých mostov (podľa terajšieho spôsobu hovorenia), ktoré tam toho času naozaj stávali, poberal sa Matúš popri mestských múroch k dolnej bráne. Pod bránou zahrmeli sivkove podkovy a ľudia sa zastavovali, lebo ešte nikdy nevideli trenčianskeho pána tak uháňať mestom. Mestský a či radný dom stál na tom mieste, kde stojí aj teraz. Veľké vyduté mreže na dolných a horných oknách, akási pošmúrna podoba celého stavania, na rohu vežička a pred železnou bránou mestská stráž odlišovali tento dom od iných domov vnútorného Trenčína.

Mestská stráž robila službu najvyššiemu pánovi Trenčína a palatínovi krajiny, nenazdajúc sa, že by sivko mal zastať pred ňou. Matúš zoskočil z koňa a domáhal sa zaraz richtára mesta. Ale tu sa dozvedel, že pán richtár je práve na radnom dome a má na strážnici akúsi súrnu prácu. Teda sa hneď obrátil a zamieril k veľkej, osobitnej šalande^[45] obrátenej oknami do dvora. Ale tu mu zastúpil cestu mestský sluha, akýsi bezočivý dráb, a nechcel pustiť palatína do chyže, ospravedlňujúc sa rozkazom jeho milosti pána richtára.

— A čo robí jeho milosť pán richtár na strážnici?

— Hm, — odpovedal dráb, — to je otázka! Načože by ja tu stál, keby mal celý svet vedieť, čo tam robia pán richtár! Len tajdite… — odstrkoval sluha palatína.

Ale Matúš chytil mocnou rukou chlapa pod hrtan a hodil ho ako dáky klát, že milý chlap sa rozčapíril horeznačky pod bránou. Palatín vtrhol do chyže. Starý zlatník mal pred sebou sklenú škatuľku naplnenú akýmsi bielym práškom, vyzeralo to ako drobná soľ, v ruke držal sklenú lyžičku a pred ním stálo na dvoch vahanoch akési jedlo, ktoré, zdalo sa, pán richtár dosáľal.

Keď sa Matúš zjavil vo dverách, zlatník si chytro hodil škatuľku do vrecka a trasúcou sa rukou miešal jedlo.

— Daj boh šťastia, pán richtár! — zahrmel palatín.

— Á… á… najponíženejší sluha! — zajakal sa zlatník. — Čo mi dáva to šťastie zísť sa s Vašou Výsosťou tu v tejto nečistote? Prosím… prosím Vašu Výsosť, nebude sa páčiť Vašej Výsosti do čistejších… Dozerám na váru väzňov, keď sa človek nemôže spoľahnúť na sluhov… Neľúbi sa…? — Takto sa zajakal zlatník celý zmätený.

Matúš odpovedal skrátka: — Nie, nie, pán richtár, nemajte starosť o mňa. A čo, dobré je to jedlo? Okúsili ste ho? To sa mi páči, že ste taký bedlivý aj na väzňov. I ja by som chcel okúsiť… — a tu robil, akoby si chcel vziať z jedla na okúsenie. Zlatník sa strhol, jednako zbadal sa chytrejšie, než aby bolo bývalo dačo poznať na jeho tvári a natiahnuc svoj do pliec vrazený krk, urobil posunok, akoby chcel Matúšovi ešte ponúknuť z jedla. Matúš vzal vahan, obrátil drevenú lyžicu k zlatníkovi a ponúkal ho:

— No, pán richtár, nech sa vám ľúbi. — Richtár stál ako hromom omráčený pred Matúšom, ktorý ho neprestával núkať gebuzinou prichystanou pre áreštantov.

— Myslíš, že budem o milosť žobrať? — rozkričal sa najedovaný zlatník. — Keď vieš, tak vedz, kto je trenčiansky richtár! — Skočil ku dverám, chcel spustiť zámok a rukou siahol pod pazuchu po tuliach. Ale Matúš schmatol chudého richtára mužnou rukou a vliekol ho pod bránu, kde stála pomoc. Tu rozkázal zviazať traviča. Skúška, ktorú spravili na mačkách, vyjavila, že na vahanoch bola otrava. Ale pre koho by bola bývala nachystaná, nevedel nikto povedať, kým bezočivý dráb, vyvlečený odkiaľsi z kúta, nezaviedol Matúša po mokrých schodoch hlboko pod zem. A tu objavil veľký Trenčiansky utrápených, vychudnutých, nešťastných, ale poctivých mešťanov, Vážeckého a Zlatovského. Očistení a preoblečení kráčali potom ruka v ruke s Matúšom v sláve a veľkom sprievode na zámok, kde vyvolali na svetlo všetky neprávosti. Predviedli aj Ondra a ten vyznal, že bol v službe Čachtického, ktorý sa spreneveril Matúšovi a dlho pracoval proti nemu v skrytosti, až naozaj zosnoval aj povstanie v jeho dŕžave. Priznal aj to, čo dosvedčili mešťania, že on vzal remenicu Vítovi a dodal, že tými darmi sa zavďačil Čachtickému. Čachtický vraj na tretí deň umrel a veľa z jeho čeľade leží na úmor. Na zlatníka čakal súd. Vážecký bol ustanovený za richtára a mladý Zlatovský pridelený k domácim rytierom Trenčianskeho zámku.

Ale Matúšov pokoj bol celkom podvrátený. Ležal mu na srdci nešťastný Ilmur. Hoci poslal hneď poslov na Budín, jednako, čo to pomohlo jeho duši? Videl, ako schvacovali Hrabovca prudké vlny Váhu, videl, ako pribúdalo vody, a to nasvedčovalo na Hrabovského chytrú plavbu. Nikdy nevídali Matúša takého strápeného, nikdy ho neslýchali hovoriť takto samotného do vetra alebo do hukotu vĺn Váhu. Jeho duša sa triasla medzi strachom a nádejou. Otriasla sa a stŕpla podstata Matúšovho života. Ilmur bol anjelom jeho života, podporou cieľov Matúša Trenčianskeho, a teraz ho mali otráviť a vyrvať životu!

Smutný chodieval pán Trenčína po brehoch Váhu. Ani mocné hradby ho netešili, ani hluk mesta ho nezaujímal. Len v šuchote hájov, v žblnkote Váhu a v pohľade na rajské Považie zdalo sa, zabúda jeho duša aspoň chvíľami na svoj žiaľ.