ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sídlom Róbertovcov okolo rokov 1301 a 1302 bol Ostrihom. Tu plietli svoje osídla, tu kovali svoje plány. Ich veľkou pomocou a obranou boli peniaze a moc pápeža Bonifáca VIII. Pápežský legát Gregor a jeho nástupca Mikuláš zriadili tu mocnú školu svojich prívržencov a hŕbu všelijakých vykonávateľov, ktorí pracovali všetkými tajnými aj zjavnými prostriedkami proti Václavovi a Matúšovi.

Hrabovec sa plavil po Dunaji a zastavil sa v Ostrihome, aby usporiadal svoje zásluhy a zárobky. Ostrihomské veci ho zabavili pol druha dňa. A toto bolo Ilmurovo šťastie. Lebo práve keď Hrabovec prirážal k pravému brehu Dunaja povyše Budína, čítal o ňom Ilmur Matúšovu správu, ktorú mu doniesli poslovia. Teda Ilmur, ktorý už počínal vstávať z postele, privítal Hrabovca naozaj po kňazsky. Vstúpil do jeho srdca prenikavou rečou a napokon ho dal odšikovať zviazaného na Trenčín.

Písal sa rok 1302 za kraľovania Václava III. a Matúša Trenčianskeho, palatína uhorskej krajiny. Pekný jesenný deň zhromaždil na Trenčiansky zámok súdnu stolicu, najvyšších pánov a krajinské úrady. Zámky Tematínsky, Beckovský, Strečniansky, Sklabinský, Podhradský, Nitriansky a iné mali tuná svojich pánov, dedičov a majiteľov. Do krajiny sa bol vrátil pokoj a teraz už neostávalo iné, ako dokonať pravoty a súdy, čo povstali, a strestať výstupky.

Pozornosť a zvedavosť obecenstva bola najväčšmi obrátená na výsledok súdu nad starým zlatníkom a nad povestným olejkárom, lebo chýry o udalostiach posledných dní tisícorako sa porozrážali o uši ľudí. V Trenčíne sa všeličo povrávalo o Feliciánovi a o Milade, o Vážeckom a Zlatovskom, o olejkárovi a jeho podivnom učňovi ako o osobách, na ktorých sa sústredili také hrozné výstupy a priestupky.

Výsledok celého súdu závisel od Matúša. Ale ten od tej chvíle, čo zvedel, že je Ilmur zachránený, býval bezpríkladne veselý, dobrej vôle a prístupnej mysli. Preto každý očakával milostivý súd.

Dlhé boli súdy na Trenčianskom zámku, ale ničia zvedavosť nebola ešte uspokojená. Všetky menšie súdy vyšli podľa očakávania s ľahkými pokutami. A tým roznášala sa Matúšova chvála a povesť o jeho dobrote z úst do úst po celom kraji.

Naposledy prišiel poriadok na osoby už menované, ktoré sa nás najväčšmi týkajú. Na stole ležali všetky svedectvá a dôkazy proti starému zlatníkovi, takže nebolo nijakej prekážky pre súd. Predvolali ho. Vstúpil do súdnej chyže s drábom bez všetkého strachu a citu. Iba čo si zahryzol do bradavice a ešte lepšie vtiahol krk medzi plecia. Zastal si s úsmeškom rozliatym po suchej tvári prostred chyže.

Felicián mu dával otázky na potvrdenie vybraných svedectiev. Priznal sa k spoluvine pri vražde kráľa, k svätokrádeži spáchanej v mnohých kostoloch, k vine trenčianskej vzbury a zrady proti Matúšovi a Ilmurovi, ktorú kovali spolu s Hrabovcom. Ba priznal sa aj k skutočnému otráveniu jedla pre Vážeckého a Zlatovského. Výrok súdu očakával so zvyčajnou chladnosťou. Keď ho však vypočul, pustil sa do plaču, lebo smrť prestraší aj najzatvrdlivejšieho. Teraz chcel vyzrádzať osoby s ním spletené a menovite mnohé z duchovného stavu. Ale kedže prv nechcel nikoho vyzradiť, nechceli mu teraz sudcovia uveriť. Vyviedli ho z paloty.

Oveľa prenikavejší bol výjav, keď sluhovia spravodlivosti predviedli pred sudcov povestného olejkára. Oči všetkých boli obrátené na neho, na toho voľakedajšieho anjela ich dvorov a zámkov. Zjavil sa čisto oblečený. Zo širokých pliec mu visel v bohatých záhyboch krátky, čierny, ledva kolená dosahujúci kepeň; svoj širák, ktorý známe, držal pred sebou v jednej ruke, preložiac si druhú cez ňu. V tvári mu horel žiaľ, ktorý veľmi dojímavo pristal k bielym lícam, veľkému oku a orliemu nosu. Srdcia sudcov premáhala jeho bývalá sláva, láska a oddanosť všetkých prítomných za jeho umenie a obmäkčoval ich aj jeho kajúcny zjav. Do chyže vstúpil s hlbokou poklonou.

Felicián mu predložil zvyčajné otázky, a keď olejkár dal na ne pokojne a zreteľne prisvedčujúce odpovede, vyzvali ho sudcovia, aby hovoril o tom, čo vie ešte o sebe a čo môže povedať na svoju obranu.

Priznal sa, že sám zmáčal v tuhých jedoch nôž, ktorý urobil zlatník a ktorý bol určený na otrávenie kráľovského srdca. Okrem toho všetkého, čo sme už čítali, priznal sa ešte aj k daktorým iným otravám spáchaným na vysokých osobách, menovite na istých pánoch, na ktorých životy, ako sa domnieval, mal úplné právo. A vyznal sa, že všetko robil z pomsty. Čo vzkriesilo v ňom túto pomstu, to nechcel vyjaviť. No s plačom vyzradil, že na pomstu nad Matúšom a Ilmurom, z ktorých prvého ctil a z hlbín srdca miloval pre jeho nie každodenné veľké ciele a druhého si vážil, že je jeho podporovateľom, ho naviedol starý zlatník, ktorý ho vedel rozpaľovať Feliciánom. Sudcovia stŕpli na toto vyznanie a hľadeli na prvú osobu, sediacu po Matúšovej pravici.

— Felicián bol kedysi milý mojej Milady, — rozprával Hrabovec tichým hlasom, — ale ja som ju pojal za ženu. Starý zlatník ma upozorňoval na jeho zmáhajúcu sa slávu a jeho hodnosti a vedel to spojiť s úmyslom namiereným proti mne. Medzi oboma mala vraj táto láska trvať a Ilmur mal vraj dať za mojím chrbtom Feliciánovi absolúciu^[51] a mne rozsobáš. Ja neviem, čo je vo veci a ani neviem, ako som tomu uveril. Ale verím, že v ľudskom živote sú slabé hodiny, v ktorých človek ľahko sa spúšťa svojho spasenia. Dosť na tom, chcel som Matúša dva razy otráviť. Prvý hriech ma viedol z hriechu do hriechu, takže som chcel to isté vykonať aj s arcibiskupom. Páni života môjho, dukátmi, ktoré som dostal za tieto čierne, no nedokonané úmysly, by som vás všetkých zasypal. Mňa viedla moja pomsta, a svet mi ju draho platil.

Medzitým vyšiel Felicián do vedľajšej chyže, z ktorej vystúpila Milada. Prikrývali ju čierne šaty. Felicián sa spýtal Hrabovca, či pozná privedenú osobu. Hrabovec sa rozplakal a nespúšťal zaslzených očí z krásnej Milady, prisvedčiac na otázku kývnutím hlavy. Milady sa spýtali, čo vie predniesť na obranu, alebo na žalobu svojho muža. Milada ledva lapala dych v usedavom plači, jednako odpovedala jadrno, že ak je Hrabovec taký čistý pred súdom ako pred ňou, že ho slávne povedú naspäť do pokojnej doliny. — Ale tajnosti, žiale a radosti domáceho života, — pokračovala povýšeným hlasom a s akousi smelosťou, — nepatria pred súdnu tabulu! — A tu padla na kolená a prosila o odpustenie a zmilovanie pre svojho nešťastného manžela.

Tu oznámil kastelán neodbytné domáhanie sa práve privedených podozrivých ľudí. Dovolil vstúpiť hraničnému strážcovi, ktorý oznámil, že chytil dvoch mládencov, ktorí chceli ujsť za hranice, ale ktorí sa chcú nasilu zhovárať s Jeho Výsosťou pánom Trenčianskym, majúc, ako hovoria, zvláštnu tajnosť na srdciach. Matúš odstúpil od bočných dverí a v súdnej palote rozliehal sa iba tichý plač. Sami sudcovia nemohli sa zdržať sĺz.

Matúš dlho nechodil. Preto keď sa zjavil, netrpezlivo sa opreli na neho oči všetkých prítomných. Jeho tvár žiarila radosťou, oči sa mu skveli úsmevom opreteky s ústami. Nesadol na svoju zvýšenú stolicu, ale postojačky hovoril udiveným sudcom, ktorí prijímali každé jeho slovo ako anjelský hlas.

— Páni moji, dovoľte mi pri tejto súdnej tabule prehovoriť slovo ako človeku. Naša vlasť je upokojená. Mladý, ale mocný kráľ, svieža ratolesť slávneho rodu Přemyslovcov, drží v mocnej pravici berlu nad živlami rozbúrenej krajiny. A boh pomôže priviesť ku koncu aj ostatné ciele. Čo sa strhlo nad mojou hlavou, to odvrátil boh, a mračno, ktoré sa zohnalo nad nás, naprázdno vyhodilo svoje strely. Isté a dokázané je, že Hrabovec bol tiež nástrojom zlých mocí nášho času. Padol strhnutý krútňavou panujúcich hriechov. Ale on zasa vychoval druhý nástroj, ktorého vyvolila tajná vláda svetov na obranu môjho a Ilmurovho života! Zdvihnime ho teda z jeho pádu na radosť môjho obrancu!

A tu vstúpili do chyže Vít a Ľudmila. Povesť o ňom bola už známa všetkým, preto sa strhlo veľké pohnutie. Milada sa nemohla zdržať. Vzchopila sa a upadla do dcérinho náručia, no priam sa zbadala a ustúpila.

Sudcovia zvolali jedným hlasom: — Odpustenie!

— No, keďže je dnešný deň dňom odpustenia, — pokračoval Trenčiansky, obracajúc sa k Hrabovcovi, ktorý stál sám jediný so sklopenou hlavou a s rukami nakríž preloženými, takže biele pero čierneho širáka opieralo sa o dlážku a jeho myseľ a oči strácali sa v mori zabudnutia, — odpusť aj ty, Hrabovec, bývalý priateľ a lekár môjho zámku, svojmu učňovi, ktorý ťa zradil z lásky ku mne. Ty, Milada, odpusť dcére, ktorá, prikovaná láskou k môjmu obrancovi opustila ťa v hodine tvojho nešťastia. A požehnajte ich čistú lásku. Však ja vystrojím chudobného Víta a sám budem svedkom ich manželskej prísahy.

Milada, rozplývajúc sa v slzách rozkoše, letela k Matúšovým nohám, od neho k milovanej dcére a chytiac za ruku aj Víta, ktorý sa nesmelo díval na Hrabovca, viedla rozplakané deti k svojmu manželovi.

— Zmiluj sa ešte ty jediný v tomto mori zmilovania, v tomto svetle milosti a odpustenia!

Ale Hrabovec ani na tento prenikavý hlas Milady nevyjasnil tvár, len mu slzy tiekli v hojných prúdoch po zblednutých lícach, akoby sa už mali naposledy všetky vyroniť.

— Neskoro prichodí anjel zmilovania pre Hrabovca a darmo pre jeho nešťastné deti! — pretrhol on žalostné fikanie prítomných. — Sám som si vinou svojho nešťastia, preto ako občan s povinnou radosťou čakám zaslúžený trest. Ale vina na tvojom nešťastí a týchto nevinných detí robí mi neznesiteľný žiaľ a na storakú smrť mi hryzie svedomie. Stojac nad hrobom svojho života, nechcem v duši zadržať nič tajného. Dopoviem povesť o svojom živote. — Oddýchol si, a v sieni nastala tichosť. Život prítomného množstva sotva sa javil dychom.

— Bol som, — začal olejkár svoju povesť a jeho slová sa plynne rozliehali po klenutej palote, — osemnásťročný mládenec, keď sa moja duša rozplamenila neuhasiteľnou láskou k dievčaťu, ako sa mi ešte doteraz vidí, najkrajšiemu na svete. Ale to je už tam… Zrodili ma dolné kraje, moju náruživosť vypestovalo horúcejšie slnce a nadájala ma bohatá kolíska a usmievavá sláva mena predkov. Dievča mojej duše bolo chudobné a bez dlhých príveskov pri mene. Naša láska sa rozvatrila ako plameň, a ja som chcel, lebo som musel, prinútený vnútornou silou, pojať ju riadnou cestou za ženu. No zemianska pýcha mojej rodiny nedovolila mi kráčať po tejto svätej ceste. Blaznel som… Zúfal som. Hľadal som tisíce prostriedkov, tisíc ráz sa rozrazila moja nádej o zlostnú pýchu. Preklínal som seba aj svet. A môj anjel padol so mnou…! Plodom našej lásky bol krásny chlapec. Ja som sa priznával k synovi, odvolával som sa na moc ľudského i božského zákona, aby mi aspoň teraz dovolili zakryť vinu vyžiadaným manželstvom. Odbavili ma smiechom a diabolskými výrazmi. Sedával som pri nezdravej Želmíre, bozkával som si syna. Pri slzách opusteného, padnutého anjela nadchodilo ma blaznenie. Mňa vyhnali zo zámkov a statkov bratia a strýkovia, Želmíru vyháňali z domčeka, svet sa jej smial, že poklesla so zemanom… Jej duša sa sýtila náboženstvom, a ju zberba odsudzovala do pekla… Ktože sa jej zadiví, že zúfala… a… hrozná spomienka… že si otvorila nožom žily svojho života? Nech sa radšej každý diví, že som sa ja v drahej krvi nezatopil! Našiel som ju prvý v krvi už ochladnutej, opustenú, zanechanú. Neokrstený syn mal zomdlenú hlavičku položenú na chladnom srdci… Celý krvavý, ledva dýchal. Schytil som dieťa… V dedine mu cudzie matky prsia odopreli. Kúpil som mlieka od starej pastierky a vlastným dychom som ho vpúšťal do zblednutých, osinavených ústočiek. Na Želmírinom pohrebe som bol sám. Farár s kantorom, kostolníkom, chlapcami a hrobármi sa zmilovali nado mnou a odpustili štólu,^[52] lebo som ju nemohol zaplatiť. Tak som ušiel svetom. Uhliarka v horách rozplakala sa nad novorodeniatkom, vyslyšala moju prosbu, lebo vedela, čo je to mať dieťa a prijala to moje zmorené hladom a nahotou. Ja som sa dal do skúmania prírody. Ale dosť o týchto rokoch trápenia! Potom som sa stal, čím som. Zbroj som zanechal, mysliac, tou vládne teraz každý, tou sa nepomstíš svetu. Mojím heslom bola príroda… príroda a jej moci svetu neznáme!

— A syn… a syn? — ozvalo razom dakoľko zmeravených hlasov, keď Hrabovec ťažko vydýchol a zdalo sa, že prestáva.

— Ešte som nie na konci! — pokračoval. — Po štyroch rokoch som sa mohol hlásiť o chlapca, majúc niekoľko zlatých na výmenu nešťastnej siroty. Uhliarka plakala, lúčiac sa s pekným chlapcom, a nechcela prijať skromnú odmenu. S plačom som jej ju vtisol a ona sa s plačom zmilovala a prijala ten chatrný dar. Za môjho blúdenia po týchto tajomných Tatrách naďabil som na pustovníka, človeka pobožného, slovenského kňaza, ktorému sa zhnusil svet. U tohto som nechal chlapca a ten ho vychovával dobre a pobožne a učil ho veci, o akých sa teraz svetu ani nesníva. Ja som sa oslávil svojím umením, ale mena doktorského som nechcel. Za leskom mien býva neraz hnusoba. Vzal som na seba ľudové meno „Olejkár“. Hrabová dolina v stráňach hrdého Inovca mi dala meno. Moja majetnosť rástla. Cítil som potrebu priateľky života. Krásna, bohatá, ale neštastná Milada stala sa mojou. Svet mi ju závidel, a mal čo závidieť. Jej závideli mňa, ale nemali čo…! Onedlho prišiel do Trenčína starý zlatník, menom ***, brat anjelskej Želmíry. Bol mojím nepriateľom, lebo som mu zviedol sestru, ale sa udobril a spolu sme sa mstili svetu. Milada mi porodila jedinú dcéru, Ľudmilu, sám neviem, prečo som jej dal také meno, keď som myslel ustavične len na Želmíru. Dievča vyrástlo. Ale môj chlapec tiež prichodil do tých rokov, v ktorých sa mal začať učiť. Vzal som ho od pustovníka. Uhliarka dala chlapca pokrstiť menom svojho dieťaťa na Víta. Vít a Ľudmila sú moje najvlastnejšie deti! Tu máte život povestného olejkára. Čo som azda nedopovedal, to nie je podstatné. Najpodstatnejšie je, aby ste sa, páni, neunúvali so zmilovaním nado mnou. Na tomto ľudskom svete nepotrebujem viac zmilovania. Moje žily žerie jed, ktorý som si pred rokmi dokonale pripravil a teraz vlial do suchého hrdla.

Všetci zmeraveli. V prsiach sa im zastavil dych. Matúš vyronil žalostnú slzu a Milada, všetka strávená prudkým duševným bojom, stála bez slova, držiac na prsiach omdlievajúcu dcéru.

Hrabovcove slzy boli vytočené do dna. Víta nekonečne zarmútila povesť jeho otca, nuž ponáhľal sa ešte on preriecť slovo k nájdenému otcovi a k stratenej Ľudmile:

— Ľudmila drahá, tu stojíme na hrobe našej lásky. Zrozumejme sa, kým vstúpime do neho! Teba tratím, keď som ťa už mal dosiahnuť, otca nachodím, keď ho počínam nemať nikdy viac. Kam sa podejem v tomto prepadlisku života? Otec, otec môj, odpusť zradcovi… synovi svojmu! Nezatracuj ma! — A chcel padnúť na jeho prsia. Ale Hrabovec to nedopustil.

— Syn môj drahý, z úst mi ide jed, neskláňaj sa ku mne! Ja vám nemám čo odpúšťať, ale vy sa zmilujte nado mnou a odpusťte hriešnemu. Nechávam vám svoje veľké bohatstvo, svoje zemianske meno, dedičné štíty a statky. Nebudú vám vari potrebné…! Ale ak chcete vedieť, znajte meno dávnej rodiny, ktorej som potomkom, rodiny ***skej. Ale aby som nenakazil toto povetrie, lúčim sa s vami naveky.

Podal Milade ruku, stisol ju kŕčovite a ľahkým krokom kráčal von z paloty.

Vít podával Ľudmile naposledy pravicu na večné pochovanie lásky. — Nech žije naša láska, — hovoril, — v láske sesterskej a bratskej naveky! Boh mi usúdil poznať osteň lásky, za to pri úsvite tohto nového poznania posväcujem svoju krv, svoje srdce, ruky aj umenie tebe, slávny pán Trenčína! Tvoje zástavy a tvoje slovo povedú ma životom!

Ľudmila klesla Milade do náručia, a keď zložila na hrobe zemskej lásky prísahu lásky nebeskej, prosila s matkou Matúša o dovolenie vystavať kláštor, v ktorom ony prvé zaviazali sa zložiť kosti.

— Ach divné, hrozné osudy človeka! Divné, hrozné cesty ľudského poblúdenia! — zvolal Matúš Trenčiansky, oprel sa na svoj silný meč a zalomil svoje žilnaté ruky do kríža.

Pohľad jeho oka zaletel na svetlé hory, kde smutné jesenné slnce lúčilo sa so svetom a tvár mu zažiarila vyšším svetlom jasnejšieho nazerania do tajnej knihy osudov sveta.