ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš Trenčiansky bol na počiatku 14. storočia v najkrajšom, môže sa povedať mládeneckom veku, v ktorom ho už vidí história ako miláčika šťastia vychovaného smelosťou, osláveného mocou, podopieraného veľkým vplyvom na beh vecí a udalostí toho času. Jeho duša bola i schopná najkrajších úmyslov i plná najdôstojnejších cieľov i obohatená prostriedkami na najslávnejšie skutky. Zrodený v nepokojnom veku, osvietený na cestách, zľudštený v nábožnej výchove, stvrdnutý v cviku, v hrách a búrkach, udomácnený v spolkoch tak nižších ako vyšších tried, zavčasu sa pripravil na mocného správcu veľkých, v krajine krížom-krážom množiacich sa udalostí. V tomto víchre sveta zvolil si tento doteraz ešte nevyskúmaný velikán sväté ciele života, na uskutočnení ktorých pracoval všetkou silou po celý život a podľa ktorých vždy svoje spravoval kroky a skutky. Vstupoval do priateľských zväzkov s mladším pokolením, menovite mu bol vítaný každý, kto vynikal nad mrzkú všednosť vyšším duchom a ušľachtilejšími túžbami. Tak sa mu podarilo, že čoskoro mal okolo seba hrdinskú školu mladších junákov, schopných a hotových za neho a jeho ciele životy klásť. Ale sám Matúš, vysoko postavený v hodnostiach a v povesti, tým určitejšie a dôraznejšie mohol zasahovať do priebehu vecí. A hoci sa ani so svojimi neplietol do podlých bojov a ruvačiek, ba čo viac, vo svojej dŕžave takéto krotil, jednako bez jeho vplyvu nemohlo sa stať nič veľké. O tomto človeku nám len budúci čas zaspieva dôstojnú pieseň a my, ak bude boh na pomoci, časom pousilujeme sa predísť nejakou povesťou hlasy tej budúcej piesne.

Tento Matúš Trenčiansky očakával, ako sme videli, svojich ľudí. Preto, keď spoznal, že idú, s nedočkavosťou túžil počuť správy z dolných strán. Tento veľký gróf Trenčína zasadol si za vrchstola v zámockej palote a iskrivým okom premeral tváre mladších i starších priateľov.

— Nuž, priatelia, — prihovoril sa dobromyseľne prítomným, — čo za novinu ste doniesli na Trenčín? Ja som radšej dumal po brehoch Váhu, než aby som sa bol pozrel na tieto dolnozemské pustatiny. Však mi vy poviete, čo a ako stojí ten nízky svet. Čo robia tí naši zemankovia a páni? Či reku neodbila hodina, aby sme pokarhali tie zbojnícke zberby! Hjoj, krv mi bije do hlavy, keď si pomyslím na stav krajiny, a keď sa vznesiem duchom, ako som to teraz osamote robieval, nad náš slovenský ľud, tento môj mohutný zámok akoby sa mi striasal pod nohami! Ale vravteže, čo sa robí vo svete?

Hneď pri Matúšovi sedel človek stredného veku. V tvári mal vyrytý žiaľ a v celom jeho držaní ležala akási hlbokomyseľnosť, vážnosť a usadnutosť, kým po tvárach ostatných vznášal sa skôr blkot úmyslov a divý mladícky zápal. To bol Matúšov najdôvernejší človek. Prítomní ho volali Feliciánom. Tento odpovedal prvý.

— Pán Váhu, — tak začal, — veď keby už len udrela skôr tá hodina! My si ju žiadame ako ryba vodu. Hotoví sme s tebou žiť aj mrieť, len nám pokývni, a Tatry stoja na nohách! Teraz letíme z Ostrihoma.

— Z Ostrihoma? — zvolal Matúš — Boli ste vari pri tej zvade? Počul som, že snem sa zvolal akosi napochytro. Myslel som si, chodiac po brehoch môjho Váhu, len si snemujte, len sa zháňajte po Rákošoch a Ostrihomoch! Ja budem doma sedieť, a viac poslúžim krajine ako vy so svojím krikom. Ale, aby som sa nezahovoril…

— Gregor, ako známe, už pápežov legát,^[26] zvolal snem a zhodil Ondreja z prestola a prívržencom vyhrážal bulou.

— Ha-ha-ha! — pustil sa Matúš na tieto reči Feliciána do smiechu. — Teda tak? To by som si nebol vymyslel ani po mojich považských brehoch a sihotiach! Teda legáti už zhadzujú kráľov? — Tu sa zrazu zabral do myšlienok. Po chvíli udrel dlaňou o koleno a spýtal sa s utajeným smiechom: — Ale tí zemankovia si azda len nedali Ondrejka? Veď by bola bývala hanba pre tých, ktorým on na Rákoši dal a potvrdil práva na zbíjanie a hodil pod ich panské šabličky moc a kráľovskú dôstojnosť! No, či nie? A veru hanba! Ha-ha-ha, dopovedz, čo urobili tie rákošské kobylky!

— Posadali na kone, — odpovedal Felicián, — a rozutekali sa, len čo začuli Gregorove hrozby. Jednako Gregor zobral veľké množstvo na stranu Karóberta.^[27]

— Hrom a tisíc paromov! — skričal pán Váhu. — To sa predsa len nemôže stať, ešte sa naša krajina neutisla na kadejaké neapolské kniežatko! Ale tu to máme! Následky toho bujného a svojvoľného hospodárenia našej šľachty! Pápežov vplyv nesmie siahať tak hlboko do krajiny. To nedopustím! Skôr rozváľam tieto obrovské hradby Trenčína, než by mala nad nimi vládnuť cudzia ruka nespojená s nami ani rodom ani slovom…! A kdeže je kráľ?

Všetci prítomní napäto upierali oči na vzbúreného Matúša. Ale Felicián sa znovu ujal reči a odpovedal, že si ho jeho strana odviedla do Chorvátska, kde sa hojné vojsko stavia a šikuje do vojny. A svoje vysvetľovanie zakončil hlbokým vzdychom: — Tam, hľa, nachodí útočisko posledný lístok z arpádovského orecha… tam, v slovanských stranách, v tôni našich národných líp!

— Veď tak, tak, — pomaly pokračoval Matúš, kamsi zamyslený. — Slovan je dobrý, otvára kostoly pokoja, keď sa svet búri, a chráni zmietané srdcia. Lenže neraz mu donesie búra opišťané kury, z ktorých potom vyliezajú diabli a rarasi a škodia mu na duši. No, ale nič to! — preriekol veselším hlasom, a keď bol vstal zo svojej stolice, mocným krokom začal sa prechodiť po palote. Velikánska postava mladého, plecitého, silného Matúša obrátila na seba všetok pozor prítomných. Čakali, čo bude hovoriť. Ale on dlho mlčal, len rázne kroky a brnkot ostrôh sa ozývali po širokých chyžiach.

— Ej, veru nič to! — ohlásil sa zas. — Veď my pritiahneme k sebe tú silnú, ráznu chorvátsku krv! Doteraz je všetko na mieste. Treba sa nám držať zákonov. Ondrej je náš riadny kráľ, posvätená hlava. Našou najsvätejšou povinnosťou je preukázať mu všetku poddanosť.

Znovu všetkých opanovalo ticho. Ale tu si Matúš zastal prostred paloty a jeho krásnu, vyšším zápalom rozohnenú tvár ožiarili veľké blkotajúce kahance, visiace na lampe z vysokej povaly. Ostatní čakali na jeho hlas, až sa z jeho pŕs zdvihli prorocké slová:

— Čo som nadumal po brehoch Váhu, čím som nakŕmil svoju dušu, to vám chcem vyjaviť, najdrahší priatelia mojej duše. Málo slovami obsiahnem nekonečnosť svojich úmyslov a viem, že vaše duše ma porozumejú. Dlhý vek histórie našej krajiny skláňa sa ku koncu. V tomto veku, ktorý sa začal konečným pádom slovenského panstva, sme všetci spali. Na bratislavských poliach zhnité kosti hrdinských dedov nevydali zo seba nijakého ovocia sily a ducha. Celý vek preletel ako sen ponad nebeské Tatry. Ja to mám za odpočinok ducha. Teraz vymrie arpádovský rod, a ja myslím, že vymrie rod neschopný vládnuť. Je teda čas, aby sme poznali, na čo sme povolaní. Keď uhorskú krajinu nevedeli obživiť tí, ktorí zbúrali naše niekdajšie kráľovstvo, tak osmeľmeže sa zdvihnúť svoj ľud, aby sa on zas počal lapať vesla na lodi krajinského života.

A tu zastal, merajúc okom tie hrdinské tváre. Felicián sa díval do zeme. Tematínsky, mladý hrdina a pán na Tematíne, iskriacim okom hľadel do Matúšovej tváre, a keď tento prestal hovoriť, nemôžuc sa zdržať vykríkol:

— Hotoví sme hoci zajtra vysadiť na trón slovanskú dušu!

Ale Matúš, keď bol našiel v tvárach a iskriacich očiach to, čo hľadal, pokračoval ďalej: — Ešte nie je tu čas, ale pripraviť tomu času cestu je povinnosťou terajšej hodiny. Vyhynutím Arpádovcov je trón náš pustý. Ondrej skoro zanechá pozemskú berlu, aby sa odobral k seberovným otcom a dedom. Ale aby sa neotvorila brána svojvôli a rôzneniu a aby sa nekŕmila vládybažnosť našich magnátov, povoláme kráľa zo slovanských zemí. Tam v stovežatej Prahe panuje šťastne Václav II.^[28] Jeho hlavu krášlia dve koruny, česká a poľská; my priložme k nim tretiu, našu uhorskú, a na uhorskom prestole bude zmŕtvychvstalý Svätopluk. Zase sa povie, že jeden kráľ panuje nad Vltavou a Labe, nad Vislou a Dunajom, nad Váhom a Odrou! A v jeho rukách dorastie jediná moc na skrotenie aj tejto našej svojvoľnej šľachtickej nespútanosti. A iba takto sa môžeme tešiť na rozkvet našich krajov, na povýšenie našich miest, na oslávenie slovenského ľudu.

Prítomní s radosťou počúvali Matúša. Aj v ich dušiach ozývali sa jeho prorocké túžby. Tu vstal mladý Tematínsky a veselým hlasom preriekol: — Poletíme na tátošoch na Vyšehrad^[29] a na rukách donesieme českého Václava na uhorský prestol! A Stolný Belehrad nevidel ešte takého korunovania!

— Ba veru! — ozval sa odpoly žartom Felicián, — v Nitre si okorunujeme svojho kráľa, aby sme už tak načisto z úžitku nevyšli!

Matúš sa zahľadel na Feliciána. Tak hľadieval, keď mu v mysli vznikala nová myšlienka. Matúšov ostrý pohľad spočinul na miláčikovi a o hodnú chvíľu, akoby sa bol spamätal, krátkymi slovami odpovedal:

— Veď, priatelia drahí, pre čože iné pracujeme, než aby z našich miest bolo už raz dačo viac ako len civitates muribus cinctae!^[30] Aj na Nitru príde ešte poriadok a azda sa zas navráti niekdajšie korunovanie. Ale o týchto nádejach nie je ešte čas hovoriť.

— Ďalej od zámku! — volal zámocký hlásnik na rohovej bašte, aby dal znamenie, že zámok nie je bez strážnika. Už bola hlboká noc. Veľké strieborné kahance zvisnuté na pozlátených reťaziach už-už začínali smútiť. Nad Trenčínom sa zbierali husté oblaky. V tmách noci i v tmách časov strážili nad Trenčínom duchovia opravdivej šľachty a vyvoleného zemianstva, až duše, umdlené silnými návrhmi, zotavili sa v snoch o krajšej budúcnosti.