ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kým na Dolniakoch panovala veselosť, zjavné, verejné a obecné rokovania o veciach, v Tatrách diali sa smutné a tajné veci. Toho roku, totiž 1301, v Stolnom Belehrade kládol Ilmur,^[35] kaločský arcibiskup, uhorskú korunu na hlavu Václava III.,^[36] syna českého kráľa Václava II. Hneď po náhlej smrti Ondreja III., posledného dediča uhorskej koruny z arpádovského plemena, vybral sa Matúš Trenčiansky ako krajinský nádvorník^[37] a najmocnejší uhorský veľmož s hojným vyslanstvom do Prahy. Tento velikáš politického sveta svojich čias ukázal Václavovi II. všetky svoje výhľady do budúcnosti, odkryl pred jeho očami všetky svoje úmysly, ktorými sa zaoberal jeho veľký duch. Lesk a sláva, v akej sa zjavil najväčší veľmož Uhorska na dvore slávnych Přemyslovcov,^[38] a povesť jeho mena, ktorá ho predchádzala, získali mu v Prahe najčestnejšie miesto. Sám Václav nevedel sa s ním dosť nazhovárať; sami dvaja trávili dlhé hodiny. A Matúš bol spokojný so všetkým, čo našiel u Václava II., primerané svojim úmyslom, lebo našiel v ňom človeka, dobrého všetkými vlastnosťami, a panovníka obohateného a rozohriateho nad všetko láskou k slovanskému národu. Iste z tej lásky prijal Václav poľskú korunu. Hoci sa Matúš zarmútil, keď musel uznať, že Václav II. sám nemôže prijať uhorskú korunu, ale tým väčšmi ho potešilo, keď videl, že kráľ je naklonený dať svojho syna Václava III. za uhorského kráľa. Teda uhorské vyslanstvo zaraz odovzdalo v mene celej krajiny moc a kráľovskú hodnosť mladučkému Václavovi. A kráľovský otec slávnostne odovzdával svojho syna za prítomnosti českého panstva a krajinského úradníctva Matúšovi Trenčianskemu. Tak dodalo vyslanstvo na fakcie a rozkolníctva rozorvanej uhorskej krajine kráľa a spomenutého roku pomazal Ilmur jeho hlavu za vyvolenú hlavu na tróne uhorského kráľovstva.

Kaločský Ilmur bol najsilnejšou podporou Matúšových úmyslov. Títo dvaja ľudia boli strážnymi anjelmi celej krajiny a požehnaní proroci menovite zanedbaného a vždy väčšmi upadajúceho slovenského ľudu. Matúš chcel Václava korunovať v Nitre ako v meste niekdajšej slávy a moci slovenských panovníkov, aby tým ukázal slovenskému ľudu akoby v temnej noci rozžiarenú fakľu, za ktorou sa má brať duch opusteného pokolenia, ale tichý anjel, kráčajúci po jeho boku, požehnaný Kaločský Ján, nepokladal ešte prítomný vek za dospelý. Videl čistejším zrakom, čo Matúš nemohol vidieť pre prudké sily svojich zlatých nádejí. Hoci dobre vedel, že osvetlená veža na mori vykonáva výborné služby plavcom, boriacim sa v nočných temnotách s vlnami, vedel dobre aj to, že smelý príklad ukazuje cestu svätých úmyslov, ktorou kráčajú veľkí duchovia, ale vedel aj to, že všetko má svoj čas. Na Dolnej zemi bol ľud viac-menej naklonený Róbertovi, teda, keby bolo bývalo korunovanie v Nitre, bolo by to zreteľným vystúpením proti nim. Matúšovi veľa záležalo na tom, aby bola táto slávnosť čo najveľkolepejšia. Preto bol Václav korunovaný podľa starého zvyku v Stolnom Belehrade a aby úplne dosiahol svoj cieľ, poradil mladému Václavovi, aby po korunovaní vyšiel na koni medzi ľud a aby sa ukázal na uliciach. Týmto si Václav natoľko získal ľud, že úplná spokojnosť zavládla i v srdciach, ktoré mu neboli naklonené. Tento zvyk zachovával sa podnes pri slávnostiach korunovania uhorských kráľov. A že táto slávnosť v Stolnom Belehrade tak výborne pôsobila na zmýšľanie ľudu, Ilmur a Matúš Trenčiansky preniesli a rozšírili toto divadlo až po Budín.^[39] V Budíne vydržiavali sa slávnosti a kvasy na poctu a slávu novokorunovaného kráľa. A keď sa Václav počal zjavovať aj po budínskych uliciach na sivkovi v lesku celej krásy a dôstojnosti vrodenej přemyslovskému pokoleniu, nebolo konca výskaniu, radosti a plesom. Tento posledný Přemyslovec^[40] prijímal prejavy lásky, úcty a oddanosti všetkých stavov a rádov. A posledná hodinka zdala sa byť búrkou.

Celý Budín bol na nohách v radosti a rozkošiach nad pokojným položením krajiny. Ale hlavní pôvodcovia týchto radostí a slávností, Matúš a Ilmur, sedia smutní na Budínskom zámku. Aspoň by bol každý z veselých Budínčanov smútkom pomenoval ich tiché držanie sa. Pozrimeže trochu do slávneho zámku.

Od severu na južnú stranu prestiera sa ohromná skala, na ktorej je vybudovaný Budín a na čele, vyčnievajúcom na južnej strane, trčí, akoby hviezdy dosahoval, ohromný, veľký, premocný zámok. Prostred zámku je nádherná palota, ktorej tri veľké okná hľadia od východu na Dunaj a na Pešť, v tie časy chatrné mestečko, a z nich tratí sa oko po ďalekej rákošskej pustatine. Tu v tejto palote sedia dvaja najväčší ľudia krajiny, Ilmur a Matúš.

Ilmur sedel v širokej, pohodlnej stolici. Šedivé vlasy vinuli sa mu po čiernom hodvábnom plášti pozapínanom od hrdla až po nohy. Túto velebnú postavu krášlila alabastrová, silná a ako na anjelstvo povolaná tvár s hlbokým, veľkým výrazným okom. Hneď na prvý pohľad vidieť v ňom kňaza, na Matúšovi rytiera. Ale na oboch spočíva živý anjel posvätnosti, živé svedectvo vyššej služby na stranách tejto časnosti. Veľké čierne oblaky, dvíhajúce sa z bieleho mora k jasným nebesám, to boli Ilmurove oči, ktorými hľadel oknom do ďalekej krajiny, rozvíjajúcej sa pred ním. Mlunné,^[41] sivé chmáry, hrnúce sa prostriedkom pošmúrneho neba na veľkých gučiach, to boli oči Matúšove, blúdiace po veľkej palote.

Ale duch oboch letel za medze a hranice prítomnosti, do nevyspytateľnej ríše budúcich osudov krajiny a národa. Jednako bol to vek požehnaný, keď vedel v búri všetkých neprávostí vyviesť takéto postavy na svet.

Pod zámkom ťahá sa ulica, volali ju Dunajskou. Touto ulicou sa zbieral ľud s krikom a veselým výskaním. Ilmura to vytrhlo z hlbokého premýšľania. Naklonil sa a pozrel na zástupy veselého ľudu, ktoré mali vo svojom strede Václava a dotýkali sa jeho plášťa a koňa.

— Matúš môj, bola to šťastná myšlienka, — prehovoril dôstojný arcibiskup, odkročiac od okna, — ukázať ľudu kráľa. Tým sa iste vyjavilo jednak to, že chceme, aby bol kráľ otcom, ktorý zná svoje dietky a je im naklonený, jednak to, že práve my dávame krajine takéhoto kráľa!

— Znám tento ľud, — odpovedal peknoduchý Matúš, — musel som prísť na túto myšlienku v tomto búrlivom a nespútanom veku.

Potom Matúš upozorňoval Ilmura na mnohé okolnosti a búrky, ktoré teraz môžu a majú nastať a o ktorých práve rozmýšľal. Ale ich duchovia prenášali jednaké starosti. Po dlhom hovore prejal reč Ilmur a vážnym hlasom rozprával:

— Veď teraz som myslel sám na tie veci, ale nechcel som o tom začať, aby som ti nerobil starosti, a niežeby som mal strach o seba pri podporovaní tvojich úmyslov, tvojich veľkých cieľov. — Takto odpovedal arcibiskup na Matúšovo nadrieknutie, či ho pápež nebude chcieť vyobcovať z cirkvi a zbaviť hodnosti preto, že korunoval Václava, nedržiac sa Karolróbertovej strany. Matúš chcel istotne zvedieť, či aj v tomto kroku, ako v každom inom, zostane Ilmur Ilmurom. — Ale s tebou, — pokračoval Kaločský Ján, — neľakám sa ničoho, som hotový na všetko, nech to len priblíži svet k uskutočneniu tvojich veľkých cieľov.

— Neboj sa, velebný Ilmur, — hovoril istým hlasom Matúš, — v mojom ďalekom panstve, v krajoch obživených mojím hlasom, je tvoje meno nerozlučiteľné s mojím. Čo ešte miestami drží s Róbertovcami, to sa roztopí pod horúcim bleskom tvojho duchovného slova a pod silným úderom mojej svetskej moci. Kňazstvo je tvoje, rytierstvo moje. A že my dvaja jedno sme, jedna je duchom i mečom dŕžava Matúša Trenčianskeho! Že pápež vydá bulu, keď sa dozvie, že sme korunovali Václava, je isté. Preto bleskom pápežskej buly, ničiacej samostatnosť života, musíš ty predísť životnou bulou, ktorá má vzkriesiť náš ľud. Sadni a píš circulares!

Ilmur sadol bez otáľania, ako mal v obyčaji, kedykoľvek rokoval s Matúšom, poznajúc v jeho myšlienke svoje vlastné zmýšľanie, a písal.

Matúš si zastal k severnému oknu a hádzal ostrým zrakom po ďalekej kráľovskej obore, ktorá sa rozprestierala konča zámku na severnú stranu, a jeho duša pohrúžila sa zas do hlbokého nazerania na budúcnosť slovenského národa.

Ilmur písal po hodnej chvíli: „Dabam Budae anno recuperatae salutis humanae millesimo tercentesimo primo. Joannes…“^[42] atď., a prečítal Matúšovi arcibiskupské circulares, v ktorých posilňoval cirkevné vrchnosti a úrady, prebúdzajúc ich zároveň k vernosti a poddanosti zákonitému kráľovi a posmeľujúc ich v čase azda búrlivom kráľovskou pomocou a veľkou mocou palatína krajiny, Matúša Trenčianskeho. Keď Ilmur prečítal pastiersky list, padol mu Matúš na prsia a bozkával šľachetného horlivca. Obaja prelievali slzy tej rozkoše, ktorá sa dostáva tým ľuďom, čo bez zisku a pozemských ohľadov posväcujú sa dobru ľudského pokolenia.

Ale sotva dokonali títo veľkí ľudia jednu robotu, už na jedného z nich dovalila sa druhá. Prišli totiž poslovia z Trenčína a zatriasli Matúšovým srdcom. S ustrnutím počul hrozné zvesti, že Čachtického, ktorého miloval, nieto viac na svete. Tematínsky zámok že je ozbíjaný a jeho statný majiteľ zmizol, že celý Trenčín je rozdvojený a róbertovská strana víťazí v ohradách mesta a ešte veľa iných, hneď hroznejších, hneď nepatrnejších správ a chýrov prerážalo jeho srdce.

Teda nebolo času na zábavu. Ilmur dal sväté požehnanie najväčšiemu hrdinovi storočia a prijal od neho rady na budúce kroky. Tak sa rozžehnal Matúš s Budínom a vyprevádzaný víťazoslávnym sprievodom všetkých stavov a rádov, ponáhľal sa s hojnou čeľaďou k brehom Váhu a k nedobytným hradbám dedičného zámku Trenčína.