ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi Vsetínom^[47] z moravskej strany a Lazmi,^[48] dedinkou na strane uhorskej, naváľalo mocné zbúrenie prírody veľkých, strmých, teraz hustou dubinou a bučinou pozarastaných vrchov a kopcov. Akoby si sa mal na strechu driapať, tak príkro, tak strmo sa ti pnú Lazovské hory. Na druhej strane leží Vsetín. Kto šiel odtiaľ, vie, že známym chodníkom nejde človek zadlho z Lazov do Vsetína, ale kto stadiaľ blúdi, vie, že táto cesta dá sa veľmi nadĺžiť a sťažiť.

V tom čase, v ktorom sa snuje naša rozprávka a na tie miesta, ktoré teraz spomíname, opierali sa istého dňa slabé lúče slnka spoza končitých Súľovských skál. Strojilo sa na pekný deň. Po svetlom nebi nebolo vídať obláčika. Tam, kde je teraz dedina, stálo toho času dakoľko chatrných a biednych domčekov. Z týchto chalúp vyšli dve postavy. Ako sa zdalo, boli to dvaja mládenci, patriaci k vyššej triede. Ich hlavy kryli čierne širáky s bielymi perami a ich telo zahaľovali dlhé plátenné plášte. Nešli chodníkom, ale driapali sa tou najhustejšou horou medzi hložím, hrabinou, peknou klokočou a hustou lieskovinou. Na niekoľko strelení stúpala za nimi mužská postava s nôškou na chrbte prikrytou bielou plachtou. Našich pútnikov musel sprevádzať strach, lebo sa úzkostlivo obzerali. Predriapali sa cez hrebene hôr a tu obaja zastali. Ich ohnivé zraky leteli na ďaleké Považie. Dolu sa blýskala hladina pokojného Váhu. Vpravo strmeli sa nad horami veže Súľovských skál a nad Čertovým sedlom, dvojhlavým pruským vrchom,^[49] zbierali sa malé, ojedinelé obláčiky na nebi. Z mladých pŕs vykradli sa hlboké vzdychy a v zreniciach pútnikov perlili sa krištáľové slzy.

— Zbohom, krásne Považie! — povedal jeden.

— Pán boh s tebou, vlasť moja, svet môj! — odpovedal druhý.

Poponáhľali sa z miesta, uberajúc sa bokom dolu vrchom. Ale tu zahrmelo z malej podzemnej diery: — Stojte! Kto ste, kam idete? — A z jaskyne ťahalo sa ohromné chlapisko. Šaty vyzrádzali jeho službu. Bol to hraničný strážca.

— Sme dobrí priatelia. — Odpovedal silným, no podľa všetkého predsa trochu premeneným hlasom starší cestovateľ. Siahol do vrecka a vytiahol dva žlté dukáty. Ohromné chlapisko pristúpilo až k nim. Pri boku mu visela široká šabľa.

— Ukážte voľáke pasy! — dorážal na strápených pútnikov. Lenže sotva sa nazdal, už mal na dlani peniaze.

Strážca vyvalil oči na dukáty a vypleštil okále hneď na darcov, hneď na ne. Dlho hútal, dlho krútil hlavou, až naposledy povedal hrmotným hlasom:

— Ej, nie tak, Ďuro, nie tak! Pán Matúš ťa sem nepostavil dukáty vyberať. Len si vy, bračekovci, schovajte svoje peniaze, azda sa vám ešte zídu. — Podal späť peniaze a zahvizdol na prstoch, až uši stŕpli a vsetínske doliny sa ohlášali. — Ak nemáte pasy, pôjdete späť do Trenčína! — dokladal Ďuro. Medzitým doletela pomoc. Z protivných strán docválali dvaja jemu podobní chlapi. Starší cestovateľ sa vzpieral, ale jeho vzpieranie bolo daromné.

— Všetko je stratené, všetko zapadlo! Beda nám nešťastným, beda mne opustenej! — horekovala Ľudmila utajená v mužských šatách. Vít stál ako omráčený, ale jeho viera neklesala. Potešoval Ľudmilu a strážcov len o to prosil, aby ho viedli k pánovi Trenčína.

— Ha-ha-ha! Chlape! — ozval sa Ďuro so smiechom. — Nepros, veď ťa ani inde nezavedieme ako ta, odkiaľ vyšli naše rozkazy. A neviem, neviem, či nie práve kvôli vám sú vydané tie nové poriadky striehnuť hranice! — A tu ich meral veľkými očami od hlavy po päty.

Dočkali ešte aj tretiu osobu, ktorá šla za pocestnými. To chlap niesol najpotrebnejšie veci Víta a Ľudmily. Vít bol totiž tak zosnoval svoj plán, že sa chcel odobrať do Čiech, kde žil pustovníkov brat ako kňaz. Tomu niesol od neho listy s tou úfnosťou, že ich s Ľudmilou spojí manželským zväzkom. Aj preto utekal z týchto krajov, lebo mu naveky pripomínali nešťastné hodiny života. Ale mal tú nádej, že časom, ohlásiac sa Matúšovi, dostane odporúčanie na kráľovský dvor v Čechách, s ktorým bol Trenčiansky v spojení. A tu staval na svoje umenie základ budúceho života a šťastia.

Ale vidíme, jeho zlaté nádeje sú zrúcané a čaká naňho iné uloženie. Uvidíme, k čomu všetkému to smerovalo a čo bolo vlastne napísané v knihe ľudských osudov, odnášajúcich sa na Víta a Ľudmilu.