ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď človek myslí, že sám sa najlepšie varuje, vtedy najskôr upadá, aby sa mu ukázala božia pomoc ako najpodstatnejšia a najpotrebnejšia. Tak sa stalo aj Vítovi. Spomenutá udalosť nielenže ho ochránila, hoci sa mu predstavovala ako nešťastie, ale práve táto príhoda ho akoby uviedla do sveta a novým pohybom a obratom pomkla jeho život dopredu a na inú cestu. Okrem toho na túto udalosť opiera sa nesčíselné množstvo iných osudov a okolností, takže len na konci budeme môcť vidieť, ako zasahuje božia moc v zmätku ľudských hračiek a ruvačiek a kladie neprávosti za prostriedky dobrého ducha, za nástroje potrebné pre vyššie ciele. Ale nám na tomto mieste treba zvedieť iba to, čo sa stalo s Vítom.

Sám nevedel, kam ho viedli neznámi mešťania. Ráno sa našiel na posteli v malej chyžke. Po hroznom pasovaní sa so zbojníkmi a po oslobodení mešťanmi, ktorým on pripisoval svoje nešťastie, doviedli ho do domu, v ktorom, všetok zmorený, sladkým snom a pokojným odpočinutím znova okrial a zmocnel.

Toho času stával sa Trenčín neverný Matúšovi, za príkladom a pod vedením vtedajšieho mestského richtára, starého zlatníka, a začal sa pripájať k strane Róbertovej. Ale boli mešťania, ktorí úzkostlivo a usilovne pozorovali všetky kroky podozrivých ľudí, zachovávajúc vernosť pánovi Trenčína. K takýmto prináležali, ba stáli na ich čele, Vážecký a jeho zať, Janko Zlatovský, v ktorých dome bol schovaný aj Vít. Dlho ho nechceli pustiť, bojac sa, že by sa mohli prezradiť ich ciele. Ale aby sme rozumeli celému výjavu pod Sokolicami, musíme vedieť, že Vážecký vypočul tajnú zmluvu, ktorú mal starý zlatník s Hrabovcom, z ktorej sa dozvedel opísanie Víta aj vecí, ktoré niesol. Teda naňho striehli a chceli všetko utajiť, kým by sa vrátil Matúš. No medzitým, čo oni držali stráž nad Vítom, vzbúrila sa róbertovská zberba a dlho víťazila v ohradách Trenčína. Starý zlatník dobre šípil skrytú moc Vážeckého a Janka Zlatovského, preto ich tajne zlapal a hodil do hlbokého väzenia na mestskom dome. V tom zmätku sa Vít vyslobodil a uháňal do hôr, kde bolo jednak jeho potešenie, jednak ho čakalo horšie väzenie, než bolo to, v ktorom ho z priateľstva k Matúšovi držali spomenutí statoční mešťania.

Tichým večerom pri krásnom svetle mesiaca kráčal Vít hrabovou dolinou k domu svojho pána. Hlavu mal plnú najčernejších myšlienok. Teraz po prvý raz videl, že je opustený v širokom svete. Už i tá slabá podpora jeho doterajšieho života, totiž Hrabovcova ochrana, rozpadávala sa pod ním. Tušil, že olejkárova bytosť nie je v porozumení s dobrými duchmi. Čím skôr sa oslobodiť, to bola jediná myšlienka, ktorou sa kriesila a rozohňovala jeho duša. A tu zjavovala sa jeho očiam Ľudmila v zlatom lesku svojej krásy ako bohyňa jeho budúcnosti. Seba už videl ako samostatného lekára, v duchu mal vystavaný dom na pustých považských horách, ktoré kraje žili mu v povestiach plné obrazov a postáv minulých veľkých časov. Už sa videl oslavovaný po mestách a horách, v nádherných zámkoch pri boku s anjelskou Ľudmilou…

Tichý večerný vetrík mu chladil tvár, červenajúcu sa v ohni prudkej krvi a bolo mu pritom tak dobre, že by nebol dbal takto presnívať celý život. Ale ako sa približoval k samému domu, začalo mu prichodiť na myseľ, čo ho čaká doma. Hneď bol v strachu nad tým, čo mu povie Hrabovec, keď tak zle vykonal zverenú mu službu, hneď ho hrýzlo svedomie, či je to predsa len pravda, čo mu Zlatovský vyjavil o daroch, hneď ho zas trápila starosť, ako sa vyslobodí, a pred očami mu stála Ľudmila, anjel jeho života, na ktorú doma ani pozrieť nesmel. V tomto tráplivom rozpoložení začul hovor chlapov, blížiacich sa z druhej strany k Hrabovcovmu domu. Mysliac, že to idú zas dáki neznámi hostia k Hrabovcovi, lebo večerný a nočný čas bol časom rokovania s olejkárom, nechcel vstúpiť práve do jeho chyže, ale šiel do svojej chyžky, ktorá bola spojená s pracovňou, hoci tak, že do oboch viedli zvonku jedny dvere. Ale ako sa tamtí dvaja približovali k domu, hneď zmĺkli, a keď prešli na prstoch pod bránu, ponáhľali sa rovno za Vítom. Vít v pomätenosti svojich myšlienok, ani sám nevediac, čo robí, otvoril dvere na pracovni, zamkol znútra, kľúč schoval a prostriedkom pracovne vbehol do svojej malej chyžky. Ale sotva vkročil zamyslený Vít do svojej chyže, už sa otvorili za ním dvere, a keď obaja chlapi vošli, spustili zámku znútra, takisto ako on, a zastrčili závorku.

Večer rozostrel tmu po horách a v olejkárovej pracovni sa rozžal veľký kahanec. Zavreli okenice a jeden z príchodiacich nakukol, ale len povrchne, aj do Vítovej chyžky, na ktorej on zabudol zavrieť dvere.

— No tak, už sme sami! — povedal po tom všetkom jeden z nich. Bol to sám olejkár a tomu druhému podával pohodlnú legátku,^[44] núkajúc ho, aby si sadol. Ale čo neurobil Vít v tomto sprisahaní nemilosrdných príhod a okolností! Akoby ho boli strely hromu porazili a pripravili o všetky zmysly, tak stál v kútiku primrazený a upadal vždy do väčšieho a väčšieho záhatia. Už pri zamykaní dverí poznal Hrabovcov hlas a chcel odomknúť, ale že sa v pracovni blížili kroky, nechal tak a bežal do svojej chyže. Keď Hrabovec otváral dvere, prišlo mu na um, že sa ohlási, no neskoro sa zberal z ľaknutia a olejkárovo starostlivé zamykanie dverí uviedlo jeho myseľ do nového zmätku, a keď Hrabovec pozavieral okenice a nakukoval do jeho chyže, už bol odhodlaný, že priskočí k nemu a vysvetlí mu, ako sem prišiel. Ale práve keď sa k tomu mal, prenikol ho hlas olejkára, taký hrozný jeho duši. Kým toto trvalo, ten druhý, čo prišiel s olejkárom, pozhadzoval sa z hábov a zastal prostred chyže, starý, zhrbený, chudý, vycivený, s krkom do pliec stlačeným, s tenkým končitým nosom a s bradavicou na hornej gambe. Láskavý čitateľ už vie, že to bol starý zlatník z Trenčína. Vygúlil svoje malé oči a pokračoval v reči, ktorú mal s Hrabovcom sem idúc.

— Lebo keď nedokonáš, čo si počal, skazíš aj to, čo si už urobil na pomstu sveta.

— Hej… veď by ja bol rád, keby som to mohol skaziť, čo som zlé narobil! — doplňoval jeho reč olejkár.

— Ak chceš byť o hrdlo menší, nuž môžeš. Ale kdeže bude potom víťazstvo? To vezme diabol a svet! — Odrezal chytro zlatník.

— Ale… — pokračoval olejkár, — to sa nedá. Lenže vieš čo, keď som sa ti podvolil proti Matúšovi, už sa ti nemôžem podvoliť proti Ilmurovi. S arcibiskupmi si nebudem začínať, na to je aj cesta do Budína ťažká. Matúš s Feliciánom pletú vraj na mňa osídla. Hej, plamene pekelné! To mu nesmiem odpustiť, hoci býval kedysi miláčikom mojej duše!

— Hľa, na Matúša si vedel nastrojiť svoje jedy, pretože je spletený s Feliciánom, ktorý ti nič neurobil, ibaže ľúbi tvoju ženu a ona vari jeho, a Ilmura chceš tak nechať, ktorý, keď mohol sám kráľa korunovať proti vôli pápeža a proti vôli národa, teda…

— Neblúzni! — vtrhol mu do reči Hrabovec. — Jadro národa ho chce. Sám Matúš bol pôvodcom korunovania a s ním všetko zemianstvo, okrem tam niekoľkých.

— Veď aj tomu, že Matúš mohol riadiť a viesť korunovanie, si ty na vine s tvojím zajačím srdcom a babským svedomím. Keby si bol sám tašiel na zámok a strčil pod nos tomu synovi šťastia svoje olejčeky, zablysol svojím darovaným nožom a ožiaril Trenčiansky zámok jedovatým voskom, ako som ti radil, mohol Matúš ani do Čiech nechodiť, ani sa neukazovať s kráľom v Stolnom Belehrade. Ale pošleš bláznivého chlapca, ktorý sa najprv túla po zámkoch a zarába pre seba a naposledy príde neskoro a pripravia ho o tvoje mozole a nás o víťazstvo! Tu vidíš následky tvojho svedomia, tvojej úcty k Matúšovi, tvojej bezpečnosti a spoliehania sa na svojich pekných domácich!

Všetky tieto reči sypali sa jedným prúdom zo zachrípnutého zlatníkovho hrdla a oči sa mu pritom blýskali ako mačacie a stlačený krk sa mu vztyčoval a naťahoval.

— A kto vedel, že ten pankhart neposlúchne ? — odpovedal Hrabovec s jedom. — Ja som mu naložil ísť na zámok, a v mojom dome je môj rozkaz svätý! Ale čo sa teraz stalo, jedy zemské a plamene pekelné, to… — Tvár sa mu rozpálila, celého jeho tela zmocnila sa mdloba a klesol na stolicu. Zlatník mu s diabolským úsmevom podával vodu. O chvíľu sa Hrabovec zobral, ale podobal sa väčšmi smrti ako životu.

— Hm… Aký je tvoj rozkaz svätý, — dorážal na olejkára krutý zlatník, nehľadiac na jeho mdlobu, — ako ťa poslúchajú tí tvoji domáci, alebo lepšie, ako za tvojím chrbtom vystreľujú svoje strely, to teraz dokázal Vít. Pomysli si pritom na Feliciána a Miladu i na tie kvietky tvojho života, Ľudmilu a Víta! Či rozumiete, pán Hrabovec?

— Diabol, čo chceš? — kričal olejkár celou silou a na tvár mu vysadla celá jeho náruživosť a celé jeho zúfalstvo. — O všetkom môžem pochybovať, čo som len tvojim ústam veril, keď vidím, že máš svedomie takto trápiť svojho priateľa. Nútiš ma veriť vo vinovatosť mojej ženy, a naposledy môžem ešte aj o Vítovi pochybovať…!

Zlatník, ako ho známe, nedal sa len tak slovami pohnúť. Ale teraz nemohol sa za dlhú chvíľu zobrať na reč a na odpoveď. No jednako, stiahnuc krk hlboko do pliec, takže sa zdalo, že mu hlava na nich leží, našiel slovo:

— No, no… — hovoril úlisne, — veďže ma rozumej. Nejde mi o to, aby si uveril to lebo ono, ale aby si sa ubezpečil vo vernosti svojej ženy, aby si ešte naposledy aj v druhej láske, rozumieš, aj v druhej láske nebol nešťastný. Preto sa máš zbaviť Matúša, Feliciána a Ilmura. A čo sa týka Víta, o tom nepochybuj, za to ti stojím životom, že ho lapili róbertovci, že mu vzali remenicu a že ho vyslobodili dvaja utajení Matúšovi priatelia, ktorí boli takí podvodní, že sa vodrali aj do môjho priateľstva a ak ma neklamú znamenia, vypočuli aj našu oňahdajšiu zmluvu. Sú to starý Vážecký, ktorý sa driapal i na richtárstvo, a jeho hrdý zať Zlatovský. Ale som ich našťastie skoro zbadal a teraz sedia tam, kde ešte vari nikto nesedel. Napokon, nedám im dlho sedieť a dýchať. Tí by nám boli skoro priveľa práce narobili! Ha… potkani! Neprehryziete sa z môjho mecha! Ale kamže sme už zabehli! O mňa sa nič netráp a nemysli, že by som na tom pracoval, aby si mi veril. Ale, aby som vlastne dopovedal, čo som chcel povedať. Počuj ešte niekoľko slov. Keď reku Ilmur vedel okorunovať kráľa zo svojej a Matúšovej vôle, či nebude môcť oveľa ľahšie kvôli Matúšovi rozsobášiť ťa s Miladou a zosobášiť s ňou Feliciána? Ale nedbaj na nič a chyť sa silných prostriedkov, aby si zavčasu prekazil sobáš Víta s Ľudmilou a…

Hrabovec sa trhol a na jeho i tak už umorenú tvár vystúpila zlosť. — Ale, jedy zemské, čo mi pripomínaš tie mená?

— Hovorím, sobáš Víta s Ľudmilou, Miladin s Feliciánom, aby si prekazil Matúšovi cestu k svojmu hrdlu a prikročil k všetkému razom, bez odkladov a obalov! Či rozumieš? Tráviť, tráviť a zas tráviť, to je chodník, ktorý ťa vyvedie z labyrintu, a Ľudmilu ku mne dať, kde už i tak čakajú na ňu trenčianski sokoli, je jediný spôsob, ako zabrániť… veď tvoje otcovské srdce už vie čo…! Ilmura vylieč z tohto sveta a svojmu bývalému miláčikovi na Trenčianskom zámku daj sám zo svojej ruky voňavých mastí a olejčekov, aby mu bola príjemná cesta cez smradľavé hroby na druhú stranu života.

Hrabovca tak doráňal zlatník, že už nevládal samostatne rozmýšľať, ale nasilu sa mu dralo na myseľ len to, čo tento podvodník nahovoril. Dlho sedel zamyslený. V hlave sa mu krížili myšlienky v najdivšom zmätku. Zlatník ho pozoroval. Ešte nevytiahol všetky zbrane proti hlbokopadnutému Hrabovcovi. Teraz sa mu videlo príhodné udrieť ostatnú pečať. Z vrecka vytiahol zavinutý lístok a usmievajúc sa, pohrával sa s ním.

— No, či si sa ešte nevedel odhodlať? — spýtal sa zlatník. — Vari sa bojíš, ako sa dostaneš k nemocnému Ilmurovi? A či pochybuješ, že je nemocný? Alebo neveríš už ani v to, že ty jediný máš dôveru všetkých veľkých pánov, počnúc od arcibiskupa až po najmenšieho kaplána a od pána palatína až po najmenšieho rytiera? Ha-ha-ha…! Tu máš dôkazy aj toho, že sa vykŕmi aj tvoja zlatabažnosť.

Tu hodil pred neho lístok a posmešne zahryzol do svojej chlpatej bradavice. Hrabovec, ktorý sa chcel práve dačo spýtať, zvedavo uchytil list a čítal: „Víťazstvo nesmie byť na strane svojvoľného Matúša a Ilmura. A už sa ukazuje skutočne odpor. Ilmura mali zahrdúsiť róbertovci, ale cieľ sa prekazil. Teraz leží ťažko nemocný a nechce k sebe pustiť lekárov. Tašli vraj poslovia na Trenčín, Matúš má poslať lekárov. Hrabovec stojí ešte nepochybne u Matúša v starej sláve. Toho pošle doista na Budín. Dostane päťsto dukátov napred a doplatok za prevýborný nôž, ktorým šiel Ondrej na druhý svet, nech si odoberie cestu v Ostrihome. Len všetko opatrne! V Ostrihome dňa…“

Keď Hrabovec prečítal list, hodil ho na stôl a prenechal sa svojim myšlienkam. Starý zlatník si hrýzol bradavicu. Olejkár sedel s ovisnutou hlavou odpoly vystretý na legátke, pohrúžený v myšlienkach.

— Už mám vymyslenú osnovu života, ktorou ukončím moju hroznú cestu. Čo zostane z dní môjho života, posvätené bude poslednému pokániu. Banka, moje najhroznejšie, posledné a prenikavé dielo, voňavý olejček, výťah najsilnejších odvarov otravných jedov, zostane u Matúša a kým sa vrátim z Ilmurovho pohrebu, vy pochováte jeho. Nechcem vidieť takého človeka. Potom vydám, nie, nevydáme Ľudmilu… a pokánie ukončí môj život. Ale teba, teba sa zrieknem tak ako celého sveta! Ty hrôza, ty strach duše mojej, ty pekelné brucho môjho spasenia!

— Ha-ha-ha! Teraz sa mi páčiš! Vždy sa strojíš a sám nikdy nič nevykonáš! Ináč, keď toto spravíme, nebudeme mať viac čo robiť na svete. Potom sa ty obídeš bezo mňa, a ja bez teba. Jednako, nechcel by som už teraz povedať, čo budem, alebo čo nebudem robiť. A na pokánie naskrze nemyslím. Či svet myslel na dobré, keď ma vyhnal i so sestrou zo života, na ktorý som mal rovnaké právo ako každý iný? Nech sa svet naučí najprv seba priviesť na pokánie, a potom nech čaká pokánie od jednotlivých ľudí! Pomstiť sa chcem, pomstiť, pomstiť! A ty potom rob pokánie! Keby si sa bol ty stal zlatníkom, viem, že by si nemal ani kúska zlata. Ale keby ja bol olejkárom ako ty, už by bolo málo ľudí na svete a také zvady a ruvačky, akých máme teraz plnú krajinu, neboli by potrebné.

Vyvravel sa i zlatník a z jeho rečí vidíme, aká duša v ňom prebýva. Ale pozrime si nešťastného Víta. Ľahostajnému človeku by sa bol musel mozog zmiasť, počúvajúc rozhovor takýchto dvoch diablov, nuž čo potom povedať o Vítovej duši, ktorá musela hľadieť na víťazne sa rehotajúceho diabla.

Hrabovec sa zabavil so zlatníkom dlho do noci. A Vít, svedok všetkých zámerov, poslucháč všetkých slov, ani nedýchal, aby dychom nevyzradil svoj život. Ale jeho duša nemohla zniesť, čo na ňu doľahlo. Klesol zomdlený na postieľku, ktorá čakala tu na neho dávno neodostlaná a ťažký sen zmocnil sa jeho očí.