ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po Hrabovcovom odchode z domu zavrela sa Milada do svojej chyžky a oddala svoju myseľ trudným myšlienkam. Tajomná bytosť Hrabovcova ju kormútila vždy väčšmi a väčšmi. Ani netušila, aký oblak sa zbiera práve teraz nad jej domom. Clivosť sa jej už bola stala nerozlučným hosťom. Jednako, hoci mala teraz ťažšiu hlavu ako inokedy a úzkosť jej väčšmi obkľúčila srdce než zvyčajne, neprišla na zlú myšlienku. Dlho do noci sedela samotná v chyžke so svojimi myšlienkami. Posteľ neodpravená, ona nezoblečená, až ju takto prikvačilo ráno. Zore sa práve pukali, keď sa jej oči obtiahli slabým sníčkom.

Medzitým zbrojnoši a mestskí sluhovia obstúpili Hrabovcov dom. Po chvíli vstúpil do domu Felicián, práve keď sa Milada strhla z krátkeho sna.

Medzi Miladou a Feliciánom, neskorším palatínom Uhorska, keď totiž Matúš Trenčiansky sám spravoval loď uhorskej krajiny, vzdorujúc Róbertovi z Anjou ako nepohnuteľná skala, býval kedysi bližší zväzok známosti. Ale čas a osudy mocne sa položili medzi oboch, takže prišlo na to, že Felicián posvätil sa celkom Matúšovým cieľom, vylúčiac sa z manželského šťastia, a Milada stala sa Hrabovcovou ženou. Ich láska bola mocná. A ktovie, keby bolo dovolené súdiť ich srdciam, aký by bol býval aj tento výjav. Ale nám na tomto mieste, ak len nechceme rozprávať novú povesť, prichodí zachovať mlčanie o týchto veciach.

Milada, uvidiac Feliciána v takomto položení, nemohla zabrániť spomienkam, aby neleteli do dní a časov dávno minulých. Sklopila oči a rozhodila rukami, akoby chcela ukázať, že je všetko stratené a časy sa náramne premenili. Ale aj Felicián utláčal tak ako ona hlas svojho srdca a ústa otváral rečiam zákona. Predkladal totiž zaraz otázky, či je toto Hrabovcov dom, či je ona Hrabovcova žena, a tak podobne. Iba na túto suchosť Feliciánových otázok prebudila sa Milada z ľúbostných snov a zakrátko dozvedela sa o všetkom. Zaliali ju slzy. Lebo čo pozostáva ženskému srdcu v takej hroznej zlobe divých osudov ako prameň sĺz a nariekania! K tomu všetkému bola Milada žena, ktorá, obdarená hlbokým, živým citom, prišla k mužovi, ktorý pre ňu nemal nijaké potešenie.

Ale ešte nebolo dosť tejto horkosti kalicha, pre Miladu tak hojne naplneného. Felicián sa dopytoval aj na Víta. Po malom vypytovaní vyšlo navrch, že Vít a Ľudmila sa stratili a ušli nocou cez hory z týchto krajov. Miladino srdce bolo rozbité na sto kusov. Po dlhom plači vzal ju do náručia druhý anjel života, viera vo večného boha. Tie konečné hranice rozrytého srdca ho zastavia a zachránia pred pádom. Šťastný, kto si zachoval vieru, lebo ten vydrží búry osudov sebaistý až na večnosť.

Felicián urobil, čo mohol na jej potešenie. Ale pre ňu nebolo iného potešenia ako to, že ešte má kohosi, kto jej obľahčí bremeno, keď nie tu, tak sníme jej celé tam, v bránach nebeských.

Celý dom pozamykali, čeľaď a Hrabovcove živé náležitosti dali sa pod ochranu a Milada bez dieťaťa, bez manžela musela sa odovzdať nemilosrdnému osudu. Obzrela sa ešte raz na Hrabovcov dom a zmizla s Feliciánovou družinou v hrabovej doline.