ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zapadajúce slnce oprelo svoje zlaté lúče do okna Vítovej malej chyžky. Tam on leží od včerajšej chvíle zomdlený a bez pomoci opustený. Lúč mu padol na tvár. Prezrel… zavrel oči, prezrel znovu a obzrel sa okolo seba. Nevedel, kde je. Zdalo sa mu, že ho bolí hlava. Utieral si čelo od veľkého potu.

— Ach, — vzdychol, — hrozné, čierne sny! Ale už prešli, prešli… Spamätaj sa, Vít! — Takto sa prihováral sám sebe. Položil si ruku na srdce a skočil z postele. Potočilo ho, mal padnúť. Nešťastný, nešťastný Vít. Z chvíle na chvíľu vždy väčšmi preberal sa do ozajstného života. Obrazy včerajších osôb, hlas ich slov, uvedomenie, že to bola pravda, to všetko valilo sa razom do jeho rozclivenej duše. Taký omámený vyjde z chyžky do veľkej pracovne. Vidí, dvere sú zamknuté. Chytí si vrecko a nachodí kľúč od dverí. Vidí, nebol to sen. Obkľúčila ho smutná skutočnosť. Ale ešte raz sa trasľavou rukou udrie po čele.

— Nerozumiem ničomu, — hovorí sám pre seba, — ale bol to predsa sen! Prebuď sa, duša moja, to je nemožné, čo sa mi zdá skutočnosťou! — Prechodí sa po chyži, ide k stolu a tu zazrie lístok, ktorý sa mu v mysli živo vyobrazoval. Schytí ho, číta a nechce veriť očiam pamäti. Tri razy číta. Nastáva mu hrozná chvíľa. Napokon sa prebudil z hrozných klamov a vidí, že všetko, čo pokladal za číry sen, je pravda a skutočnosť. Zlatník zabudol schovať lístok z Ostrihoma a Vít ho teraz našiel. Zmeravel. Jeho krv sa zrazila a klesol na legátku, na ktorej zbledol včera olejkár od inej mdloby. Vít sa prebral len po dlhom čase a začal rozoberať osudy svojho mladého života.

— Čo som bol doteraz, odpovedz, zlý osud! Kam som to zahodený na mori života? Ešte som nepoznal svet, ani nevypátral srdce človeka, a už som vyhodený na pustý ostrov obývaný tigrami a hyenami! Kde je ľudské srdce, čo by k sebe pripustilo aspoň tisícu čiastku mojich žiaľov? Ako sa vymôžem z lona tigrov? Ako nájdem cestu z týchto temných labyrintov? Ty, bože mojich otcov a dedov dávno zapadnutých, zhliadni na mňa nevládneho, vysloboď ma opusteného, strhaj reťaze mdloby, ktoré ma držia na tejto travičovej stolici! Ľudmila, anjel môj, dcéra večných nebies, zlietni sem nad moju mŕtvolu a vynes dušu v nej uviaznutú do mocnejšieho stánku. Blízko si ty, sestra slovanských bohýň, a delia nás milióny míľ! Prebor a zruš tie míle nezrátateľné, obživ ma v tomto hynutí!

Tu zašramotil kľúč v kľúčovej dierke. Na horách mihotal sa ešte jeden lúč ako krídlo labute a oprel sa práve o tvár Ľudmily, vstupujúcej do chyže. Ešte nikdy nevidel Vít Ľudmilu v takej prostej sláve, v takom lesku blahoslavenstva, v takej velebe krásy a spanilosti. Celá udivená zostala stáť na prahu, hľadiac na svojho Víta. Ten sa vzchopil, akoby sa bol razom rozstrekol prúd života po jeho vyprahnutých žilách, a padli si do náručia, prvý raz rozplynutí v horúcom cite prvej lásky. Prudké bolo dotknutie sa karmínových úst Ľudmily o plamenné Vítove pery a za jeho objatím nastala mdloba blaženého pokoja, vzbudená v hlbinách srdca nikdy neokúsenou rozkošou dvoch nevinných duší. No tento pokoj netrval dlho. Vzbĺknutie plameňov ochladilo bolestné pomyslenie na smutné osudy.

— Kde si bol, anjel duše mojej? — po prvý raz prihovárala sa Ľudmila Vítovi týmto dôverným hlasom, držiac kŕčovite vo svojej pravici jeho ruku. — Mnoho bezsenných nocí a toľko presnívaných dní preletelo v oblačnom odeve nad mojou hlavou!

Ale Vít stál prvý raz vo svojom živote so sudcovským a skúmavým okom nad Ľudmilou. Jeho pohľad bol hrozný. Ľudmila celkom preľaknutá nad náhlou premenou Vítovej vrúcnosti, v strachu a žiali pustila jeho ruku, ktorá sa pozabudla v jej dlani, a spodobala sa mramorovej soche.

— Ľudmila, zaklínam ťa na svätosť našej lásky! — týmito slovami odomkli sa jeho ústa. — Povedz, miluješ ma, a či nevieš o svojej svadbe?

Z Ľudmiliných krásnych očí vyrazil prúd horúcich sĺz a pre usedavé fikanie nemohla dlho ani slova prerieknuť.

— Nemám slova pre ten plameň, ktorý horí v mojej duši, pre tú čarovnú moc, ktorá ma k tebe ženie, pre to blaženstvo, ktoré vlieva do môjho srdca pomyslenie na teba, ale na tvoju otázku ti odpovedám, že o svojej svadbe nič neviem. — A tu sa celá rozplynula v slzách. Víta ranila každá kropaj, stekajúca po anjelskom líci, lebo videl, že ukrivdil nevinnému Ľudmilinmu srdcu. — Jediné, čo mi je neznesiteľné, je to, — pokračovala, — že sa máme na čas rozlúčiť. Bol u nás dávny priateľ môjho otca, bohatý zlatník z Trenčína, z predných mešťanov a terajší richtár mesta. Jemu nás zveril otec, akže by sa mal na dlhší čas odobrať od nás, lebo dnes prišli poslovia z Trenčína od Matúša a on musel odísť na zámok, nevieme prečo. To je, Vít môj jediný, všetko, čo viem, nazri do môjho srdca, a nenájdeš v ňom nič iného, iba ten svätý oheň, ktorý ľudia pomenovali láskou.

— Teda predsa… teda predsa! — horekoval Vít. — Ty máš ísť do Trenčína, ty nevinný anjel, do pazúrov toho krvilačného tigra, do pazúrov tej neľútostnej kane? Och, Ľudmila, nevieš, čo sa robí, neznáš ani otca, ani otcovho priateľa. Chcú ťa vydať divým sokolom, si odsúdenou obeťou večného pádu a zahynutia! Ale ja nebudem mať času a pokoja, kým nevykonám, čo mi naložila božia prozreteľnosť. Nemarme čas, v ktorom ide diablovi o veľkých ľudí! Príde čas, že ti všetko objasním, drahá Ľudmila. Ak veríš v moju lásku, ak veríš týmto rukám, že ťa budú vládať vytrhnúť z týchto nebezpečných zátočín, ak veríš, nespytuj sa teraz na príčiny môjho počínania, ale ujdi so mnou prv, než sa dostaneš pod krídla toho krvilačného orla! Poď za mnou, odprevadím ťa na jasnejšie výslnie života. Otca si už pozbavená, jediným tvojím útočiskom je vyslobodiť sa so mnou.

Ľudmila stála ohromená. Nerozumela Vítovým slovám, a preto nevedela, kam sa vrhnúť s myšlienkami v tomto jeho podivnom návrhu. Nebola oboznámená s osudnými výjavmi náruživosti ľudského srdca. Vítovo odvolávanie sa na jej lásku ju povzbudzovalo k bezvýhradnému poddaniu sa milencovej vôli. Ohľady na medze skutočného života odoberali mysli pružnosť a úmyslom silu.

— Kam pôjdem, ja slabá dievka, s mládencom plným sily a zmužilosti? Čo vykonám, ja mdlá kvetina, v dychu búrlivého sveta plného nákazy? — S usedavým plačom ťažko odpovedala Ľudmila, nespúšťajúc oka z rozrušeného Víta.

— Prenesiem ťa na týchto rukách k svojmu otcovi, starému pustovníkovi, a tam budeš, pokým ja nevykonám dielo, ktoré mi uložilo nebo! Prijmi moju prísahu, že ťa chcem chrániť ako zrenicu môjho oka pred každou nákazou času a ľudí, nech mi tak pomáha boh večnej lásky!

Ľudmila sa znovu rozžialila. — A zlomiť mám svätý záväzok detskej lásky a odletieť s tebou ako lastovička z materinského náručia? Poď k milovanej materi, ona nás požehná na cestu, ja padnem na kolená… — Tak horekovala Ľudmila trasúcim sa hlasom.

— Na takéto zdĺhavé kroky nieto času, duša môjho života. Jediná chvíľa môže zmariť celé víťazstvo. Naša mater bude ochránená, keď v krátkej chvíli znesie žiaľ a bôľ smutnohry tohto hrozného života. Zachránime ju my dvaja, len sa ponáhľajme, pre naše večné spasenie, aby neušiel deň osudných úmyslov bez našich ráznych krokov! — Tieto reči, ktoré vyvierali z hlbín Vítovej duše, premohli Ľudmilu.

— Teda chcem byť len milujúcim dievčaťom, — šeptala Ľudmila tichým hlasom. — Celá som v tebe, celá v tvojom srdci, jediný snúbenec duše mojej! Stojím na mocnom základe lásky vznietenej v našich dušiach vyšším vnuknutím. Odovzdávam sa už teraz pôvodcovi večnej lásky. Keď sa tento základ rozmrví pod krokom života, prijmem to za súd všemohúceho boha. Tu máš moju pravicu, veď ma za ňu, kam sám za dobré uznáš. Pochováme sa vzájomne pod rumami šťastia, alebo vzkvitneme v lesku požehnanejšieho slnca!

— A ja sa ti zaklínam na večnosť spasenia, že ťa prevediem cez priepasti a úšusty, ktoré sa otvárajú pod našimi nohami! Ale ak nám príde obom zložiť drahé obete v službe našej včasnej lásky a v službe bohu a ľudskému pokoleniu, spýtajme sa ešte seba samých, či ich budeme vládať zložiť na svätý oltár obety a cnosti! — Víta povznášal pri týchto slovách vyšší zápal a prorocký oheň. Jeho tvár žiarila leskom blahoslaveného videnia. Obaja stáli na samom sklonku dňa, v tichom súmraku rozprestierajúceho sa večerného chladu.

Obaja kľakli na kolená a ich zmluvu, urobenú koncom dňa a počiatkom večera, spečatilo jednohlasné vzdychnutie: — V láske a jej obetiach pomáhaj nám sám živý prameň nekonečnej lásky!