ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Časy, do ktorých spadá toto rozprávanie, boli časy smutné pre uhorskú krajinu. Boli to chvíle najväčšej nespravodlivosti, najsurovšej svojvôle, najtreskúcejšej divosti rytierskeho a zemianskeho stavu. Kto bol silnejší, vládol nad iným. Právo a bezpečnosť boli mejetnosťou mocných zemanov, číhajúcich na ľud ako dravé orly zo svojich zámkov po vysokých skalách a nedostupných horách. Celá reťaz kráľov z arpádovského domu nevedela sa ukázať, okrem mocného panovníka Štefana.^[10] Hoci poniektorý sa i chcel schabrať na kráľovskú dôstojnosť a vážnosť, položili sa mu do cesty také prekážky, že ich nevedel premôcť. A tak sa to vlieklo až do roku 1222, v ktorom sa najrezkejšie ukázala zemianska spupnosť, moc a kráľovská slabosť, lebo celá hodnosť posvätenej kráľovskej hlavy klesla na tôňu mdloby a slabosti. Ondrej^[11] II., v povestnom dekréte menovanom zlatá bula,^[12] povolil všetko, čo len chcela svojvoľná šľachta. A čo tento nedokonal, doplnil Ondrej III.^[13] na Rákoši roku 1298, založiac mocné základy budúcim fakciám,^[14] rôzniciam a buntovníctvu a otvoriac bránu a široké pole pýche, nadutosti, vládybažnosti.

Teraz, keď sa naša rozprávka začína, panuje najväčší zmätok v spoločenskom živote uhorských národov.

Páni a zemania zdierali ľud i seba navzájom. Jeden zámok viedol krvavé rozopry s iným, susedným, a klali sa dotiaľ, dokiaľ jeden nepreklal druhého a nevyduril ho zo zámku. Ladislava IV.,^[15] zvaného Kúna, zabili roku 1290, Ondreja III. priviedla do Uhorska len jedna časť pánov a zemanov^[16] a chytro ho dala korunovať v Stolnom Belehrade.^[17] Preto k tým mnohým fakciám, ktoré búrili a rozrývali krajinu, pribudla aj rozopra krajiny s pápežom.^[18] Pápež nechcel Ondreja III., preto poslal do krajiny svojich poslancov a bulami^[19] verejne hrozil jeho strane i jemu samému. Jedna čiastka mu bola verne oddaná; menovite v Chorvátsku a Dalmácii nachádzal mocné podpory svojich úmyslov. Medzi týmito stranami boli teda ustavične krvavé bitky. Ale aj v samých stranách zúrila nesvornosť, pretekali sa zisk, vládybažnosť, urazená česť, pomsta. Priateľ nestál za priateľom, ba ani človek sám za seba. Dnes patril celou náruživosťou k jednej strane, a zajtra metal do nej so zvýšeným hnevom strely pomsty podľa toho, ako to určovali verejné a súkromné udalosti a určovali jeho kroky domáce vzťahy a ohľady. V týchto rozoprách boli zapletené najvyššie osoby s najnižšími. Vyšší vyberali medzi nižšími nástroje svojich náruživostí, hnevu, pomsty, nenávisti, ale tí nižší sa veľa ráz zahrávali s nimi, obracajúc proti nim svoje tajné zbrane podľa toho, ako osoh radil. Tým sa ešte väčšmi zaplietalo klbko udalostí a pri jeho rozmotávaní tiekla ľudská krv. Zberba zákonom neviazaného ľudu robila, kde mohla, to, čo páni robili všade. Jedy, tulichy, rozličné skryté zbrane a spôsoby brať ľuďom životy, bolo vecou verejnou a každodennou. „Kto koho, ten toho“, hľadeli ľudia uplatniť akýmkoľvek spôsobom. Mešťania žili medzi sebou tiež v ustavičných rozoprách, tráviac dni v daromných bojoch, noci v klamných podvodoch. Verejné miesta, zámky, dediny boli javiskom bojov; ukryté podzemné pelechy alebo horské jaskyne a diery boli utajené skrýše, z ktorých číhali na ľudskú krv a vyskakovali ľudské jedovaté hady.

V tomto nešťastnom veku bol v Uhorsku mocný pán, veľký, slávny a najdokonalejší. Matúš Trenčiansky. Panoval nad brehmi Váhu^[20] ako mocný anjel nad diablami, a sídlom tohto veľkého orla boli mocné, nedobytné hradby Trenčianskeho zámku. Od Kriváňa až po vtok Váhu do Dunaja prestierala sa jeho dŕžava, siahajúc do šírky od moravských hraníc až za Nitru. Ale on hľadel ticho a pokorne do búrlivého prúdu, do vriacej zátoky uhorského života. Iba čo zhrmel svojím mocným hlasom po tatranských úbočiach proti neporiadkom, no zámky v jeho držaní a páni pod jeho správou nesmeli nasledovať svojich vrstovníkov. On vládol nad Tatrami. A v jeho Tatrách bol pokoj a panovali spravodlivosť a šťastie. Ale aj tu rozkazovala ľudským náruživostiam skôr len jeho moc; preto mal veľa nepriateľov, ktorí hľadali jeho pád, hoci naoko zdali sa mu byť veľmi po vôli.

Istého jarného dňa roku 1300 stál Matúš v ľahkom odeve na najvyššom trnáci^[21] svojej veže. Dlhé gaštanové vlasy sa mu vlnili spod ľahkého širáka po širokých pleciach, padajúc na čiernu, širokú, tmavým remeňom so striebornou prackou cez poly prepásanú kazajku, ktorá mu bohatými záhybmi siahala po kolená. Mal pekný, orlí nos a pod vysokým klenutým čelom žiarili veľké sivé a jasné oči, že by si sa bol v nich uvidel vari až z Trenčína. Ešte malé fúziky pristali mu k bielej tvári ako červené pásy k zrelému jablku. Zalomil ruky a akoby bol chcel preniknúť považskú dolinu až dakde ku Komárnu, tak strieľal zrakom ta dolu k Novému Mestu. Slnko, akoby sa bolo lúčilo s Tureckom,^[22] metalo svoje zlaté blesky do tichej hladiny pokojného Váhu. Nové novomestské domy a kaštiele, blýskavé bane na Tematíne a pošmúrne skaly Beckova hľadeli na svojho pána a počúvali, či im nevydá nejaké rozkazy. Ale Matúš sa zahľadel do krásy Považia. Váh sa vinul na úpätí jeho zámku a Trenčín díval sa zaľúbene svojimi vežami na svojho pána z kvetnatého údolia prostred vrchov a rovín ako z miesta pripravovaného na tanec. Pokojne tiekol medzi dvoma reťazami vrchov ťahajúcich sa ta dolu k južným stranám. Zelené role, pučiace hory, rozkvitnuté lúky a slnce, kloniace sa k západu, dodávali Považiu nevýslovnú velebnosť a krásu. Kedykoľvek pozrieš na túto krajinu, musí ťa preniknúť a dojať. Pozri na ňu, keď zachodí slnko a duša sa ti utopí v túžobnom rozochvení a srdce sa ti roztečie na rozkoš a blahoslavený pokoj. Ale zastaň si na veži Trenčianskeho zámku, keď ti dušu vábia vyššie veci, srdce ti horí láskou k ľudu, v mysli ti zrejú svätejšie úmysly a tvoj duch vynesený nad plytkú obecnosť, rád by prebil hranice prítomnosti, nuž zastaň si v tomto rozpoložení ducha na trnác zámockej veže a pozri pri západe slnka na tieto maľované svety, a poznáš v malom to, čo chcem nadhodiť o citoch, ktoré tu roku 1300 opanovali Matúša Trenčianskeho.

Zdalo sa, svet leží na jeho mohutných pleciach. On sa ani nehne, len hľadí do svojho krásneho považského kraja a po oku sa mu preváža slza čistá ako krištáľ. Dakoho vyzerá, lebo vždy napne zrak, kedykoľvek sa vznesie nad Váhom prach a vtedy si aj oko utrie. Ale že nič neprichodí, rozprestrel sa na pohodlné sedadlo a dal sa do rozmýšľania. Posledné lúče dohorievajúceho slnka opierali sa o vežovú sklenú báň a Matúšova tvár žiarila vyšším svetlom, medzitým čo oko do seba obrátené blkotalo ako tichý oheň na horách.

„Ľud môj, ľud môj najkrajší!“ tak sa mu hrnuli myšlienky, „čo si vykonal hodné mena tvojich slávnych dedov? Kde máš znaky života od poslednej bitky na bratislavských poliach?^[23] Ako keby bol hodil zvon z tejto veže do Váhu, ktorý by na hentom skalnom hrbolci pod krajnou baštou vydal posledný hlas a naplnil sa vo Váhu hlienom a pieskom, aby naveky umĺkol, tak odznel vari život slovenského ľudu od osudných časov veľkomoravského pádu! Na zemi rozšírenej Svätoplukom Veľkým, v krajine ním oslávenej^[24] pelešia sa zberby divého ľudu a kraľujú poriadne ohavnosti. Slovenská zem slúži Aziatom za hinčovku,^[25] a my, Slováci, sme boli doteraz len stromami, na ktorých sa hinčovalo hanebné pokolenie! Nuž má to tak byť i naďalej?“

Tu vstal a prudším krokom prechodil sa po trnáci. Sláviky začali tak prenikavo žalostiť v okolí tých hôr a húštin po považských ostrovčekoch, že to upokojilo i samého rozbúreného Matúša a uviedlo do rovnováhy jeho šľachetnú dušu.

No jeho pokoj netrval dlho, lebo sotva sa bol nanovo usadil, už začul dupot a čochvíľa uvidel uháňať jazdcov ulicami mesta k zámku. Celé mesto sa dalo do pohybu. Považskou ulicou sa hnali šarvanci a ľudia sa k nim pridávali, až sa zástup natoľko rozmnožil, že onedlho bolo zbúrené celé mesto. Ale tu sa otvorila brána na zámku a chlapčiská a baby zostali stáť s otvorenými ústami, hľadiac, ako sa mocná brána zatvára pred nepovolanými.