ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O Vítovi nedozvedeli sme sa ešte nič zvláštneho. Vieme iba to, že jeho srdce je preniknuté láskou k Ľudmile. Ale teraz nie nám je ešte ani dôležité vedieť viac ako to, že je synom prírody a láskou sa preniesol do nového sveta citov. Láska mu bola hviezdou, ktorá mu žiarila na tmavú cestu života. Pustovník, ktorý ho vychovával od chlapčenstva, nakŕmil mu dušu dávnymi povesťami o hrdinoch a o zapadnutej sláve Veľkej Moravy.^[31] Chlapcova horúca obrazotvornosť pretvorila si všetky tie obrazy na vlastný svet, do ktorého sa dorastajúci Vít zamýšľal preniesť. K Hrabovcovi sa dostal ako šestnásťročný mládenček a majster ho pohrúžil do hlbokého spytovania prírody, kde sa každým dňom ukazoval väčšmi a väčšmi schopnejší na lekárske umenie. Teda svojím umením chcel dostihnúť tie dokonalé obrazy a vytvoriť zo seba rodomilovného hrdinu, o ktorom by sa tiež voľakedy šírili povesti. V krásnych snoch a v usilovnej práci vyvíjali sa jeho dary ducha i krása jeho tela. No Hrabovca, zdalo sa, to všetko netešilo. Lebo čím väčšmi sa usiloval Vít, tým nespokojnejší sa ukazoval Hrabovec a hnal ho do väčšej a ťažšej práce. Naposledy mu už ani nedovoľoval schádzať sa s jeho domácimi, a keď bol doma, sám býval aj pracoval. Ale keď dorastal vo svojom umení, posielal ho s liekmi po zámkoch a mestách. Ale to bolo pre Víta len potešením. Vo svete nachodil pole pre svoje túžby. Po cestách dumal a myslieval, po zámkoch obracal na seba pozornosť svojimi schopnosťami. Tieto výlety mu boli odplatou za kríž, ktorý znášal doma. Hrabovec mu istotne naveky pred oči vyhadzoval, že je opustenec, že nezná otca, matere, že iba usilovnosťou a odrieknutím sa sveta bude môcť byť šťastný. Ale najťažšie mu bolo znášať ukrutný zákaz pozrieť na Ľudmilu. To budilo v ňom tým väčšiu túžbu za ňou. Ale na svojich cestách, ku ktorým už častejšie prichodilo, to pre blížiacu sa Hrabovcovu starobu, to pre nové práce, ktoré tohto vše k domu pútali, na týchto svojich cestách slobodne vznášali sa jeho vzdychy a myšlienky o Ľudmile.

Ale jeho duša, rozžialená osudmi podivnej lásky, dostala akési nové poľahčenie od toho silvestrovského večera, v ktorom si obaja vyjavili lásku a dostali matkino požehnanie. Jemu samému sa zdalo, že jeho láska už ani nemá tej srdce zožierajúcej sily. Taký pokojný, taký tichý, taký usadnutý a v svojej práci neúnavný nebýval nikdy. A táto premena uspokojovala aj samého Hrabovca. Tento striehol na jeho kroky a úmysly nielen sám, ale aj skrze iných, menovite skrze svojho Ďura ho dal striezť, ale ani najmenšie sa nemohol dozvedieť o jeho láske. Láska je mocná, múdra a opatrná, keď na ňu číha nepriateľ. A najmä ak matka s dcérou dávajú pozor na tento klenot, jeho blesk nemôže sa vyjaviť svetu.

Teda aj teraz, keď ho chceme predviesť pred oči čitateľstva, dostal Vít od olejkára príkaz rozniesť na okolité zámky lieky, masti a rozličné zelinové odvary. Bolo už preletelo pol druha roka od tej blahoslavenej Vítovej chvíle, v ktorej prvý raz za života počul z tých anjelských úst slová: „Milujem ťa!“ a spojil sa večným zväzkom lásky s Ľudmilou.

Nuž tak roku 1301 za krásneho letného dňa kráčal Vít horami, nesúc na chrbte remennú, prackami dobre opatrenú a o plecia popriťahovanú truhlicu. Jeho hlavu prikrýval nízky, pri vrchu zúžený širák so širokými okrajkami a spod neho prstenkovali sa gaštanové vlasy. Kazajka vlnila sa mu v širokých, hojných záhyboch niže kolien, pod ňou vyzeral koniec úzkeho kordu. Šiel bokom hôr po ľavom brehu Váhu, ktoré sa ťahali od Ilavského pohoria dolu na Trenčín.

— Chvalabohu, už je isté, — tak sa zhováral Vít sám so sebou, — že moje lieky uzdravili Ilavskovcov, Strečnianskovcov, Podhradskovcov, Skalkanskovcov a iných pánov! Výskaj, chlape, ale raduj sa najmä tomu, že sa už aj o tom vie, kto je ten pravdivý olejkár. Nešťastný Vít, už nebudeš dlho chodievať v slepej službe tajomného Hrabovca! Čože som mu bol doteraz? Nič, iba škrupina na vlnách, iba bublina vo vetroch, iba lopta a hračka v rukách svojvoľného človeka! Zrelému chlapovi sa patrí samostatne konať…! Ľudmila, Ľudmila nebeská, môj osud sa rozhodne dosť skoro, a ja ťa vynesiem na výsosť slobody a slávy, ako to úplne zasluhuješ. Bože môj, čo je krása bohatých panien po zámkoch proti anjelskej kráse a spanilosti tej hôrnej ruže, mojej Ľudmily?

Tu pozrel cez hustú dubinu, akoby bol chcel pozrieť, či slnko ešte vysoko stojí; vtisol si širák lepšie na hlavu, pridal do kroku a v dobrej vôli si povrával: — Dnes ešte na Trenčín… veci sa oddajú u Matúša, a ty, Vít, po dlhom blúdení uvidíš Ľudmilu. — Zbližoval sa k Sokoliciam. Sokolice sú skalnaté vrchy, vzdialené od Trenčína severovýchodne na štvrť hodiny. Toho času boli Sokolice zarastené až vyše poly hustou horou. Teraz z hory nezostalo nič. Pod týmito čiernymi Sokolicami stála neďaleko úzkej horskej cestičky nepatrná, ale ináč dosť veľká krčma. Strecha strhaná, múry ováľané, okná veľké, ale ošľahané dažďom a doštená, na dvoch koncoch klincami prihlobená lavička na rozrytom násype, to bol pohľad, ktorý najsamprv padol cestujúcemu do očí. O tejto ošarpanej krčme roznášali sa nemilé chýry, preto zriedkakedy dostala stará Uršuľa statočných hosťov. Tu i tu sa jednako len prihodilo, že pocestní alebo poľujúci mešťania zablúdili aj sem, aby sa občerstvili dobrým novomestským alebo aj zlatovským.^[32] V povestiach ľudu bola táto krčma i s tučnou Uršuľou smetiskom a rákošom bosoriek. Medzi mešťanmi mnohí predpokladali, že je tu tajná peleš kmínov a zbojníkov. No, hoci mestský úrad dosť pozoroval, ovdovenej majiteľke nedalo sa jednako len nič dokázať. Časom bývalo pod Sokolicami veľmi hlučno. A takto bolo aj toho dňa roku 1301, keď sa Vít okolo nej ponáhľal do Trenčína. Ale prv než sám vstúpi do krčmy, pozrime my do nej.

Veľká chyža, dookola dubové lavice a lipové stoly, v kúte veľké kachle, okolo nich široká lavica, na nej sedí obstarná žena, tučná, nízka, lícnatá a červenovlasá, žltých obŕv a nerovnako povylamovaných zubov. Prostred chyže množstvo chlapov, mužov aj paholkov, robilo lomoz a krik a medzi nimi ozorné chlapisko. To bol výjav, do ktorého mal vstúpiť tichý, žiaľny, zaľúbený mladý olejkár. Chasa bola veselá.

— Uršuľa, sem vína! — volal z celého hrdla Ondro, chlapisko ako lipa, a jeho široký, v oceľovej pošve schovaný meč zvonil po kamennej, neokrôchanej, hrboľatej dlažbe.

Uršuľa sa dogúľala ako pivná bočka, zaštebotala chlapovi čosi lichotivé, vyškerila na neho povylamované openky zubov a o chvíľu bol plný bľacháč na stole. Podobne robili aj ostatní.

— Chlapci, nevybehneme si už dakde na poľovačku? — spýtal sa Ondro kamarátov a meral ich malými očami, akoby chcel odrazu zvedieť, čo si myslia. — Veď je Matúš nie doma, nebojte sa! A Čachtický nám dá, namojdušu, také hody pripraviť, že na ne do smrti nezabudneme, nech mu len dokážeme, že sme vymlátili, trochu ozbíjali a trochu pootĺkali niekoľko mníchov, kupcov, kňazov a podobnej chabrače. Ba… — a tu schytil plecháč a dúškom ho vysotil do hltana, — … ba aj sama kráľovská milosť… ha-ha-ha, mamľasi, vy nič neviete… kráľovská milosť bude nám milostivá!

— Čo za kráľovská milosť? Veď tak vravíš, že ťa ani beťah nerozumie! — dohováral mu jeden chlpatý, nízky a plecitý chlap a bral sa k nemu s ostatnými žiadajúc, aby im vyložil svoje rozprávky. Teraz, keď sa celá krčmová zberba zrazila do jednej hŕby, ukázalo sa, že tu bolo ešte niekoľko ľudí, ktorí nepatrili do toho prvého cechu. V kúte stál malý stolík. Pri tomto sedeli dvaja chlapci. Cez plecia mali prehodené ľahké kepene a hlavy podopreté rukami. Nezdali sa zúčastňovať rozhovoru a takisto si ich nevšímala ani prítomná chasa. Teraz, ako sa tamtí zhrčili do klbka, zdalo sa, že si niečo pošeptávajú. Boli to dvaja mešťania, podľa veku otec a syn.

— Že vraj čo za kráľovskú milosť! — pokračoval Ondro po chvíli. — Nuž kráľovská milosť nového kráľa, najjasnejšieho Karola Róberta! Veď vravím, že nič neviete. Starý kráľ Ondrej zomrel. A toť, hľa, tento trenčiansky pán sa vraj protiví kráľovi, zato ste aj vy tu, a predsa nič neviete! Nuž ale, aby ste vedeli, čoho sa máte držať: musíme sa mať všetci na pozore. Teraz nemáme nič iné robiť, iba, kde sa dá, zbíjať na Matúšových panstvách, ale keď príde pomoc, udrieme na Trenčín, na zámok, slovom na tých, čo držia s Matúšom, a pokvasíme ich, či viete?

— Hopsasa…! Uršuľa, vína sem! — Výskal krpatý a chlpatý chlapík a za ním aj ostatní, obzerajúc sa za bľacháčmi.

— Ticho! — okríkol ich chalan Ondro, podoprel sa o zvoniacu šabľu a pokračoval v rozprávke, ale o niečo tichšie: — Vraví sa, že ta šiel kamsi do pekla, do Prahy, po akéhosi Moravčíka^[33] a že toho chce postaviť za kráľa uhorskej krajiny. A potom, čo ja viem, aspoň gróf Čachtický tak vraví, že by vraj chcel sám uchytiť kráľovskú berlu. Ale to nechže je medzi nami. Hoci som vám to nemal vravieť, ale budeme spolu, tak vedzme všetko.

— Strela mu to môže veriť, či nás všetkých neprekabáti! — tak pochyboval jeden. Ale plecitý chlapík mu chytro pošeptal do ucha: — Mlč, ty šepleta! Ondro je zeman a má veľké práva od Čachtického. Hoci je len tak po našsky oblečený, ale vie všetko, a ty budeš nešťastný, keď začneš pochybovať.

Mladý šuhaj umĺkol. Škrabol sa za uchom a vyprázdnil bľacháč, ktorý stál na stole.

— A nota bene, — vravel ešte Ondro, — v Trenčíne je veľa mešťanov, ktorí sa pridajú k našej strane. Pokým príde Matúš s tým svojím Moravčíkom či Čechom, bude tu kvasu, bude tu praženica! Ha-ha-ha!

A celá zberba sa dala do výskania. Tí dvaja mešťania pri stolíku sa chceli ohlásiť, ale najprv si ešte čosi povedali. Potom ten mladší, asi dvadsaťpäťročný, skočil doprostred chyže a dal sa smelým veselým hlasom do zhovorky s prítomnými: — Vy ste naši, — hovoril, — počuli sme vaše rady, medzitým, čo vy ste nás nezbadali, a veľmi sa tešíme, že tu, kde bývame obyčajne obkolesení nepriateľmi, nachodíme také veľké množstvo chlapov, s ktorými sa môžeme od srdca skamarátiť.

Ondro vyvalil oči na mladého, ohnivého chlapa a bolo mu poznať na tvári, že sa trochu zľakol a hneď ho začala znepokojovať jeho neprozreteľnosť, že tak otvorene hovoril blízko Matúšovho zámku. Ale zaraz mal odpoveď na jazyku:

— Ale kmotor, ak ste cigáň, viete, čo vás to bude stáť? — pri týchto slovách vytiahol spod kabane široký nôž a tak ním krútil okolo hlavy neznámeho hosťa, že tento začal cúvať. Ale vždy sa nájde chlap nad chlapa. Ani tento sa nedal zahanbiť v šibrinkovaní nožmi, lebo sotva sa spamätali ostatní, už vrazil dva paloše do dubovej hrady, vyskočil a zas ich vytrhol a tak nimi metal z ruku do ruky, že skoro všetci začali skrývať hlavy.

— Ale, nebojte sa, — prehovoril na to mešťan smelo a jadrno, — chcel som vám len ukázať, že sme my práve z tých róbertovcov^[34] utajených v ohradách Trenčína. Aj my už máme dosť Matúša a budeme radšej, keď sa dnes ako zajtra podryje jeho moc a sláva. No, či už rozumiete, pán Ondro?

— Ruku na to! — skríkol Ondro dôverne a už stál pred ním s otvorenou pravicou a ostatní sa dívali s otvorenými papuľami, ako sa spriateľujú títo dvaja smelci. Všetko to šlo razom, takže prítomní sa nemohli spamätať. Trenčiansky mešťan pľasol rukou do jeho dlane a Ondro ako na radosť skričal: — Vína! Uršuľa, hej, kdeže ste?

Namiesto Uršule, ktorá sa bola von vygúľala, vstúpil do chyže Vít, a keď sa obzrel po mieste, zložil remenicu a zasadol si pokojne práve na to miesto, kde sedeli predtým mešťania.

— Vitaj, chlapče, čo to nesieš v tej truhlici? — spytoval sa jeden divým krikom. — To je vari olejkár! — zvolal druhý. — Ukáž, čo to nesieš a daj nám z toho! — domŕzal tretí. A krpatý bradáč bral sa rovno k remenici. Ale Vít si položil remenicu vedľa seba a smelo odpovedal: — Som učeň povestného olejkára Hrabovca a idem na zámok vášho slávneho pána Matúša. Teda myslím, že na matúšovských zemiach nájdem všade pokoj a bezpečnosť. Čo chcete so mnou a kto ste?

Mešťania žmurkli na seba a mladší skočil medzi samopašnú zberbu a okríkol ich: — Dajte pokoj šuhajovi, nech si odpočinie, krčma je pre každého! — Ale potom obrátil sa k Ondrovi a dohováral mu, aby ho teraz len nechal. — Vyzviem sa ja ľahko od neho, či má čo, či nie; načo by sme bežali s bubnom na zajaca, — takto končil svoje reči.

— Ten sa rozumie nášmu remeslu! — hovoril Ondro potichu svojim a zavádzal im inakšie reči a zábavky.

Mladší mešťan si sadol vedľa Víta a začal dôverný rozhovor: — Nebojte sa, bratko, — hovoril mu tichým hlasom, — v okolí Trenčína sa vám nič nesmie stať. Ja som mešťan a rád sa v mestskom chotári starám o bezpečnosť pocestných ľudí. Vy ste teda učeň povestného Hrabovca? Hm-hm, to je pekne. A čo idete na zámok?

Vítovi sa tento mladý človek celkom páčil. Ako úprimného a otvoreného syna prírody zaujalo ho priateľstvo neznámeho mešťana. Nuž pritiahol sa k nemu bližšie a úprimne vyjavoval pred ním svoje povolanie: — O Hrabovcovi sa veľa rozpráva, — pokračoval Vít vo svojej reči, ktorú bol začal s mešťanom, — ale viac sa bude o ňom hovoriť neskôr. Ja som jeho učeň a myslím si o sebe, že i ja pomôžem zvýšiť jeho slávu. Na Trenčín nesiem Matúšovi jeho dary, lebo viete, že Hrabovec je u samého Matúša vo veľkej milosti. A že bol dlho kdesi na ďalekých cestách, chce sa mu zavďačiť akýmisi drahými, veľmi kumštovnými darmi, ktoré ja teraz donášam spolu s masťami a olejčekmi a mám odovzdať Matúšovi.

— A čože sú to za dary? — spytoval sa mešťan, dávajúc dosť jasne najavo, že mu ide o to, aby zvedel, aké sú dary uchystané pre Matúša.

— Ja sám som tie dary nevidel, ale majú to vraj byť voskové sviece a pekný nôž s vidličkami, na ktorých je vraj veľa zlata a perál, a akési pekné obrazy. Má to vraj byť čosi pekné. A okrem toho, rozumie sa, voňavé masti a olejčeky. Matúš že má v tom zaľúbenie a rád vonia Hrabovcove zmiešaniny a rozličné odvary. No… tu to máte všetko. Hoci som nemal vyzradiť, čo mi zveril majster, ale svojmu obrancovi som bol povinný ukázať, že ho milujem a dôverujem mu.

Mešťan by sa bol ešte chcel dačo spýtať, ale sa bál, aby nepadol u Víta do podozrenia, že je dákym vyzvedačom. Začal teda tým, že oznámil Vítovi, že teraz darmo pôjde na zámok, lebo Matúš náhle odišiel. Ale práve toto mu dopomohlo k vyžiadanej zvesti. Chcel totiž zvedieť, či tie dary ponesie naspäť, či nie. Vít sa zaradoval tej správe. — Aspoň sa skôr uvidím s drahou hviezdou mojej duše! — hovoril mešťanovi takmer detským hlasom. — Keď je Matúš nie doma, odbavím sa ja chytro na zámku.

Mešťan mal radosť z Víta, lebo sa mohol úfať, že sa všetko dozvie o Hrabovcovej domácnosti, na čom, zdalo sa, muselo mu veľa záležať. Ale Vít zamĺkol a len po chvíli pokračoval v reči, jadrno ako predtým: — Veď vari znáte starého zlatníka? Tam býva neďaleko hornej brány, u toho mám všetko nechať. Ale čo povie môj gazda, veď som ja mal ísť, tuším, zaraz na Trenčín. A či dávno odišiel trenčiansky pán? — Takto trúsil slovo za slovom zamyslený Vít, pretierajúci si rukou čelo. Mladého mešťana myklo, keď tento spomenul zlatníka a akoby mal všetkého dosť, nezostal dlho pri Vítovi, ale vstal, kývol svojmu starému kamarátovi a vo chvíli sa obaja stratili.

Vít sedel zamyslený pri stole. Zdivočená chasa už tiež prestávala od nezdoby. Daktorí aj spali, vystretí po laviciach a stoloch a iní lalotali opitými jazykmi. Slnko zapadalo a nad Sokolicami počali sa zbierať čierne oblaky. Vít sa prebudil zo svojho zamyslenia, a keď nevidel pri sebe mešťana, pripäl si remenicu, zaplatil ospalej Uršuli a poberal sa z krčmy chodníkom do hory, ktorá sa ťahala k Trenčínu.

Za krčmou bola búda posplietaná z hrabiny a zo všelijakých zelín a podopretá silnými bukovými stĺpmi. Mladý mešťan vybehol zadnými dverami z krčmy a starší sa ponáhľal za ním. V tejto búde sa obaja zišli.

— On je, on je! — začal hovoriť mladý človek udivenému starému. — Hrabovcov učeň už mal byť dávno na zámku, ale má naložené nechať dary u richtára, „vraj u starého zlatníka“, nôž, vidličky, voskové sviece, slovom… je to on, od slova do slova! Teraz len chytro, chytro, robme poriadky na oslobodenie Matúša!

— Syn môj, čo je tvoja rada? Ja v tej náhlivosti neviem, čo si myslieť! — odpovedal starec.

— Poviem Ondrovi, — navrhoval uradostený mladší, — aby ho bežali ozbíjať, že má drahé veci, a my ho potom… — Ale tu pretrhol ich reči ten plecnatý, nízky a zarastený chlapík:

— Hej, sto bohov do vás! No, veď vás my naučíme! — a chystal sa do mladšieho. Ale ten sa zvrtol a tak ho capil po nose, že sa priam zvalil do svojej krvi. A tu skočili do krčmy. Krčma bola ako vymetená. Ani lúpežnej zberby, ani úbohého Víta viac nebolo. Len lícnatá, tučná Uršuľa so žltými obrvami a červeným nosom stála prostred chyže.

— Preboha, schovajte sa! — volala na prichodiacich. — Oni vás zabijú! To je divá zberba, ja sama si nemôžem pomôcť! A najmä na vás, pán Zlatovský, je divý Ondro rozjedovaný. Všetci bežali za tým mládencom… Chudák! Schovajte sa, kým nepríde jeden z nich, čo zostal, aby vás striehol. — Celá sa zapotila, kým vydala tieto slová z tučného, hneď na pleciach vyrasteného hrdla.

Noc sa už celkom zgúľala z čiernych hôr na považskú dolinu.

Mešťania nelenili. Vytiahli svoje široké paloše a zastrčili ich za remenné pásy. V rukách s hodnými tĺkmi vystrelili bez slova z chyže a utekali, čo len mohli pary dolapiť, popod seče, kadiaľ zbližoval chodník cestu k Trenčínu.

Toho času tiekol Váh hneď poza múry Trenčína, kde teraz stoja domy, tvoriac dosť dlhú uličku, stavanú nerovno pre výlevy Váhu, ktorá vedie von spomedzi mestských múrov. Ako sa brali spomenutí mešťania od seči k Váhu, začuli Vítov úzkostlivý krik. Tu sa poponáhľali, a práve keď sa mali cez úzku cestičku preraziť, aby sa Vítovým hlasom čím skôr dotrielili na miesto nešťastia, začuli Ondrov hovor. Zastali pod širokým dubom. Traja prebehli okolo nich. Ondro niesol Vítovu remenicu a so smiechom chroptal:

— Nech ho len utopia, aby nebolo daromnej otázky, kto ho zabil. Hoci som mu mohol hneď nôž do hrtana vraziť, ale mne ide najviac o dôkazy, ktoré ukážem Čachtickému pánovi.

Iba teraz prešla zima kosťami oboch mešťanov. Vyskočili na cestu a pod ich skokom zaprašťala hora. Práve na brehu Váhu dohonili zberbu, ktorá vliekla Víta. Ústa mal zapchaté a celý bez seba nechával sa zbojníkom, ktorí výskali a už mu aj hlavu obväzovali, aby sa tým ľahšie utopil. Ale mešťania udreli s krikom, hvizdom a klianím na zbojníkov. Zlatovský, to jest ten mladší, vrazil nôž do záhlavia prvému, Vítom zaneprázdnenému lotrovi, a starší rozrážal hlavy preľaknutým chalanom ťažkými údermi svojho tĺka. Janko vychytil smelou rukou Víta zberbe a starý Vážecký ťal tĺkom a nožom okolo seba, až sa rozpŕchli diví noční vrahovia.

Nocou a v tichom daždi brali sa traja po brehu Váhu k hornej bráne Trenčína. O chvíľu sa na podstení ohlášali kroky, ale onedlho stratili sa postavy v nočných temnotách a ohlas krokov onemel medzi peknými trenčianskymi domami.