ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drahý Vedoslav sa zabavil u mňa istý čas a potom ho vlny tohto podvrhnutého života hnali do jeho sveta, do večne mocných Tatier. Lebo jeho domov je hniezdo, z ktorého vyletel ako mladý orol, tie večné hory, na vrchovcoch ktorých sa severné vetry lámu a ktoré vidia všetky svety starých i nových vekov a dívajú sa na tie brehy, v ktorých tiekla, tečie a tiecť má rieka histórie sveta. Jeho domovom sú nedobytné hrady Uhorska. A bolo mi tak clivo, tak úzko okolo srdca, keď som už videl, že môj Vedoslav ma opúšťa a preč odo mňa sa uberá. Lebo mi prišlo na um, že toto naše stretnutie je už posledné, a keď nie posledné, tak dlho ďalšie nebude. Naše životy, ktoré sa večným ohňom a akýmsi prorockým tušením zveľadili a rozživotnili — pánbohvie, čo to môže byť — sú akosi málo trvanlivé, lebo už ani nestačíme plakať nad tými vždy sa obnovujúcimi víťazstvami smrti slávenými nad životmi našich mládencov.

Zato keď sa rozchádzame, vždy nám letia popred oči obrazy našich krásnych slovenských mládencov, ako v ohni života nastupujú do vysokých koľajníc veľkých predsavzatí, a zrazu padajú do studenej tône smrti a hrobu. Tomášik, Baraňai, Volko, Mazúr, Kolléni, Fontáni, Priekopa, statočný človek a môj drahý priateľ Michalovič, Červenák, teraz posledný Tomes a iní^[1] zvädnutí ležia vo svojich hroboch, rozsiati po pekných slovenských Tatrách.

A vtom, čo som bol taký zovrený bolesťou ducha a úzkostlivou mysľou, génius ma nadchol tak, že som sa stal povolaným, aby som sa teraz vydal na cestu k mojej sestre, čo býva na vrchu Trenčianskej stolice v Súľove; hneď som sa aj vystrojil s milým Vedoslavom. Iba som sa nakrátko zobzeral po veciach potrebných na takúto cestu. Za polhodiny som bol i s Vedoslavom na nohách. Všetko sa to stalo dňa 16. augusta 1843.

Už sme sa tlačili na vŕšok, ktorý rozbúrená príroda kedysi medzi Prietržou a Hlbokým naviala, už sme videli aj staropamätný kostol evanjelického artikulárneho prietržského zboru, už sme sa dolu tým starým vŕškom v Prietrži mali spúšťať, keď nám obom prišla na um akási hlboká myšlienka, zatiaľ čo naše oči boli obrátené na ten starý kostol. Boli to žalostné časy, v ktorých ho stavali a jeho kvet bol kvetom splodeným bolesťou tisícich sŕdc. Tak sú kvetmi životy vo všetkých pásmach sveta a vo všetkých vekoch ľudského pokolenia. Každý vek má svoje pyramídy, každý vek má svoje veľkosti. Duch sa nikde nedal zaprieť, lebo keď ho zapierali, vtedy sa on otváral v celej svojej velebnosti. Kvet tamtoho kostola sa viaže k časom, keď čiastka ľudstva v Uhrách hynula pod bremenom nespravodlivosti. Aký to kontrast! Vyše osemdesiattisíc ľudí schádzalo sa tam k tým lipám,^[2] čo držia stráž okolo neho, a teraz sú tam chodníky pozarastané, teraz, keď sa evanjelikom sloboda náboženstva zaskvela. Tak je to! Jednotlivci sa dvíhajú, keď celku hrozí pád, lebo sa všetok celok k jednému uberá. A zas idú časy, že celok rozšírený — odoberá jednotlivcov.

Tisíce nás chodievali z najodľahlejších strán a kútov, aby sme sa slovom božím tešili vo svojich trápeniach, biedach a božích navštíveniach. A vtedy kvitol žalostne, lebo jeho kvet svedčil, že ľudské srdce nemôže tam nájsť úľavu vo svojich žiaľoch, nemôže sa tam povzniesť k bohu. Teraz je kostol opustený. A tisíce, čo okolo neho vzdychali, sa scvrkli do maličkého zboru, ako keď sa Myjava rozvodní a všetka zaleje prietržské, omské a hlbocké lúky a potom zas do úzkeho potôčika zostúpi. Kde bývali udlapčené chodníky, teraz tade trávka rastie a jedna strana kostola je celkom zavrená, akoby bola zakliata. Ktovie, či už i tie železné pánty k čapom svojim nepoprirastali?

Ale celý kostol je svojím rázom svedkom času útlaku a ujarmeného ducha, lebo je na ňom i pri ňom všetko neokresané, hrubé, neporiadne a bez všetkého staviteľského, remeselníckeho vkusu a chuti. Povalu nemá, chóry či povaly sú pod samou strechou, miesta a priestranstva je veľa, pohodlnosti a ekonomiky nijakej. Zo všetkého hľadí na človeka ujarmená myšlienka, táto myšlienka: Dajte nám len suché miesto, na ktorom by sme sa mohli zo srdca modliť k bohu, nič inšie nechceme. A naozaj, nič inšie nechceli títo ľudia. Preto aj nič iné nevykonali. Lebo to vykoná len človek, čo prv vykonať chcel a mal to vo svojej mysli.

Ja som ďakoval bohu, že tie časy už zašli, ale som ľutoval, že s nimi odišlo aj to dobré, čo v nich bolo. Lebo tie časy neboli vo svojom veku inakšie ako naše časy vo svojej súčasnosti, našom dnešnom veku. Tie časy boli plné následkov z minulosti, tak ako sú naše dnešné, vychádzajúce z víťazstva predchádzajícich. My sme teraz na vyššom schode, zato ale neprestáva schodom byť ten schod, na ktorom boli naši dedovia a tomuto terajšiemu vyššiemu bol rovný i tamten, čo bol vo svojich časoch najvyšší. Ba ešte aj tá divosť, ku ktorej ľudí viera zapaľovala, chvályhodnejšia je, pokiaľ ide o prameň, ako terajší bezbožný chlad mnohých ľudí, ktorý do ničoho vyššieho nepodnecuje.

Darmo je. Nesmieme ľudí a ducha času súdiť podľa tunajšieho raisonementu^[3] nášho rozumčeku, ale ich máme chápať v ich vlastnej nástojčivosti, v ich vlastnom veku a čase, lebo ich pravda je v nich samých schovaná. Po porade bývajú vraj páni múdrejší, hovorí slovenské príslovie. A v ňom je tá pravda ukrytá, že je ľahko tomu, kto vyšiel po stupňoch rebríka vyššie, smiať sa tomu, kto nižšie na tom istom rebríku stojí! Že v tých smutných časoch náboženského prenasledovania sa veľa takého ukázalo, čo nejde dokopy s naším rozumom, to všetko je len nižší stupeň, na ktorý my teraz už len dolu hľadíme, lebo tí na vyšší stupeň nedorástli. A aby sme pravdu povedali, nikdy duch našich dnešných slobodných rezonancií nepozná, čo je sväté nadšenie, neurobí také veľké skutky, nesplodí také velebné postavy a charaktery, akým bol zápal u druhej strany vtedajších vekov. Ak chceme byť spravodliví, musíme si od celého toho ľudského poblúdenia, ktorému bude človek naveky podrobený, odmyslieť tú všeobecnú moc a silu, čo hnala ľudí do bojov a životného nebezpečenstva. Lebo len tu nájdeme pravdu, a nie keď si bude každý húsť svoju nôtu a len svojej čiastke pravdu prisudzovať. V každom ľudskom vzdore je ľudský duch a pravda človečenstva je duchom človečenstva. V tých minulých časoch prerážala osobná viera ducha cez čiaru lásky. V terajších prevažuje rozumovanie a chýba centrum všetkého — viera. A len teraz my zvestujeme prichádzajúci vek zmierenia. Preto formálnym rozumkárom sme tŕňom v oku. Lebo ešte vždy snívajú o panstve a krviprelievaní. Ešte sa vždy nájdu ľudia, čo by radi iba všetko svoje chválili a všetko cudzie do deviateho pekla odsudzovali. Ale to už nepôjde. Musíme si spravodlivosť vzájomne prisudzovať, ale v spojení protikladov pravdu hľadať.

Ale skoro by som bol už ďaleko zabehol od prietržského kostola. Tak sa to, hľa, myšlienky jedna z druhej pradú.

Zišli sme z vrchu, prešli cez lavičku z jedného brehu Myjavy na druhý preloženú. Pustili sme sa lúkami — a ocitli sme sa pred farou nášho drahého Ladislava.^[4] Tres faciunt collegium. A my sme práve traja boli. Nuž čože, či bola hostina, ako to kedysi bývalo, keď sa dvaja-traja zišli? Či sa blýskali poháre? Či sa penilo víno? Či sa komplementovalo? Či čo sa robilo? Nič z toho všetkého, len stisk ruky a doňho sa — do toho milého rozhovoru, do toho myšlienkového kruhu. Ako lúka rozprestrená dolinou, nad ktorou sa vinuli háje, jedliny, dubiny, smrečiny, tak je komukoľvek otvorená a rozprestrená história. A čo môže byť rozkošnejšie, ako pružným duchom prechádzať sa po požehnanom poli? Tu vidíš, čo bolo, ba môžeš sa osmeliť zaletieť i do borovicových hájov a tušiť, aké z nich na budúcu jar orly vyletia. Aj naša rozhovôrka s Ladislavom bola také pierko z kvetov na tejto lúke mysľou pozbieraných. Ale my zvlášť k takýmto pierkam, bukrétam a kytičkám privoniavať máme, lebo je to náš ľud, ktorý sa nevyžil ešte a pozerá do budúcnosti. My si môžeme len to myslieť, že vyjde náš národ z tej filozofickej i občianskej svojvôle a bude celým človekom v človečenstve, mysliteľom nábožným v živote, obcou v toku a krútenici padajúcich a hynúcich obcí a národov. Zmierenie to má byť — ako víťazstvo mnohých tisícročných bojov a vývinov.

Pozhovárať sme sa pozhovárali, ale s veľkou istotou sme si nesadali, lebo nám v ušiach hučalo, že sme pútnici ešte ďalej mašírujúci. A poberali sme sa teda zasa ďalej, a to k Bukovcu a Starej Lúke a Myjave, kde mala dnešná štácia byť. O Slavomilovi Bukovskom sa tuším aj všelijako žartovalo, ako o takom, pre ktorého žije svet, pretože na ňom i im zrejú vynikajúce myšlienky a uskutočňujú sa večné túžby. Úžerník, prozaický chlebárik, vždy sa len o hojný interes trápi. Chlapci naši veselo, aby sme sily nabrali na zajtrajšie bolesti, boje a trápenia.

Odprevádzaní z Bukovca k Turej sme sa s Vedoslavom poberali ďalej, aby sme našu prechádzku po tej časti Slovenska, ktorá je i mojím rodiskom,^[5] čo najrýchlejšie mohli začať. Už sa to človek len rád podíva ta, kde mu detské hračky a chodníčky zakývajú a pamiatka hodín nevinného detstva sa v srdci ohlasuje. A okrem toho všetkého, koho by neťahalo do tej rajskej doliny považskej? Tento dolinový považský svet je magnetická dolina, v ktorej sa čarovné a čarodejné okľuky, vŕšky, doliny, háje najrozličnejšie na pútnika dívajú a všetky ho očarovať chcú.

Ale ešte som len pri Bukovci, už zabieham na Považie. Veru to len medzi týmito výmoľmi príde na myseľ. Lebo kto videl aspoň raz za života Považie a príde k týmto výmoľom potom, tak mu musí prísť na rozum to naše Považie.

Vŕškom od Bukovca k Turej Lúke je pekná prechádzka. Ide sa pekným vŕškom, potom dolu, takým utešeným hájikom, a vždy má človek pred sebou výhľady. Nie síce také, ako keď sa za Mnešicami z vŕšku otvorí dolina, na ktorej severnom konci sa ukážu vrchy a skaly pruštianske, zámok Trenčiansky, ba už hen vrcholce hôr belušských, nozdrovických a dolu na juhu — roviny až hen skoro trnavské, nie síce takéto výhľady, ale vyhliadky do kútikov všelijakých, kde ľud náš tiež žije. A my chodiac všade s myšlienkou, všade vidíme život a všetko nás láka a všetko nás priťahuje a všetko sa s nami teší a raduje.

Dívali sme sa po tých roztratených domoch po kopcoch a dolinkách a úbočinách a zamysleli sa nad tým arkadickým životom^[6] Slovákov. Sú to kopanice, na ktorých slovenský ľud v rodinách a akejsi patriarchálnosti žije idylickým životom, bár sa zdá mnohému biedny. Bieda je veľmi rozdielna, vlastne chápanie biedy nie je u všetkých ľudí rovnaké. Mešťan, čo všetko imanie svoje premárnil, lákavých dobrodružstiev sa nasýtil, takže všetko natoľko okoštoval, že sa mu všetko spriečilo a duša už doňho len nocovať chodieva, má to za vrchovec svojej túžby, keby sa mohol vzdialiť od hlučného sveta, v ktorom už preňho nič nieto, ísť do úbočín neskazenej prírody a žiť na sladkom v plástoch sa ligotajúcom mede a skusovať radosti neskalenej prírody. Tento kopaničiar sníva zas o meste, o pekných palácoch a o hojnosti všetkých rozkoší a závidí tým, čo sa topia každý deň v radostiach, rozkošiach a veselkárstve. Nepomyslí, že sa tu nejeden smeje, čo má na svojom tele z rozkoše rany trápivé, vo svojom svedomí urážlivé tŕne neprávosti, vo vrecku dlhy pozapisované a jeho úsmev je len mechanická práca tváre, o ktorej srdce nič nevie. Napokon ale ľud tento je spokojný. Vo zvykoch starých, ktoré majú aj tisíc rokov, v obyčajoch dedovských, ktoré sa verne zachovávajú, stará sa o svoj dobytok a svoju daň, o svojho syna a dcéru svojho suseda, ktorú by pre jej poriadnosť rád za nevestu v dome mal. Každá dolinka a každý vŕšok má svoje nuansy zvykové, jazykové, aj odevové. Ale všetky na jednom základe slovenského života stoja.

V Nitrianskej stolici je takýchto kopaníc veľké množstvo a ich obyvatelia sú napospol evanjelici, čo iste ukazuje na časy náboženského prenasledovania. Kopanice sú prekopané a hory vyklčované, je to zväzok medzi pánom a poddaným. Pán dal poddanému slobodu, dal vyklčovať horu a daroval mu tie zeme, odtiaľ meno kopanica. Keď mal sedliak takú kopanicu, zaviazaný bol pánovi za tú slobodu isté dane dávať. Myjava, Brezová, Lukna, Stará Turá, Turá Lúka, Kostolné, Krajné atď., kde ich veľa tisíc duší prebýva. Živia sa hospodárstvom, remeslami, furmankami, ba aj handlom. Väčší diel ich však chodí do výžinku, to znamená do žatvy na dolné strany k Trnave, Novým Zámkom, Šali atď. Domáca zem ich vyživiť nevládze. Jedna osada má viacero častí, k akým patrí hneď hŕbka zo päť-osem domov, hneď celý rákoš^[7] domov ako veľké dediny. Mená týchto oddielov pochádzajú raz od krajov, v akých ležia, inokedy od hlavných a prvopočiatočných osídlencov.

V takýchto myšlienkach a v takýchto rozprávkach sme zazreli až samu Myjavu.

Hej, vitajže nám, hrdinská Myjava! Hrdinská je Myjava, lebo jej história obsahuje veľa skutkov, ktoré sa môžu volať hrdinskými. Škoda len, že všetka sláva hrdinskosti myjavskej patrí len ženám. Muži si ju vraj nechali pre budúcnosť. No aj tak dobre. Charakterom a ťahom Myjavcov je hrdosť. Každý Myjavec je pyšný, že je Myjavec. Ale táto pýcha ešte neprešla v ten pekný cit, v ktorom česť svoju hľadáme a v nej sa tešíme, a nič nerobíme, čo by nám toto znamenie zastrieť mohlo. Ľud myjavský je tvrdý, ale vo svojej tvrdosti podnikavý. Na čo sa podujme, to vykoná. Len sa musí vedieť riadiť i s jeho vlastnými slabosťami, nedokonalosťami, bludmi a predsudkami.

Urodzený pán Mikulecký, tunajší notár, je takýto muž života, takýto kráľ myjavský, takýto faktor všetkého dobrého a trvalého na Myjave.^[8] On túto desaťtisícovú obec tak spravuje, akoby mala päťsto duší. Ale pravda, on tomu rozumie, ako sa má charakter ľudu poznávať. Zato bude mať i Myjava naňho večnú pamiatku a on na Myjavu. Lebo darmo je to, pôsobenie je zrastenosť toho, kto pôsobí, s tým, na koho pôsobí. A časom môže byť Myjava jedným z najzvláštnejších punktov nášho života. Desaťtisíc obyvateľov garantuje za jej stálosť a bezpečnosť, duchovní správcovia za jej mravný charakter, vnútornú vrchnosť i vonkajšiu silu.

Na Myjave sme sa u dvojctihodného pána Jána Šulca,^[9] tunajšieho evanjelického pána farára, výborne zabávali všelijakým rozhovorom a hádaním.

Bohviekedy, ale isté je to, že prvšie alebo pozdejšie vyplnia sa naše tušenia a naše nádeje, lebo ich nevystavujeme na základe vymyslenom, ale na podstate pravdivej, na potrebnom historickom vývine ľudského pokolenia. Však sme sa už tisíc rokov pripravovali na to, čím v najbližšej budúcnosti byť máme. Ale že na to výhľad nemajú tí, ktorí sa na budúcnosť dívajú z úzkeho okienka doterajších formičiek, tomu sa nemáme čo čudovať, lebo to sú ľudia, čo i o Kristovi hovoria, že bez prorockého ducha mohol predpovedať skazu mesta Jeruzalema. Oni sú to, čo bývajú múdrejší než rada, avšak len pre ten prípad, ktorému videli východ, priebeh a koniec. Ľahko je už teraz povedať, že mohol to Kristus i bez prorockého ducha predvídať, keď vidíme, ako sa všetko vyvíjalo a po sebe nastupovalo. Oni sú to, čo čakajú takú budúcnosť, ako bola minulosť, chcejúc, aby sa rieka vždy nového a nového života národov prekĺzavala až po ich úzke briežky rozumu. Špekulácie duchovnej nieto tam, kde sa takéto myšlienky nachádzajú. Aj tá obyčajná mienka, že by sa všetko len opakovalo, je plodom takejto formálnej mysle. Preto sa ľudia zavše skoro usilujú vypriasť také niečo v histórii, ako už bolo a čo sa im zapáčilo. Aj vo Francúzskej revolúcii^[10] sa zavše hľadelo na staré revolúcie, a predsa sa to všetko ináč skončilo. Novšie zimničné fantázie niektorých ľudí hľadeli zas sa formovať podľa francúzskej revolúcie. A to sa skončilo ako: „Parturiunt montes, nascetur ridiculus mus!“^[11] Nie je to pravda, že by nič nového nebolo pod slnkom a len sa všetko opakovalo. Bo je nové tak, že sa staré všetko opakuje a pretvára v novom, nie je však už ako celok, ale ten starý celok sa v tom novom roztápa na chvíľu, na nerozlučnú čiastku toho nového. Nová je teda reprodukcia všetkého starého s pričlenením všetko dosahujúceho a sceľujúceho sveta. Tak aj náš vek je reprodukcia všetkých starých vekov. Ale už predsa nebude taký paradoxný, žeby sa opovážil povedať, že 19. storočie by nič iné nebolo len opakovanie sa predchádzajúceho storočia. Vieme, čo vedeli tí, ktorí vlani žili. Ale nevedeli oni, čo my vieme teraz. Slovom, jedna niť sa pradie človečenstvom, národy a storočia ju vždy len zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia i obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po rozpadnutí sa živlov tých národov, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým, na náš národ prejde poriadok krútenia tým vretenom. A preto nám všetky prekážky budú na to len slúžiť. Lebo čo má žiť, tomu všetko pomáha k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.

*

Dňa 17. sme sa poberali ku Kostolnému a naše nohy sa usilovali vyhovieť žiadostiam srdca a ducha, lebo sme neverili, že čoskoro sa uvidíme s tým šľachetným duchom, s pánom dekanom novomestského okolia Jánom Trokanom.^[12]

Krajinka táto je neúrodná, vraj chladnejšie podnebie v okolí Senice. Je tu blízko Javorina, najvyšší vrch tohto okolia, položená na medziach Moravy. Do oboch vlastí hľadí okom zarmúteným, akoby plakala nad Moravou i nad Slovenskom. Na jej najvyššom vrchovci sa prestierajú lúky. Pod ňou ležia mestečká Stará Turá a trochu nižšie Lubiná.^[13] Staroturanci sú obdarení zvláštnymi kráľovskými výsadami či privilégiami, pochádzajúcimi od uhorských kráľov, ale zvlášť od Matiáša. Pohostinnosť okolitých kopaničiarov som ja už viac ráz spoznal. Ale to poznanie mám, že kostolanskí sú omnoho vľúdnejší ako myjavskí. Ja sa domnievam, že je to pôsobenie tých obcí, k akým obe patria. Myjava je obec veľká a táto povaha dodáva i jednotlivým rodom akejsi tvrdosti, bezohľadnosti, akéhosi železného rázu. Kostolné je obec malá, kde sa skôr zídu pospolu občania a vidiac svoju statočnosť i krotkosť, vľúdnosť i ohľaduplnosť k ľuďom, viac sa spájajú ako tamtí. Aj nábožnosti je viac u kopaničiarov kostolanských než u niektorých myjavských, lebo sa jednotlivci skôr cítia byť údmi kostolanského zboru, a preto aj častejšie sám zbor ich môže mať pod dohľadom. Mnohí myjavskí kopaničiari rozlietaní po horách a najukrytejších kútoch sotva raz do roka vidia kostol a kňaza.

V Kostolnom sme sa výborne zabavili, lebo sme našli syna slávy svedomito pracujúceho na národa roli dedičnej — i v dobrom rozmare a položení. Nuž tento sa obzvlášť svedomito zaujíma o školy a učiteľov zverených jeho správe. Hneď po povýšení na hodnosť dekanskú oznámil učiteľom svoje úmysly a predsavzatia, ktoré sa ale najlepšie dajú spoznať z cirkulára,^[14] ktorý hneď vydal pre učiteľov a ktorý tu verne prepísaný pripájame:

Vľúdni a výborne učení muži! Veľavážení páni učitelia škôl! Velebné bratstvo nitrianske, menovite slávny seniorálny konvent zadržaný dňa 2. júla t. r. v Senici, poctil ma dekanským úradom v novomestskom okolí. Koľko má tento úrad v sebe dôležitosti, to vie posúdiť každý osvietený priateľ škôl. Ja sa tým až potom pochválim, keď zbadáme šťastné pokroky našich úspechov. Že som Vaším dekanom, to je podľa mojej mienky toľko, že mám byť svedkom a pomocníkom na šírom poli vedenia útlych dietok k človečenstvu. Táto úloha je síce ťažká, ale podľa svojho zámeru taká pekná a dôležitá, že si tu treba neodkladne domyslieť: „Čo je vzácne, nie je lacné.“ Z telesného človeka vytvoriť rozumný vzor a obraz, prirodzenú tuposť človeka zostriť, tvrdé zjemniť, mäkké zmužniť a celkove človeka k cíteniu a vývoju mravnej osoby povýšiť, je tuším toľko, ako z tvrdej látky pekný obraz vytvoriť, potom ráz mu a vkus živých podôb vtlačiť a oduševniť ho. Už tu má toto povolanie svoje ťažkosti! Akoby nemalo toto odstraňovanie vedľajších prekážok svoje ťažkosti, nie v kruhu mládeže, ale napríklad v nechuti rodičov ku škole, v nedostatku príležitosti, prostriedkov vedúcich k cieľu, v zlom usporiadaní škôl, v skromných platoch učiteľov a z toho pochádzajúcej malátnosti a nečinnosti. Preto tie žaloby, že tento stav je odporný a trpký, preto k nemu často mužov len núdza zverbuje a donúti, kadejaká ľudská zberba s ním nestatočne šafári, a tak si tomuto dôležitému úradu a jeho odvážnym zástupcom nečestnosť a urážky spôsobujú. Slovom, tento úrad je ťažký ako všetky naše úrady. Ťažký je i pre toho, kto jeho vrcholný cieľ svojou mysľou obsiahne a potom v duši i srdci nosí: ťažký je šľachetnému mužovi a správcovi školy, ale najťažší je tomu, kto je nájomníkom a prospechárom, kto pri každej ťažkosti iba na seba hľadí, kto nemá ani trochu ducha na hrdinskú vytrvalosť a srdce pre útle človečenstvo, semenisko otvorených a úprimných pokolení vystupujúcich na svet. Avšak šľachetných mužov učiteľského stavu vždy nazývali ľudomilmi. Staršie národy a ich mudrci poctili svojich vychovávateľov týmto vznešeným súdom: „Za to, že žijeme, vďačíme rodičom: za to, že žijeme rozumne, učiteľom.“ Kto robí človeka človekom, kto v maličkom dieťati tú blaženú ideu dobrého otca a matky, svorného občana, verného vlastenca, pobožného kresťana kriesi a budí, ten má veru šľachetné povolanie! A takí sú statoční správcovia škôl! Vaše povolanie!

Keby sa už prestala vyťahovať podlá a nevhodná námietka, že naše školy sú strašidlá, mučiarne a žaláre, v ktorých učitelia mravne stoja medzi otrokmi, karhajú ich, trescú, telesne tepú, hnetú ľudské duše. Keby otcovská disciplína a trpezlivosť boli meradlom Vášho zaobchádzania s dietkami, tak by bol ten stav vážený a dôležitý. Tým by ste sa, vážení páni učitelia, najlepšie sami na seba odvolávali, lebo ducha a srdce odvážneho muža nestíha podradná priazeň nestálej ľudskej zberby. Načo priťahovať falošným a neúctivým poklonkovaním oči a záujem cirkevníkov? Treba sa oprieť o hlbokú schopnosť svojho zistenia, a potom sa stane človek najväčšmi sám sebou. A takto najlepšie poslúži svojmu poslaniu, tak najmocnejšie pritiahne mladé pokolenie k zlepšeniu svojho stavu a zisteniu svojich zásluh. Potom aj Vy, vážení muži, budete dietkam vychovaným vo Vašom náručí vlastným otcom a na starosť Vás prikryjú ako mladé ratolesti svoj kmeň: ľudstvo si Vás bude uctievať, vážiť a chrániť ako svojich priateľov, národ ako svojich obľúbencov…

V Kostolnom dňa 16. augusta 1840

Takéto ohlásenie sa nemohlo zostať bez dobročinných následkov. Za základ takéhoto pôsobenia má slúžiť dekanská knižnica, ktorá sa pod správou pána dekana nachádza a aj budúcne nachádzať má, jej knihovníkom vždy ten pán učiteľ byť má, ktorý s pánom dekanom v jednom zbore slúži. Na zveľadenie tejto knižnice svoju pomoc priniesli jednotlivci i celé zbory. Myjavský a brezovský zbor prejavil pre tento cieľ zvláštnu náklonnosť. A toto novomestské okolie má svojich učiteľov v tomto spolku. Jediný zbor staroturanský nemá. Keď som to počul, chcel som spoznať muža, ktorý takú vec mohol urobiť. A potom som ho aj videl. Vyzeralo to z neho. Ale beda takej cirkvi, ktorá má učiteľa, čo od spolkov učených, knižnice a čítania uteká.

Je to veľké šťastie mať knihy a knižnice. Pretože ale podmienky našich učiteľov nie sú také, aby mohli mať vlastné knižnice, starajme sa spolu o to, aby aspoň dekanáty a senioráty také mali. Už je zvrchovaný čas, aby sme sa pozdvihli z kariet a od pohárikov prešli na niečo vyššie.

Od toho času, čo terajší pán dekan svoj úrad nastúpil a jeden poriadok do učenia školského uviedol, sú už aj skúšky omnoho odlišnejšie od tých, ktoré sa dávali predtým. Lebo nielenže sa učí lepšie, keď sa dozerá lepšie, ale je aj voľajaká šľachetná ctižiadosť či pretekanie sa medzi učiteľmi, takže každý sa usiluje, aby čo len môže najviac pre vzdelanie dietok urobil. A k tomu dopomáha i spomínaný poriadok a vymedzený okruh určených predmetov.

Z Kostolného sme sa ponáhľali k môjmu Váhu, preto sme sa v Bzinciach len tak na okamih zastavili u kaplána Kolléniho, ktorý nás odprevadil ďalej. Vitaj, Považie — vitaj nám! Už sa začínalo slnko lúčiť s krajinou nášho obzoru a Považie bolo pohrúžené v tôni, len vrcholce blednúcich kopcov a sivé rozvaliny zámkov, najmä v oblakoch plávajúceho Tematína, ožiarovalo lúčiace sa slnko. A tu pri tomto večernom jave plnom rozkoše prišli mi na myseľ pekné verše nášho Chalupku:

„Prevez, prevez, prievozníčku“, volali sme obaja na brehu Váhu a ohlas šumel po tichej hladine, tiekol tichým večerom s vlnkami teraz pokojného Váhu. Prievozník si sadol do člna a v mene božom nás viezol na druhú stranu. Vlny pod nami šepotali, akoby nám niesli pozdrav od našich statočných Liptákov. A mne prišla na um myšlienka, ktorá rieka bude asi riekou života našich synov a géniov Slávy?

Nocou sme došli do Beckova. Nezdržal som sa tu dlho, hoci som tu uzrel svetlo života. Beckov je dosť nepekné mestečko, uprostred mesta sa kúpu po barinách husi a kačice, krášli ho bodľačie, žihľava a tŕnie…

Z Beckova sa išlo do Malých Stankoviec a už popredku sme sa tešili na spoločnosť pána farára Čendekoviča. A tu sme naozaj strávili príjemné hodiny a chvíle, lebo pán Čendekovič je náš obľúbený slovenský humorista. Ten už vie nájsť správny tón zábavy. Dostali sa na pretras všetky smiešne javy a karikatúry nášho života a ja som sa už viac rokov toľko nenasmial ako tu, kde pán farár stankovský rozprával svoje vtipy.

Nad Stankovcami je vŕšok, z ktorého keď sa dívaš, smiať sa ti nechce, čo by si hneď samého pána farára počúval. Je to výrazný obraz považského sveta. Od hory zo severnej strany vypína sa staroslávny Trenčín, sídlo Matúša Trenčianskeho. A tam sa zdá, sťaby Považie bolo už zavreté, lebo vrchy sa ťahajú viac na východ, akoby sa opierali o Trenčín. Spod Trenčína vyteká Váh a tečie medzi svojimi brehmi, lúkami, roľami, sečami, ba aj zarastenými hájikmi. Na oboch brehoch sú roztrasené dedinky, ktoré sa vežičkami ohlasujú, že aj ony sú svedkami týchto považských krás. Sem-tam zo sadov a štepníc vyzerajú kaštiele, domy, a keď sa približuje búrka, vežičky sa navzájom nábožne zhovárajú a po Váhu sa krúti chumelica, akoby chcela všetko pohltať, ale zasa sa ukladá a považskej kráse ani zamak neublížila.

Nevedel som sa nakochať v tomto dojímavom pohľade, dívalo sa na mňa v tejto krásnej bujnosti celé Slovensko. A kto nevidel túto dolinu, nevidel najkrajší zjav podtatranskej krásy.

V Stankovciach som sa rozlúčil s mojím drahým Vedoslavom, lebo som mal nádej, že sa s ním ešte zídem. Ale človek mieni, a boh mení. Tak si ma môj Vedoslav darmo čakal, ja som zostal len v tom dolnom Považí, bár ma tie tatranské magnety dosť ťahali, v Turci urodzený Ďurko Košút, v Liptove Miško Hodža, okolo ktorých by som bol našiel tie ušľachtilé, dobré, horúce, blažené postavy v slovanskom povedomí.

Dňa 18. augusta som sa teda len na východ poberal, k Rokošu a k nášmu pod ním zrodenému Ľudovítovi.^[15] Ťahali ma aj sami rodičia týchto synov, lebo je to veru šťastie ako pre národ, tak pre jeho jednotlivcov mať a vidieť otca, čo vychoval a vychováva veľkých synov, ako sú naši Štúrovia.^[16] Tohto otca, ktorý vychoval Karola, Ľudovíta, Samoslava, tohto otca, ktorý ešte týmto rovného Janka vychováva,^[17] mal by národ opliesť vencami nevädnúcej slávy. — Ale tento šľachetný muž ešte trpí so svojimi synmi a stíhajú ho za to, že svoj život, imanie, pokoj posvätil bohoľúbemu životu, umeniu, škole, vychovávaniu svojich synov. Zato je tento šľachetník na svoje staré dni predmetom mocnej, ale nezmyselnej vášne.^[18] Preto však nezúfaj, šľachetný šedivec, ale dvíhaj ducha k nebu…

V lone tejto tichej a bohabojnej rodinky, skade vyšiel môj drahý priateľ, ktorého tak ľúbim, ctím si ho a ktorým sa biedny slovenský ľud môže tešiť a pýšiť, prežil som skoro celé jedno popoludnie sám a sám. Lebo Ľudovít prišiel až celkom večer i so Samkom z Turca a Považia. Už sme ich čakali, už sme pochybovali a každý buch nás splašil. Iba zahrkotal voz a z voza skákali títo dvaja bratia duchom i krvou. Bolo tu radosti v našich srdciach, keď sme sa zas uvideli. Ale nebudem to opisovať, lebo by som tým za možnosť síl svojich prestúpiť mohol. Dosť na tom, že je to pekný zjav u nás a pri nás, že sa tak nekonečne radi máme a nič nás nie je schopné roztrhnúť. Keď sa Slováci zídu, ako keď sa vlnky vo Váhu v jedno zlejú a celosť svoju jedna v druhej nájde. A keď sa rozídu, zas je to tak, ako keď tie vlnky v jedno zliate plť alebo prievozník člnkom rozrazí, takže bárs sa zas rozdvoja, predsa každá nesie v sebe i tú druhú, alebo tej druhej čiastku a naopak.

Ľudko môj, Ľudko môj! Ty si teraz nad Dunajom a ja načúvam šepot rozsiahleho boru. Ale viem, že si so mnou myslíš, keď hovorím, že pekný je ten život náš, bár nás ľudia naháňať chcú. Pekný je, i keď nás žiaľ neraz zachvacuje. Pekný je, bár nás ľudia tuční telom ľutujú, že nič dobré neokúsime. Boh nás chráň od všetkých takýchto radostí a daj nám len sily, aby sme nemuseli naháňať pôvodnosť a tvorivé schopnosti, aby sme sa rozžiarili vždy v skutky nové duchovnej vlády nad telom, aby sme sa aj ďalej nedali do moci žiadosti tela a vedeli nachádzať radosti aj v inom, ako je kráľovstvo zmyselné.

Keď sme sa uvítali, keď sme sa tak dobre v sebe obaja našli a obaja zas jeden v druhom k svojej vlastnej podstate poprichádzali a usadili pohnuté duše svoje, hovorili sme si jedno aj druhé. O Turci bola reč, lebo z čerstvého Turca prišiel čerstvý Ľudovít. Ja som sa nejeden raz v tých pekných časoch môjho prvého prebúdzania hnevával na Turiec, pretože akokoľvek som poznal Turčanov, keď odrátam dve výnimky,^[19] to dobre vieme, všetci boli nepodarenci. A nikdy som to nevedel pochopiť, ako sa len mohol Kollár tu v tomto Turci zjaviť. Ale teraz ja už vidím, lebo mi k vtedajšiemu tajomstvu terajší život kľúč podáva.

Druhého dňa sme išli do kostola. Bola to práve desiata nedeľa po sv. Trojici. Dvojctihodný pán M. Svatý,^[20] uhrovský kazateľ slova božieho, držal kázeň a buď mi dovolené na tomto mieste, kde sa mi dobrá príležitosť ponúkla, aj pár slov o rečníctve tohto výborného evanjelického kazateľa povedať. Keby sme mali svoje teologické noviny, tam by sme si povedali, čo vieme a mienime. Ale povedzme, čo môžeme v takom nedostatku. Kázal pán farár o príklade pádu mesta Jeruzalema, vystavujúc výnimky trvania a rozkvetu národov a krajín. Jeho hlas je prenikavý, rezký, bijúci do duše, zvonivý a plný. Hlas pána Svatého je dokonale rečnícky, slávou slovenského kazateľstva si slušne a zaslúžene vynúti i obdiv ľudí. Pokiaľ ide o samo vypracovanie, zdá sa mi, že sa pán kazateľ miestami dlho pri všeobecnosti bavil, čo veľmi prekážalo vstupovaniu do živého, konkrétneho vystavenia veci a predmetu. Ale predsa väčšia čiastka kázne rezala do živého a uchvacovala nás do menivých prúdov skutočného života, kde sme tiekli i my riekou výrečnosti dvoj ctihodného Svatého. A my sme išli z kostola vzdelaní a plní nábožného citu, žiadajúc, aby boh každému zboru dal takých výrečných kazateľov a tohto aby na mnohé roky udržoval v zdraví a schopného rozširovať vzdelanosť a nábožnosť.

Nech by sme len čím skôr teologické noviny mali, aby sme sa mohli opytovať na spôsoby kázní a na ducha, v ktorom sa budí viera a nábožnosť a v ktorom by sme k životu sa budili a svoje plody ducha merali a vážili, aby sme nezrastali tak veľmi s tým nekontrolovaným, sebe samým sa páčením. Naši profesori a učitelia nemajú orgán, v ktorom by sme videli, čo robia a čo vedia a čo učia. A my nemáme orgán, v ktorom by sme pestovali svoje vedy a svoje učenie. Všetci žijeme a pracujeme len tak pod kepeňmi súkromnosti verejnej a verejnosti súkromnej. Nechže mi tu voľakto nepovie, čo sa bojí s farbou von vystúpiť, že on verejne učí alebo káže. Bože môj! Verejnosť tvoja je to povetrie, v ktorom žiješ s tvojimi učeníkmi a poslucháčmi. Do tejto verejnosti musíme teda všetci vletieť, aby nás videla zas celá verejnosť. Pole vedy, na ktorom sa ukážeš pred svetom celý, ako pôsobíš vo svete menšom, to je verejnosť. A táto má súdiť všetkých nás a my musíme i ju súdiť i sebe navzájom pred ňou naprávať, učiť, viesť, zdokonaľovať. Ale my nič nemáme — nič — a ešte raz hovorím, my nič nemáme, kde by sme sa mohli ukázať a potvrdiť domnienku o nás, že sme učení. Preto je už zvrchovaný čas, aby sme sa niečoho chytili, v čom by sme sa držali. Ukážme smer. Už nás potom azda len budú nasledovať aj tí ostatní, čo s nami spolu jedno telo nevidených učencov tvoria. Teraz to už len pôjde do života, čo sa ospravedlní v ohnivej peci myšlienky presvedčenia, duchovnej mienky.

Popoludní po nešpore sme išli z murovaného kostola do kostola samorastlého — do prírody krásneho uhrovského okolia. Je to čarodejná krajina. Rokoš, ktorý nám už v Ľudovítových básňach aj na vyššom duchovnom poli žije,^[21] je so svojou rodinou pánom uhrovských hôr. A tak si panuje, akoby ozaj aj vedel, že je najväčším pánom týchto hôr a vrchov vekovitých. Hory a vŕšky sa tu premávajú a prejímajú, akoby jeden na druhý sa vynášajú a jeden druhého zahanbujú. A tie lúky pod nimi zdajú sa smútiť nad tým, že ony sa len v tôni musia uspokojovať a že ich dietky, kvietky skromnučké, nevládzu sa tak hrdo vypnúť k oblakom ako jedle, duby a buky rozsiate po horách. Celé toto okolie je smutné, ale smútkom svojím hlbokým, vysoko vynášajúcim ducha, vráža sa akousi mäkkou radosťou do duše čulého pozorovateľa. Ja som sa tu aspoň zabával rajskými rozkošami. Nikdy som nemal vo zvyku pozorovať zjavy prírody chladnou dušou. Ale keď sa mi kde vo výjavoch prírody zbiehali aj myšlienky a prichádzali na um porovnania, tu som sa vždy vo vytržení svojho ducha tratil v tichom vnútrajšom horekovaní a plesaní, alebo keby som chcel jedným slovom tento môj stav naznačiť, povedal by som, že som sa tratil vo svojom spasení. A v pohľade na túto čarokrásnu uhrovskú prírodu, kde sa môj Ľudovít svetu zjavil, svetlo uzrel, rástol a svoje detské hry hrával, čo sa v tomto pohľade na moju myseľ nieslo myšlienok, nemôžem to opísať. Lebo mi žil každý strom a všetko ukazovalo Ľudovíta. Videl som ja tu všade Ľudovíta, jeho dušu s ideálom týchto hmotností v jedno zliatu. Tá nekonečná bolesť, čo sa ustavične varí a prekypuje v prudkej duši drahého Ľudovíta, a ten skok jeho ducha, ktorým sa vyroňuje z tejto bolesti v slovo a v skutok, takže bolesť, slovo a skutok pôsobí jeho večnú trichotómiu, ukazuje a tvorí jeho podstatu, túto ráznu povahu Ľudovítovu čítal som už v tejto prenikavo uchvacujúcej uhrovskej prírode. Z hlbín, dolín smutných, ktorými plačú potoky, a rozostierajú sa lúky i záhonky tichučké, dvíhajú sa vŕšky a skaly, čo sa ohlasujú každému žblnknutiu vlnky a každému šepotu vetríka a každému klopnutiu slávika, a zrazu sa tieto melanchólie prírody vyšvihnú v skaly a vrchovce kráľovského Rokoša a prechádzajú v hory, kde sa dubov a bukov sila so silou hromu meria a korene hôr a vrchov nebo ráňajúcich s víchrom pasujú. A to ti všetko tak razom rastie, ako ti razom rastie bolesť, slovo a skutok, Ľudovítova sila a energia. A ja, keď som tuto takto všetko videl, bol som bez seba. A keď som pozrel na Ľudovíta, ktorý stál vedľa mňa a oko do neba upreté, bol som zas pri sebe, lebo som sa tešil, že takéhoto človeka môžem mať za priateľa.

Boli to hody môjho ducha. Ktovie, či sa mi kedy obnovia. Boli to hody slávené v desiatu nedeľu po sv. Trojici, 20. augusta 1843 popoludní. Nasledujúceho dňa sme niektorí svoji išli ďalej. Ja som sa poberal i s pánom Orgovánom, kandidátom cestujúcim po Slovensku, k Súľovským skalám. Ľudovít i so Samkom nás vyprevádzali. Tento po Kšinnú, tamten až hor na vysoký Vtáčnik.

Uhrovskými dolinami sme išli hore a vždy hore a len vždy hore vrchmi ako strecha strmými, až sme sa vydriapali na spomenutý Vtáčnik. Odtiaľ obracali sme zraky svoje po tejto vysokej hornatej krajine. Vrch na vrch a hora na horu sa tu kopcujú, až vlasy dupkom stávajú. Ale duch sa zas vzmôže a počína sa zmocňovať tejto nemocnej moci a sily. A tu už rozumuje, aká to mŕtva životnosť, aké to bez ceny poklady, aké bez výplaty kontá!! Dreva tu leží stá a tisíce siah po jarkoch — a hnije. Prečo sa nevie duch grófov radšej na toto obrátiť a vymyslieť niečo pre tento poklad ležiaci tu bez ceny? Nemohlo by sa tu voľačo také dať vybudovať a vystaviť, čo by trávilo drevo a ohňom tvorilo iné veci, za ktoré by stá a tisíce išli? Ale pán gróf má iné starosti. No, nechže je ten poklad mŕtvy, pokým nepríde duch, čo by ho obživil a previedol rovným kanálom do vrecka, z ktorého by mohli biedni poddaní za svoje mozole aspoň na úľavu svojho kríža dostávať.

Zem táto vrchovatá má svoje určenie byť horou a hora má určenie dávať drevo. Prečo je tu ľud biedny? Preto, že nepozná určenie svojho kraja. Seje a trápi sa a z toho všetkého nemá nič, lebo kraj tento nie je na roľníctvo, ale baníctvo. Prečože sa baníctva nechytá?

— Ja, no keď je to všetko panské! Čo si ľud pomôže? A mnohí páni len po mestách sa radi vozia a zabávajú. Nech panstvá bár čert driape! — tak hovoril jeden, čo s nami šiel, aby nás z priateľstva odprevadil.

— Veď je to zlé, — odpovedal som. — Ale potom naozaj nie čert, lež žid berie najkrajšie panstvá, keď o ne neexistuje nijaká svedomitá a ekonomická starosť. Preboha, akože sa hen z tamtoho skoro nedohľadného vrchovca dostane ten ovos, či čo je to tam?

— Hm, dosť biedne! A to sa tam tiež len niekedy urodí, lebo keď sa po dva roky zaseje, musí sa to nechať ale za štyri-päť rokov zas na úhor, keď sa to tam popraviť nemôže, ani poorať sa skoro nedá.

— No, pán boh vás osvieť, aby ste lepšie poznávali jeho múdru radu! — odpovedal som a nechal som radšej ducha svojho slobodne si lietať po týchto vysokostiach. Veru som sa radšej na strmý Fačkov díval, ktorý odtiaľto dobre vidieť, akoby bol mal vravieť o tejto ľudskej nízkosti.

Na Vtáčniku sme si s Ľudovítom poležali trochu a potom sme sa rozžehnali. On sa vrátil s jedným a my s pánom Orgovánom brali sme sa ďalej s druhým sprevádzačom. Nesmierne hory a vrchy neradili nám len tak na svoju hlavu a šťastie sa spustiť. Preto sme si až do zliechovských hút najali jedného sedliaka z Kšinnej a ten nám aj nepríjemnú cestu spríjemňoval.

Z Vtáčnika sme sa spúšťali pomaly do Valaskej Belej. Valaská Belá je hniezdo skleničiarov a sklenárov, križujúcich po vlasti. Je to dedina, ktorá má so svojimi kopanicami, tuto lazmi menovanými, vyše dvanásťtisíc obyvateľov. Chotár je tu biedny, samý vrch a samé strminy. Domy sú drevené, sám ľud ošúchaný a zanedbaný, čo obzvlášť o ženách platí. Výnimka toto medzi našimi Slovákmi. Robí to tento kraj, v ktorom nerozkoší a nevybujnieva v okrasách a v šperkoch ľúbopríjemných ani sama príroda. Zhovorčivosť, veselosť, žiadostivosť a ochota, Slovákovi vlastná, aj u týchto Beľanov je domácou cnosťou. Keď sa dvaja bárako neznámi zídu, myslel by si, že sú aspoň kmotrovia, keď nie švagrovia. Mohol by si ich aj na druhú dolinu počuť.

Táto cesta nám bola veľmi dlhotrvanlivá, bár sme sa zhovárali o všeličom, lebo aj hlad nás začínal moriť. K zliechovským skleným hutám sme prišli peknými dolinami. Z tejto doliny mi však jeden hlas dosial z uší nevyznel, ba azda ani nikdy nevyznie. Boli to tóny, boli to večné zvuky z hrdla jednej Slovenky tečúce. Nevina, rozmar, reč prírody — to boli jej zvuky. Hneď sa niesli k nebesám na krídlach žaloby, hneď leteli dolu rozkošou lúk a hájov priťahované a zas sa rozliehali v citovom nadšení po brehoch šumiaceho potoka. Hneď vyrážali tieto spevom stvorené hlasy pŕs, v ktorých by bol spoznal silu a vytrvalosť, veľkosť ducha a večnú lásku, hneď prúdil z nich ťahavý zvuk zvona znejúceho dolinou, v ktorom spojená bola všetka nábožnosť, tichosť volajúca k modlitbe, pokoj svedomia a akási veľká spokojnosť, harmónia duše so svetom.

A keď sa roznábožnil hlas dolinou, zas sa vyniesol z trasavého hrdla do svetlavých vysokostí, kde si zas pohrával, krútil sa, hopkal, a ukrytá kdesi v húšti Slovenka bezpochyby na milého myslela. Bo samá nádej, samá radosť, samé blahoslavenstvo tieklo a znelo z tohto anjelského spevu.

A my sme zastali na kvetnatej lúke a ja som čakal, čo z toho húštia ešte za tajnosti k bohu vyletia. Ale dievka utíchla. Tuším videla, že to prenikne moju dušu, lebo teraz mi začalo ľúto byť za strateným rajom, do ktorého ma okom nevidená Slovenka voviedla. Ale o chvíľu — ach, tu zas začala prerážať nebesá naša speváčka. Ale vydržať to bolo ťažko. Akoby sa jej malo srdce rozpuknúť tak, žeby už viac ani pŕs nepotrebovala, tak bolestne a tak silne čistým a strieborným hlasom zaspievala. V tom bola skrytá mizantropia, v tom bol skrytý žiaľ nad zemou, že nie je nebom, v tom bola skrytá akási letálnosť,^[22] zabraňujúca mať spoluútrpnosť so svetom. Zdalo sa mi, že karhá táto ukrytá víla národy sveta z nedbanlivosti, že nevedeli ešte dosiaľ nájsť cestu pravdy a bezpečnosti. A všetky tieto zvuky nemohli nájsť sebe primerané slová. Preto bola to pieseň bez textu, bolo to meranie vysokosti a hlbokosti ľudských žiaľov jediným nástrojom hlasu. A koncom týchto prechádzok bol akýsi tvrdý hlas, ktorým slobodne znelo povedomie večného víťazstva.

Potom sme už viac ten hlas nepočúvali. Ale sa začali ohlasovať spevky po vŕškoch a dolinkách, ktoré predtým ani nečúchli. Bože môj, ale čože to bolo proti týmto kráľovským nebeským zvukom! Niet divu, že všetko mlčalo, keď ten hlas plnil okolité doliny. Hlas tento bol úplne sám v sebe tým, čím sú piesne slovanské. A mne tu prišlo na um, čo básnik spieva o nich:

Pán spolucestovateľ môj! Toto všetko som v duši mojej cítil, keď som taký zadumaný pri vašom boku stál po tom speve nevidenej Slovenky. Potom, keď sa rozvlnená duša moja trošku usadila a ustálila, rozjímali sme o tých chválami aj zlatom oslávených veľkomestských speváčkach. Prečo mňa len ani jedna z nich nikdy tak nepohla a neuchvátila ako táto oku skrytá Slovenka? A tuto mi prišla na myseľ Kollárova Slávy dcera, 223. znelka, kde preňho je príčinou, že ho Catalani^[24] spevom nepohla, že:

Tak sme prišli do zliechovských sklených hút a občerstvili si vyčerpané telo. Našli sme tu výbornú zábavu s pánom Barinekom, správcom týchto hút, ktorý nás povodil po huti, kde sa práve pracovalo, a všetky spôsoby spracovania a formovania povysvetľoval. Pracujú tu Slováci, Moravania, Česi aj Nemci. Toto všetko patrí komore a terajšou majiteľkou týchto hút je vdova pani Antónia Vidímková. Pri hutách je asi tristo duší, ktoré tu majú aj svoje domce a pri nich kúsky rolí a záhonov. Dolina je to rozkošná, úzka síce, vysokými horami stisnutá, predsa je však prepletená a okrášlená bujnými lúkami, obživovanými hučiacim potokom. Touto dolinou sme sa teda k Čičmanom poberali, a pán Barinek nás odprevádzal — a veľa chvál o panej a majiteľke zliechovských sklených hút rozprával.

Za súmraku sme došli do Čičmian a u pána Kasnára našli slovenskú pohostinnosť. Dedinka je to chudobná, ako obyčajne z drevených domcov pozostávajúca. Dolina je krásna, romantická a naši horniaci sú jej dobrí a veselí obyvatelia. Kone majú, neboráci, veľmi drobné, malé a chudé, a ich ženy nemajú v tvári aj odeve toľko príjemnosti ako napríklad okolo Uhrovca. Z Čičmian sme išli tou peknou Fačkovskou dolinou a môžem vyznať, že som takouto dolinou ešte nikdy nešiel. Trvá dobrú pol druha hodinu a divou krásou zahŕňa dušu cestovateľa. Z obidvoch strán sa vypínajú vysoké hory a z pravej strany utvárajú nepretrhnutú reťaz vrchov: z ľavej strany sa pretŕhajú nové hory, a tie na západ nové doliny otvárajú. Prostriedkom Fačkovskej doliny prúdi a pení sa potok, ktorý musí človek azda aj tridsať ráz prejsť a prebrodiť. Miestami čuť pekný ohlas a hlasy vtákov doliehajú z oboch strán do uší pocestného. A pretože by nám táto dolina dlho trvala, pripomeniem tu v krátkosti svoje myšlienky, s ktorými som sa podelil s mojím vedychtivým cestovateľom Orgovánom na tejto spoločnej ceste: zasahujú do oblasti vedy. Myslím si však, že aj takéto výlety Slováka priamo sa prechádzajúceho po svojej vlasti krajania od neho vďačne prijmú.

Na ceste z Uhrovca do Súľova bola medzi nami reč spočiatku tuším o umení, a potom prešla do iných, rozmanitých myšlienok, bár podľa mojej domnienky nikdy nepresiahla hranice a záujmy umenia. Ten pekný svet gréckych bájí zostane naveky živým svedkom živého ducha tohto národa. Hoci mnohé v gréckom svete a živote odinakiaľ prišlo, grécky živel je živlom celého sveta. V ňom bolo všetko, čo mal svet duchovné a myšlienkové. Tak Herodotos píše, že v Egypte našiel obrazy fénixa, toho svatého bájneho vtáka, o ktorom sa hovorilo, že sa sám spaľuje a z tohto plameňa a prachu sa zas znovu rodí. A naozaj, Egypt je vlasť takýchto symbolov, lenže umenie sa tu nemohlo na tú dokonalosť povýšiť, na akú sa dostalo v Grécku. Lebo v Egypte ešte chýbal ten všetko prenikajúci duch, ktorý by sa bol vedel sám nad seba povýšiť. Stál tu len sám symbol — od zobrazeného fénixa — až po svaté nadzemské a podzemské tajomstvá, to znamená pyramídy a labyrinty. Tu v Egypte sa sám duch odmaľoval, ale aby bol sám seba v tom rozumel, tam sa už dostať nevládal. Iba sa sám vylial do nesmiernosti, do veľkosti citu — a v tom zavretom symbole zastal, akýsi duch tu sám stvoril bľach a rígeľ, a nemohol už odomknúť, nemohol sa duch sám k sebe z týchto symbolov vrátiť. Rozumej, človeče, koľko chceš o egyptskej symbolike, o hieroglyfoch, o pyramídach, o labyrintoch — predsa len vždy na to prídeš, že títo Egypťania zaviazali hádanky a uzly umenia, ale sami ich rozviazať nevládali. Čo ako sú Egypťania národ s veľkým umením, tak ich umenie je iba zvonom bez hlasu, životom bez pohybu, tajomstvom ukrytým v nedostupnom zámku. Nič zreteľnejšie nevidíš na celom tomto egyptskom umení. Zdá sa, že celý národ so svojimi vládcami mal len tú úlohu, aby urobil všetky hĺbky aj výšky svojho ducha viditeľné: preto vtlačil do zeme kolosálne labyrinty, vyniesol nad zem kolosálne pyramídy. Dlho sa všeličo hovorilo o týchto pyramídach, na čo boli, potom sa hádači na tom ustanovili, že sú to hrobky kráľov alebo posvätných zvierat, Apisa, Ibisa, mačiek atď. Novšie zasa chcú vidieť v pyramídach — ako nedávno jeden publicista vo Všeobecných augsburských novinách písal — nástroje na zachytávanie vôd Níla pod zemou, lebo ako vieme, v Egypte len zriedkakedy pršieva. Čokoľvek ľudia o nich narozumujú, je pekné a vtipné. Ale ten, kto chce vo všetkých dielach vidieť iba to, čím sú, ten nebude veľmi držať na všetky tieto hypotézy, lebo sú to len hypotézy. Na pyramídach vidíme, že predstavujú len jednu stranu ducha, vyrážajú ducha von na svet, do skutočnosti. Umenie však musí prerážať, prenikať a vyjadrovať ducha z obidvoch strán, lebo na jednej strane z jeho povahy vyplýva, aby bolo aj pre svet a malo svoj vnútorný zmysel, a na druhej strane, aby bolo aj pre ducha. Pyramídy však skrývajú vo svojom vnútri to, na čo duch hypotézami prísť ani nemôže, a keď aj na niečo príde, tak je to všetko iba negatívna stránka života aj umenia, temnota, tajomstvo, smrť, prízrak, konečnosť. No umenie je loď, ktorá vedie cez oceán časnosti k brehom večných ríš ducha. Všetko v egyptskom umení je symbol, všetko je hieroglyf, samo nič neznamená, ale vždy na iné poukazuje.

Ale aj túto stranu ľudského ducha — že sa jeho vnútro, život a pohyb k vyššiemu navonok má ukázať, že nestačí len čosi tvoriť, ale to aj tak stvoriť, aby to zas aj inému duchu žilo, ako to vidíme na vyvinutejšom umení, kde ťa socha pohne k slzám — nájdeme u Egypťanov, len aby sa navonok prejavila a iba vzdialené tušenie tejto moci ukázala. Túto duchovnú moc, túto božskú bytosť, uctievali Egypťania v živých zvieratách, lebo živú moc kládli vyššie ako mŕtvy materiál, a preto si mysleli, že len v živom má miesto tajomstvo ich vlastného vnútra. Jasnosť svojho ducha však nevyjadrili v umeleckých dielach, lebo sa prejavovali navonok a vzývali voly, mačky, opice atď. V nich videli vonkajškovosť, ktorá v sebe skrývala tajomstvo vnútra. Pravda, je to čosi nerozumné, hrubé, hlúpe, no v Egypte to nemohlo byť inakšie, museli pretrpieť túto biedu chudoby ducha, ak malo zrelšie povedomie ducha prostredníctvom Grékov a dokonalejších prác neskorších vekov prejsť k nám.

Slovom, aby sa skončil tento názor na umenie Egypťanov — celé umenie tohto tajomného národa živej symboliky sveta, je večná práca, ktorú sprevádza jediný cieľ, aby sa duch sám sebe stal zjavným: v tom sa však prejavila iba povolanosť ducha na uhádnutie samého seba, a nie ešte jeho vyvolenosť. Tú mala dokázať čistá grécka individuálnosť. Oidipus zhodil tajomnú Sfingu z tajomnej skaly, keď uhádol jej hádanku, dobre známu aj medzi naším ľuďom: „Ráno to chodí po štyroch, na poludnie na dvoch a večer na troch nohách. Čo je to?“ Oidipus uhádol, že je to človek a zhodil Sfingu. Tak sa skončila symbolická forma ducha a začal sa jej prechod do klasickej gréckej. Tu v tomto prechode majú svoje pole fabula, parabola, hádanka, alegória, rétorické figúry, nápisy atď.

Medzi inými vecami sme rozjímali aj o panteizme, ktorý sa prejavil po dlhé stáročia v umení Indov a mohamedánskych Peržanov, ba aj v mystike kresťanského západu…

V samom Fačkove som sa rozhorekoval ako hádam ešte nikdy. V krčme, kde sme sa zastavili, chcejúc aj niečo zjesť, ale obzvlášť nájsť príležitosť, lebo nám nohy službu vypovedali, našli sme tam hotovú peleš bezbožnosti. Štvoro detí sa potácalo po chyži, v rukách mali skleničky naplnené páleným. Alebo chodili ku korheľom lalotajúcim okolo stola a tí im vypitú otravu zas nalievali do nich. Oči sedeli deťom navrchu a byšťali sa, akoby boli zo skla, starcom boli v jamkách zatlačené a podobali sa väčšmi dieram ako zrkadlám duše. Deti boli rozpálené, starí boli vychudnutí a vyblednutí, akoby z podzemských dier boli vyliezli. Deti sa motali od stola k stolu prostriedkom chyže, starí sa kývali pri stole a nosom hneď do seba, hneď do steny, hneď do stola bádali.

Nemohol som sa zdržať, aby som týchto stratených a zatratených ľudí aspoň neoslovil, aby aspoň tieto dietky neťahali za sebou do pekla. Ale som dostal otcovskú odpoveď:

— Hm, mladý pán, keď neviem, kto sú, aby im titul dal. Ľahko je to hovoriť pánom, keď majú všetkého dosť. Ale chúďatká naše deti sa musia hneď trápiť a nič neskúsia. Nech im to nezávidia, však iného neužije, to je jeho všetko, čo užije. A keď sa nemá stať korheľom, nuž sa nestane. Však aj ja som píjal.

— A korheľom ste sa stali, pravda?! — oslovil som ho a vidiac ľudí na tomto stupni stáť, zas som aj toto ospravedlňoval a inde som hľadal príčinu tohto nešťastia, nie v ľude samom. Keby som mal čas a miesto tuto teda by som poukázal na ten spôsob, ako náš sedliak k pálenému sa lapá, naháňa a priťahuje. Ale teraz mlčme, keď si ešte pomôcť nemôžeme.

Páni, kňazi, učitelia, vrchnosti! Hádajte, kto je z vás väčšmi príčinou tejto zatrateniahodnej neprávosti?! Zakryl som si oči, sadol i s mojím spolucestovateľom do voza a utekali sme z tejto čertovej krčmy. Adieu, Fačkov!

V Rajci som nič tak neľutoval, ako že som nepoznal aspoň jedno meno tých krásnych duší, čo sa tu nachádzajú a dobre myslia s týmto naším slovenským ľudom. Vedel som zo správy podanej v českých Květoch,^[25] že sa tu aj divadlo hralo, ale tam na nešťastie nebolo ani jedno meno okrem študentov, ktorí divadlo hrali.

Navzájom sa oboznamujeme s menami našincov! Z tohto poznania našich mien vytečie akýsi nový svet, v ktorom hýbuc sa, budeme to povedomie mať, že sa všetci títo na nás dívajú. A to nám ani zblúdiť, ani zaspať nedá.

Rajec leží v peknej doline a je obkrútený utešenými vrchmi a horami. Vedie k nemu dobrá cesta. Bývajú tu Horniaci, tí po celej vlasti známi Horniaci. Ľud je zdravý, čerstvý, usilovný, a to, čo mu príroda vzala, doháňa usilovnosťou. V Rajci však je mimoriadne mnoho remeselníkov, obzvlášť tu bývajú tí chýrni koželuhovia, ktorých výrobky sú veľmi dobré a povestné. Samo mesto je jedno z najkrajších mestečiek Trenčianskej a iných stolíc. Má štvoruholný, veľmi priestranný rínok, ulice po bokoch mu dobre pristanú. Ale v poslednom čase veľmi mnoho trpelo kvôli ohňu.

Asi štvrť hodinky od Rajca leží Jasenová, dedinka pod vrchom. Tu sme si najali jedného chlapa, ktorý nás cez bludné vrchy, jarky a hory previedol až k Súľovu.

*

Súľovské skaly vyvábili už našu väčšiu spoločnosť do svojho čarovného lona. Priestranná cesta, široká, štrkotavá vedie zo Súľova k tomuto Žulovu,^[26] k týmto večným hradbám, k tejto Palmýre^[27] rozváľanej, k tomuto babylonu, k týmto labyrintom na vrchu sa pnúcim.

Prvé, čo človeka, prichádzajúceho zo Súľova, ohromí a k ľaku a úžasu skloní, je ohromná, prírodou vystavená brána. Z oboch strán od severu a od juhu ležia skalnaté steny, medzi ktoré ide užasnutý cestovateľ. Všetko hľadí naňho okom všemohúcnosti, všetko sa smeje z jeho maličkosti, všetko mu visí nad hlavou, akoby mu hrozilo rozmliaždením, ak by sa opovážil neuznávať túto neslýchanú a nevídanú silu, moc, slávu, hrôzu a velebnosť. Táto skalnatá úžina sú opravdivé slovenské Termopyly.^[28] Keď ideš od Jablonového, až sa ľakáš, že sa budeš musieť cez skaly driapať, a nevidíš pred sebou cesty. A len keď na koniec prídeš, vidíš, že sa cesta zas inde zakrútila.

Celé kráľovstvo týchto nesmiernych skál je ako jeden zakliaty vek so svojimi ľuďmi. Nebadať tu nijaký život. Miestami len dáky kríčok a po skalách sem a tam mach — to je celá vegetácia týchto ohromných balvanov. Hneď sa vežia hore obelisky, hneď vypínajú veže skalnaté, hneď sú naváľané hory a vrchy skál, hneď spúšťajú z nesmiernej výšky rovné steny. Medzitým zas tam vidieť postavy a sochy, tu zas potvory a akési hieroglyfy a múmie. Umĺknuť tu musí duch, lebo čuje v týchto nemotách akýsi tajomný hlas, ktorý mu hovoriť zbraňuje. Len obrazotvornosť tu svoje nite pradie a v pásma ukladá. Tejto žije celý tento svet zakliaty, ona sa neľaká vstúpiť do tajností jeho, ale vyčituje, čo kde môže, a podobá sa dieťaťu, ktoré všetko všade obzerá a so všetkým chce mať niečo spoločné. Aj ja som musel podľahnúť svojej obrazotvornosti. Oprel som sa o skalu a písal som si, čo som videl a čomu som sa rozumieť zdal.

Celá táto ríša, vychádzajúc od západnej strany, ťahá sa od severu na juh a tvorí reťaz, a tak jeden celok divov skalnatej prírody. Spočiatku sú len malé skaly bezprostredne spojené s vrchom, len tak z neho vykukujú. Ale potom sa pomaly dvíhajú a vypínajú, až dosahujú nesmiernu výšku svojimi rohmi a špicami. Na ohromnej skalnatej hmote zakladajú sa potom tie tisíce koncov, vrchovcov, rohov a hrebeňov skál. Všetko toto sa mi tak podobalo, ako keby jazero roztopeného olova bol dakto z neba do mora nalial, lebo takéto by sa asi boli museli z razom ochladnutého olova nastrieľať figúry. Hneď sa zdá ostrie skalnatého rohu siahať k nebesám, a hneď sa vedľa neho otvára priepasť, z ktorej však zas niečo trčí.

V prostriedku severného masívu týchto skál dvíhajú sa dve ohromne vysoké veže, stojace vedľa seba a zďaleka pripomínajú ženskú podobu. Ale viac určitosti som na nich nezazrel. Vyše týchto dvoch skalnatých žien vypína sa okrúhle skalisko a na jeho vrchovci javia sa tri podivné, dosť jasne poznateľné a rozoznateľné figúry. Prvá figúra, k severnému masívu obrátená, predstavuje rozdráždeného psa, zohnutý chrbát ktorého sa veľmi prirodzene ukazuje. Pred ním rozostavené množstvo rozmanite tvorených skalín zdá sa množstvá rozhádzaných a rozmetaných ľudí predstavovať. Za tým rozježeným psom vidieť i holým okom, ale oveľa lepšie zaopatreným ďalekohľadom, konskú hlavu i s hrivou rehtať za psom. Tie stĺpy, rozostavené pred týmito potvorami, hravej fantázii predstavujú útok namierený proti psovi. Pes sa zdá počúvať, ale konská hlava nahlas nepohnute za ním rehce; a za ňou je neurčitá hmota, ale dosť dobre podobná bašte, za ktorou bezprostredne priepasť hlboká sa otvára.

Prvé oddelenie skál od severu má na svojom konci za medzou okrúhlu skalu, pri ktorej je majestátna socha, veľmi pravdivo predstavujúca kňaza obráteného tvárou, ako sa zdá, k poslucháčom počúvajúcim ho na juhu, ale priepasťou od neho oddeleným. Z priepasti tej dvíha sa vysoká skala pri svojom vrchovci rozštiepená. Poniže tejto je nižšia skalka, ktorá má dokonalý tvar a formu kancľa. Nemenej úspešne sa vyníma z nej podoba modliaceho sa kňaza. Aj on je obrátený k južnej strane, kde chrbát skaly a vrchu je pokrytý a posiaty samými potvorsky vyzerajúcimi podobami, akoby tieto zakliate severné ríše modlitbou ochrániť chcel pred náprotivnými potvorami. Neďaleko tej ohromnej brány, slovenskými Termopylami nazvanej, vypínajú sa tri podoby na strmej skaline. Tá od severnej strany je nečitateľný hieroglyf, postava bez určitosti, akási ideálna všeobecnosť. Ale za ňou stojí zreteľná postava vymedzených ťahov a zhybov a hneď na prvý pohľad sa vidí ako vážna žena žiaľom a bolesťou zmorená. Pripodobnila sa mi pri prvom pohľade matke opustenej deťmi, potupenej cudzími, mučenej nepriateľmi. Táto postava je medzi týmito fantastickými zjavmi niečo prenikavé, živé, hýbúce sa. Niže tejto zreteľne zasa vidieť zostarnutého kňaza. Mach rastúci na jeho pleciach dodáva tým väčšmi akcent starobe. Zdá sa, že tento chce potešovať roztrúchlenú matku, ale sám je vyžialený a vyplakaný nad minulým životom tohto zakliateho sveta bez najmenšej pomoci. Potom sú zasa úšusty a priepasti, až kým sa tieto pyramídy spustia k Termopylám.

Už spomínaná ohromná skala od južnej strany posiata je množstvom nepodarených a nezakončených podôb. Ale tým väčšmi bije do očí jedna uprostred týchto potvorských podôb, čo vyniká nad ostatné nepravidelnosťou. Je to tu zas modliaci sa kňaz, ale tak očividne sformovaný, že všetko vedie k jedinej predstave. Sedí v habite na skale, cez pás je prepásaný, hlavu má sklonenú. A všetko je to tak vykrúžlené a vyhladené, že prvou rozkošou napĺňa dušu pozorovateľa. Ja som sa dlho nemohol od neho odtrhnúť, lebo čím som väčšmi celú túto zostavenosť zvažoval, tým živšie som v tomto všetkom videl symbol nášho nešťastia. V prostriedku skalnatých potvor sedí skalnatý kňaz v modlitbách. To mi nikdy z pamäti nevyjde. Tento obraz musí zaujať každého, kto s bolesťou srdca svojho sem príde. Ešte keď som odchádzal, dlho som sa obzeral na túto symboliku. S premenením miesta všetky tie múmie a potvorské podoby svoje postavy menili. Iba ten kňaz nikdy podobu nemenil. Vždy len ako modlitebník so sklonenou hlavou sa vyjavoval.

Kde ste, maliari naši? Poďte sem a ľudia vás budú obdivovať, keď len aspoň tôňu tejto všemohúcnosti a slávy vystavíte. Tu sa rozpálite ohňom, lebo z týchto tajomných ríš blýskať vám bude žiara večných farbitostí, blesk živého odrážania sa sily a moci božskej od týchto silných obrazov večnosti.

Z Roháča, vrchu ležiaceho juhovýchodne od Súľova, sme videli tieto skaly zas v novej podobe. Ale tu už dvojaká krajina plnila moje srdce i myseľ moju. Tam od severu sa pod mojimi nohami a pred očami mojimi rozprestrela krajina rozkoše, krásy, pôvabu, bol to výhľad na žilinské kraje, na tie divé Horniaky, čo sa topia v samej čerstvosti, vznešenosti, rozmanitosti dolín, rovín, vŕškov, hôr a vrchovcov nebotyčných! Tam na juhozápade videl som, ako sa celá krajina skál na krídlach dvíha k nebesám!

Tento pohľad som nikdy nevidel, spôsobil mi neopísateľnú rozkoš. Niekoľko sto tisíc bocianov letelo nad Súľovom do iných príbytkov a nechcelo obletieť tieto večné pyramídy a labyrinty. Skoro každý vrchovec a vrchovček Súľovských skál bol obsadený takýmto krídlatým husárom. Nevyzeralo to ináč, len akoby sa Súľovské skaly na let chystali. Už viali ťažkými svojimi krídlami, už aj niektoré nadletovali — už som len čakal, či neschytia tieto oblačné hromozvody za sebou do nebies. A keď sa už chystali milé bociany, to bol pohľad najvelebnejší. Ešte sa zakrútil celý kŕdeľ nad touto skalnatou krajinou a letel preč, až ma samého akási nikdaj predtým nepocítená clivota a bolesť pochytila.

Ale predsa je to žalostná skúsenosť, že Nemci viac vedia o týchto divoch našej tatranskej prírody než my sami, že ani jeden z našich učencov a básnikov zreteľ svoj na tieto divé krásy a krásne divy neobrátil! Už my len vždy pozde prichádzame k svojmu dielu. Ale že sa už zoberme raz, aby to aj ďalej tak nebolo! Ja som urobil, čo som podľa svojich síl mohol. Iný nech urobí viac. Všetko spolu zobrané hojne prispeje k tomu Gnóthí seauton!^[29] národa slovenského.

*

Dňa 23. augusta popoludní som si zaskočil do Lietavy k tomu šľachetnému a velebnému géniovi týchto krajov, pánu Antonovi Horeckému,^[30] známemu lietavskému farárovi. A to bola moja radosť, to bolo moje blahoslavenstvo osobne poznať už dávno známeho podľa ducha. Vážna postava, vážna reč, bár oboje plné sily a výrazu, sú prvé do očí bijúce pekné tak ako aj zriedkavé vlastnosti velebného tohto Slováka: svedomitá starosť o jemu zverený ľud a úprimná starosť a dychtenie po oslávení nášho života. To sú anjeli, ktorí ho týmto životom sprevádzajú.

U pána farára a s pánom farárom viedli sme potom rozprávku o našich dôležitostiach a našich veciach slovenských. Tento pán je aj odborník, aj vrúcny milovník doterajšej i u nás z väčšieho dielu spisovnej reči českej. Dlho sme hovorili o krásach aj tej jej vybrúsenosti. A pánu farárovi zavše bolo čosi na jazyku, čo ale riecť nechcel, vari aby mňa ako hosťa neurazil. Ale ja som vedel, čo je. Preto som prešiel z češtiny na slovenčinu.^[31]

— Ale akokoľvek, — hovorím, — je čeština vybrúsená, predsa nezasahuje do nášho slovenského života. Lebo vybrúsenosť a vzdelanosť reči nenesie ešte tým istým národom vzdelanie. Tou rečou musí byť preniknutý ľud sám. On si ju musí vybrúsiť a vzdelať, keď chce, aby ho ona zas prenikala. Slováci sa museli dlho učiť sem a tam súkromne po kútoch, keď chceli sa stať účastnými tých spisov, ktoré sme im v češtine vydávali. A celá naša literatúra bola len po kútoch rozlezená. Nepísali sme pre Slovákov, ale pre Čechov. A preto nikdy nebolo dokonalého uzrozumenia medzi spisovateľmi a národom. Spisovateľov zviedli české príklady a vzdelanie a ich publikum sa skladalo z takých istých čitateľov. Všetky tie poklady zvuku, významu, rozmanitosti, hojnosti výrazov, novosti porekadiel, slovom všetky tie poklady svojstva nášho — nášho nárečia slovenského — ležali zahrabané, lebo sme to mali za barbarizmy, za drsnosť, za nevybrúsenosť a chceli sme priúčať ľud náš na vybrúsenosti české. A teraz vidíme, že to nešlo, ba že to bolo nespravodlivé omŕzanie nášho ľudu, ktorý sa už potom o nič nestaral, keď videl, že tí, čo sa chvália ako jeho milovníci, sami to, čím sa on každý deň zaoberá, reč jeho za sprostú majú. Naše zemianstvo videlo svoju reč potupenú, kňažstvo katolícke, používajúc slovenčinu nepretržite, cudzie bolo všetkým spisom novšieho ducha, lebo tieto boli české. Evanjelické kňažstvo pre tie hrôzy pravidiel českej gramatiky nepísalo, lebo sa bálo výsmechu a potupy. A kto písal, to bol už len pravý učenec a celou dušou na naučení sa češtiny pracujúci. Medzi samými Slovákmi nebolo teda sprostredkujúceho punktu. Bernolák a Hollý ujali sa síce vlastného slovenského živlu,^[32] ktorý jediný mohol Slovákov osvietiť, ale čože to bolo proti toľkým prekážkam? Po prvé, toto nárečie nebolo čisté, tatranské, po druhé, spisy svojím obsahom nesiahali tak ďaleko do života nášho ľudu, po tretie, neujali sa toho mladí, a konečne silnejšie kroky českých Slovákov udúšali toto rozvíjanie. My sme lamentovali nad Bernolákom, že roztrhal Slovákov, a mali sme len nad sebou lamentovať, že sme potupovali Slovákov. Bližšia košeľa ako kabát. A tak aj nám má byť bližší Slovák ako Čech. Český spisovateľ sa stará o českého Slovana a nedbá mnoho o slovenského. Slovenský spisovateľ nech dbá najmä o slovenského Slovana, aby sa mu ten nezdivočil a nespôsobným pre Slovanstvo nestal. Pokiaľ však ide o ten fantóm chcieť jedno nárečie uviesť do Moravy Sliezska, Slovenska, nárečie české, to sa nikdy nestane, lebo je to nemožnosť. Svojstvá kmeňové sú korene svojstiev národných. Že sa národné reči nedajú vziať národom, je len to isté zrastenie ducha so svojou rečou, aké v nižšom stupni vidíme tam, kde si kmeň živý, čerstvý, spôsobný inému kmeňu nárečie vziať nedá.

Či aj my takto chceme gazdovať medzi naším ľudom? Svornosť a vzájomnosť, na ktorú bezpochyby budú sa mnohí odvolávať pri tomto našom predsavzatí, nespočíva v odhodení svojstva a prijatí iného, hoci aj slovanského kmeňovstva, ale svornosť a vzájomnosť je duchovné uznávanie seba navzájom, svojstiev svojich kmeňových k povedomiu národnému povyšovanie a z kmeňov kmeňovských kmene slovanské utváranie. Nie je to nešťastie, že máme veľa nárečí, ale šťastie, lebo čím viac je čiastok k jednému celku tuho priliehajúcich, tým je celok mocnejší.

— Tento blud náš teda, — pokračoval som ďalej, — chceme napraviť a po slovensky písať a obzvlášť noviny na žiadosť celého Slovenska v našom nárečí vydávať!

— A iné spisy čo?

— To je pravda, — odpovedal som, — že na osvietenie ľudu nášho všetky haluze umenia patria. Ale neviem, ako to spočiatku pôjde.

— My sme sa všetci zradovali, — odpovedal vážny pán farár, — keď sme počuli, že pán Štúr hotový je naše prosby a žiadosti vyplniť. Lebo, darmo je, my nikam neprídeme s českou rečou. Ľud náš je zanedbaný, my všetci potrebujeme niečo svoje, na čo by sme ukázať mohli, že je to naše. Ale vaša Nitra by mala veru slovenskou byť.^[33] Keď máme už raz svoje chcieť, teda to chcime celkom. Všetko naše okolie by čítalo, keby malo čo. Po česky sa im učiť nechce, ale zato neprestávajú byť Slovania, že svoje chcú.

„A bez tohto sa ešte ani jeden národ nepozdvihol,“ myslel som si a niečo aj hovoril. — Každý musí najprv sám seba chcieť, sám seba vidieť, keď chce, aby ho iní videli. Len svojím perím sa obyčajne odlišuje od iných. Na nás sa už aj tak veľa biedy a hanby uvalilo za tú bezbožnú nevšímavosť, že sme vždy k iným, keď nie k cudzincom, teda istotne aspoň k iným kmeňom radšej zabiehali ako k svojmu. Všetko slovenské nám bolo hrubé, neokresané, sprosté a išli sme radšej k hotovej kope sena sa pásť, než aby sme boli svoje zhrabávali, sušili, ukladali. Čo odtiaľ potom nasledovalo? Potupa od cudzincov, i od samých kmeňov slovanských. Istý český spisovateľ mne samému, keď som bol v Prahe, do očí riekol:

,My Česi bez vás Slováků být můžeme, vy bez nás nikoli!‘

Ja som toto vtedy považoval len ako výhodok márnomyseľnosti jedného človeka. A bár ma to hrozne bolelo, predsa som si z toho veľa nerobil. Ale konečne som sa presvedčil, že sme my sami takejto spupnosti príčinou. Lebo som videl, že sa ozaj s nami aj ako s takými zaobchádza. Hej, ale viem, že keby tie veľké sily slovenské, čo tak rozhojnili českú literatúru, vo svojej reči to boli urobili, hej, viem, viem, že by sa nik nebol opovážil tak blatom hádzať na Slovákov. Ale nemajme to za zlé týmto, ba radšej ďakujme im za upozornenie na naše povinnosti, lebo to už naozaj špatné bolo, že sme my Slováci ničoho nemali. A muselo to prísť časom, keď mal aj slovenský ľud k dačomu vyššiemu sa stať spôsobným. My sme si dosiaľ nepomohli a boli sme v českej literatúre len taký dôvažok a taký akcident^[34] literátov českých. Ale naša literatúra — tá zväčša tiekla do Čiech a tam sa len krútila ako nepovolaná panna v tanci, ktorú len ten berie, ktorý chce zvedieť, ako tancuje. Tak sme sa tratili v češtine, a nie aby sme sa boli nachádzali. Zjavujme sa ale slovenstvom svojím a istotne sa nájdeme v Slovanstve. V tomto chráme nájdeme brata Čecha aj brata Moravana, aj brata Chorváta atď. A keď každý cestou svojho svojstva do tohto kostola pôjde, teda zachová seba, lebo sa v tejto opravdivej vzájomnosti aj sám nájde, aj bratov svojich v čistejších a zrelších formách uvidí. Ku Kollárovej vzájomnosti by sa mal už teraz komentár písať, lebo ju už niektorí zle začínajú vysvetľovať, ustanovujúc akýsi primát jednolivých nárečí, do ktorých by sme sa všetci mali vliať. Ale vzájomnosť je nie literná a formálna. Tá je kvetom duchovného žitia Slovanstva vypestovaným na Tatrách. Tá nesmie chcieť hynutie kmeňov menších vo väčších, ale žitie všetkých v centre Slovanstva.

A už sa nepamätám, čo som všetko hovoril, čo som všetko z našej skutočnosti navážil. Bolo by to aj tak mnoho pre toto miesto. Keď budeme ex professo^[35] o tomto predmete hovoriť, potom nám bude slobodnejšie a hlbšie sa pustiť a širšie rozložiť.

Až v samý večer sme sa rozchádzali. Pán farár nás ďaleko, ďaleko vyprevádzal. A ešte aj keď sme sa rozišli, širákmi sme si kývali, až sme sa tak v súmraku všetci navzájom stratili. Ja s mojím švagrom dolinou a vŕškami na Roháč som sa driapal a nocou k čakajúcej nás sestre došiel. A tejto noci obletovali ma sväté a zlaté sny o šľachetnom Horeckom a o našej živej, okrúhlej, zvonivej, vlniacej a hrmiacej slovenčine.

Čarovné Považie, zasa ťa vidím, zas sa rozplývam v tvojich rajských krásach! Pri Predmieri, mestečku vzdialenom asi pol druhej hodiny od Súľova, rozvinie sa pred cestovateľom jedna časť Považia, jeden oblúk, alebo lepšie kuša pohoria a pôsobivé doliny. Od Bytče sa po pravom brehu Váhu severozápadne, do okrúhliny, ťahajú vrchy a na konci tejto časti, trochu vyše Podhradia sa nakrivujú na východ. Po ľavom brehu sa zas vrchy ťahajú severovýchodným oblúkom a napravo od Podhradia sa skrúcajú na východ, pekne uzatvárajú tento rozkošný úsek, takže tomu, kto ide od Predmiera k Plevníku sa zdá, že Váh musí tiecť popod vrchy tam, kde sa vrchy akoby spájajú. Podhradský zámok sa nad tieto vrchy vypína a ako zošedivený strážca stojí nad Váhom. Nad Podhradím sa skrúca Váh trochu na východ a tu z vrchu medzi Plevníkom a Považskou Bystricou otvára sa nový výhľad na Považie. Vrchy sa zas rozostupujú a dedinky i mesto Bystrica do vôd Váhu pozerajú. Išiel som pešky až po Bystricu, lebo kto chce zažiť naozajstnú cestovateľskú radosť, nech sa pochlapí a ide pešo. V Bystrici som si až po Trenčín najal furmana, lebo som sa musel ponáhľať za svojím povolaním. Cválali sme po ľavom brehu Váhu, len tak sa menili tie považské raje, nové a nové krásy si obliekali. Pruštianske skaly, Nozdrovické a Ilavské vrchy mi kývali, hľadeli za mnou, keď som od nich utekal. Zďaleka ma už vítala aj Skalka so svojím kláštorom na pravom brehu Váhu, smutne sa v kúte dívajúca na melancholickú nestálosť. Už ma pozdravil aj majestátny Trenčín, ovievaný večerným povetrím a súmrakom, sídlo nášho slávneho Matúša Čáka Trenčianskeho.^[36]

V Trenčíne som nocoval, pohostinnosť a priateľstvo som našiel u pána farára. Na druhý deň pršalo — a ja v daždi som sa viezol domov po pravom brehu Váhu. Považská dolina od Trenčína až po Nové Mesto bola zatiahnutá oblakmi, hory boli zahalené v hmlistej a daždivej chumelici a Váh si tiekol tak zamyslene, že hoci pršalo, predsa som sa tešil, že som zas teraz po mnohých rokoch uprostred takýchto považských obrazov. A tak ma milý trenčiansky kočiš zložil až v Bzinciach, kde som sa zasa zišiel s drahým priateľom Kollénim^[37] a jemu som rozprával, čo som videl. Uňho som sa dozvedel všelijaké noviny, na ktoré nám teraz nezostáva čas. O nadutosti a ľudskej bezbožnosti. A tu sa poézia môjho cestovania trochu schladila. Teraz som videl, že moje pookriatie na prsiach tatranskej prírody a obživenie môjho srdca na priateľských prsiach smerovali a smerujú k tomu, aby sa posilnil boj nášho života.