Zlatý fond > Diela > Svadba kráľa veľkomoravského


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svadba kráľa veľkomoravského

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov



  • . . .
  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

2

Krásne Rezno sa rozprestiera na brehoch mohutného Dunaja a hučiacej Rezny. Obe rieky sa tu objímajú po tisícročia. Dunaj sa majestátne valí, logá a chlípe neveľkú rieku Reznu, a ona, dávajúc sa mu do moci, tratí v ňom seba samu. A modrý Dunaj sa pyšnejšie uberá ďalej.

Vychádzajúce slnko oprelo svoje lúče o reznianske veže a peny Dunaja šumeli pri krajoch, až sa aj k nim znížili purpurové záblesky slnca a zlatom obrúbili okraje dunajského prúdu. Rybári a lodníci križovali hladinu staroslávneho Dunaja, a pobrežie sa hemžilo ľuďmi, lebo veľa Rezňanov sa náhlilo von nadýchať sa ranného vzduchu. Bola to tu rozmanitá strakatina; medzi ošúchanými kazajkami a roztrhanými klobúkmi mihali sa skvostné rytierske kamizoly a nad hlavami povievalo perie ozdobných prilbíc.

Po brehu išli dve ženy, ktoré na seba obracali pozornosť všetkých. Museli byť zo slávnych a pamätných rodín, lebo to časté, ba všeobecné pozdravovanie nemohlo patriť bezvýznamným osobám.

Dostali sa však rýchlo cez dunajské nábrežie z očí hlučného mestského divadla, lebo onedlho boli už neďaleko hájika, ktorý sa vtedy rozprestieral poniže Rezna.

— Chcem byť sama, nenávidím to poklonkovanie. Okrem toho je to len obyčajné pokrytectvo, taká sláva mi nenáleží. Lebo ako za to nemôže bedár, že sa narodil v chatrči, tak to nie je mojou zásluhou, že som sa narodila na kráľovskom lôžku.

Takto pretrhla tichosť Adelaida, dcéra cisárskeho princa Karolmana a Ľudovítova vnučka.[13]

Tá druhá osoba, čo išla s ňou, bola jej komorná, asi päťdesiatročná žena, švitorivá, vrtká, štebotavá Nemka. Sotva bol človek dakedy za niečo vďačnejší než komorná za to, že kňažná prehovorila. Nešlo jej ani tak o obsah reči, chcela iba počuť Adelaidu hovoriť. Lebo od istého času bola Adelaida taká smutná, taká do seba uzavretá, že bočila od každej spoločnosti, o ničom nevravela a protivili sa jej najmä rozhovory o plesoch, rytieroch a svadbách.

Ale komornej boli práve tieto predmety najmilšie.

Teraz, keď sa kňažnej rozviazali ústa a jazyk, usúdila komorná, že je vhodná chvíľa ozvať sa.

— Ach, milostivá kňažná, — začala svoju reč komorná, — dovoľte mi aspoň teraz, keď nás nikto nemôže vypočuť, pozhovárať sa s vami o niečom, čo už tak dlho nosím na srdci.

— No, vravte, komorná, len nech to zas nie je o našich nemeckých rytieroch, — odpovedala Adelaida s úsmevom.

— Milostivá kňažná, aká ste šťastná! Ach, svätá matka božia, keby ste vy len tento kalich šťastia hľadeli lepšie nakloniť k svojim perám. Počujte, počujte, kňažná, moju dobrú radu: koľko spanilých rytierov, grófov a kniežat každodenne obletuje vašu výsosť! Ach, a oni prahnú, túžia iba po jedinom pohľade. Koľko bardov ospevuje vašu krásu a váš milý zjav! A vy, kňažná, nič nepočujete!

Takto švitorila štebotavá komorná, ale o jej reči kňažná málo dbala. Jednako, aby sa ich čím skôr zbavila, sama ju pobádala do ďalšieho rozhovoru.

— No, milostivá kňažná, myslím, áno, myslím… nuž len poviem, lebo to s vami úprimne myslím, milostivá kňažná… totiž myslím ohľadom grófa Rudolfa,[14] ktorý sa už toľko ráz uchádzal o vašu ruku… Je udatný a pochádza zo starej rodiny, jeho dedovia bývali vraj v dávnych časoch prvými vodcami… áno, milostivá kňažná, jeho rod svojimi výhonkami siaha až do čias Hermana Víťazného a je v priazni najjasnejšieho cisára…

Komorná to hovorila trhano a okúňavo, vše pozrela na Adelaidu, vše rozkladala rukami. Adelaida bola pohrúžená do myšlienok a tichý, príjemný úsmev jej poletoval okolo pier.

Keď to komorná zbadala, začala hovoriť ešte smelšie a štebotavejšie než predtým. Takto pokračovala ďalej:

— Ach, milostivá kňažná, a ako sa vraj radoval, keď dostal pozvánku na zajtrajší cisársky ples! Strojí sa vraj ukázať pred vami v celej svojej skvostnej a nádhernej sláve. Všetko iba kvôli vám, milostivá kňažná! Len kvôli vám!

— Kto sa chystá? Kam sa chystá? Kvôli komu? — opýtala sa Adelaida, ktorá sa pri posledných slovách komornej prebrala zo svojich myšlienok. Tie slová jej boli nepochopiteľné, lebo jej myseľ sa bavila na výslní krásnych želaní a nevnímala reči komornej.

— No, milostivá kňažná, ako hovorím, povestný gróf Rudolf sa chystá na zajtrajší ples kvôli vašej milosti…

— Ha, ha, ha! Rudolf! Povestný gróf! A kvôli mne! Ušetrite si reči, komorná, a ak neviete, ja na ten slávny ples ani nepôjdem!

A pri tých slovách sa zohýnala a so smiechom trhala bylinky a odkvitnuté kvietky.

Komornú celé toto správanie kňažnej zmiatlo, lebo sa zrazu cítila oklamaná. Kým sa pripravovala na nový príval slov a Adelaida trhala kvietky a bylinky, zašli obe až do lesíka na brehu Dunaja…

*

V cisárskom zámku sa konalo zasadnutie rady, na ktorom bol prítomný aj sám cisár so svojimi synmi. Medzi významnejšie osoby patrili grófi Engelschalk a Vilím, tí dvaja správcovia Svätoplukovej krajiny, čo sa po ich vyhnaní stali jeho najúhlavnejšími nepriateľmi.

— Moji verní! — takto otváral radu Ľudovít, veľmi slávny nemecký cisár.[15] — Všetci vidíme, ako začína silnieť ten náš područník, Svätopluk veľkomoravský. Tento nespokojenec sa už osmelil prijať aj kráľovský titul, a jeho krajina nám dnes-zajtra vypovie poslušnosť. My sme svojou cisárskou mocou pokorili aj Rastislava aj Mojmíra,[16] lebo ich úsilie sa nám zdalo byť nebezpečné. A hľa, čo nepodniká Svätopluk, kráčajúc v ich šľapajach! Naše vojská sú porazené, našich výborných, aj tu prítomných správcov zradne vyhnali z krajiny! Nuž teda, radcovia moji, vyjadrite svoj názor o spôsobe a čase ľsti, ktorú by sme mali použiť, aby sme pokorili tohto nášho nespokojného vazala!

Len čo skončil cisár reč, vztýčil sa pyšný a nahnevaný Engelschalk, usilujúc sa dôraznou a obšírnou rečou pohnúť cisára a celý snem k tomu, aby bez akéhokoľvek odkladania nemecké pluky zaplavili Svätoplukovu krajinu. Podľa jeho rady mala sa teraz celá nemecká ríša ozbrojiť a Svätopluk mal byť razom zvrhnutý z trónu.

Jeho reč podporoval gróf Vilím.

Lenže iný názor vyslovil Karolman, cisárov syn, ktorému zas pomáhal jeho brat Ľudovít.[17] Obaja princovia sa usilovali presvedčiť celú slávnu radu a priviesť ju k tomu, aby sa táto vec skoncovala pokojnou cestou a zmluvami. Zdalo sa im, že Svätoplukove pluky, ktoré okúsili slobodu a zvykli si na víťazstvo, boli by teraz nepremožiteľné. Predvídali aj to, že ak by sa teraz nepodarilo nad Svätoplukom zvíťaziť, Veľkomoravská ríša by sa azda navždy vyslobodila z područia nemeckých panovníkov.

Rokovalo sa dlho. Každá strana sa usilovala svoju mienku podoprieť dostatočnými dôvodmi. Lenže Engelschalk a Vilím boli muži oveľa výrečnejší a v štátnickom konaní oveľa prefíkanejší a skúsenejší, aby ich boli mohli mladí princovia prekonať. Vedeli, ako si celú radu aj cisára nakloniť na svoju stranu. Preto sa hneď aj uzavrelo, aby sa po celej ríši nazbieralo čo najviac vojska.

Týmto uzavretím sa rada skončila.

*

Cisár aj so svojím pisárom sa dlhou chodbou uberal do svojej komnaty. Tu mu však vstúpila do cesty Adelaida s komornou, vracajúc sa z raňajšej prechádzky.

— Ale, ale, vnučka moja, odkiaľ tak za rána? — opýtal sa jej cisár.

Adelaida sklonila pred svojím cisárskym starým otcom hlavu a milo odpovedala na otázku:

— Ach, slávny cisár, tam na pobreží tvojho Dunaja je tak voľno, tak slobodno, mne sa tam tak páči… Prechádzala som sa tade s komornou.

— Ale, moja milá Adelaida, čože ti je? Pozorujem ťa odnedávna a vidím, že si akási utrápená. Povedz, dobré dieťa, čo ti chýba?

— Milostivý cisár! — vmiešala sa do reči komorná, — kňažnú musí niečo bolieť, akýsi červ musí zožierať koreň jej blaha; našej milostivej kňažnej musí veľa, ach, preveľa chýbať, keď už ani na zajtrajší ples sa jej nechce!

Prv než by bol mohol cisár náležite zvážiť slová štebotavej komornej, pod hradom sa ozval dupot koní a štrngot mečov a ostrôh. Hore schodmi, ledva lapajúc dych, náhlil sa k cisárovi hradný strážca.

— Čo je? — opýtal sa cisár nedočkavo.

— Milostivý cisár! Prirazila družina z Nitry aj s kniežaťom Svätoplukom. Najponíženejšie prosím o ďalšie rozkazy!

Cisára to ohromilo. Iba napochytro odbavil obrneného hradného strážcu, ktorý tam stál ako stĺp, týmito slovami: — Priprav celé severné krídlo zámku, aby bolo o knieža a jeho družinu dobre postarané.

Ale táto neočakávaná zvesť hradného strážcu najväčšmi vzrušila Adelaidu. Kvitnúce ruže na jej lícach sa rozblčali v purpurové plamene, čierne oči sa zaiskrili, a šatôčka, obrúbená rýdzim zlatom, ktorú húžvala v alabastrových rukách, jej vypadla.

— Čo to hovoríte, komorná, že nepôjdem na ples! Milostivý cisár, nič mi nechýba.

Takto hovorila Adelaida a ani nepobadala, že cisár náhlivo odchádza, pohrúžený do iných myšlienok — a nepočúva ju. Nechala šatôčku na tehlovej dlážke a takmer v mdlobách odišla do svojej komnaty.

Komorná sa na toto všetko dívala s otvorenými ústami a zopnutými rukami, a ani hneď nevedela, čo si má o všetkom myslieť. Rozprávať sa nemala s kým. Zohla sa, dvihla šatôčku a ponáhľala sa za ostatnými.



[13] Adelaida, dcéra cisárskeho princa Karolmana a Ľudovítova vnučka — túto postavu ako aj celú svadbu Svätopluka s Adelaidou si Hurban vymyslel (iste aj kvôli mnohým čitateľkám Nitry).

[14] grófa Rudolfa… — V histórii z tohto obdobia sa spomína gróf Rudolf, Hurbanov Rudolf je iba literárna postava.

[15] Ľudovít, veľmi slávny nemecký cisár — Ľudovít zvaný Nemec (843 — 876), jeden z hlavných predstaviteľov expanzie bavorských feudálov proti Veľkej Morave.

[16] My sme svojou cisárskou mocou pokorili aj Rastislava aj Mojmíra — roku l846 Ľudovít Nemec po vpáde do Veľkej Moravy zbavil vlády Mojmíra a na kniežací stolec dosadil Rastislava, r. 870 vydal Rastislava Ľudovítovi Nemcovi jeho synovec Svätopluk.

[17] jeho brat Ľudovít — mladší brat Karolmana Ľudovít I.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.