Zlatý fond > Diela > Svadba kráľa veľkomoravského


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svadba kráľa veľkomoravského

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov



  • . . .
  • 7
  • 8
  • 9
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

8

Keď sa Bořivojovi vyslanci vrátili z Nitry na Vyšehrad, doniesli radostné správy a noviny. Rozprávali o veľkej náklonnosti nielen kráľa, ale aj celého národa k Čechom, čím nové nádeje a radostné výhľady do budúcnosti oživili srdce českého národa, ktorému sa znovu vyhrážali Nemci. Medzi ľudom sa rozprávalo, že vyslancov už v Nitre aj pokrstili, čo však bol dôsledok iba toho, že vyslanci sa veľmi pochvalne a priaznivo vyjadrovali o nitrianskom kresťanstve, porovnávajúc ho s nemeckým kresťanstvom.

Medzi Vyšehradom a Prahou stál vtedy na pobreží mohutnej Vltavy neveľký hostinec, čiže krčma. Schádzavali sa v ňom kniežací a rytierski zbrojnoši. Bývalo tu veľa ráz hlučno. Kto sa chcel dozvedieť niečo nové, poberal sa sem.

Jedného dňa po príchode vyslancov z Nitry zhromaždilo sa tu väčšie množstvo zbrojnošov a pospolitého ľudu, lebo sa túžili dozvedieť od tých, čo boli so svojimi pánmi v Nitre, niečo o cudzích krajoch.

— To je tam celkom inakší svet, ľudia moji, — rozprával jeden výrečný český junák, štrngajúci svojím širokým mečom, — tam je všetko inakšie. Ale to som sa najväčšmi čudoval, že som v ďalekej cudzine samých Čechov ponachodil! Vravím vám, samí Česi, akoby sa vo Vltave kúpali a po Krkonošiach na divých kancov poľovali. A prisahám na Perúna,[29] ani tie ich meče nie sú menšie, a počujte, ľudia drahí, to sú vám hrdinovia. Mali by sme veru čo robiť, keby sa tak pánu Svätoplukovi zachcelo po nemecky k nám vtrhnúť! No, ale neľakajte sa! Ha, ha, ha! Ba mne sa zdá, lenže nie sme tu sami… To by bolo! Ale čo! Poviem vám to! Mne sa vidí, že pôjdeme spolu na Nemcov…! Ha, ha, ha!

Jeho srdečný smiech sprevádzal štrngot meča. Potom schytil svoj plecháč a vlial do seba, čo v ňom ešte bolo: — No, hoci to nie je nitrianske víno, nalej ešte! — kričal na krčmára.

— A čo potom, Strojsa, — pýtal sa ho iný zbrojnoš, — tí nemeckí mnísi ti tiež nadbiehali s tou ich bláznivou nemčinou a s dreveným krížom?

— No, — odpovedal prvý, — to by som im neradil, ale tých tam ani nepotrebujú. Pravda, nemajú tam Svantovíta[30] ani Perúna, ale, ľudia moji, ten ich boh je tiež dobrý! Majú obetnicu, ale akú obetnicu! Ako naša vyšehradská Svantovítova! A tak vám spievajú, až sa Nitra ozýva. To by ste mali počuť, samé české piesne, a prisahám na Moranu,[31] ide im to lepšie ako nám, keď sa vraciame z poľovačky.

Tu sa však pred krčmou začali zbiehať deti a dospelí, robili krik a lomoz okolo šiatra, ktorý tu vyrástol za malú chvíľu. Pred šiatrom bolo neveľa vyvýšené miesto na spôsob rečniska, čiže kazateľnice, okrášlené veľkým krížom, na ktorom visel obraz Krista.

— Aha ho, zasa mních, no ten to zas dostane! Von sa, von!

Také hlasy sa ozývali v krčme a o chvíľu boli dubové stolce prázdne a plecháče poprevracané. Všetko sa hrnulo von k šiatru.

Nemecký mních v jednej ruke s krížom vystúpil na rečnisko a kázal zhromaždenému zástupu.

— Čo to vraví, čo to tára? — Začali sa ozývať hlasy, lebo nerozumeli mníchovej nemčine. — Haní bohov, nadáva na Svantovíta, rúha sa Perúnovi! Dolu s ním! — ozvalo sa inde.

Za okamih bol šiator roztrhaný, kazateľnica prevrátená: mnícha stŕčali a zauškovali, ba niekoľko pohanov ho malo medzi sebou a viedli ho k Vltave. A nebol by úbohý mních ušiel zvyčajnému osudu, utopeniu, keby sa nečakane pozornosť všetkých nebola obrátila na iné divadlo.

Skupina nitrianskych rytierov a odencov na čele s dôstojným Metodom cválala cestou na Vyšehrad. Zbrojnoši, najmä ten rozprávač z krčmy, dali sa z plného hrdla kričať: — Sláva Nitranom! Sláva Slovákom! Huráá! Huráá!

Celý zástup ich sprevádzal zvedavými očami, až kým neprišli na podzámok a nezmizli vo vyšehradských ohradách.

*

Hoci sa to rozumie samo sebou, predsa však musím pripomenúť, že po Metodovom príchode na Vyšehrad celá Praha nehovorila o ničom inom ako o ňom a o Svätoplukovi. V takýchto časoch, pravdaže, ľud sa zmieta vo večných pochybnostiach, kolíšuc medzi bázňou a nádejou. Každá nezvyčajná udalosť vzbudzuje pozornosť a aj rozličné povesti poletujú z úst do úst. A najmä český národ bol teraz taký zastrašený a jeho myseľ zmietali sem a ta všelijaké povesti, že nevedel, čoho sa držať. Hrozilo mu nemectvo aj kresťanstvo, a hoci cítil v sebe silu, nevedel, odkiaľ sa brániť. Z inej strany roznecovali jeho srdce všelijaké nádeje, lebo o Nemcobijcovi — tak volali Svätopluka — sa šírili ustavične priaznivé správy. Myseľ národa bola navnadená, pohnutá, rozjarená, ale neuspokojená. A jeho zvedavosť deň čo deň rástla a rozmáhala sa.

Metod medzitým blahodarne pôsobil na srdcia celého kniežacieho dvora. Ale tento slovanský apoštol sa neuspokojil s tým, že získal pre Krista Bořivoja a jeho dvor, zaumienil si, že sa pokúsi obmäkčiť aj srdce národa a osvietiť jeho myseľ.

Istého dňa na kniežací príkaz rozhlásili, že zajtra sa majú konať služby neznámemu bohu vo Svantovítovom chráme na Vyšehrade. Sotva sa začalo v ten ustanovený deň brieždiť, zástupy ľudí sa hrnuli k Vyšehradu. Celého zástupu sa zmocnila neskrotná zvedavosť a túžba po novostiach, takže čoskoro v chráme, čiže v chrámových predsieňach, nebolo miesta, lebo do vlastnej svätyne, v ktorej stála štvorhlavá Svantovítova socha zastrená v popredí osobitnou oponou, nemal okrem kňaza vykonávajúceho obrad nikto prístup. Pred oponou Svantovítovej svätyne stála murovaná, kameňom vykladaná a voľačo zvýšená obetnica na spôsob kresťanských oltárov.

Keď už boli všetky predsiene zaplnené, vošla dovnútra celá Bořivojova rodina aj s vojvodcami a českými rytiermi. Tisíce ľudí tu bolo prítomných, a predsa akoby tu nebol nikto, ticho a pokoj zostávali nenarušené. Iba čo napínanie hláv spôsobovalo slabý šuchot.

V takomto očakávaní, čo sa má diať, napätá zvedavosť sa rýchlo premenila na úžas a zmeravenie, keď sa zjavil nábožný Metod. Predstúpil pred obetnicu, a celý zástup sa zahľadel na jeho dôstojnú postavu. Vysoký vzrast, strieborné, zošedivené vlasy splývajúce na plecia, tvár aj vo svojej starobe krásna, vyjadrujúca mier a večný pokoj… tieto vnútorné vlastnosti dojali všetok ľud. Dojem zvyšovalo ešte dlhé rúcho.

— Kvôli neznámemu bohu, — začal Metod plný svätého nadšenia, — zišli ste sa tu, udatní Česi, šľachetné ratolesti, znamenití potomci Čecha a Sama![32] A ten vám neznámy boh posiela ma k vám, aby som vám zvestoval jeho vďačnú pravdu!

Ten boh stvoril nebo a zem a všetko živé pod slnkom: on nám daroval dušu aj telo. A tak k vám prichádzam na rozkaz tohto všemohúceho boha.

Neprichádzam preto, aby som rúcal a lámal vašich strieborných a zlatých, drevených a medených bohov, ktorých chránite slovom a mečom. Ale akože to, vy sami si musíte brániť vašich bohov? Aké veľké šťastie pre vás, že ste takí mocní, keď vás ten neznámy boh obdaril takou veľkou silou, že môžete brániť svojich bohov. Ale čo bude potom, ak padnete? Kto vás potom bude chrániť, keď vaši bohovia sú takí slabí, že vás potrebujú na svoju obranu?

Poznám boha, ktorého vy nepoznáte, a ten boh nepotrebuje obranu, ale chráni tých, čo v neho uverili. Ten boh má v moci tento svet, ktorý sám stvoril, on ho môže zatratiť, ale je taký dokonalý vo svojej dobrote a milosrdnosti, že ho len chce časne a večne spasiť. Tento boh, ktorého vy nepoznáte, pozná vás a hľadí na vás z jasných a hrmiacich nebies, vidí vás v búrke aj v pokoji.

Od neho máte to zlato, striebro, tú meď a to drevo, z ktorých staviate a lejete svojich bohov. Váš boh je pominuteľný, lebo hnije a hrdzavie, ale ten boh, skrze ktorého je všetko, je večný, večne mocný, večne slávny, večne blahoslavený!

Ľudia, on chce mať aj večne, večne blahoslavených; preto poslal na tento svet syna svojho, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný.

Ach, život večný! Táto nekonečnosť života, toto nekonečné a nezmerateľné more večného života, toto slnce nikdy nezapadajúcej slávy zablysne sa a otvorí človeku, keď vyputuje z tohto tmavého údolia, kde nie je nič slávne, nič trvanlivé, nič večné, všetko hynie a stráca sa.

Táto večnosť života a slávy je pripravená aj pre vás, ak uveríte v tohto jediného boha, syna jeho Ježiša Krista a Ducha svätého, večného utešiteľa.

Nuž, pripravujte svoje srdcia, otvorte svoju myseľ pravde, odovzdajte sa do moci a riadenia toho všemohúceho boha!

Všetko je slabé, mocný je iba on, všetko hynie, len on trvá večne, on môže všetko podvrátiť, iba jeho nemôže nikto skaziť, všetko je temné, iba on je slávny, nič nie je dokonalé, iba on jediný, ten otec nás všetkých je dokonalý.

Ľudia, veľa je blahoslavenstva, z ktorého dostávajú veriaci v Krista. No bieda nad všetky biedy, hrôzy a večné biedy čakajú na neveriacich a dobrovoľne blúdiacich. Och, ľudia, poznajte pravého boha — vráťte sa k nemu, ako, hľa, tu pred tvárou celého ľudu a v lesku božieho svetla robí váš slávny knieža!

Táto kázeň, ktorú mal Metod k českému národu, nebola vypracovaná podľa kazateľských pravidiel, ale predniesol ju nábožne horlivým duchom, a preto mala veľký účinok. Lebo nikdy nepočuli títo českí pohania tak zreteľne hovoriť o bohu, a hoci im mnohé zostalo záhadou, predsa ich celá táto reč prenikla. Hneď, ako Metod skončil reč, predstúpil pred neho s celým svojím dvorom Bořivoj, a Metod najprv pokrstil jeho, potom ostatných domácich, vojvodcov a popredných radcov a rytierov. Každý bez výnimky, prv než vylial na nich prameň svätého krstu, riekol asi v tomto zmysle:

— Priznávam sa k jedinému bohu, ktorý stvoril moje telo a dušu a môže ju večne spasiť! Zriekam sa modly štvorhlavého Svantovíta a všetkých bohov vytvorených ľudskou rukou. Verím v jediného boha Stvoriteľa, v jeho syna Vykupiteľa a v Ducha svätého posvätiteľa!

Metod, vylievajúc na nich krst svätý, hovoril asi v tomto zmysle:

— Krstím ťa, syn boží, v mene boha Otca, Syna i Ducha svätého, v ktorého si uveril! Sláva buď bohu na výsostiach! Hospodine, pomiluj ny![33]

Zástupy sa dívali s úžasom na toto slávne Metodovo krstenie. Mnohí potom našli zaľúbenie v Kristovi, takže sa ich v ten deň veľmi veľa pokrstilo.

Požehnaný bol príchod tohto slovanského apoštola k Čechom. Neskôr vysvätil mnoho kňazov, vystaval niekoľko chrámov, ako na Vyšehrade, v Litomyšli, na ľavej strane Hradca atď.[34] a posvätil ich sv. Klimentovi.

Od tých čias sa v Čechách rozmáhalo kresťanstvo, ktoré stovky a tisíce nemeckých mníchov s Karolom a Ľudovítom, mocnými cisármi, nemohli ani v najmenšom kútiku tejto krajiny rozšíriť.

Hoci sa Metod skoro po Bořivojom krste odobral z Čiech, neprestal potom až do svojej smrti aj s bratom Cyrilom pôsobiť na tento národ. A až teraz sa dozvedáme, ba s istotou presviedčame, že chrám sv. Klimenta v Litomyšli vysvätili títo dvaja bratia.



[29] prisahám na Perúna — Perún, boh hromu a blesku, uctievaný ako najvyšší boh Slovanov, Lotyšov, Litovcov a starých Prusov.

[30] nemajú tam Svantovíta — podľa stredovekých nemeckých kronikárov štvorhlavý slovanský boh prírodnej plodivej sily, darca úrody, bojovný a mocný víťaz, boh bohov. Mal chrám v Arkone na Rujane.

[31] prisahám na Moranu — personifikácia smrti v Rukopise královédvorskom; Morena

[32] znamenití potomci Čecha a Sama… — Podľa Kosmovej kroniky je Čech praotec českého národa (české kmene sídlili v strednom Polabí okolo hory Říp najneskôr v 5. — 6. stor.). Samo zjednotil slovanské kmene proti Avarom a vytvoril kmeňový zväz (r. 623), prvú triednu spoločnosť na našom území.

[33] Hospodine, pomiluj ny! — Pieseň veľkomoravského pôvodu z prelomu 10. a 11. stor. Prvý verš zaznačil Kosmov pokračovateľ r. 1249. Obsahuje prosby za mier a blahobyt. Spievala sa v kostoloch ako vojnová, ďakovná i oslavná pieseň.

[34] vystaval niekoľko chrámov, ako na Vyšehrade, Litomyšli, na ľavej strane Hradca… — Podľa Kristiánovej legendy z 10. stor., keď Metod pokrstil Bořivoja, dal mu kňaza Kaicha. Toho Bořivoj usadil na hrade, ktorý sa volá Hradec; myslí sa přemyslovský Levý Hradec pri Prahe. O Vyšehrade a Litomyšli niet doteraz presnejších správ.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.