ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adelaida nespala celú noc. Včerajšia udalosť spretŕhala všetky jej sny. Myslela iba na Svätopluka a jeho vraha. Srdce mala nepokojné.

Ráno vstala bledá. Pozrela do zrkadla a zľakla sa veľkej zmeny vo svojej tvári. Dnes mal s ňou Svätopluk rokovať o dôležitých svadobných veciach, lebo veľkí tohto sveta pri manželstvách kladú svoju lásku a náklonnosť na posledné miesto. Ani Svätopluk nepožiadal ešte sám Adelaidu o ruku.

Adelaide začalo byť teraz tak úzko, že nevedela, kam by sa mala podieť. Pri pomyslení na toho svojho anjela, na Svätopluka, sa bála, lebo včerajšia udalosť sa jej zračila v hroznej podobe. Domnievala sa, že Svätopluk bude teraz podozrievať celý dvor. A čo si mala myslieť o sobáši? Sobáš jej otváral bránu do nekonečnej blaženosti, ale práve preto sa jej to zdalo nemožné. Ako purpurový, horiaci, ale už-už hasnúci lúč zapadajúceho slnka očarúva obrazotvornosť človeka, no valiaca sa chmára hrozí ho pripraviť o pokoj duše, tak i nastávajúci sobáš rozpaľuje Adelaidinu dušu horúcimi zábleskmi, lenže mrak neistoty zastiera tento obraz v jej myli.

Dlho čakala Adelaida na Svätoplukovu návštevu. Nevedela si nájsť miesto — zo desať a desať ráz menila polohu, stále si ináč premýšľala, ako očakávať milenca. Napokon sa na chodbe ozval krok sprevádzaný štrnganím ostrôh. Strhla sa a všetka krv sa jej nahrnula do tváre. Nepokojne vstala a začala sa prechádzať po komnate, potom hodila na stolík hodvábnu šatôčku, no znovu si sadla a sklonila hlavu do rúk. Ostrohy sa blížili vždy bližšie a bližšie… tichý úsmev sa jej usadil na perách, vstala, podišla k obloku a uprela zrak na dunajskú vodu.

S nezdvorilým hurtom sa roztvorili dvere a Adelaidinu myseľ zastrelo žalostné tušenie, že to neprichádza jej anjel. Obzrie sa a vidí divú tvár zúfalého grófa Rudolfa. Celá sa triasla od ľaku; žilami sa jej rozprúdil studený mráz a horúci oheň.

— Ach, to ste vy, pán gróf? — na viac sa nezmohla. Tento rozorvaný zúfalec sa na to hneď zaškľabil.

— Akože, akože, milostivá kňažná? Nazdali ste sa, že sa dočkáte kohosi iného? Ha, ha! Ako tá prekliata nádej klame! Hej, aj mňa chce oklamať. Preto prichádzam, aby som nadobudol istotu, či naozaj aj mňa zamýšľa oklamať. Kňažná nebeská! — zrazu sa vrhol k Adelaidiným nohám. — Vyslyšte moje srdce, pripusťte k sebe tieto moje horúce slzy, anjel môjho života, dôveruj mojej láske! Na týchto pleciach ťa prenesiem cez búrky a blesky! Korím sa tu pred tebou, kňažná, zostanem tu večne primrazený, ak ma z tejto studenej dlážky nezdvihne sľúbené slovo tvojej milosti! Miluj ma, božská Adelaida!

Adelaida bola celá bez seba, toľko si však uvedomovala, že tento šialenec, akých bolo vtedy medzi nemeckými rytiermi veľa, je v nebezpečnom duševnom rozpoložení. Hlava mu horela, pobúrená krv kypela.

— Vstaňte, milý gróf, — povedala mu po chvíli, — neponižujte sa pred slabou devou. — A skloniac sa k nemu, chcela ho dvihnúť zo zeme.

Adelaidine slová razom skrotili jeho divosť, náhle sa cítil prenesený do ríše blaženosti. Gróf sa vztýčil, keď sa kňažná k nemu skláňala, a tak sa stalo, že sa jeho pery dotkli Adelaidinho čela a z úst mu ulietol plamenný bozk.

To bolo Adelaidino nešťastie. Tento tichý baránok niesol vinu času a okolností. Práve keď sa to stalo, v dokorán otvorených dverách zastal Svätopluk.

Rudolf ako šialenec, ktorý sa dotkol čaše blaženosti, znovu sa rozzúril a zvolal chrapľavým hlasom: — Ach, ty pes slovanský! — a vyrútil sa z komnaty. Adelaida bola teraz najnešťastnejším stvorením na svete. Sieň sa s ňou krútila, srdce jej neznesiteľne tĺklo, tvár jej horela hanbou a bázňou, všetko nešťastie sa na ňu vyrútilo, a nijaká útecha jej nesvitla na cestu života.

Svätopluk nevedel, čo je láska. Jedinou hviezdou jeho života bola láska k národu, tá mu osvetľovala priepasti aj trhliny, nad ktorými sa vznášal, aj výsosť závratnej slávy, ku ktorej túžil povzniesť seba aj národ. Zdá sa, akoby nič nebol zbadal, alebo si to ako hrdina nevšimol, lebo so slovenskou úprimnosťou pristúpil k Adelaide a riekol jej tichými slovami:

— Drahá kňažná, som prihotovený na cestu. Prichádzam, aby som sa dozvedel, či je vašou vôľou stať sa mojou manželkou.

Tieto chladné slová uviedli Adelaidu ešte do väčšieho pomykova a pochybností. Chcela čosi povedať, ale slzy, čo jej tiekli po lícach, rozvlnené prsia a nekonečne stiesnené srdce jej v tom načisto zabránili. Potom, keď sa jej vnútro upokojilo, Adelaida prosila Svätopluka, aby včerajšie aj dnešné udalosti pripísal iba Rudolfovej šialenosti.

— Poznám, drahá kňažná, dobre poznám povahu vašich rytierov. Neznepokojujte si pre túto vec svoju myseľ, — tak tíšil Svätopluk Adelaidu, keď videl, čo ju pripravuje o pokoj.

Adelaida dlho váhala — ako všetky Nemky — vyjaviť Svätoplukovi svoje myšlienky, ale Svätopluk mal sa k nej medzitým vždy slovenskejšie. Napokon horúcimi slovami prejavila mu svoju lásku, ktorú Svätopluk nemohol opätovať.

— Zbohom, kňažná, uvidíme sa, až urobím náležité prípravy na svadbu, — to boli posledné Svätoplukove slová. Potom odišiel.

Pred zámkom stoja slovenskí odenci. Svätopluka vyprevádza sám cisár aj so svojimi synmi. A o chvíľu už iba veže Rezna pozdravujú cválajúcu nitriansku družinu.

Ale kto tam stojí na zámockej veži? Trepoce sa biela šatôčka… to Adelaida hľadí za Svätoplukom. A keď na obzore zmizol posledný obláčik prachu, zmizla aj šatôčka aj Adelaida zo zámockej veže.