Zlatý fond > Diela > Svadba kráľa veľkomoravského


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svadba kráľa veľkomoravského

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov



  • . . .
  • 8
  • 9
  • 10
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

9

Dobrý čitateľ a láskavá čitateľka, nezabudli ste medzi týmito rozprávkami na toho zúfalého nešťastníka, čo ušiel do hôr, na grófa Rudolfa? Ach, na toho som takmer aj sám zabudol. Pozrime teda, čo robí.

Na reznianskom hrade, v tesnej komôrke, sedí muž stredného veku. Rozpustené, strapaté vlasy mu padajú do očí, šaty má síce čisté a skvostné, ale ledabolo na sebe nahádzané. Zapálené oči, zamračené čelo a akási spurnosť z celej jeho tváre naznačujú, aký je to asi človek.

Klobúk leží pod dubovým stolom, na posteli je namiesto mäkkých perín mach, plechová kanvica, čo stojí na stole, je naplnená vodou; muž sedí na brezovom klátiku. Keď bol o voľačom dôležitom porozmýšľal, vstal, podišiel k železným dverám a začal nimi z celej sily triasť a lomcovať. Ale dvere sa ani nehli. Hrozne zaškrípal zubmi, vpadnuté oči mu vyskočili navrch, akoby sa naraz chceli vyslobodiť zo svojich jamôk. Niekoľko ráz sa prešiel po svojej komore. Nič iné mu neprišlo na um. Chytil kanvicu, vylial z nej vodu po komore a začal ňou tĺcť do steny tak silno, že za chvíľu v nej vybil hlbokú dieru. A začal sa v duchu tešiť. Vtom však zaštrkotal vo dverách kľúč a on videl, že k nemu prichádza strážca. Zmraštil obočie, položil kanvicu na stôl a zvalil sa na svoje machové lôžko.

Vošiel žalárnik a po jeho boku si zastal cisársky pisár, ktorý väzňovi zvýšeným hlasom prečítal takýto rozsudok:

— Vášmu väzeniu je koniec, avšak prísne sa vám ukladá, aby ste ihneď opustili Rezno a nikdy sa doň nevracali, ak nechcete znovu padnúť do rúk súdu. Dáva sa vám na vedomie, že túto milosť vám vymohla milostivá kňažná Adelaida.

Vyziabnutého a preblednutého väzňa tieto slová rozohnili. Zrazu v jeho prevrátenej hlave ožili všetky nádeje. Spod dubového stola schytil klobúk, čo sa tam váľal, a utekajúc na koniec chodby, chrčal: — Dve strely netrafili cieľ, ale prisahám, tretia trafí. — S tým aj zmizol. Či viete, kto to bol?

Cisárski poľovníci chytili v horách grófa Rudolfa a priviedli ho pred cisára. Mali ho prísne súdiť za jeho skutky, lebo sa mu dokázalo, že on strieľal na Svätopluka. Ale dnes bol šťastný deň, všetko na hrade sa muselo radovať. Adelaida ešte nikdy nebola taká veselá, ani jej otec, ba ani sám cisár — ako práve dnes. Iba uväznený gróf smútil. Preto prosila zaňho Adelaida — a tak teraz tohto zúfalca prepustili.

Bol to deň, keď očakávali Svätopluka. Pozajtra mal byť sobáš. Už boli v Rezne aj biskupi, ktorí mali odbavovať sobášnu slávnosť. Každý zbrojnoš bol oblečený v čistom striebre a zlate a rytieri sa tešili na svadobný „Saus und Braus“.

Pri obloku stála Adelaida. Srdce jej horelo, myseľ svietila a toto jej nádejné položenie vynášalo jej vnútro na najvyšší stupeň blaha. Pohľad jej zalietal v tú stranu, kde vyhasol posledný lúč, čo sa odrazil od prilbíc Svätoplukovej družiny. A o malú chvíľu zbadala na konci cesty, strácajúcej sa v diaľke, dvíhať sa obláčik, v ktorom sa znovu ligotala prilbica. Potešila sa a odišla od obloka. Vzrušená nebeskou radosťou prechádzala sa po komnate.

Ale ako opísať, čo cíti milenka, keď sa blíži jej vrúcne očakávaný milenec? Povedzte nám to vy, milostivé panie, aké sú, aké to boli city, čo prúdili vo vašej hrudi, keď ste vo svadobný deň čakali na svojho milého, na ženícha? Vaša hruď sa vlnila, nepokojne burácajúce srdce horelo, clivou blaženosťou tiesnená myseľ sa upokojovala najsladšími nádejami, slovom, pretekala čaša nekonečného blaha.

Ale čo vtedy cítila Adelaida, horiaca láskou, živým a vznešeným citom k Svätoplukovi? Povedzte si to samy, vy, panie, a vy, páni, ja zostanem pri tom, čo som povedal.

Po zámockej dlažbe štrngali ostrohy a rinčal hrmotný meč. Pre Adelaidu to bola nebeská hudba. Ale o chvíľu zas stíchla v náprotivnom hradnom krídle, kde mal svoje sídlo cisár. Nebeská hudba stíchla, aby sa začala iná, pre Adelaidu najstrašnejšia.

Na tamtej strane sa totiž razom strhol hrozný krik, zdesaťnásobený hrmotom a šramotom ostrôh, mečov a rytierskych krokov. A z tohto hrmotu sa ozývalo Ľudovítovo strašné kliatie a nadávanie. Zrazu sa dvere rozleteli dokorán a strapatý cisár so synmi aj s niektorými radcami zastal v nich a kričal z plného hrdla:

— Tu to povedz, tu, pes slovenský, tu povedz tie zradné slová toho môjho satrapu,[35] tu, do tváre tohto tichého baránka!

Pravou rukou držal za plece pevného, urasteného, asi tridsaťročného slovenského rytiera, ktorý, urazený týmto nečakaným pohanením, vytrhol sa mu z ruky a krátko, ale dôrazne odpovedal:

— Som vyslancom môjho kráľa, prečo nakladáš so mnou zle, nemecký cisár? Na našom dvore je právo vyslancov sväté a nedotknuteľné. A ja musím na tvojom dvore znášať pohanu?

Potom sa Svätoplukov vyslanec obrátil k vystrašenej a prekvapenej Adelaide a takto pokračoval:

— Milostivá kňažná! Prinášam vám od Svätopluka, môjho kráľa a pána, posledné požehnanie. Hoci si to so sobášom inak rozmyslel, aj tak vám posiela svoje blahoželanie, svoje blažené a vrúcne požehnanie v presvedčení, že vy mu tento krok, o ktorom rozhodli vyššie osudy, odpustíte! A tebe slávny cisár, oznamujem, že som a vo mne aj môj kráľ pohanený. Ak z toho vzíde vojna, Nemci, aj môj meč zakúsite v poli!

Potom ľavou rukou udrel o tylec[36] svojho meča, ktorý hrmotne zaštrkotal, pravicou si založil na hlavu prilbicu. Po dlhých zámockých ambitoch a chodbách hrmeli ťažké rytierske kroky a ohlášal sa štrngot meča a ostrôh. O malú chvíľu konské podkovy sa iskrili na zámockých dlažbách a na reznianskych uliciach.

Ťažko by bol tento rázny slovenský vyslanec unikol nemeckej pomste, keby celú pozornosť a celú horlivosť nebola na seba obrátila Adelaida.

Táto správa otriasla Adelaidinu dušu od základov, takže nikdy viac neprišla k sebe. Ako keď divá víchrica vyvalí aj storočný dub aj jemné fialky, a môže sa potom premeniť hoci na zafír, nikdy viac neoživí skleslú silu života. Tak ani Adelaide nemohla nijaká radosť a rozkoš sveta vrátiť to, čo jediné jej táto hrozná chvíľa vyrvala.

Jej mdloba nebola obyčajnou mdlobou. Jej duša akoby rozorvaná napoly cítila sa rozdielne. A medzi touto trhlinou života videla jej myseľ Svätopluka. Zdalo sa jej, že ju kladú do hrobu a Svätopluk nad ňou kvíli. Iba blažený sen nastúpil cestu v jej mysli, lebo skutočný život v jej žilách omráčila prudká sila. No lekárska pomoc ju vytrhla z tejto blaženosti a ona si uvedomila svoje nešťastie, prebrala sa do skutočného života. Lenže ďalej sa nedalo. Všetka pomoc bola takpovediac iba pomoc. Nebolo mesta ani miesta, kde by neboli vyhľadávali lekárov, ale nič nepomáhalo.

Adelaida žila v sebe. Niekedy sa usmievala, niekedy aj dačo hovorila, ale všetko sa to iba ponášalo na blažené sny. Ako keď odkvitajúca ruža smutno pozerá na svoje pŕchnúce lupene, tak aj Adelaida pokojne hľadela — niekedy aj so smiechom — na svoju vädnúcu krásu, na hasnúci lesk svojho života. Bočila od spoločnosti, a keď ju na to nútili, neprotivila sa, lež celý jej život podobal sa hrobu, čo akokoľvek ovenčený, predsa si zachováva svoju smutnú podobu.

Ustanovili skvostný ples, na ktorom sa mala zísť celá nemecká sláva. Sama Adelaida ho ustanovila do tej siene, v ktorej sa s ňou naposledy prechádzal Svätopluk. Keď však nadišla hodina, nechcela ísť. Keď ju prehovorili, predsa vstúpila do bohatej a nádhernej siene, a bubny a trúbky ozvali sa na jej počesť. Vítali ju hlasné výkriky, lenže táto sláva a vrava neprenikli cez jej zádumčivosť. Keď sa priblížila k stĺpu, do ktorého vrazila strela namierená na Svätopluka, zastala pri ňom a zaliali ju horúce slzy. To bol posledný prameň v jej očiach, lebo nikto ju viac nevidel žialiť.

— Tu je skrytý hrob Svätoplukovej lásky k Adelaide! — vyriekla napokon. Potom nedbajúc na nič, vyšla zo siene, nechajúc tam celú plesajúcu spoločnosť.

Ale nechajme na chvíľu smutnú, nešťastnú Adelaidu, obeť okolností a osudov národov, a pozrime na nemeckú ríšu.

*

Po celom Ľudovítovom kráľovstve sa s hrmotom a hlukom zbieralo vojsko. Šíky a pluky sa stavali zo severu a z juhu, z východu a západu. Konečne mala byť Veľká Morava vyvrátená. Ešte nikdy sa Ľudovít nechystal do boja s takou mocou a silou. Mnísi a vojnoví nahuckávači sa usilovali vzbudiť v celom nemeckom národe také nepriateľstvo a hnev, aké sa roznietilo pre Svätopluka hrozným blkotom v celej cisárskej rodine. A preto sa zmocnila národná hrdosť všetkých nemeckých sŕdc, takže aj ten najbezvýznamnejší človiečik zahorel túžbou pomstiť sa Slovákom…

Ba aj lúpežní rytieri a lotri, čo bujdošili v horách, šli pod cisárske zástavy. Hlavnú správu nad celým vojskom si ponechal sám cisár: a každý vojak plesal od radosti, lebo bola známa sláva Ľudovítovej hrdinskosti. O niekoľko mesiacov už boli nemecké vojská pod vejúcimi koruhvami v Devíne, Magdeburgu i v Rezne.[37]

Dlhou, veľkou a strašnou Hercynskou horou[38] uberala sa posledná zberba, čo vyzerala tak, akoby sa vytiahla z horských dúpät a jaskýň. Slnce sa už schyľovalo na západ, no mesto bolo ešte dosť ďaleko. Bez dákeho poriadku tu šlo asi osemdesiat strašne vyzerajúcich rytierov, všelijak poobliekaných, no výborne, ba priam skvelo ozbrojených. Ich vodca sa im vyrovnal vo všetkom.

Zrazu sa z doliny ozvali lahodné a príjemné hlasy. Vodca rozkázal rozložiť stany a sám vyšiel, aby sa presvedčil, či tu niekde nebude ľudská skrýša, v ktorej by aspoň pre seba našiel pohodlný nocľah. Našiel kláštor, osamotené sídlo duší, čo ušli zo života.

K jeho sluchu donášalo príjemný hlas nábožných piesní, a zdalo sa mu, že anjelský hlas, ktorý vynikal nad všetky ostatné, je mu povedomý a známy, že ho už dakde musel počuť. Obzeral sa, rád by sa bol na niečo opýtal, ale okolo chmúrnych kláštorných múrov boli iba kriaky a stromy. Po chvíli spev ustal, predstavená rozpustila mníšky, každú do svojej cely.

Už aj slnko zapadlo, iba jeho posledný dohorievajúci lúč sa naostatok oprel do obloka jednej cely, v ktorom sa zjavila preblednutá, smutná mníška. Umierajúci slnečný záblesk bledožltým bozkom zafarbil jej tvár. Rytier ju mohol dobre vidieť. Keď však ona zbadala rytiera, odstúpila od obloka. A rytier ako omráčený hromom len-len že neklesol. Kolená sa pod ním triasli, no pozbieral poslednú silu, a keď sa už zvečerilo, pobral sa do táboriska.

Noc sa prestrela po pustej, rozľahlej Hercynskej hore. Celý kláštor sa už ponoril do sladkého spánku, iba ten jeden oblôčik zjasňuje slabá lampa. Pred krížom Spasiteľa, na mäkkom čiernom podstavci, kľačí so zbožnou mysľou tá mladá mníška a modlí sa. Vo vrúcnej modlitbe zotrváva do polnoci.

A za koho sa modlí? Či vari za cisára, čo ide proti Slovanom? Alebo za rytierske Nemecko, ktoré si brúsi oceľ na Svätopluka?

Oj, nie! Ten nábožno-anjelský spev, čo očaril neznámeho rytiera, i táto vrúcna modlitba, aj tieto usedavé vzdychy sú obeťou nábožného srdca nešťastnej Adelaidy, ktorá sa modlí k bohu za Svätopluka. Vyvolila si tichý kláštor, v ktorom by dožila ostávajúce hodiny svojho hasnúceho života v myšlienkach na boha a snívaní o Svätoplukovi.

Tým neznámym rytierom bol gróf Rudolf, ktorý, túlajúc sa horami, pozbieral všelijakú zberbu povaľačov a lúpežníkov, a teraz sa poberá pod cisárske zástavy proti Svätoplukovi.



[35] satrapa — správca provincie, miestodržiteľ v starovekej Perzskej ríši

[36] tylec — (hist.) zadná strana, chrbát meča, noža, ostrého predmetu

[37] v Devíne, Magdeburgu i v Rezne — Devín, hradisko Dowina, sa po prvý raz spomína vo Fuldských análoch r. 864; dôležitý strategický bod na sútoku Dunaja a Moravy. Pod jeho skalami Svätoplukovo vojsko potopilo franskú flotilu. Magdeburg — mesto v Sasku.

[38] strašnou Hercýnskou horou… — U antických spisovateľov súborný názov pre zalesnené a málo prístupné hory v strednej Európe, lesnaté pohorie bez bližšieho označenia na východ od Rýna (Hercynia silva).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.