Zlatý fond > Diela > Svadba kráľa veľkomoravského


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svadba kráľa veľkomoravského

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov



  • . . .
  • 6
  • 7
  • 8
  • . . .  spolu 10 kapitol
  • Zmenšiť
 

7

Poďme však už k Svätoplukovi, nazrime do Nitry, kde ho uvidíme aj s jeho národom.

Tá zvesť, že Svätopluk sa zamýšľa zosobášiť s nemeckou kňažnou,[27] nemilo sa dotkla väčšej a poprednejšej časti slovenského národa. Istotne všetci tí, čo vedeli predvídať následky tohto kroku, báli sa budúcnosti, lebo už dobre poznali spolky s Nemcami. Svätopluk rátal medzi svojich radcov, rytierov a občanov hlavy zošedivené v bojoch a zostarnuté v radách. Boli to živí svedkovia histórie Veľkomoravskej ríše, ktorá sa v takom krátkom čase povzniesla na taký stupeň slávy a vážnosti. I ich pomocou sa preslávili Svätoplukovi predchodcovia, s ich pomocou sa aj Svätopluk povzniesol tak vysoko. A muselo sa to dotknúť ich srdca, keď videli, že ich kráľ, len čo sa oslobodil z nemeckých krážov, už upadá do nových a strháva za sebou celú ríšu.

V Nitre sa medzitým šírili o kráľovej svadbe rozličné a odporujúce si správy. Hoci sa spočiatku napospol hovorilo, že kňažná z Ľudovítovho dvora je budúcou veľkomoravskou kráľovnou, od tých čias, čo boli u Svätopluka Bořivojovi vyslanci, rozprávali podaktorí s istotou, že manželkou veľkomoravského kráľa má byť česká kňažná, pretože ešte nijakých vyslancov nezdržali v Nitre tak dlho a v toľkej nádhere ako týchto.

Sám Svätopluk od tých čias, čo prišiel z Rezna, správal sa celkom zvláštne. Nepochybovalo sa o tom, že robí prípravy na slávnosti, hoci sa nikomu okrem Metoda nezdôveril, že sú to svadobné prípravy.

Takéto tajomné a nedôverčivé správanie sa Svätopluka nemohli ľahostajne znášať práve v týchto časoch jeho prední a hlavní radcovia. I začali sa spoločne radiť, ako by mohli predniesť svoje úmysly kráľovi a ako by ho mali, ak sa zamýšľa zasnúbiť s nemeckou kňažnou, upozorniť na tento nebezpečný krok. Zavolali si preto medzi seba kráľovského dôverníka, slovanského biskupa a apoštola Metoda,[28] ktorému kládli na srdce, aby Svätopluka presvedčil o ich úmysloch a ak bude môcť, aby ho odviedol od tohto nebezpečného predsavzatia. Metod, ktorý zahorel láskou k slovenskému národu, prisľúbil, že sa všemožne pousiluje, aby sa Svätopluk nezaplietol do týchto osídiel.

— Dlho na teba čakám, otče, — hovoril Svätopluk Metodovi, keď vstúpil do jeho siene, lebo sa zdržal v rade Svätoplukových vladykov a radcov a premeškal zvyčajnú hodinu.

— Milostivý kráľ môj, dôležité veci ma zdržali, — ospravedlňoval sa vážny, šedinami pokrytý Metod.

— Ale, ale, dôležité veci! Azda nie sú tie veci, o ktorých sa s tebou ja zhováram dosť dôležité? — hovoril kráľ, dávajúc dosť zreteľne najavo, že zádumčivosť a namrzenosť, ktorá sa čoraz väčšmi zmocňovala jeho ducha odvtedy, čo sa vrátil z Rezna, dosiahla už vysoký stupeň. Lebo určite nemal vo zvyku tak nešetrne sa zhovárať s Metodom, ktorého nazýval otcom. Metod však bol vždy duchaprítomný človek, a hoci miernej mysle, nepoznal strach. Prešiel nejednou školou trpkých osudov, a preto aj v túto chvíľu zostal sám sebou, a keď prevzal reč, takto začal dôrazne hovoriť:

— Škoda, škoda, veľký kráľ môj, pre teba a pre tvoju ríšu, že nepripúšťaš k sebe pozhovárať sa tých, ktorí majú s tebou rokovať o veciach, čo sú po tých, o ktorých ja hovorievam, istotne najdôležitejšie. Pre toto tvoje chladné správanie sa k podporám tvojho trónu obrátili sa na mňa, a ja idem práve teraz z ich porady, kde sme premýšľali o tvojom blahu aj o blahu Veľkomoravskej ríše, teda o veľmi vážnych veciach.

— Viem, viem, že Slováci a Moravania nie sú so mnou spokojní odvtedy, čo som sa vrátil z Rezna a dostali sa im do uší chýry o mojej svadbe. Ale viem, oj, dobre viem, kde je prameň tej podozrievavosti, dobre viem, a dennodenne preklínam svoj hriešny skutok, ktorým som sprznil svoju slávu naveky — to, že som zahubil veľkého Rastislava…

— Ale, otče, — pokračoval rozohnený Svätopluk, — tu pred tvárou živého boha ti prisahám, že jediným cieľom môjho života je dobro Veľkej Moravy. Všetko moje úsilie sa obracia k tomuto slovenskému plemenu. A že som sa rozhodol zasnúbiť s nemeckou kňažnou, a tak vykonať násilie proti samému sebe, aj to vychádza z tohto svätého predsavzatia, a práve zato ma podozrievajú Slováci! Otec Metod, ja viem, čo som dlžen svojmu ľudu. Sám som pripravil tento ľud o veľkého, múdreho, mocného a slávneho kráľa. Ja sám, sám, samojediný chcem tomuto svojmu ľudu nahradiť stratu. Prudkou vášňou a ctižiadosťou som poškvrnil svoju slávu, sám ju chcem znovu obmyť svojou silou a vlastným pričinením. Ale pravda, pravda, moje srdce nevidí nikto z ľudí! Ach…

Bolesť srdca mu pretrhla reč, na čelo mu vysadli kropaje studeného potu. Nastala hrobová tichosť. Metod vedel oceniť dôležitosť tejto tichosti — mlčal aj on.

— No uznaj, otče, či môžem konať ináč, ak chcem pre uspokojenie svojej duše dosiahnuť ciele? Kto nepozná veľkú silu nášho nepriateľa? A akože ho pokorím svojím rozjatreným a hlboko pokoreným národom? Či nie je dobrý môj úmysel ukolísať tohto rozzúreného leva, medzitým posilniť svoj ľud, a potom ho zahnať a naveky pokoriť? A napokon sa ti priznám, jesto slovanská kňažná, ktorá by mohla krášliť kresťanský trón Veľkej Moravy?

Svätopluk hovoril s pohnutou mysľou. Potom sa chytil slova Metod.

— Mýliš sa, kráľ môj, ak sa nazdáš, že ti národ pre tvoj čin, hoci hriešny, nedôveruje. Sila tvojho ducha a skutky, ktorými si sa vyznačil, už zotreli túto škvrnu. Ale vedz, kráľ môj, národ neschvaľuje jediný tvoj úmysel a bojí sa, že chceš pojať za kráľovskú manželku nemeckú kňažnú. Ja schvaľujem tvoj svätý úmysel robiť to všetko pre blaho svojho ľudu; no čudujem sa tvojej malomyseľnosti a pochybovačnosti o takom hrdinskom národe, akým sú právom Slovania. Poznám veľkú moc nemeckého cisára, ale poznám aj, pri tvojej odhodlanosti, neoblomného ducha Slovákov. S akými hŕstkami premáhal Mojmír a vyhnal Rastislav z krajiny nemecké vojská! A ty, jediná bujará ratolesť Rastislavovcov, by si sa zľakol, keď máš víťaziť? Svätopluk, ty sa obzeráš iba na nepriateľskú moc a zabúdaš na skúsenosť a na poznanú hrdinskosť vlastného národa?

Svätopluk stál zarazený. Myseľ mu horela, ale tvár sa leskla a červenala od hanby. A Metod pokračoval:

— A nazdávaš sa, veľký synovec veľkého Rastislava, že tvoj trón, utvrdený slovanskou krvou, by Nemka, hoci ešte zo slávnejšieho rodu, skrášlila väčším leskom než kňažná slovanského rodu, aj keď slabšieho? Viem to, a chválim tvoju kresťanskú horlivosť, že nechceš myslieť na slávny kniežací rod českých panovníkov, lebo väzí v pohanstve. Ale či azda nemám u teba toľko dôvery, keď som obrátil ku Kristovi Veľkú Moravu, že by som mohol získať aj susedných Čechov?

Metodova výrečnosť prekonala všetky kráľove námietky. Pohrúžený do myšlienok, iba mrzuto prehovoril:

— Veru dosť zle, že vy, duchovní otcovia, tak neskoro prichádzate na túto myšlienku, a z inej strany ešte horšie, že Bořivoj tak dlho váha prijať svetlo Kristovho evanjelia!

— Nieže tak, kráľ môj, — odpovedal Metod, — či sme sa my, povolaní do tvojej ríše, mali vari starať o cudzích? A potom, ako mohol Bořivoj a jeho národ poznať Krista, keď mu ho ukazovali spolu s otroctvom a okovami? Skôr na tebe bolo a aj je, veľký kráľ, aby si sa o to postaral a nehľadal si ženu v nemeckých krajoch.

— Prestaň, prestaň, otče, pre sedem rán Kristových… a odpusť mi moju unáhlenosť. Som iba človek, a ťažká je starosť o takú veľkú ríšu. Čo som zabudol rozkázať, ukladám teraz tebe. Nech sa s tebou vypraví vyslanectvo na Vyšehrad. Ty sa, otče, postaraj o nebeské veci mojej ríše a spriazneného národa, ja porozmýšľam o časných cestách mňa a môjho národa.

Metod opustil kráľovskú sieň. Svätopluk sa spustil na stolec a zabral sa do hlbokého, pamätného a vlasteneckého rozmýšľania.



[27] Svätopluk sa zamýšľa zosobášiť s nemeckou kňažkou — Svätoplukova žena bola pravdepodobne sestra českého kniežaťa Bořivoja a volala sa Svätižízna.

[28] kráľovského dôverníka, slovanského biskupa a apoštola Metoda — Arcibiskup Metod (umrel r. 885) mal časté spory so Svätoplukom, ktorý ho nechal aj zajať bavorským mníchom a vláčiť po väzeniach.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.