ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 870 bola česká krajina v smutnom položení. Od západu na ňu číhal jej nepriateľ, bojovný nemecký národ, susednej Veľkomoravskej ríši nedôverovala, lebo tam sa rozšírilo kresťanstvo, kým Čechy boli zatiaľ v zajatí tuhého pohanstva. Neisté položenie českej krajiny nemohlo trvať dlho, lebo mraky od západu sa čoraz väčšmi kopili: a preto bolo načase rozmýšľať o tom, akoby aj ďalej mohol žiť český kmeň slobodne.

Príčinou toho, že sa český národ tak dlho zdráhal prijať kresťanské náboženstvo, kým Slováci zbrataní s Moravanmi už medzitým tento nebeský dar prijali, bolo to, že český kmeň privádzali ku Kristovi nemeckí mnísi,^[19] nemeckí cisári, a títo nemeckí mnísi učili evanjelium v cudzích jazykoch, v nemčine a latinčine, čomu ľud nerozumel, preto ani pravdu tohto učenia nemohol poznať, ani sa k nemu hlásiť. A nemeckí cisári s týmto náboženstvom zavádzali hneď aj desiatky a dane, porobu a otroctvo. Tak si národ radšej volil pohanskú slobodu než kresťanské otroctvo, a preto Česi zostávali pri svojom slovanskom pohanstve.

Inou cestou sa dostalo kresťanstvo do Veľkomoravskej ríše. Rastislav povolal do Nitry Cyrila a Metoda,^[20] slovanských apoštolov, ktorí ľud učili pravdu svätého evanjelia v slovenskom jazyku,^[21] keď preložili do tohto jazyka Písmo sväté. Až v Kristovom náboženstve cítili sa Slováci slobodnými, lebo ním sa oslobodili od jarma pohanského otroctva. Ľahko teda každý pochopí, prečo títo veľkomoravskí a českí Slovania sa nestali kresťanmi naraz; viedli ich k nemu rozličné cesty.

Tento smutný stav českej krajiny skoro zbadal nemecký cisár Ľudovít, a tým väčšmi sa ho usiloval využiť vo svoj prospech, čím horúcejšie v ňom blčala túžba pomstiť sa Čechom. Jeho vojsko Česi už niekoľko ráz krvavo odrazili a mníchov, ktorých im vysielal, pohádzali do Vltavy.

Tak sa teraz cisár chytil znamenitej príležitosti. Hneď po Svätoplukovom odchode vypravil k českému kniežaťu Bořivojovi^[22] dvanásť poslov, ktorí mali od neho vymôcť povoľnosť a platenie ročných daní aj bezodkladné prijatie kresťanského náboženstva.

Ale ako rozmýšľal Ľudovít o záhube Čiech, tak rozmýšľal Bořivoj o zachovaní svojho národa. Bořivoj poznal silu svojho národa, lež videl aj narastajúcu moc nemeckého cisára, a preto povolal na Vyšehrad vladykov a vojvodcov svojej krajiny a múdro k nim prehovoril. Pokladal za dobré, aby sa český národ dal pod ochranu mocného Svätopluka, slovenského kráľa, lebo o jeho moc sa už roztrieštila nemecká sila. Knieža Bořivoj si získal lásku a dôveru svojho poddanstva a jeho slovo platilo v poli aj v rade. I zostavilo sa vyslanstvo, ktoré sa skladalo z českých vojvodcov a rytierov na čele s hrdinským Svatoslavom a Vítěslavom.^[23] Darmi, ktoré mali niesť Svätoplukovi, boli osedlané kone, štíty a rozličné zbrane. Ale práve čo sa mal skončiť snem, vyšehradský hradný strážca oznamoval príchod nemeckých poslov z Rezna.

Dovolili im vojsť.

Dvanásť nemeckých rytierov so spupným výzorom vstúpilo do snemovne a jeden z nich začal takto hovoriť:

— Počúvaj, české knieža Bořivoj, aj všetci prítomní vojvodcovia a páni! Nemennou vôľou nášho cisára a pána je, aby česká krajina za krivdy spáchané na našich mníchoch, čo kázali kresťanské náboženstvo, povinne každý rok Jeho Jasnosti odvádzala daň päťsto koní a bezodkladne prijala Kristovo náboženstvo. Ak by ste sa tomu bránili a osmelili sa odoprieť poslušnosť, vedzte, že vás na to donúti nemecký meč! A potom bude s vami zle.

Česká krv, tento horúci prúd víťaznej krvi, vzkypela v žilách českých vojvodcov. A už by bolo nasledovalo pokorenie tohto odvážlivca, keby knieža, dbajúc na práva a povinnosti pohostinstva, nebol sa sám ujal odpovede.

— Utíšte sa, hrdinskí Česi! — povedal Bořivoj, — vo vašom mene odpoviem na túto nehanebnosť nemeckého cisára. Počujte, vy, nemeckí poslovia! Právo pohostinnosti je u Slovanov sväté: preto vám odpúšťame túto surovosť a drsnosť, ktorou ste sa proti našej národnej hrdosti prehrešili. Aj my sme národ. Ale povedzte vášmu cisárovi a pánovi, že český národ nevie skláňať svoju šiju do otrockého jarma. Vie sa topiť vo vlastnej krvi preliatej v mužnom boji. Však váš cisár a pán vie, aké tvrdé sú naše lebky, aké britké sú naše meče a neprebitné naše štíty! Aspoň sa môže rozpamätať na rok 846, keď jeho sila, čo tak ukrutne zničila Stojmírovu slávu,^[24] našla biednu smrť na tvrdých skalách našich Krkonôš. Nuž, Nemci, choďte k svojmu cisárovi a pánovi, oznámte mu náš odkaz, nech príde! Ale z ozbrojenej českej ruky našu vlasť nedostane!

Výrazne predniesol Bořivoj tieto slová a celý snem zahrmel: — Sláva Bořivojovi, slávnemu kniežaťu!

Na vyšehradskom priestranstve sa ozýva konský dupot a štrngot mečov. Zástupy rytierov odchádzajú bránami kniežacieho Vyšehradu. Nemci sa vracajú na západ k nemeckému cisárovi a Česi uháňajú na východ k slovenskému kráľovi.