Zlatý fond > Diela > Svadba kráľa veľkomoravského


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Svadba kráľa veľkomoravského

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov



  • . . .  spolu 10 kapitol
  • 9
  • 10
  • Zmenšiť
 

10

Metod sa vrátil z Vyšehradu do Nitry so šedinami ovenčenými slávou šťastného a vytúženého úspechu. Potom, keď s ním Svätopluk zostal dlho na reči a povypytoval sa ho na všetky noviny pri Bořivojovom dvore, povolal do rady aj všetkých svojich hlavných radcov a odhodlal sa na ten krok, aký urobil vtedy, keď v Rezne jeho vyslanec dokazoval svoju statnosť. A sotva jeho vyslanec opustil Nitru, sám sa hneď vydal na cestu do Prahy, aby osobne videl a spoznal tento národ a jeho knieža, o ktorom mu pravdumilovný Metod povedal: — Nepoznám ľud, nepoznám knieža, ktorý by ti mohol byť takým priateľom ako český ľud a jeho knieža Bořivoj.

Tento výrok bol taký pravdivý, že ani jedno proroctvo sa nemohlo lepšie splniť než toto. Presvedčíme sa, keď sa dostaneme na koniec, že medzi kniežatmi nebolo väčších a úprimnejších priateľov na tomto svete, ako bol Slovák Svätopluk Veľký s Čechom Bořivojom Veľkým.

Zatiaľ čo sa Nemci tak veľmi proti Svätoplukovi rojili a zbierali, on na vojnu ani nepomyslel, prežíval najkrajšie hodiny vo svojom živote na Vyšehrade. Svätopluk sa oslobodil od ťažkého bremena v tú chvíľu, keď sa odhodlal opustiť všetky nemecké spolky a podmienky, zväzky a sobáše. Až teraz videl, čo predtým dobrovoľne nechcel vidieť, a bol len akousi malichernou bázňou donútený na tieto predsavzatia a omámený istou domnelou žiadosťou po zvláštnom víťazstve nad svojimi nepriateľmi: žiadosť tá spočívala v zahanbení domácich, keby sa mu podarilo pokoriť cudzích. Boli to iba sny. Teraz bol však Svätopluk veselý. Vedel síce, že z toho musí vzísť vojna, no v tom domnení, že nemecký cisár nemôže tak rýchlo pozbierať také pluky, aké má on v pohotovosti, no a láska, ktorá sa ho prvý raz zmocnila, keď sa zoznámil s vyšehradskou kňažnou — zastreli pred ním všetky starosti.

Sestra panujúceho českého kniežaťa Bořivoja, ktorá oslňovala celé Čechy, uchvátila jeho myseľ krásou. Vyšehradská kňažná bola najmilšou Svätoplukovou zábavou. Nikdy nepocítil horúci plameň lásky, preto sa ho teraz zmocnil celou svojou prudkosťou. Na Rastislavovom dvore ho vychovali v hrdinskej sláve, svoje ostatné roky prežil s večne planúcou túžbou v srdci po dôstojnosti a kráľovskej sláve. Roznecovali ho iba rytierske cnosti, takže sa nemal čas zmocniť jeho srdca tento všetko podmaňujúci oheň. Keď porovnával držanie sa, krásu a reč tejto vyšehradskej kňažnej s inými, najmä zahraničnými devami, všetko sa mu na nej pozdávalo lepšie než na iných.

V mysli mu začala blednúť všetka hrdinská a kráľovská sláva, lebo najblaženejšími chvíľami sa mu zdali tie, keď sa so svojou kňažnou prechádzal osamote po brehoch Vltavy, alebo sa plavil iba s ňou a s jedným lodníkom na vlnách tejto veľkej českej rieky, strácajúc sa v jej ľúbostnom pohľade. V prsiach mu prúdila nikdy necítená blaženosť, niet sa teda čo čudovať, že Svätopluk, nechápuc sám seba, celkom sa odovzdal blaženým chvíľam a zabudol pritom, že veci s Nemcami neustali. Ani vyšehradská kňažná neušla pred Milkovým šípom,[39] lebo obraz Svätopluka sa jej hlboko vryl do srdca.

A tak pre obidve tieto duše míňali sa týždne šťastia a blaha a prinášali im vždy krajšie hodiny.

No čoskoro ich vystrašilo čierne mračno, blížiace sa od západu, čo prechovávalo vo svojom lone smrteľné hromy na celú Sláviu.[40] Na českom pomedzí zazneli nemecké trúby, a hneď potom doleteli chýry, že Ľudovít postupuje s celou svojou silou a ešte nikdy nevídanou mocou, aby zrúcal a rozvláčil celý slovanský východ.

Hoci sa zdalo, že Svätopluk zabúda na svoju slávu, nemohol mu ani prudký oheň lásky zacloniť slávu jeho národa. Zrazu sa v ňom vzbúrili všetky jeho predstavy, želania a ciele, ktoré si bol uložil, chcejúc dokázať, že je hodným nástupcom veľkého Rastislava. Teraz mu, pravda, pribudla ešte jedna myšlienka: k túžbe po oslávení svojho národa sa pripojila túžba po vyšehradskej kňažnej. A o tomto sa ešte nezhováral s nikým.

Jeho odenci čakali na vyšehradskom predhradí, jeho sivko už hrabal kopytami, potriasal hrivou, fŕkal nedočkavo. Ale on bol v Bořivojovej sieni s vyšehradskou kňažnou. Boli to pytačky, pravda, krátke pytačky, nie také riadne, aké mávate vy, Slováci. Svätopluk sa akosi nevedel pribrať do pýtania, iba stískal Bořivojovi ruku, hlas sa mu triasol a neisto hovoril:

— Bořivoj, jeden nepriateľ nám hrozí obidvom! Naše priateľstvo, posvätené nebeským cieľom urobiť nám zverené národy šťastnými… nech nás spojí naveky…! Ale povedz, Bořivoj, povedzte aj vy, milostivá kňažná, či môžem odísť s tou nádejou, že ak zvíťazím, odmení ma vaša ruka?

Konečné rozlúčenie bolo „áno“.

Svätopluk sa náhlil do Nitry a Bořivoj zoraďoval šíky a pluky, lebo Nemci prekročili hranice, hnali sa vždy bližšie k Vltave a ničili a pálili zámky aj mestá.

Jeden oddiel vojska, ktorý viedol moháčsky arcibiskup Lintbrecht,[41] išiel na Čechov, kým celá sila nemeckého vojska pod vedením princov a samého cisára mala udrieť na Svätoplukovu ríšu.

Hoci Bořivoj rozostavil svoje pluky, ktoré mohol napochytro zhromaždiť, za vodcovstva Svatoslava, Spytimíra, Vitěslava a iných, neďaleko Vltavy, pokiaľ sa až Nemci vodrali, musel však ustúpiť pred ich veľkou silou, utrpiac pritom veľkú porážku. Potom sa stiahol do opevnených miest a hradov. Stalo sa to roku 872.

Ale oveľa horšie sa vodilo Ľudovítovi a jeho synom na Veľkej Morave. Keď Svätopluk dorazil do Nitry, našiel už všetko pripravené na vojnu. Prípravy urobil Slavomír, ktorý bol za čias jeho nemeckého väzenia vodcom Slovákov, a Metod. Vyslanec zaiste podľa známych príznakov predpovedal skoré vzbúrenie sa Nemcov proti veľkomoravskému kráľovi. A Metod vedel obnoviť v srdci národa dôveru k Svätoplukovi, ktorá začala upadať.

Celý výkvet hrdinskej Nitry čakal už na Svätopluka, lebo on býval známym vodcom Nitranov. Všetky vojská pookriali novým duchom, keď videli blýskať sa Svätoplukov meč a vlniť sa jeho perá na prilbici.

Slováci a Moravania dychtili po víťazstve a nevedeli sa dočkať útoku na nepriateľa. Čoskoro sa divadlo vojny rozšírilo od Velehradu až po Nitru,[42] takže Morava, Nitra a Váh sa rozvodnili od ľudskej krvi. Hoci mestá a dediny ľahli popolom, lebo ich aj sami Slováci zámerne pálili pred nepriateľom, aby mu nepomohli, jednako škodu, ktorú utrpeli Nemci po trojdennom neprestajnom boji, si nemecký cisár Ľudovít už nikdy nenahradil. Lebo Svätopluk nielenže jeho a synov porazil na hlavu a zahnal až za Dunaj,[43] ale mu ešte v jeho vlastnej ríši podmienky diktoval, na ktoré musel pristať, keďže sa viac nemohol vzpierať a protiviť nepremoženému veľkomoravskému kráľovi.

Takto Svätopluk zahnal tie hromové mraky, ktoré sa už dávno kopili nad jeho ríšou. Pokoril nepriateľov, upevnil mocné zväzky s priateľmi, zažal v národe svetlo pravdy a osvety, a tak stvrdil slávu svojho mena na večné časy.

*

No a teraz by mi už neprichodilo nič iné, iba povedať, že Svätopluk sa oženil a žil šťastne, a tak by som vzácneho čitateľa a milú čitateľku oslobodil od ťažkého čítania. Ale nie tak. Ja som si vlastne zaumienil písať o svadbe veľkomoravského kráľa, no a o tej nebolo ešte ani slychu, lebo náš hrdina neprestajky bojoval, nebolo na to času. Že som sa tak dlho pri tom zdržal a ako sa zdalo, na svadbu zabúdal, nech mi to ráči odpustiť láskavý čitateľ; a milé čitateľky, naše milé Slovenky, mi to už odpustili. A ja som tiež hneď pripojil, že svadba veľkomoravského kráľa sú obrazy z deviateho storočia. Nuž, bože, či je to div, že sa človek zdrží pri tých obrazoch, pre nás takých pamätných?

Tak poďme teda až na koniec.

Keď sa Svätopluk vracal cez Prahu z Nemecka, kde sa pokonával s nemeckým cisárom Ľudovítom, obnovil pytačky, a keď porobil všetky poriadky na nastávajúcu svadbu, vrátil sa do Nitry. Celá Nitra vyšla svojmu kráľovi v ústrety a ohromne plesala nad jeho víťazstvom a nad slávnym Svätoplukovým návratom.

Zaraz sa aj v Nitre pripravovali hody pre rytierov a hrdinov. A medzitým sa schádzali okolité slovenské kniežatá, aby vzdali hold veľkomoravskému kráľovi. Zo všetkých strán dovážali Svätoplukovi všelijaké drahé dary na dôkaz úcty, ktorú prechovávajú k tomuto slovenskému hrdinovi. Očakávala sa aj svadobná výprava z Prahy. Ale tá dorazila až neskôr, ozbíjaná zbojníkmi, čo zostali z nemeckých vojsk v českých horách. Šesťsto bujných, osedlaných koní zostalo zbojníkom,[44] iné ochránili hrdinskí zbrojnoši, ktorí okrem toho zajali ich náčelníka a zviazaného ho doviedli do Nitry.

Svätopluk si ho dal predviesť a spoznal v ňom zúfalého rozorvanca grófa Rudolfa. Potom ho kázal naskutku prepustiť. Bohvie, kam zašiel tento sám sebe odcudzený farizej; ak povesti neklamú, tak si v považskej zátočine vzal svoj hriešny život.

Napokon prišiel do Nitry Bořivoj aj s celým svojím dvorom, a tu bol vlastne začiatok tej slávnej, pamätnej svadby veľkomoravského kráľa. Hneď druhého dňa ráno začalo sa vyzváňať — a zástupy sa hrnuli do chrámu na Nitrianskom hrade. Metod už stál pred oltárom.

Slovanský apoštol spojil manželským zväzkom vyšehradskú kňažnú so Svätoplukom, veľkomoravským kráľom.

Trúby a bubny zhrmeli a celá Nitra sa chystala na plesy a radovánky. Na kráľovskom hrade bolo živo. Celý jeden rad siení bol preplnený najprednejšími hosťami, Svätopluk s manželkou sedel za vrchom skvostného a krásneho stola, po obidvoch stranách sedeli kniežatá, vojvodcovia a grófi z okolitých krajín. Bolo tu vládnuce panstvo z Chorvátska a Poľska, potom aj domáci. Všetko sa topilo v lesku zlata a striebra, a srdce v radostiach. V čašiach sa perlili najlepšie vína, na misách a tanieroch kolovala divina naznášaná zo všetkých slovenských hôr.

Zahrmeli bubny a trúby, keď sa v rukách zablýskali čaše na Svätoplukovu slávu. Neskôr sa rozzvučali aj harfy. Všetko stíchlo, keď bard z balkóna začal spievať:

Slnce zapadlo nad Velehradom,
stleli lúče plamenné,
ach, kedy sa vrátiš nad naše tváre
národa slnce zapadlé?
Slnce zapadlo v mraku hustom,
dennica nevychodí,
ach, beda, večná nás tma uchváti,
divá búrka neuchráni!

Takto si kvílil, synu Nitry,
znášajúc jarmo nemecké,
tak nariekal si, keď mraky čierne
zastreli Tatry slovenské.
Útecha vädla v mysli žalostnej,
srdce opúšťala nádej…
lež tu sa zaskvel v zlej dobe anjel,
ktorého z neba Nitre zoslal boh.

Už luhy slávske pod kopytami,
už osenie pošliapané…
Pálili zámky vojská nemecké,
mestami zúrili chlípne!
Lež tu Svätopluk meč berie ostrý,
meč slobody blahonosnej…
Pot z neho prúdom už tečie veľkým,
pot jeho slávu dobýja.

Nemci sa roja, striel mraky hustnú,
rek neľaká sa slovenský!
Už sa nemecké prápory blížia
k Nitre, ach, beda, neresti!
Ale tu Nitra bojom uvyklá
statne sa drží v šíku hustom
„Bi, sekaj, žeň ich,“ káže Svätopluk,
a vpredu sám perie Nemca!

Už sa zablysli slnca lúče
na oslavu víťaza Nitry,
prázdne je od Nemcov mesto i miesto,
zahnali Nemcov Slováci!
A vďaka i sláva ti zaznieva
kráľ, Svätopluk Veľký!
Slávou ti večnou zaznie harfa
i ďalekému potomstvu!

Bard dospieval. Hlučné oslavovanie Svätoplukových hrdinov, najmä nitrianskych, ale aj všetkých ostatných, čo sa zaslúžili o víťazstvo nad nepriateľom, nie a nie skončiť.

Svätoplukovi zostal tento deň ako slnce medzi všetkými dňami života. Takisto Bořivojovi. Od tohto dňa až do posledných chvíľ života týchto dvoch panovníkov bolo nebo veľkomoravskej a českej ríše nezamračené. Pod Svätoplukovou ochranou boli kniežatá chorvátske, panónske, poľské a český knieža Bořivoj. Najmä Bořivoj bol jeho najdôvernejším spojencom. Do smrti obidvoch týchto panovníkov, a prišla na nich takmer odrazu,[45] bola Veľká Morava nepodmaniteľná, všetky nepriateľské šípy a strely sa od nej odrážali.

Ako som povedal, Bořivoj, požívajúc ochranu všemocného Svätopluka, rozširoval vo svojom národe kresťanské náboženstvo, Svätopluk staval školy a chrámy a viedol svoj ľud k osvietenosti, ktorá bola v tom čase na vysokom stupni. Slúžil spravodlivosti, obhajoval nevinnosť, bol otcom chudobných a útočiskom prenasledovaných.

Čo sa stalo s jeho ríšou potom, keď skončil svoju zemskú púť, ako znesvárení synovia nepokračovali v šľapajach veľkého otca a priviedli na ťažko vybojované veľkomoravské kráľovstvo nepriateľov a nekonečnú záhubu — to už sem nepatrí. No ak sa táto „Svadba kráľa veľkomoravského“ zapáči, pokúsi sa potom našim milým Slovákom porozprávať čosi aj o tých veciach — aby sa už raz poznali.

O tejto svadbe neviem už nič iné povedať, iba to, že od tých čias, a to je už 970 rokov, taká svadba nebola. A tak nech sa naša myseľ kochá aspoň pamiatkou a jej spomienkami, a potomstvo nech sa učí v slávnych predkoch a otcoch, čo už dávno spráchniveli, ctiť si a milovať aj seba samého.



[39] neušla pred Milkovým šípom — pred Amorovým šípom

[40] na celú Sláviu — Sláva, Slávia, bohyňa Slovanov, tu vo význame celé Slovanstvo

[41] moháčsky arcibiskup Lintbrecht… — Z histórie je známy mohučský arcibiskup Luitbert.

[42] od Velehradu až po Nitru… — Archeológovia pokladajú za Velehrad Staré Město pri Uherskom Hradišti.

[43] jeho a synov porazil na hlavu a zahnal až za Dunaj… — Roku 872 rozprášil Svätopluk Ľudovítove vojská, potom potopil jeho flotilu pri Devíne, r. 873 si podmanil Zadunajsko, keď Arnulf poštval proti nemu Bulharov, a tak r. 874 uzavrel s Ľudovítom Nemcom mier. Pravda, podmienky mu nediktoval, iba žiadal, aby mu Ľudovít „dožičil pokojne konať a pokojne žiť“.

[44] Šesťsto bujných osedlaných koní zostalo zbojníkom… — Táto epizóda sa zakladá na historicky doloženej skutočnosti z októbra 872.

[45] prišla na nich (smrť) takmer odrazu — r. 894

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.