ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 871 sa v Rezne s novou jarou začal budiť aj nový život. Nové nádeje a nové predsavzatia napĺňali nemecké duše. V Rezne sa pripravuje svadba aj vojna: aké to rozdielne ľudské zamestnanie!

Cisára veľmi popudila smelá Bořivojova odpoveď, a nemohol tieto svoje sklamané nádeje znášať ľahostajne. Hotovil sa na výpravu proti Čechom. Už by sa bol aj prv dal na výboj, keby mu v tom nebol zabránil príchod zimy.

Teraz mu zas prípravy na svadbu kládli do cesty nemalé prekážky. Nemeckí rytieri sa tešili na Svätoplukovu svadbu, lebo určite vedeli, že Svätopluk je bohatý kráľ. A preto sa nádejali, že si zas dobre zahýria, keď sa budú môcť svadbiť na staronemecký spôsob, ako sa vraví „mit Saus und Braus“.^[25] Bezpochyby toto bola ich jediná rozkoš, lebo v bitkách v poli, po horách a strmých skalách zažili iste málo dobrých dní. Preto ani teraz nemali veľkú chuť do vojny, a dozvedel sa o tom aj sám cisár.

Nečudo, že aj sám cisár bol ochotný odložiť svoje predsavzatie. Tým väčšmi sa staral o svadobné prípravy. Rozhodol sa, že proti Bořivojovi vyjde a pokorí ho až po svadbe.

Starý cisársky hrad opravovali. Staré komnaty, pochmúrne chodby a siene, v ktorých mal záľubu Karol Veľký,^[26] opravovali, malé obloky v nich prerubávali na väčšie, brány krášlili novými výrezmi predstavujúcimi nemecké rytierstvo, po chodbách a ambitoch rozvešiavali starožitné obrazy, utierali z nich prach, vystavovali prilbice, meče a štíty slávnych cisárskych predkov. Slovom, všetka nemecká sláva stavala sa do šíku, aby náležite oslávila Svätoplukovu svadbu s Adelaidou.

Cisár Ľudovít so svojím synom Karolmanom sa v duchu veľmi radovali, lebo si uvedomovali, aký je tento skutok pre nich veľmi výhodný. Pre nich spojenie so Svätoplukom nebolo ničím iným ako sieť, do ktorej nevedomky vošiel silný lev, pokorený takto bez veľkej námahy. Báli sa rastúcej sily a vlády Svätoplukovej, ba predvídali, že by sa ľahko mohol spojiť s Bořivojom, a tak naveky zmariť nemeckú nádej. Preto sa mohli iba radovať z tých podmienok, ktoré kládli Svätoplukovi.

Jeden deň určili na cisársku poľovačku na počesť Adelaidy, ktorá sa jej sama zúčastnila ako odvážna lovkyňa. Už pred východom slnka bola poľovnícka výprava v pustých horách. Adelaida na vranom koníku, v utešenom poľovníckom odeve, bola hviezdou spoločnosti.

Cisársky prvý poľovník rozostavil lovcov po skalách, dolinách a vŕškoch. Chvíľu sa ešte ozývali poľovnícke trúbky, potom stíchli a ohlášal sa iba štekot psov.

Adelaida, pyšná lovkyňa, túžila po poľovníckej sláve, a preto si vybrala miesto na osamotenej príkrej skale, odkiaľ sa jej otváral výhľad na roztrúsené čistinky. Niekoľko ráz sa poobzerala dookola, potom si sadla na skalu a zahĺbila sa do myšlienok. Pomyslenie na to, čo asi povie hrdinský Svätopluk, keď zbadá nejakú zver prebodnutú jej šípom, vyviedlo ju rýchlo na ušľachtilé výslnie Svätoplukovej slávy. Jej duša sa vzniesla z lona týchto starých germánskych hôr na zlatoklasé polia a vínonosné nitrianske kopce, do tône veľkomoravských líp. Tam sa videla po boku slávneho Svätopluka ovenčená kráľovskou velebnosťou.

Jej srdce bolo vzrušené tou najčistejšou láskou k Svätoplukovi. Jej duša nepoznala iný život, iba život s ním. On bol pre ňu jediným blahom a jediným prameňom života. Keď si naňho pomyslela, celá horela, prisnil sa jej v snách, myslela naňho v bdení. Myšlienka na Svätopluka ju vyvábila aj na túto poľovačku.

Z myšlienok ju vyrušil šuchot v kroví pod skalou. Zrazu sa obzrela, no zabudla, že sa opiera o natiahnutú kušu, sotila ju dolu skalou, a šíp fikla do neďalekej jedle. Kým Adelaida preľaknutá nečakanou náhodou stŕpnuto hľadela do doliny, z hustých krovín vystúpil zúfalý gróf Rudolf a divo sa zahľadel na bralo.

— Aha, zradná stvora, poľujete po skalách na sny o svojom Svätoplukovi? Ja vás naučím opovrhovať mojou láskou! — Strhol z pleca natiahnutú kušu a bez dlhého cielenia vypustil jedovatý šíp na Adelaidu. Šíp pozrážal niekoľko jedľových halúzok, zachytil perami skrášlený Adelaidin klobúk a vzniesol sa vysoko do oblakov, aby po chvíli zapadol v lesnej pustatine.

Adelaida nevidela viac grófa, uvedomila si iba, že beží lesnou húštinou. Schytila poľovnícku trúbku a dala znamenie na rýchle stretnutie sa poľovníkov.

Cisársky poľovník bol prvý, čo sa kňažnej pýtal na príčinu jej preľaknutia a na prestrelený klobúk. Adelaida však s voľne povievajúcimi zvlnenými vlasmi vysadla na vraníka a s celou družinou odcválala do Rezna.