Začuješ vesmír, ako to v ňom tiká,
a zdúpnieš, že sníš o ničom:
pochopíš vtedy kŕč vo svaloch býka
i samicu sa zvíjať pod bičom.
Polmesiac vhupne z júla do augusta
a spiatky k času svojho trápenia:
dvojmlčky zbadáš, že máte aj ústa,
keď zavášniš a keď sa ti zapenia.
Koľko len srdca udrie napoludnie
v mosadzi zvonov, leskom zarinčí:
v kriedovom vzduchu znehybnie a stvrdne
krv na košieľke spiacej v malinčí.
Popredu prehral, kto sa vôni vzoprie,
tá zrazí na zem, spije, pomätie:
v jej vlasoch zaspíš pod zenitom v kôpre,
Zarytmia vône zo živičných smrečín
a blikotne ťa červeň omámi:
a nerozoznáš, čo bol čin, čo prečín,
keď zaspomínaš na ňu nozdrami.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
