Apokryfy

No anjel slnovratu pracuje
potichučky…

Mysliaci oheň v ružiach, ten
dáva sa nepoznane
na návratnú púť! Ruža sa deje
ta, návratný oheň zasa spiatky až k odvrátenej tvári,
spätne až po koženú tvár plodu…

Obetným tancom šamanov rituálne stúpaš
na bašty a hviezdy. (Na pahorku,
kde udieva sa tajný obrad slnovratu v nás, iba pád,
tichučký, múdry, v mlčaní
sa rýmujúci
len so svišťavým pádom letnej vlasatice…)

„…a už si dozrel, ako plod ona
sa odtŕha, pomedzi vetvy letí, spovedne
lístím šelestí…“ (Tam v šalmajových hájoch
možno sa ešte stretneme…)

A už si obťarchaný, nehaseným vápnom
nahrubo znútra vybielený: hrobovo máš a strmhlav
na svedomí ženu a samovražedné svetlo
jej ozvučených vlasov!

No anjel slnovratu pracuje
potichučky
v tebe naďalej, hoci krvavo
rozšvihleným víchrom a mečom
plamenným… (Možno, že si aj všimneš
niečo, ale nanajvýš: len vázu, urnový a okrídlený
tieň strmhlav
útočiaceho vtáka…) Počuješ potom
rinčanie reťazí a v nich tieň
ohnivami spútaný dokrvava…

Na zemi potom nájdeš
po nej iba vlas, máš prsty
citlivé a v slnovrate
lúdiš si z neho jej dávny a sladký a nenávratný hlas:
„…možno sa ešte stretneme…“

A potom anjel slnovratu (krúženie
len je mu bytím a plameň
zákonom) obchádza v tebe
obrnené mreže šalmajových hájov a v tebe
tieň stromu nadobúda…

A ty sa ocitáš
pred bránami z kameňa, od ktorých
nikto nemá kľúč… A do spevu
rozlieva sa ti krv, nadobúda tvar
stromu,
pre ktorý kopú hrob…

(vtedy si však už brány prekročil a načúvaš
odvrátenej strane ticha!)