Rozmýšľal som, sestra, čo je to vlastne smrť,
a tu mi svitlo: Prišiel k nám mesiac;
je to divoký muž s telom opáleným do zelena,
s jazykom širokým a červeným ako tácňa z najmäkšej medi,
a keby ťa ním oslovil, sršalo by z neho množstvo zlatých včiel
a počas tohto drobulinkého vyzváňania by si cítila
padanie piesku na motýlie krídla.
Nie, nespomínaj, dieťa, na stratenú tvár,
lebo mesiac pulzuje oveľa bledšie a kostlivejšie
a mohol by hrotom tieňa starej zvonice
ukázať na červenú šatku kedysi dávno voňavou dámou stratenú.
lebo ti chcem do rúk vložiť vodu belasú
a namiesto smútku naložiť ti plné vrecká hviezd
a miesto smrti… predstav si hustú purpurovú tkaninu,
na ktorej po bozku zostal biely nepoškvrnený monogram.
Poď, lebo prišiel k nám mesiac;
je to divoký muž s telom opáleným do zelena,
mohol by sa na teba rozkričať množstvom zlatých včiel,
tieňom ťa svetu vyzradiť… Poď teda,
poď, obopni ma, šľahúň, tŕňom vlastnej krvi
a vdychuj červenú šatku voňavou dámou stratenú.
(Chcem ťa mať plnú náruč, keď v pohrebne prázdnej chvíli
rozpomínam sa na ženu…)
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
