ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktosi zdvihol nohu zo zeme.

V dlhočiznom plášti, zelenom, od piat
až nahor, a v šopĺstaní
zmáčaného plátna! (A tlie
ono,
tlie!)

Riedka je hlina a podkovaná
krížom skrz-
naskrz, podkvílená
belostnučkými flautami
bolesti a dlhými
zvitkami svetla
z príliš, ach, dutých už dnes
kostí!
Ktosi váha nohou
nad zemou!

Načúvam: dva slimáčiky
sluchu
sunú sa mi na svojej púti k prisilnému,
ach, svalu
lásky (k srdcu
modlitbou sa privrávame, prečo?) a hmatajú
očičkami strachu (na stopkách,
áno, na stopkách!), hrôzy
uprostred plienok, ba pred
nimi ešte, pred
nenarodenými!

Ktosi chcel zdvihnúť nohu
zo zeme! (A bol
to človek!)

(Človek?) Hľa, v tej hline
položené
srdce, ktorým žila
(holubica)! (Štyri víchry rozpletajú živú
svalovinu jeho až do plieskania
bičov nad živými…)

Ktosi už zdvihol nohu
zo zeme (a bol to on, ešte
žijúci)!

„…Tma v očiach
sa mi predupáva, áno (pri výsluchu, ba až
na panenské dno
rozmliaždených pŕs), šliape nastojato
sviečka (svojím plameňom
a dupe) do noci, potichu
a vervná a v plameni pokrvná
duchu básnikovmu!

Zem sa trúsi
ako práchnivina (odspodu
nahor), podjatrená
ťažkým svetlom a tupých chladom
rituálnych nožov (strmhlav
prežmolená), vodou
pospiatky pod samotárskym vetrom z posledného
posunku, keď sa ešte ruže
dlaniam zachcelo!

Ktosi zdvihol (v poradí
už druhú!) nohu
zo zeme!

A zatiaľ tma kolenačky
pošupuje sa mi v pamäti, mŕtvi
si hroby obúvajú a na hrubých podošvách pochodujú
hlbšie do zeme!…

Ktosi sa zdvihol
aj so srdcom zo zeme (a bol to on, ešte
žijúci)!

V bosej šľapaji, hľadajúcej (ono
teplé miestečko, áno, na zemi), píska
(vždy vyššie, vyššie!) spráchnivený
kľúčik zabudnutia, na ktorý sú
všetky hroby!…

Hľa, so srdcom obe nohy
sú už nad zemou (vyzdvihnuté, prichystané
na pád)!

(A zatiaľ ktosi
zhŕňa dary pre mŕtvych!)